Úvod

Ako vyplynulo z diskusie k článku Vlada Kobzu, výstavbou vodárenskej nádrže Málinec prišlo k zrušeniu viacerých turistických značených chodníkov, spájajúcich Sihliansku planinu ale aj protiľahlú plošinu Málinských vrchov s údolím Ipľa. Zároveň však viacerí autori/diskutéri popisujú existenciu zvláštnych turistických značiek na mnohých úsekoch ako: Sedlo Prieraz – VN, Táňovo – Chmelná – Brložné či v doline Chocholnej. V súčasnosti vedie turistické prepojenie Málinských vrchov a južnej časti Sihlianskej planiny značenými turistickými chodníkmi veľkou okľukou cez Málinec – Šutova jama – Tri chotáre – sedlo Prieraz – Táňovo. Pri tejto trase sú značné prevýšenia (vrch Tri chotáre) a navyše Táňovo je o 100 výškových metrov vyššie položené ako časť planiny okolo Látok. Skúsim teda na planinu vyjsť pohodlnejšie, aj keď neznačenou trasou.

Trasa

Málinec – západný breh vodnej nádrže Málinec (účelová cesta) – Dolina Chocholnej (neznačené) – rázcestie Chocholná (červená) – Látky (žltá)

Vodárenská nádrž Málinec

V rannom autobuse na trase Lučenec – Málinec počujem potešujúcu správu, pohyb studeného frontu sa oproti očakávaniam spomalil, ešte je len na slovensko-moravskej hranici. Keď vystúpim na konečnej Málinec, RD (roľnícke družstvo), obloha je pokrytá bielymi barančekmi, len kde-tu medzi nimi presvitá blankytná modrá. Podľa meteogramov už malo pršať... Asi dvadsať minút mi trvá cesta popri málo frekventovanej asfaltke, vedúcej Ipeľskou dolinou. Ohromný sypaný priehradný múr mi rastie pred očami.

Ďalej už nasleduje výšľap účelovou asfaltkou (so zákazom vjazdu) vedúcou po západnom brehu VN Málinec. Po ľavej strane práve honelníci zháňajú ovce do košiara na ranné dojenie. Asfaltka vedie k prevádzkovej budove elektrárne, serpentínou sa však zvrtne vľavo a vystúpi asi 30 m nad úroveň hladiny. Odtiaľto je zároveň posledný výhľad späť na Málinec ako aj na vodnú nádrž. Z pokračovania asfaltky, vedúcej západným brehom, napriek prevýšeniu nie je vodnú hladinu vôbec vidieť – všetko je zalesnené relatívne mladým hustým porastom. Priesekmi asfaltky resp. jej okolím vedie elektrické vedenie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asfaltka na západnom brehu nádrže

Cestu lemujú sprava zákazy vstupu (vodoochranné pásmo I. stupňa), ale nie je ani veľmi kade vstupovať. Nevadí, snáď z nejakých lúk sa bude dať zhliadnuť vodnú hladinu uprostred hôr. Ešte doma som naštudoval mapu lesných ciest (MLC) a cestou budem pátrať po spomínanom značení na významnejších odbočkách. V prvej časti cesta striedavo stúpa a klesá, nakoľko sa zarezáva do stráne vrchu Saské. Keď zostúpim nižšie, vľavo je výraznejšia odbočka lesnej cesty. Idem pátrať po značke – je tam, vyblednutá modrá pásová značka na strome. Je to evidentne cesta do sedla Prieraz, podľa MLC spevnená, teda vyššej kategórie, po celej trase.

Po premostení potoka Prierazka sa cesta ostro skrúca vpravo, ale pokračujem priamo do kopca po lúčnej ceste. Barančeky na oblohe sa vyparili a slnko nemilosrdne pečie. Z lúčnej cesty sa odkrýva pekný pohľad do doliny Prierazky a do sedla Prieraz, vidno aj nejakú samotu. No VN sotva vidno, prevýšenie je slabé a hladinu zakrýva plochý vrch Nadhámor (383 m), na ktorom sú vysadené dreviny, vytvárajúce farebnú šachovnicu. Prekročím lesnú hať a stúpam vľavo zvážnicou, úzkou susednou lúkou. Na jej vrchole je už pekný výhľad na hornú časť nádrže a majestátne zrázy Málinských vrchov až k záveru doliny, kde sa týči vysielač na Kokave-Línii. Žiaľ, vo výhľade na spodnú časť VN bráni lesná hať po mojej pravici. Keď zídem nižšie, výhľad sa rozšíri, ale je zase plytší.

Rázcestie Chmelná

Vrátim sa po zvážnici kolmo dole a pokračujem po asfaltke ďalej. A tu sa začnú na betónových stĺpoch elektrického vedenia pomaly objavovať vyblednuté modré značky (s presvitajúcim podkladom žltej). Keď prídem k odbočke lesnej cesty v lokalite Chmelná, narazím na prvý „rázcestník“. Je to opäť betónový stĺp, teraz je však doplnený popisom, smer Táňovo – žltá šípka je zatretá (zatretie je čiastočne priehľadné) a smer Prieraz – modrá značka (po asfaltke, ktorou som prišiel). Skúsim prepátrať smer Táňovo. Cestu do doliny však zahatal odčesnutý mohutný konár a nechce sa mi ho obchádzať. Pravdepodobne zatretie značky (avšak bez zatretia popisu) má svoj zmysel – orientácia by bola asi ťažká.

Nasleduje ďalšia výrazná odbočka v agátovom lese, v piesčitom podloží. Nie je tu smerovník, ale na stĺpe, resp. aj na jeho rozvádzacej skrinke je vyblednutá modrá aj žltá pásová značka; žltá však nesie znaky zatretia. Vyjdem kúsok cestou do kopca, za prvú zákrutu, prehliadam masívne stromy – nikde ani stopy.

Prechádzam cez dva výrazné vodné toky, ktoré zurčia cez kamene. Na pravej strane cesty majú upravené korytá a sú tu dve vodomerné stanice. Divím sa, lebo v týchto miestach by mal byť podľa turistických máp len potok Smolná – ale podľa digitálnej MLC má Smolná v ústí až tri korytá!

Rázcestie Chocholná

Prichádzam k ďalšej výraznejšej odbočke, s malou čistinkou a piesčitou lesnou cestou. A tu je opäť „smerovník“, avšak bez označenia smeru – modrá pásová značka a žltá šípka smerujúca vľavo na lesnú odbočku. Značenie je však lepšie viditeľné z opačného smeru. Predpokladám, že je to už odbočka na smer do doliny Chocholnej. Pokračujem však priamo, lebo chcem nazrieť až do miest, kde sa spájajú asfaltky a tečie potok Chocholná.

Prejdem cez bránu, ktorá sa pravdepodobne nedá zavrieť, okolie cesty tvorí otvorenejší priestor. Na voľnom priestranstve je drevosklad a onedlho prichádzam k spojeniu asfaltových ciest. Na zadnej strane tabule so všemožnými zákazmi je namaľovaná zreteľná žltá šípka, udáva smer vpravo – po verejnej ceste späť k VN po východnom brehu. Môžem sa len domnievať, že smeruje do Brložna cez dolinu Šťavice, nemám však čas na bližšie skúmanie Pozn. red.: bývalá žltá viedla do osady Brložno, ale staré značenie je veľmi zle sledovateľné. Prejdem k potoku Chocholná, nazriem do doliny Ipľa ako aj cez lúky do doliny Chocholnej a vyberiem sa späť.

Cesta do doliny Chocholnej

Vrátim sa späť k stĺpu so žltou šípkou a zabočím doprava. Cesta vedie piesčitým úvozom a pomerne prudko stúpa. Po značke nikde ani stopy. Cesta má v tejto časti samozrejme odbočky, treba sa však držať najvýraznejšej (najzjazdnejšej) časti a uberať sa čo najviac vpravo dohora. Asi v n. v. 450 m narazím na prvú značku – na moje počudovanie je však modrá! Onedlho sa cesta prudko stáča vľavo, aby obišla strž po pravej strane. Iróniou značenia je, že chýba práve tu, pri prudkej zmene smeru. Ďalšie značky, dokonca dve po sebe sa objavia po ľavej strane, tesne pred oblúkom vpravo ponad strž. Neskôr cesta vystúpi na veľkú lesnú križovatku, priamo je rúbanisko. Chvíľu váham, ale rovno pred vstupom na rúbanisko je opäť modrá pásová značka. Z polomiska sa odkryjú obmedzené pohľady na záver údolia Ipľa. Cesta ďalej pokračuje hodnú chvíľu po vrstevnici. Tentoraz „stúpa“ po pravici koryto potoka Chocholná, ktorý síce ešte nevidno, ale zato je počuť jeho hukot.

Potok Chocholná

Je zvláštne, že v hlbokom záreze doliny, kde nie je kam odbočiť, značky pribúdajú a keď sa koryto potoka priblíži k chodníku, je aj doplnená popisom „Chocholná“. A čo dodať ku kvalite cesty? Je dobre schodná, len vyššie pribúdajú vo svahu vľavo prameniská, takže občas treba prejsť cez blato. Kúsok povyše cesta zamieri ku korytu potoka, ďalej pokračuje strmším stúpaním odbočkou vľavo, modrá značka na ňu navádza. Cesta je sem-tam mierne zarastená, blatistá, ale bez problémov schodná.

Ešte k scenérii doliny. Potok Chocholná je podobný hučiakom z vyšších hôr, preteká menšími kaskádami a teraz využíva asi len polovicu svojho koryta. Zrázy doliny sú veľmi strmé a skalnaté, veď nie Tatry, ale práve Veporské vrchy sú naším najväčším žulovým pohorím. V strednej časti doliny je príjemný chlad.

Keď vystúpim vyššie, porast je redší a na čistinke mi poriadne pečie na zátylok. Ochladzovací efekt hlbokej doliny a potoka sa skončil. V týchto miestach, asi na začiatku hornej tretiny doliny je z prameniska zachytená voda do žľabu z kôry. Výdatnosť slabá, napiť sa z nej odporúčam asi len v stave núdze.

Netrvá dlho, keď sa stúpanie ukončí, zjaví sa malá čistinka a vpravo odbočuje lesná cesta ponad betónový priepust potoka. Aby som to upresnil, je to len prítok Chocholnej, ktorej hlavné koryto sa pred časom stočilo v doline vpravo, na sever. Tieto miesta poznám, túlal som sa tu pred rokom, definitívne opúšťam zrušenú modrú značku, idem malý kúsok po oficiálnej červenej k rázcestníku Chocholná, aby som odbočil na žltú - smer Látky. Smerovník pochádza z roku 2016.

Žltá, smer Látky

Dosiaľ som sa pohyboval po pohodlných bývalých značkách, teraz sa borím malinčím takmer po pás na oficiálnej žltej. Nič to, o chvíľu som na peknej lesnej cestičke nad korytom potoka, aby som opäť vyšiel na neskosenú lúčku a ocitol sa v húšťave pri vode. Keďže po pravej strane vidno úbočie lúky, neváham, prejdem kameňmi cez potok, prederiem sa cez pár stromov a stúpam úplne iným svetom. Oblými krivkami hôr bez vrcholov, ktoré zrovnal nemilosrdný čas a dotvoril človek. Zvlneným lúčnym svetom v nadmorských výškach, ktoré prevyšujú polohy niektorých tatranských osád...

Na obzore predo mnou je dom, tak ho obchádzam širokým oblúkom zľava. Niektorí ľudia na samotách chovajú voľne pustené, mimoriadne drzé psy. Hlbšie po ľavej strane je potok, vlastne len jarok a za ním nejaká cestička – pravdepodobne tade vedie značka. Oproti domu natrafím na neskutočnú koncentráciu lúčnych kvetov, pohladia mi zrak aj dušu, ale upchajú alergický nos. Vpravo je ďalší dom a zľava na mňa z vysokej trávy civia nejaké divné prežúvavce – asi lamy. Na horizonte vidím prechádzať cyklistu a onedlho vyjdem na asfaltovú cestu. Poberiem sa vpravo, smerom k farme a obci Látky.

Vychutnávam si pohľady na juhozápad až severovýchod, od Bykova smerom na Táňovo; ponad zníženinu dokonca vidieť celú západnú časť Málinských vrchov ako aj zárez Chocholnej doliny, ktorou som prišiel. Niekde pred vyústením asfaltky do osady Malá Látka sa na stĺpe okrem cyklistického céčka objaví vyblednutá žltá pásová značka. Je v horšom stave, ako modré staré značenie v Chocholnej a okolo VN Málinec...

Záver

Túru som ukončil ešte pred príchodom lejaku a som naozaj povďačný meteorológom, že sa zmýlili v čase príchodu studeného frontu. Tradičný poobedňajší spánok na lúke pod stromom síce nahradil bivak v autobusovej búde, ale za odmenu som z autobusu po skončení dažďa videl nádherné predstavenie – slnko presvecovalo odvšadiaľ stúpajúce vodné pary a vytvárajúce dúhu niekde medzi Čierťažou a Bykovom.

Poznámka k mapke značených ciest

1. VN Málinec – sedlo Prieraz Značenie spomína vo svojom článku na Hikingu prvý raz Boro Tomis už v roku 2004. Síce som na spodnom konci našiel len jednu modrú pásovú značku, cestu som neprešiel, ale nemám žiadne pochybnosti o existencii trasy, podľa MLC je to spevnená lesná cesta a bez lesných križovatiek, ktoré by sťažovali orientáciu. Poznámka redakcie: trasa bola v minulosti značená a staré značky sú ešte viditeľné v teréne.

2. Asfaltka na západnom brehu VN od odbočky do sedla Prieraz po súbeh asfaltiek za koncom VN Ide o asfaltovú cestu s obmedzením vjazdu, prešiel som ju celú, značená je modro-žlto, ale aj keby nebola, nie je to podstatné. Na asfaltke som stretol V3S a ešte nejaké osobné auto – v tejto oblasti ešte zostalo zopár chalúp vo vyššie položených častiach pôvodne zatopenej dediny Hámor, avšak z asfaltky ich nevidno.

3. VN Málinec – Táňovo Nakoľko je na „rázcestníku“ značka zatretá, asi nebude v teréne veľmi viditeľná. V tejto oblasti je podľa MLC množstvo lesných ciest, ktoré sa cik-cakovite rozbiehajú do strán a vedú značnou okľukou aj na Táňovo. Hľadanie cesty by asi bolo pomerne zdĺhavé. Vstup na cestu do doliny bol v čase mojej túry zavalený mohutným konárom.

4. VN Málinec – dolina Chocholnej – rázcestie v Chocholnej Odbočka do svahu nad dolinou je vyznačená žltou šípkou, hoci neskôr v doline je značená modrou. Trasu som prešiel a podrobne je opísaná v článku. Prechod trasy mi zabral asi 1,5 hodiny a to chodím pomalým tempom. A prečo je asi odbočka značená žltou? Nakoľko došlo k zatretiu žltej na odbočke do Táňova a takisto bola farbou zatretá aj žltá medzi odbočkami Táňovo a Chocholná, predpokladám, že „tranzitná“ trasa medzi Sihlianskou planinou a Málinskými vrchmi bola preložená do doliny Chocholnej.

5. Koniec VN Málinec – Šťavica – Brložno Žltá šípka smerujúca nazad po verejnej ceste podľa môjho predpokladu vedie do doliny Šťavice, ale nemal som čas ju skúmať. V každom prípade existencia trasy až po Brložno by bola prínosom pre turistov, ktorí chcú prekročiť údolie Ipľa a nemajú chuť robiť obrovskú okľuku cez obec Málinec. Na druhej strane, hrebeňom v okolí Brložna vedie dlhočizný elektrický ohradník práve smerom k VN a pasienky sa dosť intenzívne využívajú (súdiac podľa zvukov), takže by turisti museli dať pozor na pasúce sa zvieratá. Nie všetky prežúvavce sú mierumilovné!

Seriál o zaniknutých dedinách

• Zaniknuté dediny (1) – Horné Opatovce
• Zaniknuté dediny (2) – Mochovce
• Zaniknuté dediny (3) – Hadviga
• Zaniknuté dediny (4) – Piesky
• Zaniknuté dediny (5) – Dara a Starina
• Zaniknuté dediny (6) – Javorina
• Zaniknuté dediny (7) – Ipeľský Potok a Hámor
• NKP Kalište - náučné prechádzky
• Podproč – koniec sveta na Spiši
• Málinec – Chocholná – Látky (po starých značkách) (Hámor)
• Levoča – Záľubica – Hradisko – Levoča (Ruskinovce)
• Levoča – Dvorce – Vinná – Tichý Potok (Dvorce)
• Chmeľov, Čiernohuzec a Kuligura - okruh z Blažova (Blažov a Blažovská Dolina)
• Cyklistika s malými deťmi nad Bystrickou dolinou (Riečnica)
• Okolo vodnej nádrže Nová Bystrica (Harvelka a Riečnica)

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek