Trasa

Pod Spálenou, parkovisko – Adamcuľa – Pod Predným Zeleným – Roháčske plesá – Ťatliakova chata – Pod Spálenou

Bezproblémový nástup

Na parkovisku nás ráno privítal vietor, ktorý strhával šiltovky z hlavy, našťastie sa neskôr utíšil. Prekračujeme Studený potok a pripájame sa na asfaltovú cestu v Roháčskej doline s peknou panorámou Roháčov v jej závere. Po polhodinke sme pri rázcestníku Adamcuľa, kde z asfaltky schádzame a začína sa poriadny výstup, zatiaľ ešte v tieni lesa, Spálenou dolinou.

Nemôžeme samozrejme vynechať odbočku k Roháčskému vodopádu. Lúče slnka sem zatiaľ neprenikajú, a tak je tu poriadne čerstvo. Strmý výstup lesným porastom pokračuje ďalej a les začína rednúť až tesne pred rázcestníkom pod Predným Zeleným, kde je možnosť si oddýchnuť a občerstviť sa, čo náležite využívame. Miesto je to utešené a zatiaľ ide všetko ako po masle.

Pokračuje sa teda ďalej, míňame posledné stromy, chodník vedie okolo pekného malého plieska, volá sa Opálové alebo Predné Zelené pliesko, kde sa chvíľu zdržíme. Prekvapivo, vzhľadom na bujnú vegetáciu naokolo, jeho dno tvoria výlučne kamene, žiadna hlina, a preto voda v ňom je až jaskynne priezračná so zelenkavým nádychom. V tomto úseku vedie chodník prakticky po vrstevnici, a tak je putovanie pohodové. Ale len chvíľu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dobrá víla

Zakrátko prichádzame ku kamennej lavíne, kde sa chodník otáča kolmo do svahu a začína druhá časť strmého výstupu, no tentoraz na priamom slnku, keďže sa nachádzame v pásme kosodreviny. Ako kompenzáciu poskytuje výstup nádhernú horskú scenériu, ktorú tvorí akýsi amfiteáter olemovaný vrchami Spálená, Pachoľa až po Tri kopy. Scenéria-nescenéria, keď najmladšia členka našej výpravy zbadal, kam až vedie cikcakovitý chodník, a teda ako vysoko musí vyšliapať, v momente ju dobrá nálada prešla a začala naozajstná rodičovská tortúra. Prešľapovalo sa z nohy na nohu a ktovie, ako by to dopadlo, keby sa nezjavila dobrá víla. Milá turistka, ktorá sa zľutovala nad nešťastným dievčatkom, ponúkla jej fidorku a presvedčila ju, že keď bude kráčať za jej malým plyšovým mackom, ktorý sa jej hompáľal na ruksaku, tak sa jej sily vrátia a tam hore určite vyjde. A tak aj bolo. Naša malá turistka kráčala za dobrou vílou bez jediného zaváhania a hore vyšla súverénne ako prvá z nás. Stavím sa aj o ročný príjem, že keby sme dcére sľúbili hoci kartón fidoriek a na ruksak si navešali všetky plyšáky z jej detskej izby, ani by to s ňou nepohlo. Holt, čaro dobrej víly. Už som mal v pláne nakontrahovať milú turistku na celý rok, dohoda by bola určite k obojstrannej spokojnosti, ale ako to už s vílami býva, kým sme vyšli hore, kdesi sa stratila.

Miestne klenoty – Roháčske plesá

A tak, šťastný, že sme hore a zároveň smutný, že malý zázrak ostane len jednorazovou záležitosťou, obzerám sa okolo seba. Miesto je to krásne, musím uznať, že Horné či Štvrté Roháčske pleso, si vedelo vybrať, kde sa rozložiť. Sme v slušnej nadmorskej výške, ani horúco, ani zima, príjemný vánok, jednoducho dokonalá idylka. A keďže je čas obeda, dávame si tu poriadnu pauzu.

Smerom na východ sa nad hladinou plesa ukazuje Volovec a opačným smerom sa v celej kráse rozvaľuje Spálená, za ktorou sa vypína špicaté Pachoľa. Z juhu padajú priamo do plesa strmé steny Troch kôp a zo severu lemujú pleso mierne svahy porastené kosodrevinou. Spoločnosť nám, na moje počudovanie, pri vode robia kačky a kríza z výstupu je dávno zabudnutá, obzvlášť, ak odtiaľ sa ide iba dole.

A tak sa presúvame o poschodie nižšie, kde sa na ďalšej terase rozkladá Tretie Roháčske pleso a tesne za ním najmenšie, Druhé Roháčske pleso. Putovanie chodníkom týmto smerom má výhodu, že nádherná panoráma plies sa rozprestiera vždy priamo pred očami. Na trávnatom Volovci, ktorý máme neustále v zornom poli, je krásne vidieť farebný prechod medzi ešte letnou zelenou v dolnej polovici s nastupujúcou jesennou hnedou na vrchole. S postupným približovaním sa k tretiemu plesu sa do obrazu dostávajú skalnaté vrchy Ostrý a Plačlivý Roháč (Plačlivô), čím dodávajú tretiemu plesu neskutočnú panorámu. Naozaj nedokážem posúdiť, ktoré pleso je krajšie. Pri obidvoch plesách na terase sa dáme krátku pauzu. Ich zaujímavosťou sú plochy zeleného porastu, ktorý rastie pod vodou. Je ich vidieť aj na fotografiách a ide o chránenú rastlinu ježohlav úzkolistý.

Chodník pokračuje ďalej a pred nami je ďalší schod o poschodie nižšie. Z jeho okraja vidíme pod sebou najväčšie, Dolné Roháčske pleso. Vďaka nižšej nadmorskej výške je obklopené hustejšou vegetáciou. Aj tu nám spoločnosť robia kačky, evidentne zvyknuté na prítomnosť ľudí. Za plesom nasleduje len kratší traverzový zostup do Smutnej doliny, počas ktorého máme Ostrý Roháč priamo pred a nad očami. V doline sa pripájame na chodník vedúci zo Smutného sedla, ktorým sa pozvoľným zostupom dostaneme k Ťatliakovej chate. Cestou dobre padne osvieženie z horskej studničky a istí to bufet na chate. Po krátkom oddychu pri chate nás čaká a neminie záverečný hodinový pochod asfaltovou cestou Roháčskej doliny

Zhodnotenie

Túra okolo Roháčskych plies je naozaj jedna z mála (ak nie jediná) túra v Západných Tatrách, kde sa môžu vybrať aj menej trénované rodiny s deťmi. V každom prípade platí, že je skôr stredne ťažká ako ľahká. Dá sa prejsť obomi smermi, opísaný smer je šetrnejší na kolená (strmý výstup, pozvoľný zostup), pomôže aj prameň v poslednej tretine túry. Mám však dojem, že menší turisti preferujú opačné garde, teda radšej postupne hore. Hustota plies a fotogenický charakter krajiny robí okruh logicky jedným z najvyhľádavanejších a najznámejších výletov v oravskej časti Západných Tatier.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek