Trasa

Púchov – Dolný Salaš – Upohlav – Udiča – Klapy – sedlo pod Klapami – Lopatina – Považský hrad – Lopatina – sedlo pod Klapami – Dubová – hradisko Zlatý kôň – Bukovina – Brvnište – Štiavnik

Vďaka bratovi som sa odviezol z východu priamo až do Púchova, kde ma vyhodil pri supermarkete. Tu som nejak zblbol a išiel rovno, pričom som mal isť doprava. Neprekáža. Žltú značku som aj tak preťal a stačilo nájsť parťáka Vlada. Hneď sme sa “zderili” a už stúpali prvotné výškové metre na Lachovec. Cestu príjemným ale obyčajným lesom narušila len vápenná skala, kde si zrejme dávali rande lezci.

Pokračovali sme a lesná cesta nám rýchlo ubiehala, až sme vyšli na lúky Horného Salaša, kde som prvýkrát uvidel Klapy, zvané Cigánka. Na strome sme našli nápis “Kaplnka 300 m”, ale samotnú kaplnku veru nie a to aj, keď sme čosi zašli, no nevedeli sme či tu alebo tu. Vrátili sme sa k žltej a schádzali k jarku. Kde-tu bol sneh či viac blata, ale aj suchšie miesta, po ktorých sme išli. Pri salaši značky niet, ale domáca pani nás na cez most naviedla doľava okolo alebo cez ich pozemok(?). Im to neprekážalo a ani nám trocha “brečky”. Vošli sme opäť do lesa a opäť stúpali k lúkam na Zábave. Celkom by ma zaujímalo, ako vznikol názov... Pred rozľahlými lúkami na Zábavach sa nachádza ešte jedna “menšia” s posedom a tiež ponúka výhľady.

Na Zábavy a Holíš

Parťák mi tu poradil, či nechcem ísť na vyhliadku. Keďže sme mali more času a zároveň som nemal nič proti odbočke, išli sme. Vybehol som na kopec s perfektným výhľadom a po hrebienku som sa dostal k dvojkrížu s našou vlajkou. Až doma som zistil, že to je vlastne Holíš, ktorý je lokálne dosť známy a aj ja som ho vnímal vďaka parťákom z Považskej Bystrice. Tak som sa k nemu takto neplánovane dostal a bol som spokojný, lebo ponúkal perfektný výhľad.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrátili sme sa rovnakou trasou na Zábavy a klesali k Upohlavu, majúc pred sebou ako čiastkový ciel Klapy. Odtiaľ boli o čosi bližšie ako z Horného Salaša. Do centra sme zbehli tak trocha pomimo značky, ale veľa možností nebolo. Od miestnej drevenej vežičky, s natiahnutou hadicou ponad cestu, sme opäť po značke išli do oproti sa tiahnuceho sa lesa. Cestou na nás besne brechal vlčiak, nechcem si predstaviť, čo by bolo, keby sa dostal za plot. Vošli sme do lesa a ľavotočivým chodníčkom prišli nad polia s výhľadom opäť na Klapy, ale aj nad veľkú dedinu Udiča, kde miestny kostol perfektne zapadol do scenérie.

Z Udiče na Klapy

Udiča je relatívne veľká obec, hneď zaujme veľký slovensky znak pri kostole. Opäť nás čakalo stúpanie, veď čo už, keď som takú trasu vybral, nie? Tu to bolo o čosi blatistejšie a pocítil som to aj na vlastných rukách, keď som sa skoro strieskal. Na lúke pod Klapami však značka nedávala jasný smer, zrejme išla doprava, my sme však začali hľadať viac vľavo, ale neboli sme úspešní. Jediného miestneho, ktorý tu venčil svoje psisko, sme sa nestihli spýtať, lebo odkráčal do tramtárie, tak sme tam išli tiež... obišli sme Klapy a dostali sme sa na značku až pri klesaní k sedlu pod Klapami. Opäť som len sám vybehol hore a vychutnával si výhľady. Mňa zaujali najmä samoty podo mnou a tiež Manínska tiesňava. Veľmi opatrne som zišiel dole a ďalej sme spolu klesali k zmienenému sedlu.

Aj keď sme mali cieľ nášho túlania v smere naľavo, teraz sme odbočili doprava, lebo som si chcel pozrieť Považský hrad. A ani hodina tam a späť nebola až tak veľa. Ako sme prechádzali hornými samotami Záklapia, tak ma táto časť očarila. Okrem výhľadov na Klapy, dolinu a Nosickú priehradu, zaujali ma najmä samoty. Okolo jednej s krížom sme prešli a na druhej strane sa vnorili do ďalšieho lesa. Cesta však bola zahádzaná konármi a museli sme obchádzať. Najväčšiu radosť z toho museli mať cyklisti, keďže tadiaľ prechádza cyklotrasa.

Považský hrad

Od Lopatiny to síce bolo lepšie, ale ešte posledne zvyšky ľadu nás vystríhali pred pošmyknutím. Schádzajúc sme vyrušili jelene, za čo sa nám odvďačili nezabudnuteľným prebehnutím len asi meter odo mňa. To bol zážitok! Po chvíli sa ukázal Považský hrad (Bystrica) a na priestranstve pod ním sme z cesty odbočili a vystúpili na hrad. Aj keď nechápem prečo písali, že je zákaz vstupu, pričom hore, bol zas nápis: Smer prehliadky. Trocha schizofrenické. Po nových drevených schodoch sme vystúpili bočným vchodom na pevnosť, keďže hlavný vchod sa práve rekonštruuje. Na hrad sme došli po 17-tej a veľa nechýbalo k zotmeniu. Parťák niečo zjedol a ja som za ten čas rýchlo preletel hradom. Pravdupovediac, som si myslel, že je väčší a pritom mal len jedno veľké nádvorie a to bolo vlastne všetko. Ale koniec koncov dobre, lebo času kvôli pokročilému súmraku ani nebolo. Zišli sme z hradu a tam zabivakovali. V noci celkom fučalo a mal som obavy, aby kyvotajúci sa strom nespadol rovno na mňa.

Na hradisko Zlatý kôň

Keď som ráno v polospánku začul trilkovať nejakého vtáčka, vedel som, že ma o chvíľu zobudí parťák. I stalo sa. Zbalili sme sa, niečo zjedli a dali sa rovnakou cestou naspäť. Na sedlo Klapy to trvalo celkom krátko a pokračovali sme ďalej po modrej. Prešli sme sedielkom medzi Udičou a Jasenicou a začali stúpať na Dúbravu. Keď sme na druhej strane z nej schádzali, uvidel som lúku a myslel som si, že sme v sedle, kde sme mali odbočiť zo značky do Brvništia. Ale nebolo to také jednoduché, aké sa zdalo. Lebo sedlo nebolo sedlom, ale len ohradená lúka s chatkou. Namiesto sedla sme však objavili lokálne značenie z Prosného, ktoré som podľa predošlých zistení rovnako dúfal nájsť a ktoré nás malo priviesť k hradisku Zlatý kôň. Tak sme sa značením vydali a trocha zbytočným ohýbaním chodníčka som zišiel ku skalám, na ktoré ukazovala doska s nápisom Hradisko. Či to bolo ono, ťažko povedať, lebo na skalách nebolo žiadnej informácie a ani označenia. Veď načo…

Vrátil som sa naspäť k parťákovi, ktorý ma čakal o niečo povyše a následne na modrú. Tu sme chceli nájsť 200 m vzdialenú odbočku k výhľadu na Súľovské skaly. Našli sme ju až na druhýkrát na lúke nad dedinou Stupné, čo sme si však neboli istí. Už sme sa chystali zísť do dediny, keď oprotiidúca dvojica nám poradila, že Brvnište je až ďalej po modrej, ale že idú naším smerom, tak nám ukážu. Nenechali sme sa prosiť a išli sme spolu, krátiac si asi 15-minútový pochod k lúkam nad Brvnišťom rozhovorom.

Odprevadili nás až na rozsiahlu lúku, kde bolo jasné, že tu sa naše cesty rozchádzajú. Oni išli ďalej rovno po modrej a my doľava miernym klesaním k družstvu, kde sa pásli býky. Keď nás zbadali, tak sa pomaličky presúvali k nám. Ale to sme boli pri okraji ohrady, pripravení skočiť za ňu. Býkov nakoniec zlákalo kŕmidlo a prešli sme na asfaltku smerujúcu do dediny.

Z Brvništia rovno do Štiavnika

Aj odtiaľ je trasa do Štiavnika neznačená, ale maximálne jednoduchá, keďže sa ide stále rovno. Rovno a rovno. Raz rovno cez kraj dediny, potom rovno do kopca s perfektnými spätnými výhľadmi. Potom rovno po plošinke a okolo chatiek, s ďalšími skvelými výhľadmi aj na Klapy. Následne mierne klesajúc rovno do Štiavnika... Ale nie, srandujem! Do Štiavnika sa to mierne zatáčalo, ale videli sme jeho hornú časť a tiež dolnú. Len sme sa rozhodovali, kam zídeme. Voľbou bolo zísť doľava. Čiže na koniec dediny k zastávke, ktorú sme našli rýchlo. Tu parťák čakal na autobus a ja som stopoval.

Zhrnutie

Trasa nie je ničím výnimočná, ani na druhý pohľad. Cez lúky, cez lesy, cez dediny a chatové oblasti. No napriek tomu a tiež ruinám hradu Bystrica, je obyčajná a to jej úplne stačí, veď nemusí byť každá trasa extra výnimočná. Potom by všetko výnimočné bolo opäť len obyčajným.

Každopádne, trasa ma nesklamala, najmä časť na Salaši či na Zábavách a pod Klapami. Rovnako ako prekvapenie s Holíšom či plánovaný Považský hrad a Zlatý kôň boli akurátnym spestrením.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek