1. deň

Sucháň – Trúbiaci kameň – Zabry – Španí laz

Prvé kilometre som z logistických dôvodov šliapal z obce Sucháň, keďže sem relatívne často chodí autobus, teda k rázcestiu. Aj keď konkrétny spoj, ktorým som cestoval, zachádzal do dediny, a tak mi ušetril pár kilometrov po asfaltke.

Sucháň je malá rázovitá hontianska dedinka, ktorá je “známa” najmä Trúbiacim kameňom a domčekom so slamenou strechou. Aspoň to platilo do roku 2012, odkedy má domček strechu plechovú…

Značka sa nachádza v strede dediny, kde sa otáča autobus. Blízko je obchod a nie príliš fotogenický objekt v smere zelenej značky, ktorá len zo začiatku kopíruje asfaltku, ale čoskoro z nej zlezie na poľnú. Trasa pomaly klesá do údolia Suchánka až k samotnému potôčiku a potom stúpa k smerovníku Svíbi. Táto časť je zaujímavá asi tromi tabuľami s miestnymi legendami. Najmä “De Paľa zabili” ma zaujala. Ale aj o mŕtvych mlatcoch, ktorí zahynuli počas tuhej zimy pri nehode na saniach. Pri Svíbi sa nachádza informačná tabuľa o jaskynkách, no nehľadal som ich.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Odtiaľ, a najmä od Krížnych ciest po Trúbiaci kameň, to bolo s cestou blbé, ale pred plachtinskými lazmi cesta na jednom mieste schodnosť úplne stratila. Svoje urobila stekajúca voda, koľajiská od traktorov, ale aj nahádzané konáre. A najväčšia sranda je, že tam viedla cykloznačka. Vraj…

No Trúbiaci kameň svojou jedinečnosťou stojí za nepohodu. Nielen primárnym zmyslom – trúbením, ale najmä svojou záhadnosťou a historickým odkazom, keď vraj slúžil Turkom (Osmanom). Živo som si predstavoval, ako sa sem prvýkrát zakrádali Turci na koňoch so svojimi zakrivenými šabľami.

Keďže ma zaujal názov Zabry, vyšiel som po oveľa lepšej žltej na zmienené miesto, čo predstavovalo malé parkovisko s krytým posedením, ktoré však veľmi neochráni. To už som bol mimo lesa, pri rozľahlých lúkach a poliach so samotami. Hneď prvá bola opustená a voľne prístupná.

Keď som ako tak prešiel neschodnú časť od Trúbiaceho kameňa, vyšiel som z lesa na lúky so samotami, ktoré vyzerali byť z väčšej časti obývané. Nachádza sa tu uzatvárateľná plechová búda, ktorá poslúži pri prehánke. To už som kráčal po starej asfaltke, ktorá sa tiahla pomaly až k vysielaču na Špaňom laze. V jednom momente ma obehla dodávka, ktorá zastavila pri jednom dome. Chlapík začal niečo vykladať a mne to silne pripomenulo nejakého týpka z hororu.

Prišiel som k smerovníku, kde na Španí laz písali 20 minút, ale musel som to stihnúť za menej, lebo pomaly sa rozprchávalo a nechcelo sa mi vybaľovať pončo. Došiel som k nefunkčnej turistickej chate na Špaňom laze a išiel som sa niekde skryť, kde som prečkal noc.

2. deň

Španí laz – Kamenná žena – Čebovce – Kosihovce – Kosihovský Kamenný vrch – Opava – Opavská hora, rozhľadňa – Čelovce – Hrušovské lazy – Prašný vrch

Ráno som vyrazil asi o 7-mej a tajne som dúfal, že sa mi podarí dostať do Dudiniec. No teraz a po tom, čo som prešiel, mi to príde ako “mišn impósibl”, alebo jeden z príbehov z knihy Naivita mladého tuláka. Najmä keď som zišiel zo značky hľadať Kamennú ženu, čo ma stálo nejaký čas. Aj keď som z modrej dobre zabočil a rýchlo sa dostal pod predpokladaný kopec, nebol som si istý. Dokonca ani dedinou, ktorú som videl. Trocha som blúdil, ale našťastie boli v oplotenom vinohrade chlapi a ukázali mi smer. Išiel som teda do kopca a na jeho ľavú stranu a i našiel som.

Dedina, ktorú som videl, boli Príbelce. Z dediny by nemal byť problém uvidieť vyholené miesto s kameňmi, ale keďže som tadiaľ nešiel, nevidel som. Donedávna vraj bol aj náučný chodník z Príbeliec, ale žiadne značky na vrchu som nenašiel a aj som sa dočítal, že ho zrušili, veď na Slovensku je to tak...

Nechcelo sa mi schádzať rovnakou neschodnou trasou, akou som prišiel, tak som skúsil nájsť nejaký ľudmi vychodený chodník, ale zjavne ich tu veľa nechodí. Napriek tomu sa mi podarilo dôjsť k lesnej ceste, ktorou som schádzal od modrej. V podstate je to jednoduché. Od modrej, asi jedinou lesnou odbočkou doľava, schádzať a až pri ďalšej odbočke doprava - odbočiť do kopca, kde by mala byť Kamenná žena, Pokračovať dole po hrebienku, až by sa malo dôjsť k jeho lysému koncu s Kamennou ženou.

Na Kamenný vrch a Opavskú vyhliadku

Neplánovité som sa teda vrátil na modrú a išiel tak k lúke Nad vinicami, kde je posed, ktorý relatívne ochráni. Ešte pred lúkou je poľovnícka chata, kde je nový veľký altánok, ktorý pred dažďom iste pomôže. Prešiel som lúkou a vnoril sa opäť do lesa a po polhodine sa objavil pri viniciach nad Čebovcami. Cez ne som prešiel len okrajom a do Kosihoviec som išiel po asfaltke, kde som chcel trocha stopovať, ale nakoniec som sa prešiel. V dedine som si vypýtal vodu a namieril si to na Kosihovský Kamenný vrch.

Z neho je pekný výhľad od Opavskej hory (rozhľadňa) cez široké lány Juhoslovenskej kotliny až po Čebovce, kadiaľ som prišiel. Najedol som sa a rozmýšľal, ako by som sa dostal do Opavy bez toho, aby som musel ísť dole a po asfaltke. Istú nádej dávala lesná odbočka doľava. Vyzerala, že smeruje rovno pozdĺž údolia s asfaltkou do Opavy, akurát horou. Skúsil som a veru aj tak bolo. A keď sa mi zdalo, že kopec, ktorý mám pred sebou je nejaký mohutný, tak som zabočil na nie veľmi výraznú cestu klesajúcu do doliny, dúfajúc, že idem správne. A aj bolo, keď som zazrel pred sebou na opačnom kopci rozhľadňu. V Opave som sa objavil pri kostole. Bol som nadšený, že aspoň raz ma intuícia nesklamala.

V Opave som chcel nájsť ruiny starého kostola. Tie som po nechcenom blúdení nenašiel, a keď mi následne miestny poradil, kam ísť, tak som to nechal plávať. Nechcelo sa mi zase vracať a dvíhať si adrenalín pri psom doprovode. Prešiel som hlavnou cestou a pri zastávke mi smerovník ukazoval 40 minút k rozhľadni. Vyšiel som o čosi skôr, cestou je aj odbočka, kadiaľ sa asi dá ísť do Čeloviec. Rozhľadňa je mohutná a má asi šesť poschodí. Výhľady samozrejme stoja zato.

Špeciálne ma zaujímalo, čo som prešiel a najmä to, kadiaľ mám ísť. Myšlienku zísť k odbočke, a tak do Čeloviec som zavrhol, keď som videl, že cez polia a lúky by to bolo krajšie. Slobodu v rozhodovaní mi ponúkal fakt, že od rozhľadne značka nepokračovala, číže mohol som sa tešiť na pravé blúdenie. A také to aj bolo.

Smer Hrušov

Z rozhľadne bolo vidieť vežu na Prašnom vrchu, ale nebola to žiadna rovná cesta, lebo som musel prejsť dolinu s Čelovcami, potom na kopec a ďalšiu dolinu. No tú som už nevidel, to viem až z následného pochodu. Alebo sa dalo ísť dookola, k solárnym panelom, ktoré ničia scenériu a charakter lokality. A tam sa dalo predpokladať, že nájdem modrú značku z Čabradského hradu do Hrušova.

Vydal som sa teda tak a sprvu sa mi aj darilo smer dodržiavať, prešiel som okolo niekoľkých rozpadnutých samôt, ale aj jednou stále fungujúcou, kde ma vybrechal pes a musel som obchádzať, ale to som nechtiac smeroval k Čelovciam, čo sa mi potvrdilo na odlesnenom kopci nad nimi. Tu som to neriešil a nadivoko zišiel dole do dediny.

O dedine som počul, že tam žije veľa našich spoluobčanov, ale pravdupovediac, podľa domkov to vyzerala byť normálna dedina. Miestnych vonku veľa nebolo a tí, čo aj boli, mi peknou slovenčinou poradili, kam mám ísť na Hrušov. Išiel som a ďalší miestni, vyhrievajúci sa pred mierne schátraným domom mi tiež pekne poradili, kam správne zabočiť.

Začal som teda stúpať na lúku za potôčikom, smerom k ľavému hornému koncu, kde som objavil prvú samotu, o ktorej mi Čelovčania rozprávali. Potom o čosi vyššie aj druhú. A následné rozsiahle pasienky, kadiaľ ma priviedla cesta. Tu som opäť uvidel rozhľadňu, no nielen Hrušovskú, ale aj opavskú. Odtiaľ sem mi to trvalo asi 2 hodiny.

Teraz som bol opäť bezradnejší, keďže cesta, resp. cesty vnikali do doliny s lesmi. Až druhý pokus bol správny, keď… som to nechal na blúdenie. Zišiel som po predĺženej lúke k jarku a stúpal zalesneným svahom. Keď sa mi ukázala ďalšia lúka, išiel som po nej, a keď som vyšiel na jej vrch šípil som, že budem úspešný. A aj som bol, lebo som uvidel samoty Hrušovských lazov. Zišiel som na asfaltku a intuitívne pokračoval v predošlom smere, predpokladajúc, že tým smerom sa nachádza centrum Hrušova.

Celkom nová asfaltka ma okolo rôznych samôt priviedla k smerovníku Krížne cesty, odkiaľ to do Hrušova písalo hodinu. No išlo to nejak pomaly, lebo som bol unavený, a tak som sa obzeral, kde prečkám noc. Čisté murované zastávky predstavovali istú možnosť. No chcel som prespať na rozhľadni na Prašnom vrchu, akurát po predošlom prieskume som získal informáciu, že tam chýba rebrík. Medzitým, keď som išiel po asfaltke, zastavilo auto a starší manželský pár mi ponúkol zviezť ma. Odmietol som, aj keď som potom rozmýšľal, že možno by to nebol zlý nápad - možno by ma aj nechali prenocovať. Ale to som už pomaly stúpal na Prašný vrch, kde som z posledných síl vyšiel pred západom slnka a mohol si ho tak na novej, ešte nie úplne dokončenej rozhľadni vychutnať. Malebné boli tiež samoty po okolí. Hrušov však vidieť nebolo. Bolo vidieť roviny za poslednými kopcami nad dedinou a ďalej svetlá maďarských obcí za Ipľom.

3. deň

Prašný vrch – Hrušov – Zabukovina – Ipeľské Úľany

Aj keď som sa z Prašného vrchu do Hrušova vydal po modrej, tú som stratil v podstate hneď. Niežeby som ju nejako hľadal, vedel som, že tam dôjdem. Modrá obchádzala kopec z jednej strany, ja z druhej po asfaltke, kde mi sám od seba zastavil šofér a zobral ma do centra. Keď som mu rozpovedal, kam ďalej smerujem, poradil mi ísť s ním na obecný úrad, prezrieť si mapu. To mi celkom pomohlo a neblúdil som. Chlapík zmizol, a keď som sa mu chcel poďakovať, tak som sa od úradníčiek dozvedel, že to bol starosta. Tak aspoň takto vďaka, pán starosta.

Keď som bol v Hrušove, tak som sa rozhodol ho trochu prejsť. Dedina má polohu na zvažujúcej sa dolinke, takže ponúka výhľady aj do jej vnútra. Najmä pohľad z cesty pri odbočke k ihrisku je fajn, preto je tam asi originálne spravené miesto na výhľady. Z dediny vychádzajú dva náučné okruhy, takže sa tam dá zabaviť na 2 - 3 dni. A to nemyslím známy festival Hontianska paráda.

Sľubujúc, že sa sem niekedy vrátim, som sa lúčil s Hrušovom a nasmeroval si to podľa rád k ihrisku, obdivujúc pivničky vyhĺbené vo svahu. Na Zabukovinu nie sú žiadne navádzacie tabule, takže som išiel podľa pamäte a podľa novej asfaltky. Okolo ranča a starého spustnutého dvora s domom som sa dostal na jej koniec s výhľadom na údolie, kadiaľ som mal ísť. Kdesi tam, som predpokladal lúku nad Ipeľskými Úľanmi.

Pri prvej odbočke doprava som síce neodbočil, ale pod hospodárstvom som sa predsa len vybral k ceste, ktorá ho obchádzala. Môj prvý nápad viedol do lesa a tam moje kroky predsa viesť nemali. Keď som obišiel hospodárstvo, na lúkach sa mi ukázali výhľady na Novohradské vrchy (Börzsöny), ktorým som prechádzal pred čosi siedmymi mesiacmi. Cez lúku som zišiel k trom domom, z toho dva boli opustené, ale jeden s bordelom bol zrejme obývaný, lebo prekvapený pes ma vyhavkal a musel som spraviť okruh, aby bol spokojný.

Cesta viedla pozdĺž lúky v podstate mierne klesajúc stále rovno medzi dvomi zalesnenými kopcami. Pri prvom posede sa cesta rozdvojovala, ale potom sa vetvy opäť spojili a húštinou prešla na ďalšiu predĺženú lúku, na ktorej konci som mal na výber ísť doľava alebo doprava. Išiel som doprava a na jej konci som uvidel domy, čo predznamenalo, že som blízko Ipeľských Úľan a tým pádom na konci môjho túlania sa.

Ľudia v dedine mi to potvrdili, a tak sa túra skončila. Aj keď nie úplne. Prvotný plán zájsť do Dudiniec, od ktorých som bol dosť vzdialený, som zmenil najmä kvôli môjmu včerajšiemu blúdeniu a tiež preto, že som bol v odľahlej lokalite a mal som ešte dlhú cestu k nejakej frekventovanej ceste a nieto ešte na východné Slovensko.

Cestou po asfaltke do Plášťoviec som stopoval, ale keďže veľa áut nešlo, tak som sa náhodne dostal k ruinám románskeho kostolíka z 13. storočia - do zaniknutej dediny Fedemes (historický názov Ipeľských Úľan, pozn. red.). Ruiny sa nachádzajú hneď vedľa cesty, takže sú ľahko dosiahnuteľné. Aj keď som sem chcel prísť, nenaštudoval som si poriadne, kde to je a očakával som ich pri Iskorni, ktorá je ale mimo štátnej cesty. Ruiny však tvorí len jedna stena s románskym okienkom. Hneď vedľa sa nachádza rušivo zasadená novodobá kaplnka.

Zhrnutie

Na Krupinskú planinu som sa dlho tešil a dostal som zadosť svojej túžbe. Túra bola objavná, blúdivá a najmä skvelá, keďže prechádzala takým rázom krajiny, ktorý obľubujem. Lúky, polia a v nich vsadené opustené alebo ešte obývané samoty či prírodné a historické pamiatky. Keďže som išiel sám, tak som to vnímal o to intenzívnejšie.

Negatívom asi bola len zle schodná zelená značka zo Sucháňa a nevyznačená cesta ku Kamennej žene nad Príbelcami. Tiež aj to, že časť trasy nie je vyznačená, čo by určite nebolo na škodu.

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek