Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Kostolík v Hornej Brestine
Kostolík v Hornej Brestine Zatvoriť

Túra Pocta jesenným lazom na Vrchdobroči

Jedna z mojich naj-naj-najskvelejsich túlačiek sa odohrala v jeden pamätný októbrový piatok roku Pána 2015, keď som navštívil ďalší zabudnutý kút nášho krásneho Slovenska a kde sa vo mne naplno rozhorela láska k samotám, kopaniciam a lazom.

Vzdialenosť
21 km
Prevýšenie
+350 m stúpanie, -880 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 30.10.2015
Pohoria
Slovenské rudohorie: Veporské vrchy - Sihlianska planina
Trasa
Voda
prameň v Detvianskej Hute
Doprava
Kriváň (vlak, bus) - Detvianska Huta (bus)
Mýtna (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1101 Poľana (1:50.000)

Trasa

Detvianska Huta – Smolno – Táňovo – Surovina - Vrchdobroč – Horná Brestina, kostol – Veľká Dolina – Šušnov vrch - Malá Dolina – Dobroč – Stránica, opevnený kostol – Mýtna

Rozhodujúci podiel na skvelom dni mal môj couchsurfingový známy zo Zvolena, ktorý mi ochotne ponúkol svoj “gauč”, bez nároku na odmenu, ale samozrejme za fľašu tmavého Bernarda a zdieľania zážitkov. Okrem gauča som obdržal jeho zaujímavé príhody zo stopovania po Slovensku a Európe.

Ráno sa mi veľmi nechcelo vstávať, ale autobus do Detvy a následne do Detvianskej Huty som našťastie nezmeškal a neprišiel o mimoriadne parádnu túlačku. Doslova túlačku, keďže som odchádzal s jedným plánovaným koncom a po ceste som úplne zmenil zámery.

Žltá z Detvianskej Huty vedie smerom od autobusovej zastávky ku kostolu, kde ma privítali, tak klasicky na ten kraj, dve kozičky. Prvého, a na dlhý čas aj posledného, predstaviteľa druhu homo sapiens som stretol za kostolom, následne som vyšiel z “dediny” a úvozom som sa pobral k prvej samote, kde sa nachádzal ďalší typický predstaviteľ Podpoľania, tentoraz podpoliansky drevený maľovaný kríž. Ďalším opačným zjavom najmä lazníckych oblastí bola neďaleká rozpadnutá samota, okolo podobných som neskôr neraz išiel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

To už v oblasti prvých lesov, ale stále aj pasienkov lazu Nový Svet, kde značenie bolo problematickejšie. Značka na kameni pri jarku skôr navigovala na jeho druhý breh do mierneho kopčeka, cez lúku k lesu, kde za ním sa nachádzala ďalšia samota. Ďalšej značky som sa však nedočkal, tak som sa musel vrátiť. Prebehol som tiež okraje v dolnej časti lúky, ale nič. Vrátil som sa späť a išiel popri koryte potôčika, kde som po nevýraznom chodníčku našiel osamelú starú značku. Chodníček však zanikol a vrátil som sa. Zase som niekde hľadal značku, až som sa dostal opäť k potôčiku o čosi ďalej ako zanikol chodníček a tam som na druhej strane jarka objavil ďalší chodník a zároveň značky. To som bol rád. Predpokladám, že tam niekedy išla stará značka, ktorá, ako som sa neskôr dozvedel, smerovala cez teraz zaniknuté osady pri VN Málinec na Brložno a odtiaľ do Zlatna, kam jej žltoznačený koniec blúdivcov ešte stále naviguje.

Vnoril som sa do tichého ihličnatého lesíka, povznášajúc sa nad ohybmi jarčeka a zároveň rozmýšľajúc nad medveďmi skrytými za každým stromom. Opäť som vyšiel z lesa, na zamokrenú čistinku a následne na lesnú cestu, ktorá ma priviedla k prvému rázcestníku zvanému Smolno.

Výhľadovými lúkami až k Vrchdobroču

Tu som zmenil farbu na červenú a vydal sa po pravotočivom variante. Definitívne som vyšiel z lesa pri chatke policajnej stanice(?), kde som nasledoval elektrické vedenie do mierneho kopčeka oblasti Dedinky. Toto bola jedna z dvoch naozaj nádherných lokalít, ktorými som tento deň išiel a kvôli nim som si túru neskutočne užíval. Slnečné počasie, krásna príroda a ďalekosiahle výhľady, najmä na mohutnú Poľanu.

Najprv som prešiel okolo jednej opustenej samoty a následne ďalšej, ktorá ma tak zaujala, že som podišiel bližšie. Opustený dom, chátrajúce hospodárske búdy, kde by sa dalo núdzovo skryť, polorozpadnutý drevený plôtik, ku ktorému sa dalo dostať starou alejou od domu. V krásnej slnečnej jeseni zasypaná zlatými lístkami.

Značka ďalej odbočovala od stĺpov hore k lesu a kopírovala jeho okraj, kde som sa príjemnou mierne zarastenou cestičkou dostal k lúke pod Táňovom a pohodovo si to švihol do 929 m vysokého kopca. Ešte predtým som na lúke stretol traktoristu a hubára, čo vo mne vyvolalo celkom zvláštny dojem, ale v podstate normálne stretnutie kdesi na opustených lúkach.

Táňovo je lúčnatý kopček s vysielačom a po jeho južnej strane sa nachádzajú samoty s ohradenými pozemkami. Žiaľ, výhľady neboli ideálne, lebo bol opar. Ale čo-to vidieť na fotkách. No aj tak super a sadol som si a niečo zajedol. K rázcestníku Táňovo písali 5 minút, tak som sa vyjazdenou trávnatou cestou pobral ďalej po červenej až som okolo strašiaka došiel k rázcestiu. Tu ma prvýkrát červená lákala zbehnúť cez Kotmanovú do Mýtnej, kde som aj tak nakoniec skončil, alebo sa opäť napojiť na inú zelenú a skončiť v Katarínskej Hute. Ale takú pamäť na miestnu lokalitu som až nemal a stále som chcel dôjsť do Hriňovej.

Odolal som vábeniu a pokračoval stabilne pomedzi samoty na Surovinu. Tu však značka viedla po asfaltke, tak mi na chvíľu robila spoločnosť. Kochajúc sa krásnymi výhľadmi, počúvajúc imaginárnymi slúchadlami Poctu chilloutu v podobe Alternative Hayat som došiel k ranču s koňmi. Tu som vyrušil dvojicu, ktorá si vychutnávala príjemný jesenný deň piknikovaním. Tiež im asi bolo čudné, že sa tu ešte niekto objavil...

Nadchýnajúc sa okolím som nedával pozor na značky a nechal sa viesť asfaltkou, ktorá klesala okolo ranča na Čechánky. Našťastie som sa skoro zbadal a vrátil sa naspäť a na križovatke doľava, resp. z predošlého smeru rovno, kde som opäť zbadal zelenú značku. Obišiel som starý dub s veľkým prístreškom, ktorý však bol zanedbaný. Začudovaný som prešiel okolo starého cintorína osady s netradičným názvom Žihľava. Divné mi to prišlo preto, lebo v oblasti samôt, cintorín, typický pre dediny, bol riadnym čudom.

Stretnúc baču so stádom oviec som pomaly stúpal na druhý kopec zvaný Surovina s ohradeným pozemkom, kde bola telekomunikačná veža. Obišiel som ju zľava a ukázala sa mi ďalšia krásna scenéria. Zelená smerovala k lesu a držala sa jeho okraja, čím som sa pomaly blížil k nejakej osade. Cesta tam síce odbočovala, ale zároveň bolo možné pokračovať popri lese. A značka samozrejme chýbala. Tak som musel hľadať a našiel som ju vo variante smerom do osady zvanej Vrchdobroč, čo som zistil až keď som sa tam o chvíľu ocitol. Pre zmenu som bol čudom zase ja pre kravku, ktorá sa pásla v tôni ovocných stromov.

Po zabudnutej žltej do Dobroča

Podľa pôvodného plánu som mal pokračovať po zelenej do Hriňovej, ale podľa informačných tabuľ, na ktorých ma zaujal stredoveký kostol v Mýtnej na vrchu Stránica, a môjho časového rozpoloženia, keď som nestíhal ísť na Malčekovu skalu a len do Hriňovej to bolo zase prikrátko, rozhodol som sa zameniť cieľový bod za Mýtnu, a ako povedal hokejista Šechný, dobre som “zrobil”. Ešte predtým som však zašiel ku kostolu v Hornej Brestine, ktorý sa opodiaľ vynímal. Došiel som v momente, keď tam boli nejakí návštevníci.

Žltá trasa je tak trocha klamlivá. Najprv vedie po asfaltke a k tomu smeruje z krásnych lazníckych lúk do lesov, čo som veru nebol nadšený. A najväčší prúser, že značenie hapruje aj v samotnom lese. Aj keď značka kopíruje asfaltku, po ktorej prešlo jedno auto, ale na lesnej križovatke, kde bolo aspoň päť rôznych smerov, som ostal s otáznikom, kam pokračovať? Tak som si musel pozrieť jednu možnosť za druhou a následne som pokračoval po… asfaltke ďalej, ani stĺpy neboli označované. Miestny značkár to tu zabalil.

No nakoniec sa mi podarilo nájsť správny smer a pokračoval som mierne klesajúcim terénom, až som vyšiel z lesa na lúky zbiehajúce do doliny, s názvom Veľká Dolina (laz). A naozaj aj bola veľká a najmä pekná.

Prechádzal som ďalšou skutočne krásnou a pritom obyčajnou lokalitou lúk, rozprestierajúcich sa po oboch stranách, niektorých zachádzajúcich až za obzor, ale rovnako aj klesajúcich a končiacich pri hustých lesoch. Kraj vyzeral naozaj opustený, čoho výrazným dôkazom boli asi desaťročia chátrajúce rozpadnuté múry starej usadlosti po ľavej strane. No Veľká Dolina nebola úplne opustená, keďže relatívne nový drevený plot s domom a autom za ním, či zorané pole za ďalším plotom s hospodárstvom, dávali tušiť celoročnú prítomnosť človeka. A rovnako pokosené polia.

Elektrické vedenie pri drevenom plote opustilo značenú cestu, a tak značka síce trocha poskromnejšie, ale jasne viedla najprv relatívne rovno, až kdesi za miernym kopčekom s honosným názvom Šušnov vrch (750 m), vlajkou a malým, asi metrovým dvojkrížom a tiež stolíkom s lavičkami. Značka zatáča doprava do lokality Malá Dolina, kde som objavil starý, veľmi starý rázcestník s takýmto pomenovaním. Zanedlho som prechádzal okolo prístreška, ktorý však veľmi neochráni. Akurát ponúka posedenie s výhľadom do dolín a vzdialenejšie kopce Striebornej vľavo a Ostrôžok vpravo. Tak som pomaly došiel na koniec lazov Veľká i Malá Dolina, kde začínal les. Akurát značka chýbala a červene céčko odbočovalo doprava. Tak som opäť hľadal kade-tade, až som sa rozhodol pokračovať rovno a opäť som dobre spravil, značku som našiel nižšie v úvoze v bukovom lese, ktorý ma priviedol nad vrchné partie lúk nad Dobročom, s výhľadom do údolia Kotmanovej a oprotistojacich Horných Fafákov. Naozaj krása. Rovnako aj po pravej strane, malé kopčeky nad Dobročom a za nimi Ostrôžky, kde som sa túlal v auguste toho roku.

Cez opevnený kostol do Mýtnej

Zišiel som do hornej časti dediny celkom príjemnou uličkou, síce zregulovaným potokom, ale čo som ocenil, so stromami po jeho oboch stranách a nechýbali ani lavičky, takže aj v horúcich dňoch sa dalo posedieť v tôni stromov. Škoda, že trend je iný a stromy, hoc aj ovocné, už nie sú také dôležité. Veď načo, kúpime v obchoďáku...

Popri zrenovovanej zvonici z druhej polovice 18. storočia, som došiel do centra, kde som si pozrel mapy a v miestnom pohostinstve som si dal kofolu a dobil mobil. Popýtal som sa na opevnený kostol a pokračoval do Mýtnej. Ako som stúpal s výhľadmi práve prejdenou dedinou, čudoval som sa nad veľkým počtom áut smerujúcich k môjmu cieľu. Až som vyšiel hore, uvedomil som si, že kostol je obklopený cintorínom a pred Dušičkami prišli ľudia upraviť hroby.

Evanjelický opevnený kostol je typický predstaviteľ spoločného stredovekého kostola dvoch a viacerých dedín, keďže stojí v extraviláne jednej či druhej obce. To dokazujú bránky s vežičkami smerujúce k obom dedinám. A stojí na príhodnom mieste, na južnom predvrchole Stránice (434 m) nad jednou i druhou dedinou, či lúkami pomaly stúpajúcimi k cintorínom, ktoré sú ako zo strany Dobroča, tak aj Mýtnej. Kostol opevnený bratríkmi určíte stojí za opustenie červenej, ktorá prechádza o možno pol kilometra napravo. Výhľad z mýtňanskej strany je však o niečo krajší, keďže údolie Krivánskeho potoka s hlavnou cestou zo Zvolena do Lučenca je širšie, a tak viac vyniknú oprotistojace Ostrôžky.

Zišiel som dole do Mýtnej, kde sa dá cestou posedieť na pár lavičkách, čo vytvára celkom príhodné miesto na večernú prechádzku, a to aj keď cesta smeruje na cintorín. V dedine som sa nezdržiaval, ale skúšal som rovno stopovať a relatívne skoro mi zastavila pani do Detvy a následne dvaja írečito rozprávajúci Zvolenčania do ich mesta.

Zhrnutie

Ako som spomenul v úvode, túra je naozaj mojou najnajnaj, lebo keď sa snúbi príjemný jesenný deň, krásna príroda, tak to pútnika poteší. Keď prechádza krajinou, ktorej ráz miluje z vnútra svojho srdca, tak nemôžem povedať, že to nebolo niečo naj. A mne sa takáto krajina veľmi páči. Áno, nie sú to vysoké štíty Tatier, ani rozľahlé hole Fatry či vychytené tiesňavy, ale o to ani nejde. Ale o to, že Slovensko je čarovné aj v takýchto, na prvý pohľad obyčajných miestach.

Trasa je síce značkovaná a značka ma doviedla do cieľa, ale minimálne na troch miestach som musel behať kade-tade a hľadať. Čo nie je veľa, ale predsa to zaberie nejaký čas.

Najzaujímavejší úsek pre „lovcov výhľadov“ je určite od Smolna cez Táňovo až po Vrchdobroč, potom “súkromná” žltá vedúca cez Veľkú Dolinu a “pamiatkari” si nájdu svoje v starom opevnenom kostole nad Mýtnou.

Fotogaléria k článku

Najnovšie