3. deň - Maretkiná - zrub Janka

28,6 km, 8.20 h, 1380 m hore, 1201 m dole

Ráno vstávame skoro, druhá noc na samonafučke bola lepšia, telo si zvyká. Kubovi bola zima, lebo mal iba krátke nohavice a "spacák z Obi" (citujem jedného kamoša). Varíme čaj a nejakú ovsenú atómovú kašu, balíme batohy aj smeti - snažíme sa baliť tak, aby bolo minimum odpadu, a aj ten čo vznikne, aby bol ľahký a skladný (sáčok, alobal...). Čaká nás výživný deň, tak sa zbytočne nemotáme a vyrážame - po asfaltke. Vždy sa sám seba pýtam, či je lepšia na úvod, alebo na záver. Cestou zvažujeme, či ísť na Muránsky hrad ("keď už sme až tu"), až sme zrazu na Veľkej lúke, ktorá je, čuduj sa svete, celkom veľká. Kone vidno až niekde úplne vzadu, ostré slnko páli do očí, tak sa zbytočne nezdržiavame. Sviežim lesom postupujeme vlastne po vrstevnici, až prichádzame k smerovníku, kde padá rozhodnutie, že na hrad nejdeme. Nebolo to ani ďaleko, ani vysoko, ale pri predstave, čo nás dnes čaká a aké je teplo, sme to zavrhli.

Začali sme zostup po žltej na Prednú horu. Lokalita sa volá Šiance, čo je strmý juhovýchodný svah, s množstvom skál a Wesselényiho jaskyňou hneď pri začiatku. Vďaka orientácii svahu je tu pekelne horúco a dusno, zostup je dlhý a nepríjemný. Ak by to bol hrebeň, prirovnal by som ho k malokarpatskému Roštúnu alebo Vysokej. Som takmer bez vody a pramene žiadne, cez zarastený chodník sme sa konečne prebojovali na Prednú horu, kde križujeme hlavnú cestu 531 medzi Muráňom a Telgártom. Pýtame sa na vodu a na welness, vraj je otvorené a že vodu nám určite dajú. Tu dočasne opúšťame červenú a ideme po zvážnici smerom na welness, ústav vidieť nemusíme (pozn. red.: objekt je pôvodne poľovnícky zámoček). Cestou sa otvárajú výhľady na Muránsky hrad či bralá Šiancov. Po oddychovom šliapaní sa dostávame na červenú, ale musíme sa asi 200 metrov vrátiť k welnessu. Ďalšia dobrá voľba! Pivo Predná hora, praženica s chlebíkom a opäť nemáme chuť pokračovať... Viem, plán! Trochu sa flákame, lebo sme skoro začali, tak máme ospravedlnenku. Naveľa teda nahodíme batohy so zásobami vody a hor sa v ústrety Muránskej Zdychave.

Po značke-neznačke sa vykotúľame na kopček, odkiaľ máme výhľady na časť lazov a kopce nad nimi (Kohút), po chvíli sa značenie polepší a vstupujeme do lesa. Pod Orlovou (940 m) je les dosť necitlivo vyťažený, je nám teplo, tak sa ledva vlečieme. Les vystrieda lieskový háj, je ich tam asi na tisíce. Cestou stretáme lesných robotníkov, čo striekajú černice alebo čo to bolo, vraj nálety, aby nebránili rastu vysadených... smrekov. Po slovách "tu by mali byť nejaké lazy", vykukne strecha senníka a na vrchu Ščob nejaký vykrývač. Strmými vymletými chodníkmi prudko zostupujeme, okolo ohradníkov a hospodárskych budov. Vidieť, že tu kravky fičia vo veľkom, hlavne pod nohami. Chodník sa pri jednej peknej hospodárskej budove stáča vpravo a tu začína raj. Staré dreveničky, stodoly, senníky, chodníček pomedzi toto všetko a človek akoby pozeral Sváka Ragana. Ešte o kus nižšie je na potoku malý vodopád a to prichádzame do "centra" Muránskej Zdychavy, kde sa zastavil čas.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asi 40 rokov dozadu. Náhodní domáci hneď využijú našu prítomnosť a dajú sa do reči, je to pre nich vzácnosť. Pýtame sa na krčmu alebo potraviny... "Krčma skrachovala, lebo nemal kto piť. A tí čo zostali a piť chceli, nemali za čo".

Motáme sa a fotíme scénky akoby z historických filmov, kombinácia Vesničko má středisková, Sváko Ragan a Slunce, seno a... Groteskne vyznie tabuľa o zavádzaní vysokorýchlostného internetu na obecnom úrade. Smerovník v centre hovorí, že 524 m n. m. Stolica má 1476 m, čiže 950 m stúpania, to je niečo ako trikrát Rakytov z Južného sedla. Plus mínus. Sváčko nás informuje o medveďoch a praje šťastnú cestu. Milé zastavenie, ale musí tam byť ťažký život.

Začali sme stúpanie debilnými chodníčkami, často úzkymi, pichľavými a tak podobne. Teplo sa ešte stupňuje. Máme toho dosť, ale viac ako dosť nás toho ešte čaká. Sadáme preto pod čerešňu a dávame si obed, len tak, uprostred cesty. Spríjemňujú nám ho ovečky a zavýjanie vlka - teda nejakého hafana, ktorého majiteľ uväzuje nakrátko a ten sa tam niekde potom omotá okolo stĺpika a zavýja...

Značenie tu stojí za prd, viac ho odhadujeme, ako vidíme. Vchádzame do lesa, kde začne príjemne pofukovať a v tieni je to fakt príjemné. Tu niekde sme začali stopovať bager alebo buldozér, neskutočné kade prešiel. Kúsok pred smerovníkom Skalica cestu križujú potôčiky, tak bez váhania robíme hygienu, ja dokonca kompletnú aj s cestovným sprcháčikom. Ešteže je pondelok a ani stopy po živej duši. Z lesa ale počuť čulý ruch a vidieť kvantum techniky, ktorá ide lesu "pomáhať a chrániť ho". Od Skalice prudšie stúpame a túžobne čakáme na les. Toho sa dočkáme až pred Faltenovým sedlom, kde je bezvetrie, tieň a horúúúco. Už viem, ako sa cíti kura v rúre. Po krátkom oddychu pokračujeme modrou cez krásny les, kde ustavične vyhliadame medvede. Križujeme mokrade s ľubovníkmi bodkovanými, naberáme vodu až sa dostaneme k ďalšiemu polomu a ten nás sprevádza dosť dlho, aj na časti Lehotskej hole. Až kus pred smerovníkom sedlo Harová sa dostávame do pekného lesa, pripomína mi to trasu od Smrekovice do Ružomberka vo Veľkej Fatre.

Čo nevidieť sme v sedle a mám krízu, lebo som vyšťavený, navrhujem traverz Stolice a zbabelý ústup do cieľa. Po doplnení energie ma Kubo ukecáva na Stolicu, ktorú dávame tuším za 12 minút oproti pol hodine podľa smerovníka. Dokonca skúšame odbočku na vyhliadku, smerom na severovýchod. Chodník ale dokopy žiaden, terén blbo schodný, tak to strihneme krížom tušeným smerom. Možno po pol kilometri začneme výraznejšie klesať cez rozbitý, depresívny les, respektívne, čo z neho zostalo. Energiu som znova minul, tak frflem a nadávam, neteší ma ani odkrytý výhľad na oboje Tatry. Už vidieť Slanské sedlo (ako je hlboko!) aj výšľap na Kyprov, kde nie je po stromoch ani stopy. Zostup do sedla ma oberá o posledné zvyšky chuti šliapať, ale po oddychu a nejakých cukroch som pripravený pokračovať. Čaká nás iba mierny zostup traverzom Kyprova na lesnícky zrub Janka. Šotolinová cesta je miestami vysypaná hrubým makadamom, ktorý je čisté utrpenie pre naše nohy. Aby som nezabudol, zobrali sme si obaja tenisky, dokonca rovnaké - Salomon X Ultra 2 GTX. Držia bohovsky, nie je v nich príliš teplo, dobrá voľba.

Za každou zákrutou vyhliadame chatu, ale nejaký čas to predsa len potrvá. KO-NEČ-NE! Krásna chatka s krytou terasou, zakryté vonkajšie sedenie, latrína, čo viac môže človek chcieť. Aj výdatný prameň, čo by si kameňom dohodil. Dokonca 4G internet :-) Odskúšame latrínu, sedenie, varíme ako o život, napchávame sa, polievku s chlebom prekladám so slaninou aj orechmi so sušeným ovocím a vodu sajem ako špongia. Umývame si zuby, robíme ohník, rozkladáme na terase karimatky a spacáky. Jediné mínus bol peľ z ihličnanov, boli ho tam všade snáď tony. Aj topánky sme mali ako včielky ri...zadočky. Fotíme oheň, hviezdy, debatujeme, už je dobre. Relatívne skoro sa ukladáme do spacákov, Kubovi dávam softšelku, nech si zateplí trochu Obi spacák. Dobrú noc!

4. deň - zrub Janka - Telgárt

20,1 km, 4.15 h, 382 m hore, 629 m dole

Z verandy bol v noci výhľad na oblohu plnú hviezd, ale nebolo sily, čo by ma dostala von zo spacáka. Nemám z Obi, ale z Tesca (bez srandy!), takže mi nebola zima. Kubo vylieza skôr a varí raňajky, ja sa vyvaľujem a oddychujem, lebo sme sa dohodli, že pôjdeme do Telgártu a nie do Dediniek. Nakoniec vyliezam z kukly tiež a idem raňajkovať. Potom triedime, čo zostalo na jedenie a je to fajn, lebo nám to zase raz vyšlo presne a vďaka praženici na Prednej hore máme jedno jedlo ako rezervu. Skomprimujeme odpad, ktorého je tiež máličko, ukladáme veci do batohov, tankujeme vodu a lúčime sa s Jankou.

Nemáme chuť si zopakovať makadam na zvážnici, ani vyrúbaný Kyprov, takže iba klesáme lesom do sedla Severná lúka. Mimo výhľadu na Kráľovu hoľu tu nič zaujímavé nie je, tak pokračujeme žltým traverzom popod Kyprov. Les je tu kompletne vyrúbaný, ale je tu aj množstvo lesných pracovníkov, ktorí sadia - ako inak - smreky. Čo nepolámala víchrica, decimuje lykožrút. Asi dve tretiny žltej ideme po širokej zvážnici plnej robotníkov, je predsa utorok. Posledná tretina je zase balzam na dušu, zdravý les, križujeme potôčiky a mokrade, je tu príjemne chladno. Po chvíli dorazíme k smerovníku Telgártska Priehybka, odkiaľ trochu klesáme, Kubo telefonuje s kuriérom, ja fotím. Po troch dňoch slnka sa objavujú mraky, niektoré, ako my hovoríme, dramatické. Smerujeme na Priehybu a lesu je opäť koniec, samé polomy (spracované) a nálety, na druhej strane aj pekné výhľady ponad Rejdovú na Veľký Radzim a hlbšie do Slovenského rudohoria, zrejme aj na Volovec. Aplikáciu Peakfinder ale nepoužijeme, veď načo.

Trochu zaberáme pri výstupe na Trestník (Trsteník, 1390 m), kde začínajú vrcholové lúky. Je to miesto plné kvetov a čučoriedok, taký krásny bivak by tam mohol byť! S exkluzívnym výhľadom na Kráľovu hoľu. Podľa mapy lúka smeruje severne asi kilometer, modrá ale smeruje vpravo cez polom s mizerným značením. Pokračujeme v klesaní po širokej šotolinovej zvážnici až k smerovníku pred Čuntavou, kde je prístrešok. Dá sa tam ukryť pred nepriaznou počasia alebo oddýchnuť si či najesť sa. Na druhej strane je kolibka miniatúrnych rozmerov - snežná jama na sadenice. Tu opúšťame modrú a ideme po červenej, po asi 200 metroch križujeme silný Spišský potok, kde stretáme baču so psami a pýtame sa, či je voda fajn na pitie - že určite áno, pramení o kúsok vyššie. Tak naberáme vodu, máčame si nachodené nohy a ako tak vegetíme, zdola prichádza český kolega-turista vo vysokých topánkach, s asi 70-litrovým batohom s nahodenou pláštenkou. Smeruje do Slovenského raja... Trochu mu aj v dobrom závidíme, ale videli sme toho za posledné tri dni veľa a treba si niečo nechať aj nabudúce.

Po nejakom pol kilometri sa zastavujem v takmer 180° zákrute a ideme míňať poslednú stravu - varíme polievku a hummus, je vám už asi jasné kto-čo. Kubo sa to snaží ochutiť osmaženou slaninkou, spáli si ruky a vysype ju do trávy. Neprekáža, máme tým pádom aj bylinky. Niečo z nej sa ušlo aj do mojej polievky. Inak, je to normálne umenie, vybrať z desiatok sáčkových polievok niečo výdatné a ideálne aj bez zbytočných "éčiek", hlavne ak človek nemá chuť investovať do expedičnej stravy.

Oddýchnutí a sýti pokračujeme dolu zvážnicou a za zákrutou všetka krása končí a neviem po koľkýkrát spracovávanie kalamity, vo veľkom. To nás sprevádza asi kilometer, aspoň že vpravo máme výhľad na Ondrejisko a Borovniak. Dostávame sa k vyhliadke s prístreškom nad sedlom Besník. Volanie prírody ma zaviedlo do lesíka a zjavne volanie počúvli viacerí. Kubo opäť týra foťák a robí time-lapse, hádam kvôli tomu nezmokneme, lebo dramatických mrakov pribudlo, dosť často hrmí a niekde nad Rajom poriadne leje. Schádzame pomedzi stádo kráv až k ceste I/66 (slovenská Route 66), odkiaľ naše kroky vedú rýchly tempom popri ceste až do Telgártu. Prameň Hrona ignorujeme, lebo na nás padajú prvé kvapky, nevydrží to našťastie dlho a v suchu pokračujeme okolo Chramošského viaduktu, ktorý nám krásne nasvietilo slnko pomedzi mraky.

Nie sme nejako hladní ani smädní, ale ideme ku kolibe pod vlekmi. Napriek chuti a otváracím hodinám je tu zatvorené. Vraciame sa teda k ceste a ideme k Tunelu Kornela Stodolu, kde je zastávka vlaku, ten však ide asi o dve hodiny. Skladáme v zástavke batohy a začína pršať. Tomu sa hovorí načasovanie! Väčšia búrka ale zúri na hrebeni, aj na vrchu zjazdovky, takže máme divadlo. Do príchodu vlaku ďaleko, dážď pri nás ustal, tak ideme smer "centrum", na pivko. Nakoniec schádzame až do pizzérie, dávame si pivo a pizzu a čakáme na autobus do Brezna, ktorý má 35 zástavok. Všetko stíhame, cestou driememe, obzeráme Kráľovohoľské Tatry a zaraďujeme ich do zoznamu, kam ísť nabudúce.

Pár postrehov na záver

Jedlo bolo treba niesť viac-menej so sebou, dalo sa najesť niekde aj cestou, ale dokúpiť nie - možno cez týždeň v Muránskej Hute. Voda problém nebola, ale po dlhšom období sucha to môže byť horšie, hlavne ak bude teplo a vyššia spotreba tekutín. Značenie bolo miestami obnovené, hlavne priamo na území NP Muránska planina. Inak to bolo o niečo horšie, obzvlášť tam, kde bol polom, GPS/mapy v mobile sa určite zišli. Denné porcie kilometrov boli s prihliadnutím na ťažký batoh akurát, ale záleží od individuálnej kondície. Napriek víkendu a super počasiu boli prvé dva dni takmer bez turistov, takže pre samotárov alebo milovníkov pokoja výborná lokalita. Normálne si viem predstaviť týždňovku cez Poľanu + toto čo sme prešli + smer Slovenský raj.

Druhé dva dni nám prepínalo a zabávali sme sa "pomaďarčovaním" všetkých slov, takže sme všade používali prehlásky äëöü, na štýl "bölí mä ľävë kölenö" plus klasické hlášky jedného kamoša, ako "načo sme sa j#*^$@ tam do kopca, keď teraz ideme dole!". Konečne som otestoval lacnú samonafučku z Decathlonu, celkom fajn, len krátka. "Závadu" som riešil skladacou minikarimatkou z EVA peny z Ebay za dolár či koľko, ktorú nosím aj tak ako podritník. Ako som spomínal, mám "trojsezónny" spacák z Tesca, ktorý výborne kombinuje mizerný tepelný komfort, blbý zips, vysokú váhu aj rozmery. Svetlou stránkou je cena a sťahovací golier aj kapuca. V kombinácii so samonafučkou je však spoľahlivým parťákom na nadnulové teploty, ktorý nezruinuje ani chudobného študenta.

Malou vadou celého výletu bolo zastúpenie asfaltu, šotolinových zvážnic a polomu či inej kalamity. Vyvážené na druhej strane pokojom bez nátresku tiežturistov, komercie a komfortu horských chát. NP Muránska planina poskytuje ešte množstvo ďalších trás, napojenie na Poľanu a Slovenský raj, takže sa tu dá namotať túra rôznych parametrov. Už sa teším na návrat do týchto končín!

Predchádzajú časť putovania - Sto kilometrov cez Muránsku planinu - 1. časť

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek