Spomenul som si, že pred časom som nad Liptovskou Annou obdivoval impozantný skalný útes a marilo sa mi, že aj na Hikingu už uverejnili o výstupe na túto skalu článok. Pri štúdiu mapy som objavil značku vyhliadkového bodu s názvom Jánošíkov stôl v masíve Čerenovej a povzbudilo ma, že tam viedol zreteľný chodníček.

Trasa

Liptovská Anna, kostolík – Jánošíkov stôl (Čerenová skala) – úbočie Čerenovej – sedlo Rovne – Annina dolina – Liptovská Anna

Liptovská Anna

Auto som odstavil na konci dediny pri drevenej zvonici, z ktorej sa vykľula zrúcanina starého kostolíka z 13. storočia, ktorý v roku 1805 vyhorel. Ideme si ho obzrieť zblízka, sme v tradičnej zostave – moja žienka Monika a sprevádzajú nás jorkšíri Čili a Hugo. Po včerajšku máme v nohách vyše 20 km túru do srdca Bielovodskej doliny a Čili sa po prvých metroch vzpiera. Skúmame jej labky a zisťujeme, že jej opuchli brušká. Včera hrdinsky prešla celú vzdialenosť, ale teraz jej vyrábam peliešok na vrchu batoha a absolvuje väčšinu dnešnej túry ako pasažier.

Najprv odbočujeme do poslednej uličky v dedine, mapa však v tomto prípade klame a cesta beznádejne končí pri bráne, za ktorou sa majiteľ prekrikuje so štekajúcimi psami a zrejme po stýkrát niekomu vysvetľuje, že správna trasa vedie až vyššie vo svahu, treba len prejsť kúštik hlbšie do doliny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Strmými chodníčkami na Jánošíkov stôl

Tentokrát zo správnej zvážnice odbočuje do svahu nenápadný chodníček, kontrolujem pre istotu mapu a vydávame sa po ňom. Po nočnom lejaku je hlinitý povrch trochu šmykľavý. Z pravej strany sa po chvíli pripája ďalší a na moje prekvapenie sa na strome objavuje červená značka. Neviem kde jej trasa začína, ale toto vysvetľuje, prečo je chodník tak dobre vyšliapaný. Treba dodať, že svah je celkom slušná strmina, my fučíme, len náš Hugo pobehuje hore-dole ako kamzík. Monika si zapína zvukové zariadenie proti medveďom a pravidelným pomalým krokom zdolávame serpentíny. Pomedzi stromy sa občas objaví výhľad na Liptovskú Maru, výstup je síce namáhavý, ale nesmierne si ho užívam, lebo les vonia po nočnom daždi, zeleň je úchvatná – veď sme na Liptove v polovici júla!

Vytrvalo stúpame, míňame výrazné sutinové pole a nad hlavami sa objavuje poriadny skalný útes. Skúmam peknú stenu, ale nikde nevidím skoby ani nity, možno sa tu naozaj nelezie. Plán je taký, že dôjdeme na vrchol, doprajeme si skromný obed s neskromným výhľadom a vrátime sa dolu. Hore sa objavuje kríž a vyhriata skala skutočne pripomína stôl, resp. vytvára veľmi pohodlnú lavicu, priam ideálnu na piknik. Na skale je namaľovaný koniec červenej značky, no nikde tu nie je smerovník. Kým rabujeme zásoby jedla z batohov, prenasleduje ma myšlienka na nenápadný chodníček, ktorý pred odbočením na skalnú terasu pokračoval ďalej do masívu Čerenovej. Jednak ma nenadchýňa predstava zostupu po rovnakej ceste a jednak mám chuť na ďalšiu improvizáciu. V digitálnej mape nachádzam neznačkovaný, ale zreteľný chodník, ktorý vedie úbočím a iba mierne križuje vrstevnice.

Poľovnícky chodník popod Čerenovú a Lomnô

Niekde nad Veľkým Chočom zahrmí, veď podľa predpovede počasia hrozia občasné prehánky a búrky, ale táto nás minie. Monika sa bojí bleskov ešte viac ako medveďov, ale kým stihne dôraznejšie protestovať, už vykračujem po nenápadnom chodníčku zo sedla za skalou. Najprv strmo stúpa, takže zapochybujem, ale potom zmení smer doľava a skutočne kopíruje vrstevnicu. Mapa neklamala. Chodník je ako z najtajnejších snov turistu!

Nie je mi úplne jasné ako vznikol, predpokladám, že už v dávnych dobách slúžil poľovníkom či hájnikom. Miestami ho museli upravovať krompáčom a lopatou, inde je zas celkom nenápadný, vytvorený len podrážkami chodcov, zarastený šťavnatou trávou. Vytrvalo stúpa do svahu, ale sklon je väčšinou príjemný a z divočiny priam krochkám blahom.

Niekoľko úsekov vedie priamo nad skalnými stenami, preto si trasa vyžaduje istý krok. Malé deti by som sem asi nevzal, priepasti pod našimi nohami občas priam berú dych. Hugiško ide väčšinou ako predvoj, len v neprehľadných miestach mu dávam povel, aby sa držal za mnou. Pískam si, vyspevujem, lebo toto je ideálne miesto na stretnutie maca. Podľa slov šéfa jedného národného parku (odborníka na medvede) sa radi zdržiavajú na poľovníckych chodníkoch, lebo im umožňujú pohyb s minimálnymi stratami energie a nie sú tak vyrušovaní, ako na značených turistických trasách. Stopy v hline sú len jelenie, ale radšej neriskujeme a najmä tam, kde nevidíme za roh, dávame o sebe hlasno vedieť.

Vľavo vpredu opäť zahrmí. Na tomto chodníku by som nerád chodil v lejaku, zopár miest by znamenalo nepríjemný boj so skloneným blatom, nehovoriac o tom, že sme vystavení bleskom len niečo vyše stovky metrov pod vrcholom hrebeňa. Búrkový mrak sa blíži od Malatinej, tentokrát smeruje na nás, ale moje odhady mi hovoria, že až dorazí, už budeme z najexponovanejšieho úseku vonku. Našťastie sa hromy ozývajú veľmi sporadicky, nie sú to intenzívne búrky. Ale keď Monika po dlhšej odmlke vyhlási, že búrka už hádam prešla, zarachotí v odpoveď ani sekundu potom, čo dopovedala vetu. A pár sekúnd neskôr nasleduje ďalší hrom. Ako keby ju počúval Perún a úprimne sa na tom zasmejeme.

Občas kontrolujem náš postup v mape a napredujeme slušne. V jednom mieste uvidíme pomedzi stromy poza susedný hrebeň Veľký Choč. Trčí majestátne nad sedlom medzi Pravnáčom a Heliašom. Monika sa kvôli búrke trochu stresuje, Čili so záujmom obzerá svet z môjho batoha a Hugo prepletá nožičkami na úzkom chodníku a zreteľne si výlet užíva. Sem-tam je povrch hlina, inokedy ihličie, korene, často tráva a občas štrk.

Keď sme pod vrcholom Lomného, stromy sa rozostúpia a hľadíme na rúbanisko, ktoré odhaľuje impozantný amfiteáter záveru Aninej doliny. Mračná sú tesne za hrebeňom, po ktorom vedie zelená značka. Informujem Moniku, že tentokrát naisto zmokneme, húľava sa krúti len kúsok od nás. Ale nebude to až taká dráma, lebo budeme skutočne na zostupe.

Biblický dážď

Ponáhľame sa rúbaniskom, ale tu je terén najzradnejší. Porast siaha nad kolená a miestami až pod pazuchy a vo vysokej tráve sa skrývajú konáre po ťažbe, kamene a iné nerovnosti. Hugo sa zasekne, lebo porast nepreskočí a väčšinou sa mu nedá steblá ani veľmi podliezať. Berieme ho na ruky a hľadáme chodník, ktorý sa miestami stráca, ale kúštik ďalej vidím jasnú líniu, ktorá nás dovedie do sedla Rovne medzi Lomným a Heliašom. Doteraz sme išli väčšinou na sever, tu sa mení smer na západ a nebo vyzerá ako v súdny deň. Zotmelo sa a dážď prichádza takmer ako postupujúca stena, zhadzujeme batohy a navliekame na seba nepremokavú výbavu – obliekam si goretexový komplet, na batoh ide návlek a aj psy dostávajú svoje pršiplášte.

V okamihu je okolitá príroda úplne premočená. Ak ste sa v lejaku predierali trávou a hustým porastom, čo vám siahal po hruď, potom asi viete, akým zážitkom sme si prešli. V takýchto situáciách je voda na tráve najagresívnejší prvok, ale s uspokojením konštatujem, že pod šatstvom som v suchu, odolali šušťáky, aj nové topánky Asolo Kongur, ktoré práve v rámci recenzie testujem.

Stískam v náručí Huga, Monika prevzala Čili a po chvíli konečne opúšťame húštinu rúbaniska a vchádzame pod ochranu lesa. Podľa očakávania sa spájame so zelenou značkou a za normálnych okolností by sme sa k autu vybrali po nej na Pravnáč, ale v lejaku hľadáme najkratšiu cestu do doliny.

Lesná cesta sa mení na riavu kalnej vody, ale lejak napokon netrvá ani pol hodiny. Kým sa začneme vyzliekať a prehadzovať mokré šušťáky cez batohy, Monika sa ešte stihne pošmyknúť a elegantne sa skotúľa na zem. V najužšom mieste je cesta vysekaná do skaly, cez ktorú sa valia priam katarakty. Z mokrých vecí sa valia kúdoly pary. Naše blšky položíme na zem a na prekvapenie sa aj Čili necháva presvedčiť na pohyb po vlastných.

Fialový medvedí trus na ceste nám ukazuje, že obozretnosť bola na mieste, v jeho jedálnom lístku sú čučoriedky.

Onedlho sa svet opäť kúpe v letnom slnečnom svetle, ako keby bol celý lejak iba snom, zostal po ňom iba voňavý vzduch. Pozerám sa do úbočia Čerenovej a dochádza mi, že naša trasa viedla ponad biele skaly, ktoré sa vypínajú na mnohých miestach strmého svahu. Ešte pred pár hodinami som o existencii úžasného chodníčka úbočím hory nemal ani tušenia, iba nejakou čudnou zhodou okolností sme dostali možnosť zoznámiť sa s neznámym výtvorom v nezabudnuteľnej prírode Liptova. Takýchto skrytých pokladov nenápadných neznačených chodníkov tu bude určite viac, snáď sa na niektorý z nich ešte niekedy vyberieme.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek