Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vrchol Veľký kopec
Vrchol Veľký kopec Zatvoriť

Túra Veľký vrch, Veľký kopec, Malý vrch a Csonkavár

Veľkonočná nedeľa, počasie typické aprílové, veľmi sa ochladilo. Napriek tomu sa aj dnes stretnem s Martinom a vychutnáme si spoznávanie Dolného Zemplína. Nič nás dnes nemôže odradiť od našich predsavzatí, plán je plán a ten sa musí naplniť do bodky. Snáď to v priebehu dňa nebude až také strašné s počasím, aj keď predpovede nie sú vôbec lichotivé.

Vzdialenosť
29 km
Prevýšenie
+606 m stúpanie, -606 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 16.04.2017
Pohoria
Zemplín: Východoslovenská nížina - Východoslovenská rovina a Chlmecké kopce
Trasa
Voda
studnička v Malom Horeši
Doprava
Trebišov (vlak, bus) - Cejkov (bus), Kráľovský Chlmec (bus) - Malý Horeš (bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Dnes to bude v dvoch častiach. V prvej to bude Zemplínska jelšina a Veľký vrch, v druhej zas Horešské pivnice, Poniklecová lúčka, Veľký kopec, Csónkavár a Horešské lúky. Musím však povedať, že keď som sa dozvedel od priateľa, čo má v úmysle počas Veľkonočných sviatkov na východe podniknúť a prejsť, tak som ani na chvíľku nezaváhal a súhlasil som, že budem spoločníkom v jeho plánoch.

Viem, že celé putovanie bude bez značkovaných chodníkov, ale zato určite spoznáme pekné miesta a zákutia dolného Zemplína a obohatíme poznatky o miestach na východe Slovenska. Tak ako deň predtým, čakám na priateľa s batohom, sadám do auta a frčíme do dediny Cejkov, odkiaľ vyrazíme.

V dedine zaparkujeme pri potravinách. Prechádzajúci ľudia okolo sa len tak pozerajú, čo za dvaja cudzinci tu robia, veď je Veľkonočná nedeľa a s ruksakmi sa niekam poberajú. V duchu si možno vravia, to sú určite nejakí blázni, veď tu nič zaujímavé na okolí nie je. No viem, že aj v Zemplínských vrchoch sa nachádzajú pekné miesta. Nad dedinou na Hradnom vrchu (maďarsky Várhegy) stál niekedy hrad, už sú viditeľné len nepatrné pozostatky nad kameňolomom. Dnes nás nebudú zaujímať ani pozostatky hradu, ani Zemplínske vrchy, bude to návšteva prírodnej rezervácie Zemplínska jelšina cestou na Veľký vrch.

Zemplínska jelšina

Z dediny kráčame cestou smerom na Brehov. Minieme križovatku (družstvo) vpravo smer Zemplín, Ladmovce a Viničky. Asi 300 metrov a sme pri moste cez Jastrabský potok, za ktorým odbočujeme vľavo a okolo Zemplínskej jelšiny budeme pokračovať jej okrajom a občas nahliadneme do jej húštin a močiarov. Potok pretekajúci územím jelšiny v nej vytvára močiarne oka. Je to celé zarastené a vytvára to neprístupnú atmosféru, ale s čarom nádhernej krásy. Rezervácia má rozlohu 51,4 ha na východ od dediny Zemplínske Jastrabie. Čiastočne cez ňu preteká potok Ošva. Vyhlásili ju v roku 1981 pre ochranu izolovaného komplexu lužného a slatinného jelšového lesa. Prešli sme po jej východnej hranici a potom sa po okraji poľa snažíme dostať cez repku olejnú. Pomaly začína kvitnúť smerom k Veľkému vrchu, ktorý sa vypína nad dedinou Brehov v jej severnej časti. Zhruba po necelom kilometri sme na ceste a pod samotným kopcom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Veľký vrch (272 m)

Sme pri ceste ku kameňolomu a tade by to mohlo byť najschodnejšie. Dnes je sviatok, a tak by tu mal byť kľud. Mierne začína poprchávať a fúka silnejší vietor, ktorý nám znepríjemňuje výlet. Nemalo by to však tak byť počas celého dňa a neskôr by malo ukázať slnko. Cesta sa kľukatí hore ku kameňolomu, je tu pokoj, ani človiečika okrem nás dvoch. Kopec je dosť zarastený krovinami a trávou, a tak je dobré, že nás nakoniec cesta dovedie nad lom a potom k vykrývaču a vysielaču. Prestalo pršať, a tak máme trocha lepší výhľad a hlavne si čo-to môžeme odfotiť. Z vrcholu máme kruhový výhľad, celý Zemplín je ako na dlani, krása. Ešte mať lepšiu viditeľnosť a bolo by to ideálne, ale aj tak to niečo má do seba. Dole pod nami zo severu na juh tečie rieka Ondava. V diaľke je vidieť teplenú elektráreň Vojany, pred nami na sever je kopec Avaš nad Hraňou. Západne sú Zemplínske a Slanské vrchy a južne kopec Tarbucka nad Stredou nad Bodrogom. Dokonca vidíme Malý kopec - Chlmecké pahorky, kde budeme pokračovať.

Odchádzame z vrcholu a hľadáme si cestu dole pomedzi krovie, stromy, aby sme sa nejako dostali dole do dediny, ale hlavne ku kaštieľu. Nejako sa nám to podarilo, schádzajúc sme naďabili na železný kríž z trubiek a potom ešte cestou po zarastenom chodníku zopár drevených krucifixov, akoby z krížovej cesty. Nebol by to zlý nápad niečo také urobiť, ale na to musia prísť domáci veriaci. Nejako sme sa vymotali z lesíka a sme v blízkosti kaštieľa, v ktorom je minoritné centrum pre duchovné cvičenia.

Kostol a kaštieľ svätého Františka z Assisi bol postavený na mieste zrúcanín románskeho kostola v roku 1767, kedy sem prišli prví bratia minoriti z dediny Rad. Od roku 1959 sestry Vincentky až do 1998, keď sa vrátil do rúk minoritov. Odchádzame od kláštora a uličkou sa dostaneme k rieke Ondava a mostu, ktorý je vyložený zo železničných podvalov. Odtiaľ územie patrí do Chránenej krajinnej oblasti Latorica, ktorá sa s Ondavou spája len pár kilometrov južnejšie pred dedinou Zemplín a vytvára rieku Bodrog. Nás čaká presun naspäť štátnou cestou do Cejkova a máme za sebou prvú časť putovania po dolnom Zemplíne. Po polhodinke sme späť v Cejkove a presúvame sa autom do dediny Malý Horeš.

Malý Horeš a Horešské pivnice

Auto zaparkujeme v uličke, odkiaľ pôjdeme na koniec k železničnej trati, aby mal priateľ spojené predchádzajúce putovania v oblasti. Dedina sa nachádza v blízkosti maďarskej hranice v južnej časti dolného Zemplína. Prvá zmienka je z roku 1214, ale osídlenie už bolo v staršej dobe bronzovej. V 13. - 14. storočí patrila pod panstvo Zemplín. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Prvé známe pomenovanie je Gures z roku 1214. Neskôr rôzne názvy, ale spomeniem aspoň z roku 1927 ako Malý Gyreš a od roku 1948 ako malý Horeš. Dnes tu žije okolo 1100 obyvateľov.

Vyrážame ulicou okolo družstva, pri studničke minieme oddychové miesto s dreveným stĺpom a na podstavci s bustou osobnosti, ale nepodarilo sa nám to prečítať a dokonca ani potom som sa nedozvedel o koho ide. Spomeniem ešte reformovaný klasicistický kostol z roku 1795, obecný úrad, materskú školu, pamätník odvlečených Maďarov do pracovných táborov v Sovietskom zväze v rokoch 1944 - 1945.

Sme za dedinou na hlavnej ceste smerom na Kráľovský Chlmec. Hneď na druhej strane je prírodný amfiteáter v agátovom háji severne od dediny. Sme pri známych Horešských pivniciach, ktoré sú prvou zastávkou zaujímavostí tunajšieho kraja. Informačná tabuľa nám ukáže plán rozmiestnenia pivníc v niekoľkých radoch na kopci hneď nad štátnou cestou. Pozreli sme sa ku dverám pivníc, ktorých je v jednom vchode aj viac. Pri väčšine je urobené posedenie alebo altánok na oddych. Pre nás je to vhod a hlási sa tiež hlad, tak je čas dať si niečo pod zub.

Keďže je Veľkonočná nedeľa, tak som zobral trocha pokrmu, ktorý sa vo sviatočný deň konzumuje v našom kraji. Sadáme si k prestretému stolu spolu s Martinom a naše menu len tak mizne. Údená varená šunka, klobása, vajíčko, hrudka (vyrobené z mlieka a vajec), koláč a tiež cvikla s chrenom. Po bašte sa nám nechce odísť, ale ešte je niekoľko miest, ktoré budú určite zaujímavé. Po obhliadke Horešských pivníc schádzame späť na cestu a po niekoľkých metroch odbočujeme smerom na sever do mierneho kopca a ideme hľadať Poniklecovú lúčku.

Poniklecová lúčka

Prírodná pamiatka má rozlohou 0,4 ha. Od cesty obchádzame pivnice po ich východnej strane až sa dostaneme poľnou cestou k tabuli chráneného územia. Lúčka je pod lesom a vpravo od spomínanej cestičky. Poniklecov je tu množstvo, len škoda, že po odkvitnutí, ale aj tak nás to potešilo. Veď sme našli, čo sme nájsť chceli. Niekoľko záberov z miesta a pokračujeme lúkami ďalej. Obchádzame lesík a dostaneme sa k viniciam pod Veľký kopec, ktorý je ďalším na dnešnom zozname.

Veľký kopec - Vysoká (264 m)

Najvyššie položené miesto v Chlmeckých kopcoch. Hľadáme vhodné miesto, kadiaľ sa nám najschodnejšie podarí dostať na jeho vrchol. Cesta poľom nás privedie ku kameňolomu s ťažbou ryolitových a andezitových bridlíc. Dnes možno len zriedka niekto odtiaľ berie kameň na stavbu múrika alebo chodníka. V dedine sme však videli viacero domčekov a múrov, ktoré boli postavené z tunajších materiálov.

Vyzerá to, že po ľavej strane lomu by sme sa mohli dostať nad jeho vrchnú časť a potom lesíkom budeme smerovať k vrcholu. Celkom v pohode to zvládame a ideme pod stromami až vyjdeme von na lúku a po pár metroch trávou a pomedzi kroviny sa dostaneme k stĺpu na vrchole. Začína byť celkom príjemne a teplo, doobedňajší nečas je za nami. Zhora je nádherný výhľad na okolie. Vidno skoro celý Zemplín. Za ideálnej viditeľnosti musí byť nádherná scenéria sa stadiaľ pozerať po okolí. Zemplínske vrchy, Slanské vrchy, Vihorlatské vrchy, ukrajinské Karpaty a dediny na Východoslovenskej nížine. Pod nami je záhradkárska a vinohradnícka kolónia a na druhej strane Malý kopec nad Kráľovským Chlmcom, z ktorého je vidieť časť sídliska. Všetko na okolo je zakvitnuté, a tak je na čo sa pozerať a obdivovať.

Hľadajúc cestu smerujeme dole do sedla medzi vrcholmi. Neskôr sa dostaneme na lesnú cestu a potom dole k políčkam s chatkami. Niekde je vinič, ovocné stromy, ale aj záhony zeleniny, ktoré sú vysadené či vysiate. Kľukatíme sa cestičkami popri chatkách až sa dostaneme k ceste, ktorá odbočuje a smeruje k vykrývaču na Malom vrchu (222 m). Kopec je celý zalesnený a jeho východná strana sa zvažuje k mestu.

Zrúcanina hrádku Csonkavár a Kráľovský Chlmec

Kráľovský Chlmec je mestečko s počtom obyvateľov okolo 8000, leží v juhovýchodnej časti Slovenska v blízkosti hraníc s Maďarskom a Ukrajinou. Okolo roku 1960 bolo okresným mestom. Dnes je najväčšie v regióne Medzibodrožia. V začiatku sme nepočítali s tým, že sa pôjdeme pozrieť aj do mesta, ale navrhol som to kvôli pozostatkom hradu.

Hrádok dali postaviť Palócziovci v roku 1414 a neskôr ho v 16. storočí prestavali Perenyiovci a potom ho za panovania Ferdinanda I. zbúrali. Jeho zvyšky stoja pri amfiteátri mesta a je tam celkom dobrý prístup. Viac o meste, jeho súčasnosti a histórii sa dá dozvedieť na stránkach mesta. Po obhliadke ruín hrádku sa cez mesto vraciame k odbočke štátnej cesty, ktorou sa budeme vracať späť k Malému Horešu. V meste nás občas upúta nejaká socha, budova a sme na križovatke ulíc Hlavná a Horešská, kde potrebujeme odbočiť.

Horešské lúky

Po štátnej ceste sa dostaneme von z mesta cez obytnú zónu rodinných domov, na konci ešte máme pohľad k viniciam a sme za mestom. Neskôr cestou po ľavej ruke sa objavujú stromy v poli, ktoré nasvedčujú, že to by mohla byť posledná časť putovania - PR Horešské lúky. V roku boli 1988 vyhlásene na ploche 7 ha s teplomilnou flórou. Neskôr odbočíme z cesty a poľom sa dostaneme k rezervácii. Je dosť suchá, bez mokradí, polia sú odvodnené, rastú tu vŕby. Prejdeme po jej okraji a potom sa vrátime na cestu pri menšom jazierku na druhej strane cesty.

Kráčame po odbočke z hlavnej cesty, ktorá smeruje z opačnej strany dediny, ako sme putovanie začali. Dostávame sa do miestnej časti Malého Horeša - Onča (maďarsky Oncsa) a ulicou k zaparkovanému autu. Ostáva ešte symbolické spojenie Martinových trás, a tak ideme k železničnej trati. Je to smerom k dedine Pribeník, ktorá leží na hranici s našimi južnými susedmi. Ešte zamávame vlaku, ktorý smeruje z Čiernej nad Tisou do Košíc a vraciame sa.

Zhodnotenie

Aj neznáme miesta majú svoje čaro a nie všetko je len po značených trasách. Veď výhľady z Veľkého vrchu nad Brehovom a Veľkého kopca v Chlmeckých kopcoch, spoznanie nových prírodných rezervácii s nevšedným čarom, Horešské pivnice, to všetko zanechalo dojem, že niekedy je treba spoznať aj takéto miesta v našej na krásu bohatej krajine.

Fotogaléria k článku

Najnovšie