Trasa

Hriňová – Vrchdobroč – Táňovo, rázc. – Smolno – Látky – Bykovo – Mláky – sedlo Prašivá – Čierťaž – Lom nad Rimavicou – Drábsko – Sihla – Kysuca – Kysuca, Uhliarka – Pod Pálenicou – Dobroč

Vrchdobroč, Táňovo a Smolno

Cesta nočným rýchlikom z Bratislavy do Kriváňa mi ubehla rýchlo. Keďže som ju celú prespal, z vlaku vystupujem pomerne čerstvý. Autobus do Hriňovej mi ide o hodinu. Preto si na zastávke ešte trochu zdriemnem. Desať minút pred odchodom spoja ma zobúdza budík. V autobuse nespím, cez okno pozorujem prebúdzajúcu sa krajinu. V Hriňovej vystupujem na zastávke Miestny úrad. Vyrážam po zelenej značke, ktorá vedie ulicami mesta k lyžiarskemu stredisku Košútka. V jeho dolnej časti stojí pomerne veľký penzión. Dúfam, že si na recepcii dám kávu či pivo. Hoci je penzión v prevádzke, vchody sú zamknuté, recepcia pustá... Tak sa tu nezdržujem.

Začínam stúpať strmo hore po ceste idúcej okrajom zjazdovky. Značka vedie inak, ako idem ja, ale z minulých túr viem, že sa tak či tak pri hornej stanici lyžiarskeho vleku napojí na cestu vedúcu popri vleku. Konečne som hore. Udychčaný si sadám do trávy. Pozorujem monumentálnu Poľanu, ktorá sa práve zobúdza a zbavuje sa periny z oblakov, ktoré halia jej vrchol. Lesom stúpam na Sihliansku planinu. Onedlho ho opúšťam a cez lúky s remízkami prichádzam k prvej samote - Lučenčík. Takýto charakter krajiny, kde sa ľudské sídla striedajú s lúkami, hájmi či lesmi ma bude sprevádzať počas celej túry. Nemusím hádam nikoho presviedčať, že kraj je to mimoriadne krásny, viac-menej bez rušivých civilizačných zásahov.

Postupujem poľnými cestami, neskôr prichádzam k ohrade, kde sa pasie stádo kráv. Šéfuje mu statný býk, ktorý si ma s veľkým záujmom obzerá. Netúžim veľmi po jeho pozornosti, tak pridávam do kroku. Býk ma sleduje až na koniec ohrady. Tu na rozlúčku na mňa celkom drzo zafučal, zadupal... Až som bol rád, že ohradu so stádom nechávam za sebou. Na TuristickaMapa.sk je za kótou Kopanica značka krčmy. Ale po hostinci či bufete niet ani stopy (pozn. red.: v skutočnosti ide o malé potraviny v rodinnom dome). Ak tu aj v minulosti niečo fungovalo, dnes je tu pusto. Škoda, začínal som sa tešiť na pivo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prichádzam na rázcestie Vrchdobroč. Na blízky vrch rovnakého mena je to na skok. Prechádzam otvoreným terénom za stálych výhľadov hlavne severným a východným smerom. Dominuje im hrebeň vzdialených Nízkych Tatier, Poľany a Veporských vrchov, ale aj oblé chrbáty Sihlianskej planiny či masív rozložitého Bykova. Postupujúc pomaly, vrývam si do pamäti tieto scenérie. V pohodovom tempe míňam kótu Surovina. Hneď za ňou značka ústi na asfaltovú cestu. Vedie sem z osady Čechánky a pokračuje južne od hrebeňa popri starom cintoríne k penziónu Stará krčma. Ten je zatvorený, podobne ako neďaleko stojaci Ranč pod bukmi. Preto sa zastavujem pri neďaleko stojacom prístrešku, kde raňajkujem. Keď dopijem poslednú plechovku piva z ruksaku, vstávam a pokračujem v túre.

O necelý kilometer prichádzam k TIM Táňovo. Opúšťam zelenú značku, ktorá pokračuje do Katarínskej Huty. Ďalej pôjdem po červenej. Zakrátko prichádzam na vrch Táňovo, kde sa nachádza vysielač. Z okolia vrchu sú mimoriadne pekné výhľady na všetky svetové strany a to nielen na blízke okolie, ale aj na vzdialené ciele na obzore. A práve na jednom takomto mieste sa zastavujem. Cez ďalekohľad pozorujem okolie. Mierne zvlnený povrch Sihlianskej planiny tvoria z väčšej časti lúky, ktoré sú miestami prerušené hájmi či samostatne stojacimi stromami. Medzi nimi vidieť lazy, ktoré sú charakteristické pre osídlenie chotárov obcí Detvianska Huta a Látky. Peknú scenériu kazí len solárna elektráreň neďaleko osady Čechánky.

Spod Táňova zostupujem cez lúku k lesu. Idem jeho okrajom až k lazu Dedinka, ktorý je opustený. Chodníkom krížom cez lúku klesám k samote Smolno. Z predchádzajúcich túr si pamätám, že by sa neďaleko stojacej drevenice mal nachádzať prameň. Na moje prekvapenie z drevenice na mňa kýva staršia pani. Pristavujem sa. Po krátkom rozhovore ma pozýva dnu. Okamžite mi nalieva kalíštek pálenky a naberá plný tanier hubovej polievky. Hladný veľmi nie som, ale odmietnuť sa jednoznačne nepatrí. Priam prejedený sa po polhodine lúčim a schádzam do doliny potoka Smolná k rázcestiu značiek.

Látky, Bykovo a Mláky

Tento kraj som prvýkrát navštívil v roku 1994. Išiel som zo sedla Prašivá cez Bykovo, Črchlu, dolinu potoka Chocholná až sem, na rázcestie Smolno. Ďalej na vrch Táňovo a cez sedlo Prieraz do Ozdína. V tom čase boli značky v úseku Črchla, Chocholná a Smolno nové, trasa bola dobre vyznačená. Prešiel som ju bez orientačných problémov. V poslednom čase sa na Hikingu objavili informácie, ktoré hovoria o veľmi zlom, neprehľadnom značení v tomto úseku. Je to škoda, lebo práve v doline potoka Chocholná sa nachádzajú veľmi pekné scenérie, ktoré opísal Boro Tomis v článku - V kopcoch, kde pramení Ipeľ. Keďže som tento úsek už prešiel, som si teraz zvolil inú trasu výstupu na rozložité Bykovo. Tým však nechcem nikoho odhovárať od výstupu na Bykovo po červenej značke, ktorý je podľa mňa, napriek dnešnému neutešenému stavu značenia, stále veľmi atraktívny a dobrodružnej povahe blízky.

Takže tentoraz z rázcestia Smolno pokračujem po žltej. Ale nie dlho. Po 200 metroch značku opúšťam a po lesnej ceste sa dostávam na lúky pri laze Nový Svet. Odtiaľto mám pekné pohľady na okolie, pričom vrch Táňovo s vysielačom slúži ako dobrý orientačný bod. Podľa neho spoľahlivo identifikujem okolité osady či ploché chrbty s nevýraznými vrcholmi. Rozložité Bykovo mi z týchto miest pripomína veľkofatranskú Ploskú. Za Novým Svetom prechádzam otvorenou krajinou za stálych pohľadov na okolie. Míňam viaceré usadlosti. V jednej ma miestny gazda odchytáva a v tieni starej hrušky mu musím podrobne rozprávať o prejdenej trase. Častuje ma pálenkou a výborným makovníkom. V duchu si hovorím, keď to bude takto pokračovať, no neviem, neviem, či dnes dorazím do osady Mláky, kde plánujem táboriť. Nakoniec sa srdečne rozlúčime.

Po pol kilometri sa na asfaltku napája žltá z rázcestia Chocholná. Prechádzam popri družstve. Na jeho začiatku stojí pomerne veľká administratívna budova. V nej Roľnícke družstvo Látky prevádzkuje turistickú ubytovňu. Stravovanie je zabezpečené v závodnej jedálni, ktorá funguje kvázi ako reštaurácia, kde sa dá najesť či vypiť si pivo. Ja však pokračujem ďalej. Hneď ako vstúpim do dediny, na prvej križovatke ulíc natrafím na krčmu. Takú mám chuť na pivo, že ďalej už nejdem, zostávam tu. Po hodine sa lúčim so štamgastmi. Rýchlo prechádzam cez obec.

Za cintorínom vchádzam na hlavnú cestu, ktorou prejdem asi 300 metrov k odbočke vedúcej k osade Podbykovo. Cestou vidieť na zvlnenú krajinu, ktorou som prednedávnom išiel. Zakrátko som pri malej kaplnke. Tu odbočujem k posledným domom stojacim na okraji lúky. Od nich musím vystúpiť do jej severného cípu, kde sa napájam na zvážnicu. Privádza ma na spevnenú cestu, po ktorej ide červená značka, ktorú som opustil na rázcestí Smolno. Po nej začínam stúpať na vrchol Bykova. Onedlho značka zabočí na lesný chodník. Keď po pol kilometri križujem ďalšiu lesnú cestu, viem, že som neďaleko vrcholu. Konečne som hore. Vrcholová plošina je zarastená smrekovým lesom, takže výhľad by ste tu hľadali márne. Niektorí moji známi mi dodnes tvrdia, že Bykovo je totálne nezaujímavý kopec. Ja si to však nemyslím. Na mňa pôsobí majestátne, ba až „stoicky pokojne“. Keďže som blízko cieľa dnešnej etapy, dlho sa tu nezdržujem.

Značka mierne klesá. Tesne pred vyústením na lúky stretávam hubárov. Ich košíky sú kopcom zaplnené hubami. Vraj ich je tu požehnane. Tak sa sem hádam dakedy v budúcnosti vrátim práve kvôli nim. Pomaly sa presúvam k osade Mláky. Stojí tu penzión, v ktorom sú v letných mesiacoch detské tábory. Cez školský rok sa jeho prevádzka zameriava na školu v prírode. Ale pivo mi tu veľmi ochotne predávajú. Kupujem ho do zásoby na večer. Od penziónu idem okrajom osady na odlesnený horský chrbát. Na ktorého konci plánujem táboriť. Onedlho staviam stan a zapaľujem si miniatúrny indiánsky oheň, lebo kúriť tu vatru mi príde nemiestne. Ako sa stmieva, osvetľuje ma len mihot ohňa, pri ktorom dopíjam posledné pivo a onedlho zaspávam.

Lom nad Rimavicou, Drábsko a Sihla

Ráno ma budí bekot oviec a múkanie kráv. Vôkol stanu je ich dosť. Hlavne ovečky sú na mňa zvedavé. No čoskoro ich pokrik pastiera a brechot jeho psa zaháňajú. Vyliezam zo stanu. Rýchlo sa naraňajkujem, pobalím tábor a vraciam sa k penziónu. Poprosím kuchárky, ktoré deťom chystajú raňajky, o jednu kávu. Usádzajú ma na terase a onedlho mi prinášajú nielen kávu, ale aj tanier plný praženice. Lebo ako mi vravia, hladného ma ďalej nepustia. Vôbec ich nezaujíma, že som jedol. Nakoniec „nátlaku“ podlieham a s plným bruchom vyrážam.

Chvalabohu, hneď na začiatku idem dole kopcom. Križujem hlavnú cestu spájajúcu Hriňovú s Kokavou nad Rimavicou. Odtiaľto pokračujem lesom. V tieni stromov sa mi ide veľmi dobre. Les priam vonia hríbmi, preto sa ani nečudujem, že stretávam viacero hubárskych dvojíc. Niektoré majú košíky plné dubákov či masliakov. Mierne stúpam po chodníku, ktorý sa kľukatí pomedzi mohutné smreky. Po necelej trištvrte hodine prichádzam na čistinku. Na jej okraji stojí Búda na Ilčíkových mlákach, kde sa dá ukryť, alebo núdzovo prenocovať. O kúsok ďalej červenú značku križuje modrá z Hriňovej a Bratkovice. Okrem spomenutej búdy sa asi pol kilometra južnejšie, na trase modrej značky nachádza ďalšia búda volaná Včelín na Mikulášskom vrchu. Ponúka vyšší komfort prenocovania ako búda na Ilčíkových mlákach.

Za rázcestím prechádzam okrajom rúbaniska, kde stretávam prvého a ako sa neskôr ukáže, aj jediného turistu. Po krátkej debate sa lúčime. Každý ideme svojim smerom. Veľmi sa teším na návštevu prameňa rieky Ipeľ, kde som ešte nikdy nebol. Zvýšim tempo. a tak ani nie za 10 minút som pri významovej odbočke vedúcej k prameňu. Okolitý les je priam posiaty muchotrávkami červenými. Hotové rozprávkovo. Konečne som na mieste. Prameň rieky je pekne upravený. Celý areál dopĺňa ohnisko a prístrešok. V prípade núdze môže poslúžiť ako útočisko pri náhlom zhoršení počasia či miesto pre núdzový bivak. Ale aj tak by som v prípade nepohody radšej volil nocovanie vo Včelíne na Mikulášskom vrchu, nakoľko prístrešok pri prameni nie je na bokoch chránený pred vetrom a dažďom. Z informačnej tabule sa dozvedám viaceré zaujímavosti o rieke Ipeľ.

Po polhodine vyrážam. Neprejdem hádam ani 500 metrov, keď sa dostanem na okraj lesa. Pred sebou mám rozsiahle horské lúky medzi vrchom Čierťaž a Lomom nad Rimavicou. Ako krásne vyzerá toto miesto, tak má aj svoju tragickú históriu. V roku 1956 sa tu zrútilo lietadlo Československej ľudovej armády. Na mieste nešťastia dnes stojí drevený kríž a informačná tabuľa o nešťastí. Od kríža postupujem po hrebeni až na plochý vrchol Čierťaže. Za ním klesnem na križovatku značiek Čierťaž. Počas celého postupu ma sprevádzajú panoramatické pohľady na hrebeň Poľany a Veporských vrchov, ale aj na hradbu Nízkych Tatier. Za dobrého počasia, keď je vzduch krištáľovo čistý, vidieť na obzore štíty Vysokých Tatier, ako som o tom písal v článku Veporské vrchy – túra plná výhľadov. Akurát dnes je silný opar, tak som rád, že na horizonte rozoznávam len ich nejasné kontúry.

Z rázcestia idem do Lomu nad Rimavicou po modrej značke. V 90-tych rokov mala značka iný priebeh ako dnes. Viedla z obce cez lúky na miesto leteckého nešťastia pri kríži pod Čierťažou, kde sa napájala na červenú. Celou cestou sa nadchýnam krásnym okolím, ktorému dominuje Klenovský Vepor. To už vchádzam do dediny. Na malom námestí pri obecnom úrade sa nachádza murovaná studňa s výbornou vodou. Mimochodom, v okolí je viacero upravených prameňov, ktoré vytvárajú rozsiahle pramenište rieky Rimavica. Kúsok za kostolom sa pri hlavnej ceste nachádza krčma. Pri pive študujem mapu a plánujem ďalší postup. Z viacerých variantov trasy do osady Kysuca si vyberám postup cez Drábsko a Sihlu. V krčme nie som prvýkrát a verím, že ani nie posledný. V minulosti som totižto viackrát bivakoval na neďalekej zastávke autobusu a práve krčma bola mojim zázemím, kde som naberal energiu pred ďalším postupom.

Oddýchnutý vyrážam. Neznačená cesta vedie okolo školy a viacerých pekne upravených chalúp, ktoré slúžia na rekreáciu. Kedysi stredisková obec sa pomaly mení na chalupársku oblasť. Od posledných domov je to do Drábska na skok. Na jeho hornom konci je malý obchod, kde sa dajú doplniť zásoby potravín. Odtiaľto sa dá pokračovať východným smerom po neznačenom chodníku k rázcestiu Kysuca–Dolina a ďalej do osady Kysuca. Zvolil som si trasu cez Sihlu. Od obchodu idem po ceste, ktorá sa neskôr napojí na hlavnú komunikáciu. Nepokračujem po asfaltke, ale po poľnej ceste vedúcej krížom cez lúky k okraju Sihly. Hneď za cintorínom sa na malom námestí nachádza pekne upravená krčma. Podobne ako v Lome nad Rimavicou, ani tu nie som prvýkrát. Sediac pri pive si v hlave premietam spomienky na predošlé vandre po okolí. Všetkým návštevníkom odporúčam zájsť si západne od obce ku krásnym meandrom Kamenistého potoka či na hrebeň Veporských vrchov nad osadou Sedmák, odkiaľ sú úžasné pohľady na severnú časť Sihlianskej planiny. Obec je známa aj vďaka nemenovanej "televíznej rodine", ktorú tu natáčali. O umeleckej hodnote takýchto programov tu ale nebudem polemizovať.

Osada Kysuca, Dobroč

Za Sihlou mierne stúpam po asfaltke na križovatku s hlavnou cestou spájajúcou Hriňovú s Breznom. Začína sa tu zelená značka vedúca do Čierneho Balogu, časti Dobroč. Z rázcestia klesám do doliny Rimavice. Cesta je napriek tomu, že šliapem po asfaltke, príjemná. V doline sa nachádza niekoľko samôt. Nejdem azda ani hodinu, keď prichádzam na rázcestie Kysuca–Dolina. Rovnomennú samotu tvorí niekoľko domov a kúria s arkádami. V osade sa nachádza netradične do strmého svahu situovaný cintorín s malou zvonicou.

Značka odbočuje do doliny potoka Kysuca. Sprvu idem strmšie, neskôr celkom pohodlne prichádzam do osady. Dnes bývajú sídla uprostred lesov často opustené. Domy sú zväčša polorozpadnuté a len sem-tam nejaká chalupa je upravená na rekreačné účely. Avšak toto tu neplatí. Takmer všetky chalupy, popri ktorých prechádzam, sú citlivo zrekonštruované a majú pekne udržiavané okolie. Neverím vlastným očiam. Takto upravenú osadu som naozaj nečakal. V 80-tych rokoch bola vysídlená kvôli plánovanej výstavbe priehrady. Tým sa paradoxne zachovala pôvodná ľudová architektúra, ktorá sa radí medzi najzachovalejšie na Slovensku. Dnom doliny tečie potok, vedľa ktorého je niekoľko pekne upravených prameňov. Pri jednom je položených viacero hrnčekov. V "centre osady" stojí Kaplnka sv. Anny. Od nej značka vedie závozom po okraji lesa.

Opäť začínam strmšie stúpať, neskôr vstupujem na lúky, kde sa napájam na poľnú cestu. Privádza ma k významnej križovatke značiek na hrebeni Veporských vrchov, TIM Kysuca-Uhliarka. Kto išiel hrebeňovku Veporských vrchov mi iste dá za pravdu, že toto miesto je mimoriadne krásne. Z odlesnených svahov sa otvárajú výborné výhľady nielen na majestátny Klenovský Vepor, ale najmä na Sihliansku planinu. Za dobrého počasia vidieť Vysoké a Nízke Tatry či Fabovu hoľu. Úžasná scenéria ma nadlho usádza do voňavej trávy. Nebyť pokročilého času, sedel by som tu až do západu slnka. Keďže mám pred sebou takmer 11-kilometrový úsek, pomaly sa zdvíham a vyrážam.

Značka vedie lúkami pod hrebeňom, ktoré okupuje stádo kráv. Onedlho vchádzam na spevnenú cestu, po ktorej za 10 minút prichádzam k drevenej búde Marta. Chatka sa dá využiť na prenocovanie alebo ako úkryt pred búrkou či dažďom pri prechode hrebeňa, od ktorého je vzdialená len 10 minút chôdze. V súčasnosti je interiér prázdny a čistý, čo sa nedá povedať o ďalšej drevenej chatke, ktorá stojí poniže. K nej sa dostávam približne za ďalších 15 minút. Krátko si tu oddýchnem a naberiem síl na posledný, ale pomerne dlhý úsek, ktorý vedie dolinou Rakytovo.

Idem po asfaltovej ceste a keďže nepatrím k milovníkom turistiky po asfalte, teším sa aspoň z pekného okolia. Dolina je obklopená hustými lesmi, ktoré pekne dotvárajú ráz krajiny. Netrpezlivo očakávam rázcestie pod Pálenicou. Keď k nemu dorazím, viem, že mám za sebou takmer polovicu úseku. V týchto miestach sa na lúkach nad dolinou nachádza viacero búd, kde sa dá stráviť noc v lone prírody. Cesta k nim vedie od poniže situovanej horárne Molčanová. A práve pri nej stretávam furmana s vozom. Dávame sa do reči. Ako inak, hneď je zvedavý odkiaľ a kam idem. Medzi rečou vyzvedám, kam má namierené on. Odpoveď je pre mňa veľmi potešujúca. Ide do Dobroča. Hneď sa pýtam, či ma nezvezie. Huncútsky sa usmeje pod fúzy a ukáže na kozlík na voze. Ešte dačo v mechoch naloží na voz a hneď práska bičom. Pejko sa zapiera a voz sa pomaly pohýna.

S furmanom počas cesty preberieme hádam všetky témy. Politiku, šport a nakoniec skončíme pri ódach na slovenské ženy. Jednoznačne sa zhodujeme, že sú najkrajšie. Na okraji Dobroča zastavuje. Rozlúčime sa, on odbočuje do doliny Kýčerský grúň a ja mierim do centra miestnej časti. Tam som onedlho. Hneď vedľa hlavnej cesty sa nachádza krčma Ňervovô. Tradične v nej zakončujem úžasne dvojdňové putovanie a pri pive dávam celej túre známku – jednička s hviezdičkou!

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek