Priateľ je ubytovaný v meste, a tak ho ráno čakám pred vchodom a nastupujem do jeho auta. Určite sa nebudeme po celý čas držať striktne značiek, ale podstatnú časť prejdeme po nich. V prvom rade to bude v Údolí obrov a potom prejdeme pod Oblík, na ktorý dnes vystúpime a pôjdeme smerom do Hanušovského sedla. Určite dnes bude pre nás zadosťučinením výhľad z najvyššieho vrcholu – Šimonky, a trocha si ju obzrieme aj mimo značenej trasy. Cestou navrhujem ešte Praporec a Ivanov vrch, ak toto zvládneme, tak sa môžeme spokojne vrátiť do Hermanoviec nad Topľou.

Cestá nám trvá dosť dlho, kým sa autom presunieme nad dedinu, k smerovníku Krížne cesty, odkiaľ budeme pokračovať po vlastných. Chceme si obzrieť čo najviac, a tak počas putovania budeme skracovať niektoré úseky značiek, po ktorých bude väčšia časť okruhu.

Trasa

Hermanovce nad Topľou, Krížne cesty – Údolie obrov – Lúka za Oblíkom – Oblík – Lúka za Oblíkom – Šimonka – sedlo Obracaná studňa – Praporec – Ivanov vrch – Zajacová chata – Krížne cesty

Medzi dvomi lesnými cestami je pekná kaplnka s lavičkou. Kráčame po pravej ceste smerom ku Kukorelliho chate. V jej blízkosti je po ceste ešte jedna chatka vľavo od cesty, o ktorej som len nedávno písal počas túry Náučným chodníkom Telekia a Údolím obrov, dnes NCH len v niektorých častiach bude v našej trase. Od chaty a prameňa s posedením ideme ďalej do doliny k smerovníku, kde modrá značka odbočuje vpravo do lesa k pravej strane skál, ktoré sme videli týčiť sa nad vrcholkami stromov. Navrhujem, aby sme sa najprv išli pozrieť k Havraním skalám, ktoré sú na ľavej strane doliny a potom sa pustíme na opačnú stranu pod Sokolie skaly.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Havrania skala a Sokolie skaly

Patria do chránenej časti doliny. Nebudem to zbytočne veľmi opisovať, lebo len nedávno som o tom písal, a tak len to, čo nás zaujalo a čo sme videli počas prehliadky. Havranie skaly sú, ako som už spomenul, vľavo a je tam jedna tabuľa z NCH Telekia. Vrchol z nich budeme mať možnosť uvidieť neskôr z vyhliadky na Sokolích skalách. Po krátkej obhliadke a prečítaní popisu z tabule stúpame smerom pod Sokolie skaly, ktoré sú o niekoľko metrov vyššie a mohutnejšie. Spod skál je nádherné pozerať k vrcholu a strmosť steny je úchvatná. Po ich západnej strane sa štveráme na hrebeň pomedzi padnuté stromy a kamennou suťou. Trocha sa šmýka, ale sme hore a teraz pod najvyšší bod, kde je vyhliadka, čo je skôr pre zdatnejších lezcov. Martin to však dáva a idem k vyhliadke v nižšej partii skalnej steny, ktorá je oveľa dostupnejšia. Z nej sa nám ponúka veľmi pekný pohľad k Oblíku, k dedine a opačne do Brestovej doliny. Krása, to treba vidieť na vlastné oči a v rôznych ročných obdobiach.

Nechávame skaly a schádzame dole k modrej značke (NCH). Pokračujeme v trase: Kultové kamene, Obria noha až sa neskôr dostaneme k studničke Šolavá. Tu NCH odbočuje nahor do lesa, ale my pokračujeme ďalej modrou k smerovníku na lúke za Oblíkom. Odtiaľ je k chate okolo 200 metrov. Trocha oddychujeme a čaká nás strmý výstup k vrcholu mystickej a majestátnej hory.

Oblík (925 m)

Pri chate je možnosť posedieť a oddýchnuť si. Je tu prameň a možnosť opekať na ohnisku a pozerať cez lúku smerom k Čiernej hore, Kurej hore, Šimonke či len tak sedieť a čerpať energiu z prírody. Nás dnes čaká dlhšia cesta, a tak vstávame a ide sa k vrcholu. V začiatkoch sa držíme na NCH, kde sú štyri tabule, ktoré by potrebovali obnoviť nápisy, vyryté v dreve. Míňame prvé dve a potom sa strmo, hľadajúc cestu pomedzi veľké kamene a neskôr balvany, strmo dostaneme pod vrchol.

Hora kulminuje obrovskými kamennými blokmi, balvanmi a na vrchole si ako na tróne sedí sám veľký Perún. Neskutočné, čo sa na oblej hore skrýva pod stromami. Hlavne Martin si to dôkladnejšie prezerá a snažím sa mu ukázať všetko, čo je zaujímavé. Napríklad slnko s lúčmi vytvorené na veľkom balvane alebo prasknuté kamenné srdce. Škoda, že sa nedá vyliezť na samotný vrchol, k hlave veľkého Perúna. Všetko sme si dôkladne obzreli v prírodnej rezervácii, ktorá bola vyhlásená v roku 1964 s rozlohou 90 ha. Sopečný kužeľovitý vrch má charakter pralesa a v spodnej časti je prírodovedný náučný chodník so štyrmi tabuľami, ktoré by potrebovali obnovu. Po obhliadke vrcholu schádzame strmo dole naspäť k chatke a veľkej lúke. Samozrejme, že cesta dole nám trvá oveľa kratšiu dobu ako stúpanie. Dole si trocha oddýchneme a budeme pokračovať ďalej.

Odchádzame od chatky cez lúku naspäť k smerovníku a potom smerom po modrej na hrebeň Kurej hory lesnou cestou. V tieni lesa sa kráča lepšie ako na slniečku, pokiaľ sa nedostaneme do miest nad dolinou a kde je slnko intenzívnejšie, ale nie je to ako počas letných dní, predsa len je apríl. Stúpame nahor po modrej, občas sa nám otvorí výhľad a odfotíme si nejaký kvietok, až sa dostaneme na Hermanovský hrebeň, za ktorým potom nachádzame smerovník. Dostali sme sa na červenú E-3, ktorou budeme pokračovať k ďalšiemu cieľu - Šimonke.

Hrebeňovka E-3

Trasa nevedie hrebeňom, ale v nižších partiách pod Hermanovským hrebeňom. Cesta je veľmi blatistá, a tak sa snažíme kráčať povedľa nej. Neskôr, keď sa dostaneme pod Šimonku, tak odbočíme vľavo, nepokračujeme do sedla Grimov laz, ale chceme vystupovať z iného smeru. Obchádzame to po zvážnici až k miestu so skalami a potom odbočujeme na hrebeň, ktorým pokračujeme pod skalnú časť Šimonky. Objavujeme ešte nejaké snežienky a už len posledné prevýšenie a strmšie stúpanie po kamenistých miestach a sme konečne na vrchole. Víta nás kríž s pár turistami a cyklistami.

Šimonka (1092 m)

Je najvyšším vrchom Slanských vrchov s peknými výhľadmi, za dobrého počasia je vidieť aj Vysoké Tatry, pohorie Čergov, ale aj ďalšie miesta. Pod nami je Zlatobanská dolina, vpravo Tri chotáre, Čierna hora, vľavo Bodoň a celkom napravo navštívený Oblík. Šimonka bola v roku 1950 vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu na ploche 33,52 ha. Na ochranu javorovo–bukových lesov so zvyškami pralesa. Predsa len na otvorenom vrchole je trocha chladnejšie ako v lese, tak odchádzame po žltej, ktorá vedie cez rezerváciu. Neschádzame až dole k smerovníku pod Šimonkou a potom na Grimov laz, ale viem o skratke dole k smerovníku Obracaná studňa, a tak po dohode s priateľom využívame tento variant. Ušetríme si čas a vzdialenosť. Lesom sa dostaneme k smerovníku na zelenej z Hermanoviec nad Topľou.

Od smerovníka vidíme Praporec, na ktorý dnes chceme ísť. Aby sme nešli po značke a potom sa rovnakou cestou vracali, tak volíme variant strmšie cez hrebeň do sedielka pod vrcholom a potom na vrchol. Je to trocha náročnejšie ako po vyšliapanom turistickom chodníku, ale aj tak to v pohode dáme. Sme v sedielku, len posledné metre a sme pri vrcholovom kríži, ktorý tu stojí necelý rok.

Praporec (961 m)

Zalesnený vrchol kopca s výhľadom zo skalného miesta, na ktorom je umiestnený kríž a vrcholová kniha. Skalná stena sa tiahne v smere západ – východ a z východu k vrcholu ide modrá z obce Zámutov. Pri výstupe sme si trocha obzreli skalu pod vyhliadkou a potom rýchlo hore a trocha si to obzrieť z vrcholu. Pohľad k Šimonke, vedľa nej v pozadí Čierna hora a na severe Oblík. Dole v doline Hermanovského potoka a severne, východne dedinky učupené pod Slanskými vrchmi a za nimi Ondavská vrchovina.

Dalo by sa tu sedieť a pozerať oveľa dlhšie, ale čas je neúprosný a ešte nás čaká jedno nádherné skalné miesto na inom vrchu. Ten je však schovaný, a tak sa vyberáme na východ po modrej. Občas sa pozrieme dole pod skaly, až sa dostaneme k poslednej skalke, okolo ktorej zídeme na zvážnicu. Potom sa vnoríme do lesa až dorazíme k smerovníku pod Praporcom. Tu sa pripája zelená, z ktorej sme odbočili na Praporec. Nad touto trasou sa nachádza posledný dnešný vrch, ktorý chceme navštíviť.

Ivanov vrch (813 m)

Modrá, ktorou sme zišli dole z Praporca by nás doviedla k chate Javorová, kde odbočuje miestna zelená smerom na Rudlov. Modrá smeruje pod NPR Zámutovské skaly a do Zámutova. Pre nás je smerodajná zelená, a tak vyrážame pod Ivanov vrch. O chvíľku sme pod skalami a pomedzi na sa dá dostať nahor na hrebeň Ivanovho vrchu. Z jednotlivých skalných výhľadov je to podobné ako z Praporca, len je odtiaľ lepší výhľad. Ivanov vrch je jedným z najkrajších miest v Slanských vrchov, ktoré sú hneď pri značkovanom chodníku a netreba sa z neho veľmi vzďaľovať. Sme očarení krásou miesta a výhľadov na prírodu, scenériu vrchov, dolín a dediniek. Nádhera posledného dnešného miesta, ktoré sme chceli spoznať.

Čaká nás len zostup späť na zelenú značku. Ešte musím povedať, že na Ivanov vrch vedie tiež miestna modrá z dediny Hlinné. Takže odbočiac z modrej po zídení pod Ivanov vrch sme o chvíľu na našej zelenej, ktorou budeme len schádzať. Kamenistá cesta mladým lesom trvá okolo pol hodiny, až prídeme k potoku, ktorý sa dá preskočiť. V týchto miestach nás kropia prvé dažďové kvapky, ale trvá to len chvíľku.

Prichádzame k asfaltovej ceste a chate Zajacová. Od smerovníka na Krížnych cestách je len 10 minút chôdze a sme na konci putovania. Musím spomenúť, že je tu aj miestny červený okruh, a to z Krížnych ciest cez Údolie obrov smerom k lúke pod Oblíkom, potom pokračujúc pod masívom Kurej hory a Šimonky k sedlu Obracaná studňa a späť okolo chaty Zajacová ku Krížnym cestám.

Záver

Slanské vrchy nám poskytli nevšedné pohľady na ich krásu. Spoločne sme sa zhodli na tom, že to bol príjemne prežitý krásny turistický deň. Veď Údolie obrov, Oblík, Šimonka, Praporec a Ivanov vrch len potvrdili to, že aj Slanské vrchy majú čo poskytnúť po kráse túžiacemu turistovi. Aby odtiaľ neodchádzal sklamaný, ale skôr očarený ich krásou a ukrytými zakutiami prírody.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek