Trasa

Bunetice – Bukovina – Vtáčkovce – Dubina – Kecerovské Pekľany – Kecerovské Kostoľany – Mudrovce – ruiny hradu Lipovec – Hlavatovská – Rankovské skaly – Herľany

Pri lúčení sa pred dvomi dňami sme sa dohodli, že Bielu sobotu strávime na turistike. Miesto stretnutia sa dohodlo v Herľanoch, v blízkosti parku a miesta známeho studeného vodného gejzíru. Ráno čakám na Martina, ktorý bol ubytovaný niekde pri ukrajinskej hranici a mal to podstatne ďalej ako ja. Konečne dorazil. Odstavíme auta na parkovisko a dohodujeme podrobnosti ako budeme pokračovať. Tak ako pri prvej, tak aj dnes využijeme na prepravu obe autá. Jedno ostane v Herľanoch a druhým vyrazíme do východiska. Martinovo ostáva a mojím vyrážame do Vtáčkoviec. Keď dorazíme do dediny, tak sa rozhodneme nenechávať auto práve tu. Žije tu veľa "spoluobčanov", a tak odchádzame s tým, že sa premiestnime do dedinky Bunetice a odtiaľ vyrazíme na túru. Tátoša odstavíme pri obchode, berieme si potrebné veci a mierime dole dedinou.

Bunetice

Nachádzajú sa v nadmorskej výške 420 m v severovýchodnej časti Toryskej pahorkatiny a južne pod Olšavským predhorím. Prvá písomná zmienka je z roku 1413 s názvom Bonitha, neskôr 1484 ako Bonytha, 1786 Bunieczicze a od roku 1920 Bunetice. Dnes má okolo 80 obyvateľov. Patrí do okresu Košice vidiek. Patrila pod panstvo hradu Lipovec. V sídle je obecný úrad, kultúrny dom, kde je zriadená kaplnka pre rímskokatolícku cirkev, zvonička a súkromné poľnohospodárske družstvo. Kráčajúc smerom na západ míňame všetky spomínané objekty.

Pred nami sa vpredu ukazuje vrch Kalejová, ktorý spadá do Olšavského predhoria a vypína sa v okrese Prešov. Na rozhraní Košického a Prešovského kraja, okresov Košice vidiek a Prešov, odbočujeme smerom na juhozápad a mierne stúpame do lesa lesnou cestou. Mala by nás priviesť až nad dedinu Vtáčkovce, v ktorej chotári je najvyšší bod Toryskej pahorkatiny. Prešli sme cez kótu 435,8 v lokalite Kamenná a od vodárne pod lesom smerujeme na Bukovinu (439,3 m), kde je najvyšší bod Toryskej pahorkatiny. Podľa súradníc sa nám podarí nájsť a môžeme pokračovať z polí na cestu a potom na východ do dediny Vtáčkovce.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vtáčkovce

Dedina v doline potoka Trstianka sa skladá z dvoch častí. Horná časť je slovenská a dolná je rómska. V dedine nie je kostol, ale nechýba materská a základná škola, dokonca špeciálna pre rómske deti. Veľmi sa vo Vtáčkovciach nezdržiavame, ale schádzame cestou dole k potoku. Neskôr odbočíme do lesa, aby sme nemuseli dlho šliapať po asfaltovej ceste, veď ešte zopár kilometrov po nej pôjdeme. V lese Dubina stretneme hubára, a tak máme možnosť nazrieť do košíka plného smrčkov, ktoré práve v tomto období začali rásť. Lesná cesta nás dovedie až nad dedinu Kecertovce pri agroletisku. Otvára sa nám pohľad smerom na východ a pred nami sa črtajú Slanské vrchy. Martin by rád navštívil miesto, kde stál hrad Lipovec a potom sa zájsť na chvíľku pozrieť k Rankovským skalám.

Prechádzame okolo vodárne pod lesom a lúkou po poľnej ceste smerujeme k dedine. Nad dedinou (povyše kostola) sú pozostatky družstva. Od kostola ideme len dole ulicou do stredu Keceroviec na celkom pekné námestíčko, prekračujeme most cez riečku Olšava, vyvierajúcu niekde pod Chabzovou. Mierne stúpame po asfaltke dedinou a v závere jej rómskou časťou, kde po pravej ruke na konci dediny je silueta pilierov nedokončenej stavby.

Časť cesty nám doprovodom spestrujú miestni Rómovia, ktorí sa vybrali s dvojkolesovým vozíkom na zber dreva. Odlúčime sa od nich na odbočke k dedine Mudrovce, ktorá nás dovedie pod Slanské vrchy. Je to menšie sídlo, ktoré som spomínal v 8. časti putovania podhorím Slanských vrchov. Spomeniem aspoň zvoničku a obecný úrad, sme z dedinky vonku a pokračujeme k miestu, kde Kostoliansky potok pretína cestu smerujúcu do lesa. Pokračujeme chodníkom povedľa potoka až pod hradný vrch. Hore vidíme skalné miestečko, ku ktorému sa štveráme strmo nahor, aby sme si to obzreli. Potom na hrebeň a prezrieť si vrchol, kde stál hrad Lipovec.

Hrad Lipovec

Prvé zmienky sú z roku 1282 ako Elusku (Ostrý kameň), neskôr Lipolch. Tak ako väčšina hradov, bol vybudovaný v 13. storočí (Abovcami) a v 16. storočí bol zničený. Dnes je tu len niekoľko dier od hľadačov, ale je vidieť pozostatok príjazdovej cesty (v niektorých mapách je zakreslený vyššie ako naozaj). Najlepší prístup je od cesty z Mudroviec niekoľko stoviek metrov od horárne a prebrodením Kostolianskeho potoka pri malom sedle medzi hradným vrchom a Hlavatovskou (Varhoška, 630 m) je to po pravej strane. Z druhej strany by sa dalo tiež dostať z okolo družstva a potoka Hrabovec a v mieste, kde do neho vteká bezmenný prítok, vľavo nahor po hrebeni.

Schádzame dole do sedla a potom k potoku, kde sa musíme posilniť a oddýchnuť si. Veď nás čaká kusisko cesty po cestách-necestách, kým sa dostaneme pod Rankovské skaly. Počas oddychu si plánujeme pokračovanie. Rozhodli sme sa, že pôjdeme po hrebeni Hlavatovská (Varhoška) a neskôr z nej zídeme dole v juhovýchodnej časti a budeme hľadať schodnú cestu.

V doline ju nachádzame a potom pokračujeme mladinou. Ciest po ťažbe je tu nespočetné množstvo, a tak je problém vybrať si najschodnejšiu. Na pár miestach sa nám ukazujú vrcholky Rankovských skál. Na poslednú chvíľu prehováram priateľa, aby sme sa išli pozrieť dole pod bralá, veď hore už bol. Aj keď dosť dávno, no aj dole je to celkom zaujímavé. Nie vždy a všetko musíme vidieť len z vtáčej perspektívy.

Rankovské skaly

PR s rozlohou 23,7 ha, ktorá bola vyhlásená v roku 1976 na ochranu javorovo–lipových spoločenstiev a skalného komplexu. Od obce Rankovce je situovaná severovýchodne a už z diaľky je vidieť jej skalné zoskupenia. Z vrcholu (vyhliadka) je veľmi pekný pohľad k Toryskej pahorkatine, Volovským vrchom, južnej časti Slanských vrchov (v Maďarsku nazývané Zempléni-hegység). Dokonca za dobrej viditeľnosti sa nám naskytne pohľad k najvyšším končiarom Tatier.

Dnes ideme obdivovať úpätie skalnej steny. Aj keď len cez koruny stromov, ale aj napriek tomu je pekne vidieť aj do výšky sa vypínajúcu homoľu s klobúkom v jej hornej časti. Dole je to všetko akoby na stole. Obrovské balvany sú na každom kroku. Prechádzame celú dolnú partiu, a keďže občas padne dažďová kvapka, tak začíname uvažovať, že nepôjdeme hore na značku. Budeme pokračovať lesom nad Herľany.

Herliansky gejzír

Cestou lesom objavujeme veľmi pekné jazierka so stromami a koreňmi vo vode. Je to pod Malým a Veľkým brdom, ktoré sú prírodnou rezerváciou. Dostávame sa lesom k Herlianskemu potoku a okolo neho po jeho pravom brehu pokračujeme do dediny. Začína viac pršať, po dosiahnutí poľa, aj keď kráčame okrajom, dosť sa šmýka. Budeme musieť potom niekde urobiť menšiu údržbu ošatenia a hlavne obuvi.

Konečne sme na malej lúčke pri prameni s prístreškom nad areálom Herlianskeho gejzíru. Trocha sa očistíme a sme v mieste výveru vody z útrob zeme (v intervale 34 – 36 hodín). Dnes nemáme možnosť vidieť nádherný úkaz, ale videl som to viackrát, dokonca aj počas noci. Je to neskutočné, očarujúce dívať sa od začiatku až do konca. Polhodinové divadlo určite stojí za vzhliadnutie aspoň raz za život.

Sadáme a vyrážame po druhé auto do Bunetíc. Lúčim sa s priateľom Martinom, ktorý strávil pekné štyri dni na východe Slovenska a ja dva dni v jeho spoločnosti. Určite to nebude posledné naše podujatie, veď dobrý spoločník na turistickom chodníku je na nezaplatenie. Lúčime sa a odchádzame každý iným smerom.

Zhodnotenie

Vydarený deň naplnil naše očakávania, ktoré sme mali a potvrdil, že krásu môžeme hľadať v každom kúte prírody. Spoznať najvyššie miesto Toryskej pahorkatiny nad dedinkou Vtáčkovce a pozrieť si niečo z histórie. Škoda, že sa nezachovali väčšie časti opevnenia. Aj pohľad pod Rankovskými skalami stál za to. Všetky pocity umocnil príchod k Herlianskemu gejzíru. Čo všetko sa dá za jeden deň spoznať, vidieť a zažiť na potulkách v prírode.

Predchádzajúca časť putovania - Toryskou pahorkatinou a v Slanských vrchoch

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek