Sebechleby – Mladá Hora – Šipice – Dudince

Trasa

Sebechleby – Mladá Hora – Sebechleby – popri Belujskom potoku – Chotár – Horné Pirovské – Šipice – Dvorníky – Dolné Terany – Merovce – Dudince

Všetky tri procedúry sa mi podarilo absolvovať tak, že som tesne po 10-tej sedel v autobuse z Dudiniec do Sebechlieb. Hoci Štiavnické vrchy je krásne vidno z kúpeľov, ak nemáte so sebou auto, nie ste schopní sa z Dudiniec do nich dostať tak, aby ste sa po túre boli schopní do nich aj vrátiť.

Z autobusu som vystúpil a vybral som sa hľadať zelenú značku. Na námestí stojí pamätník rodákom padlým v I. svetovej vojne. Na okolitom trávniku boli vystavené vyrezávané tekvice, práca to miestnych školákov. Práve ich obdivovali detičky z miestnej škôlky.

Od obecného úradu som sa po zelenej vybral pomedzi domy k vodnej nádrži Sebechleby. Zelená kúsok za ňou začína pri chate a rekreačnej zóne Mladá Hora. Od Počúvadla tadeto prechádza nová modrá značka až na štátnu hranicu v Šahách. Chata bola zatvorená, a tak som sa vybral dookola vodnej nádrže späť do Sebechlieb. Nestretol som tu ani rybárov.

Prešiel som Sebechlebmi a lúkami som pokračoval k Belujskému potoku. Preteká údolím, ktoré je asi o 80 m nižšie, ako okolité polia a skoro celé je zalesnené. Lúky v podstate končia pri samote a zelená tu prechádza cez potok po tak chatrnom mostíku, že som po asi 10-minútovom skúšaní, radšej prebrodil potok, ako by som mal aj s mostíkom padnúť do neho. Ešte dvakrát som brodil potok a hoci zelená bola na začiatku brodu, na druhej strane som ju márne hľadal. Napokon som si povedal, že zablúdiť nemôžem a vybral som sa lesom ponad potok. Keď bol svah veľmi strmý a na druhú stranu sa mi nechcelo opäť brodiť, vybral som sa doľava hore po lesnej ceste. Na mape som videl, že tam majú byť nejaké domy, ku ktorým vedie cesta zo Sebechlieb. Keď som vyšiel hore, našiel som tam na lúke len rozpadajúcu sa budovu asi bývalej sýpky. Pokračoval som poľnou cestou. Naľavo bolo kukuričné pole, zato napravo som mal krásne výhľady na Štiavnické vrchy.

Ako som sa tak kochal výhľadom na ne, kútikom oka som zachytil pohyb. Bola to líška, ktorá akurát vbehla do kukurice. Ľutoval som, že som sa viac nevenoval bližšiemu okoliu a bol som vypočutý. Predo mnou si vykračovala po ceste druhá líška a vôbec o mne netušila. Zaostril som zoom a cvakal a kráčal k nej a cvakal. Napokon asi zachytila otrasy pôdy a zmizla v kukurici, ale mal som parádny záber!

Kráčal som popod vysoké napätie, ktoré schádzalo z náhornej planiny a križovalo hlavný ťah na Hontianske Nemce. Nechcelo sa mi dlho kráčať po frekventovanom ťahu, a tak som odbočil poľnou cestou dolu do Šípic. Tu som sa zrazu pripojil na zelenú, ktorá prichádzala do dediny niekade sprava. Po miestnej ceste som došiel k hlavnému ťahu a bez úrazu sa mi ho podarilo prekonať. Mostíkom som prešiel ponad riečku Štiavnica a prišiel som k zrušenej železničnej stanici Hontianske Tesáre. Neďaleko sú Dvojdierka a Osemdierka (v minulosti miestnymi obyvateľmi umelo vyhĺbené priestory) a Tesárska roklina. Zelená popri železnici pokračovala do Dvorníkov. Tu na budove bývalého kina má pamätnú tabuľu partizánsky veliteľ skupiny Sitno, Ladislav Exnár, ktorého tu 4. 4. 1944 zajali a odvliekli do koncentračného tábora v Mathausene, kde krátko pred koncom vojny zahynul.

Zelená mala pokračovať popri železnici, ale nejako mi zmizla, a tak som sa vybral doľava lúkami a lesom, lesnou cestou som došiel k chatám a hajlochom oproti Dolným Teranom. Vo svahoch kopca Baba sú doslova dvere na dverách vyrúbané pivničky miestnych. Mnohé nepoužívané, iné vedľa chát ešte slúžia. Narazil som tu aj na dve možnosti prenocovania pre nás, túlavé stvorenia. Jedno je grilovací prístrešok oproti chate, čo by možno útlocitnejšie duše protestovali, ale druhé je oficiálny turistický prístrešok.

Tu sa zase zjavila od Terian zelená, a tak som po nej pokračoval cez Šinkov salaš do Meroviec. Popri drevenej zvonici som sa dostal na hlavnú ulicu, prešiel som cez železnicu do Dudiniec a kúpeľným parkom som sa dostal k Rubínu, kde sme bývali. Veľmi sa mi hodilo, že som mohol hneď navštíviť saunu, vírivky, zaplávať si v bazéne. Keby som tak mohol končiť každú túru!

Len by ma veľmi zaujímalo, prečo autori značenej trasy zvolili podľa mňa tak nezmyselný priebeh poliami povedľa železnice a prečo ju od Dvorníkov nevytiahli hore a cez kopce Nad kukučkami, Baba, Bača, nedotiahli do Meroviec a následne do Dudiniec.