Európska diaľková trasa E3

Na územie Slovenska vstupuje na rozhraní Moravsko-sliezskych Beskýd a Javorníkov a v úvode má „hip-hopový“ charakter. V rýchlom slede preskakuje medzi dolinami a hrebeňmi (Moravsko-sliezske Beskydy - rieka Kysuca – Javorníky – Váh – Súľovské vrchy – Rajec – Malá Fatra). Potom sa upokojí a vedie po hrebeňoch. Prechádza takmer celým hrebeňom Malej Fatry, Oravských Beskýd a Skorušinských vrchov, aby naše územie opustila cez Suchú Horu na Orave.

Neďaleko sedla Bumbálka, kadiaľ E3 vstupuje na slovenské chodníky, je rozhľadňa na kopci Čarták. Naskytli sa nám z nej dokonalé výhľady na Moravsko-sliezske Beskydy a Javorníky. Na kysuckom hrebeni Javorníkov potešili naše oko umelecké diela v prírode, sú vytvorené z kameňa, kovu a dreva. Spestrením prechodu údolia Váhu bol renesančný zámok v Bytči. Pestré farby jesene spolu s belostnými vežami Súľovských vrchov v nás zanechali silný dojem, ktorý sme v oblasti vrcholov Brada a Roháč zdieľali spolu s väčším počtom návštevníkov. Pri prechode východnej strany súľovskej „podkovy“ však kamsi všetci zmizli, stretli sme len malú skupinku v sedle Patúch pod druhým najvyšším kopcom Žibrid. Úsek bol zaujímavý neustálymi krátkymi stupákmi a klesaniami okolo výšky 800 m.

Po prechode Rajeckej doliny sme sa ocitli uprostred divokej prírody hrebeňa Lúčanskej časti Malej Fatry v sedle pod Hnilickou Kýčerou. Z Kýčery sme zrakom mapovali doterajší priebeh E3 a tiež ďalší postup. Po prekonaní hlbokého zárezu Váhu do hrebeňa Malej Fatry pri Strečne sme si vychutnávali skalnaté partie Krivánskej Fatry. Na zostupe z Rozsutca do Zázrivej prechádzame okolo Bôrikovej mláky s chránenou flórou.

Oravská Magura je zväčša zalesnená, výhľady sa nám však naskytli hneď nad Zázrivou späť na Rozsutce a Stoh od Hlásnej skalky. Na úsek od Zázrivej po Suchú Horu sa k nám do partie pridal kamarát Peter z Bratislavy. V ďalšom priebehu hrebeňa Oravskej Magury sa nám striedali pohľady na hornú Oravu s dominantami Babia hora, Pilsko a na dedinky a mestečká pozdĺž rieky Oravy, najkrajší bol na bradlo s Oravským hradom. Vietor a vlny Oravskej priehrady nám pri prechode priehradného múru priviali atmosféru mora.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Skorušinské vrchy sú vyhliadkovým mostíkom na severné doliny a hrebeň Západných Tatier, najmä Roháčov. Ocenili sme preto vyhliadkovú vežu na Skorušine a uistili sme sa, že všetky roháčske kopce sú na svojom mieste a sú každý rok krajšie. Záverečné kilometre nás viedli Oravickou Magurou po poľskej hranici na hraničný priechod Suchá hora.

Za Suchou Horou vedie E3 na území Poľska paralelne so slovenskou hranicou a po druhý raz vstupuje na Slovensko cez Dukliansky priesmyk. Pokračuje po slovensko–poľskej hranici západným smerom horstvami Nízkych Beskýd (Ondavská vrchovina a Busov) a krátko aj Ľubovnianskou vrchovinou. Štátnu hranicu opustí nad Obručným a pokračuje severo–južným smerom cez celé východné Slovensko pohoriami Čergov, Šarišská vrchovina, Slanské a Zemplínske vrchy a cez Slovenské Nové Mesto prechádza do Maďarska - Sátoraljaújhely (Nové Mesto pod Šiatrom).

Po príchode na Duklu sme si išli “vyzdvihnúť“ palice, ktoré sme tu odložili pred dvomi rokmi v kríkoch za jedným z pamätníkov. Palice už boli práchnivé, prekvapil nás však nečakaný nález, v záhyboch sochy sme našli Bibliu – Nový zákon v azbuke. Takto povzbudení sme sa vydali na západ po slovensko–poľskej hranici. Po slabo prešliapaných chodníkoch sme prechádzali lesmi, výhľady sa naskytli iba zriedka, napríklad z rozhľadne na kopci Stavok. Nestretávali sme žiadnych turistov, iba občasné známky civilizácie, o to viac sme však vnímali prítomnosť zvierat. Za sedlom Cígeľka som na zvyšok E3 vymenil parťáka – Moniku vystriedal kamarát Mišo zo Zvončína.

Očakával som, že Čergov tiež nebude veľmi preľudnený, ale to, že od sedla Cígeľka po Slovenské Nové Mesto sme v prvej polovici mája nestretli žiadneho turistu, bolo pre nás prekvapením. Pri prechode cez nenápadné Kurovské sedlo sme si uvedomili, že sme nechali za sebou Východné Karpaty a ďalej budeme pokračovať po západokarpatských chodníkoch. Tešili sme sa do Obručného, že využijeme služby miestnej krčmy a obchodíku, ktoré som si pamätal z prechodu spred niekoľkých rokov. Obručné sme však našli takmer opustené – našli sme iba niekoľko „domorodcov“ a krčma s obchodom boli zrušené. Boli sme smutní nielen z toho, že si nedáme pivo, ale hlavne zo súčasného trendu, keď si mladí ľudia nenachádzajú dobré podmienky pre život uprostred krásnej prírody. Rozhodli sme sa, že keď raz budeme bohatí investori a budeme zvažovať naše investičné zámery, spustíme projekt na revitalizáciu Obručného. Našli sme tu však prívetivú starostku.

Svieže, zdravé a odľahlé hrebene Čergova naplnili naše očakávania. Z kruhového výhľadu z najvyššieho kopca Minčol sme okrem čergovských kopcov videli sedem okolitých pohorí. Čerešničkou na torte pri prechode Čergova bola noc v útulni Drina pod kopcom Čergov. Úsek Šarišskou vrchovinou po Prešov som absolvoval pri prechode Cesty hrdinov SNP, tak sme si na chvíľu oddýchli vo vlaku z Vaniškoviec do Prešova.

Názov Slanských vrchov súvisí so soľou, je tomu tak aj pri ich prechode. Na okraji Prešova sme prechádzali okolo zrekonštruovanej budovy Solivaru, unikátnej technickej pamiatky, ktorá dokumentuje ťažbu kamennej soli od 17. storočia. Ešte sme ani nevyšli na hrebeň, už sme si z vyhliadkového brala, na ktorom stojí Soľnohrad (Zbojnícky hrad), vychutnávali pohľady od severných kopcov na hranici s Poľskom až po maďarské roviny, „prevideli“ sme naprieč celým východným Slovenskom.

Viac na juh, zo Slanského hradu nad obcou Slanec sme mali pekný výhľad na najjužnejšiu časť Slanských vrchov – Veľký Milič. Pri prechode cez Slanské vrchy sme prešli cez päť horských skupín oddelených sedlami, najznámejší je Dargovský priesmyk s Pamätníkom víťazstva pripomínajúcim boje počas Druhej svetovej vojny. E3 zbieha z hrebeňa Slanských vrchov do Herlian, európsky unikátny studený gejzír mal počas nášho prechodu plánovanú erupciu v noci medzi 2.00 – 4.00, avšak sme nenašli dosť morálu opustiť mäkkú posteľ, v ktorej sme sa ocitli po niekoľkých dňoch. Pri zostupe do Herlian a návrate na hrebeň a tiež v oblasti Bogota sme museli viac dávať pozor na značky, chodníky viedli všakovakými terénmi. Za Veľkým Miličom E3 klesá do nižších nadmorských výšok. Skôr ako sme sa dostali do oblasti Zemplínskych vrchov, ešte sme prešli okolo jazera Izra, ktoré vzniklo prehradením doliny zosuvom pôdy, ďalej cez niekoľko dedín a už sme sa ocitli v známej tokajskej oblasti. Hoci by bolo čo oslavovať, ochutnávku tokajského vína sme radšej nechali na inokedy...

Záhorácka magistrála

Od diaľkovej trasy na Záhorí som z prírodného hľadiska, priznám sa, nemal veľké očakávania. Potvrdilo sa však, že príroda je všade krásna a vie milo prekvapiť. Začiatok magistrály nás previedol cez pekne upravené historické centrum Skalice a hneď nad Skalicou sme prechádzali cez vinohradnícke chotáre s typickými domčekmi a exponátmi v prírode. Nasledovali najzápadnejšie výbežky Bielych Karpát, kde v oblasti Koválovských lúk pozorujeme na lúkach desiatky kusov srnčej zveri.

Ďalej, už na hrebeni Bielych Karpát, nám orientáciu uľahčujú hraničné pätníky. V sedle Tri kamene (U Tří kamenů) bol v stredoveku trojhraničný bod medzi Uhorským kráľovstvom a dvomi panstvami v Kráľovstve českom, tiež sa k tomuto miestu viaže zbojnícka história zo začiatku 18. storočia. Na jednom z kameňov je nápis „SALVIS REGNI LIMITIBUS“, ktorý označuje neporušené hranice Uhorského kráľovstva.

Po krátkom úseku na hrebeni Bielych Karpát sa stáčame na juh k Borskej nížine. Prechádzame okrajom Chvojnickej a Myjavskej pahorkatiny, po ľavej strane sa nám ukazuje zrúcanina hradu Branč. Za Šajdíkovými Humencami vchádzame do iného sveta – brodíme sa pieskom v nekonečných borovicových lesoch – Bor. V závere prechádzame hubárskou oblasťou v okolí Studienky a prechod končíme v záhorskej obci Závod.

Pokračovanie uverejníme nabudúce.

Fotogaléria k článku

+53 ďalších fotiek