Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Malebné Kolárovo
Malebné Kolárovo Zatvoriť

Túra Ľubovnianske kúpele – Vysoká – Kolárovo a dole

Do kúpeľov sa ľudia väčšinou chodia rekreovať a oddychovať – leňošiť. Niektoré v minulosti slávne kúpele už zanikli a niektorým miestam názov kúpele ostal, aj keď sa tam ľudia už nechodia liečiť. Takýmto prípadom sú Ľubovnianske kúpele, ktoré však stále vďaka veľkému hotelu, chatám a vlekom ostali atraktívnou rekreačnou lokalitou. No a keďže mnohí rekreanti neobľubujú len tak vylihovať a k relaxu potrebujú aj aktívny pobyt, opíšem jednu okružnú trasu z Ľubovnianskych kúpeľov, o ktorej existencii som sa dozvedel len náhodou, keď som v miestnom hoteli bol kamarátovi na svadbe. Trasa je značená len miestnym modrým značením, na mapách ju teda nenájdete.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+529 m stúpanie, -529 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 05.08.2015
Pohoria
Spišsko-šarišské medzihorie
Trasa
Voda
prameň Andrej v Ľubovnianskych kúpeľoch
Doprava
Stará Ľubovňa (vlak, bus) - Ľubovnianske kúpele (bus, parkovanie pri prameňoch)
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Trasa

Ľubovnianske kúpele – sedlo pod Vysokou – Vysoká – sedlo pod Vysokou – Zajačia hora – Kolárovo – Vyhliadka – Ľubovnianske kúpele

O Kúpeľoch

Osobne som doteraz do Ľubovnianskych kúpeľov (používa sa aj termín Novoľubovnianske kúpele) chodil hlavne v detstve, keď sme tu podnikali cyklovýlety z mesta alebo sme sem prišli nabrať minerálnu vodu. Neskôr som sem chodieval aj na chaty. Lokalita je tiež známa približne 350-ročnou borovicou vejmutovkou, k nej sa neskôr tiež dostanem. Samotné kúpele sú zaujímavé tým, že ležia priamo na rozhraní troch katastrálnych území, a to Chmeľnice, Novej Ľubovne a Jakubian. Hranica k. ú. Novej Ľubovne a Chmeľnice dokonca prechádza hotelom Sorea. Oficiálne sú kúpele miestnou časťou Novej Ľubovne a ležia v údolí potoka Ľubovnianka, ktorý sa vlieva do rieky Poprad. Samotné kúpele tu vznikli v polovici 19. storočia (podľa niektorých zdrojov ešte skôr, najstarší písomný údaj pochádza z roku 1792) pri štyroch železito-zemitých prameňoch a liečili sa tu najmä choroby zažívacieho traktu. Kúpele zažili rozkvet, navštevovala ich poľská a maďarská šľachta, nasledovalo obdobie úpadku po I. svetovej vojne a ich zánik definitívne spečatil prechod frontu počas II. svetovej vojny, keď boli kúpele vydrancované. Pokusy o obnovu samozrejme boli, ale kúpeľná liečba sa už nikdy neobnovila. Minerálna voda sa tu však dá nabrať zadarmo aj dnes, prípadne sa dá kúpiť aj v obchodoch, keďže je tu aj plnička.

Na Vysokú

Vrátim sa však k turistike. Pred hotelom Sorea je turistický smerovník, ktorý navádza na výstup na kopec Vysoká (842 m), na ktorom je aj lyžiarsky vlek. Pozor však, sú tu hneď vedľa seba dva kopce s názvom Vysoká, ten náš je na juh od kúpeľov. Výstup hore má trvať hodinu a pokračovať sa dá ďalej až na Kolárovo a potom naspäť dole do kúpeľov. Vychádza mi to na pohodovú poldennú túričku, tak jedného pekného augustového poobedia pristavujem auto pod hotelom pri prameni Andrej a vyrážam opáčiť mne ešte neznámy okruh. Prechádzam okolo hotela, miniem zopár chát, zabočím doprava a začínam stúpať lúkou. Cesta na lúke je vyjazdená, kopec Vysoká mám po ľavej strane, takže s orientáciou nie je žiadny problém. Slnko však poriadne pripeká a aj muchy sú dosť otravné.

Po pekných lúčnych pasážach sa dostávam na poľno-lesnú cestu, sem-tam vidím miestne modro-biele značenie. Stúpanie zvoľnilo, prechádzam lesíkom a postupne prichádzam k sedlu pod Vysokou. Po pravej strane vidím Zajačiu horu a Kolárovo, kde dnes ešte plánujem zakotviť. V sedle pod Vysokou (764 m) ma tabuľka informuje, že na samotnú Vysokú pôjdem ešte 20 minút. Tiež je tu informačná tabuľa o minerálnom prameni Voňačka v Bajerovciach, treba si tam však odšliapať ešte 2 hodiny. Tento scenár mi dnes nehrozí. Na týchto miestach sa krásne odkryl výhľad na časť Levočských vrchov, najmä na majestátne Siminy a Kopu, ktoré sú ale poriadne zničené ťažbou. Bližšie ku mne je napríklad výrazný kopec Martinec, trošku ďalej Hromovec (895 m). Za nimi sa črtá Čergov. Dole v doline je zase pekne vidieť Jakubany. Miesto je čarovné a určite tu nie som naposledy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zamračuje sa však, ale mne to nejako neprekáža. Keď zmoknem, aspoň vyrastiem. Na samotnú Vysokú šliapem lesom, až sa zrazu vynorím na vrcholovej lúčke, vlastne je to ukončenie prieseku lesom, ktorým vedie lyžiarsky vlek a zjazdovka. Od sedla to trvalo asi len 10 minút. Neodolám a štverám sa na jeden stĺp vleku. Výhľady sú celkom pekné, obmedzené však iba na sever až severozápad. Kúpele mám ako na dlani, no od Pienin sa valí búrková sivota. Obdivujem krajinku a čakám, kým sa to sem dovalí. Medzitým som našiel pri zoomovaní Skalnú ihlu pri rieke Poprad, alias Skameneného mnícha. Onedlho je to tu, pred divokým dažďom a víchrom zaliezam pod stromy, ale ako rýchlo to prišlo, tak aj odišlo. Aspoň sa trochu osviežil vzduch, to mi v ďalšom chodení prospeje.

Zajačia hora a Kolárovo

Po búrke mi zazvoní telefón, volá kamarát, či niekam nevypadneme. Hovorím mu, kde sa nachádzam a on na to, že sadá na bicykel a onedlho príde. Na lúčnatom teréne sa určite hneď nájdeme. Rýchlo zídem do sedla a opätovne obdivujem velikánov Levočských vrchov. Dosť dlho sa tu motám a fotím. Po búrke sa ukázali aj Pieniny, sú ľahko rozpoznateľné podľa výrazného špicu na horizonte, ktorým sú ich najvyšší vrchol Vysoké skalky. Nakoniec sa vyberám smerom na Zajačiu horu. Idem lúčnym terénom, výhľady sú úplne všetkými smermi. Zrazu sa zjavuje cyklista. Stará známa tvár, zvítame sa a ideme k vysielaču pod vrcholom Zajačej hory. Odtiaľ si obzeráme Kolárovo, čo by mal byť dnešný posledný kopec do série. Neviem prečo, ale tam sa aj najviac teším. Zídeme dole do ďalšieho sedielka a potom miernym stúpaním, sčasti cez lesík, vychádzame na malebné lúky pod Kolárovom. Postupne prichádzame až k smerovníku sedlo Kolárovo (795 m), na samotný vrchol je to už len zopár minút.

Tunajšia krajinka však poriadne dávať zabrať mojim očiam a hlavne foťáku. Kombinácia príjemného svetla z už mierne zapadajúceho slnka, tunajších lúk, solitérnych stromov roztrúsených kade-tade a lesíkov, to je jednoducho nádhera. Moja predtucha, že toto bude najkrajšia časť dnešnej túry sa naplnila. V eufórii sa ocitáme na vrchole Kolárova (817 m), v niektorých mapách sa uvádza aj ako Modrenina. Kolárovo mi však príde ako prijateľnejší a vhodnejší názov, keďže tu žije mnoho ľudí s priezviskom Kolár. Pojem Modrenina mi vôbec nič nehovorí.

Krásu si snažím vychutnávať čo najdlhšie. Je tu ľudoprázdno, o to viac sa dá vychutnať si božský pokoj. Rád by som ostal do západu slnka, ale toľko času dnes nemám(e). Viem však, že niekedy v budúcnosti sa o to určite pokúsim. Chtiac-nechtiac opúšťame vrchol a vraciame sa do sedla, prejdeme krátke strmé klesanie lesíkom a opätovne sa ocitáme na krásnej výhľadovej lúke. Príjemným klesaním sa dostávame k Vyhliadke (710 m), klesajúce slnko udáva krajinke nádherné kontúry. Odtiaľto je to dole do kúpeľov podľa tabuliek 20 minút. Na tomto mieste sa rozlúčim s kamarátom, on bude pokračovať po žltej značke do Novej Ľubovne opačným smerom ako pôjdem dole k autu.

Cesta dole vedie lesom a v ňom sa nachádza ešte jedna miestna atrakcia. Borovice vejmutovky. Sú tu celkovo štyri exempláre, no najviac vyniká jedna približne 350-ročná, ktorá dosahuje výšku majestátnych 30 až 35 metrov a obvod kmeňa dosahuje 530 cm vo výške 0,6 m. Zdokumentujem si ju a pomedzi chaty prichádzam k autu. Okruh sa uzavrel a som spokojný. Pretože viem, že som našiel ďalšie miesto, kam sa v budúcnosti budem rád vracať.

Po roku opäť na Kolárove

Prešiel rok a začiatkom júla opäť nastala správna chvíľa vrátiť sa práve sem. Tentoraz však pôjdem iba na Kolárovo a inou trasou, nebude to vôbec dlhá túra. Cieľom bude západ slnka pozorovaný z tohto kopčeka. Autom prichádzam do Novej Ľubovne, za kruhovou križovatkou odbočím na prvej križovatke doľava a smerujem k cintorínu. Asfaltová cesta pokračuje ďalej do kopca a v podstate žltá turistická značka vedie po nej. V mieste, kde končí asfalt, auto odstavujem. Neďaleko je smerovník Vyhliadka. Hore pôjdem len tak, ako mi príde. Po lúkach a potom cez les. Je pekný deň a aj viditeľnosť je celkom slušná, dnes by žiadna búrka nemala prísť. Lúkami to išlo dobre, ale prechod cez les som neskôr oľutoval, všade samé pichľavé kriačiny. Keď som sa z neho dostal von, hneď som si povedal, že dole sa vrátim okľukou cez lúky.

Po vyjdení na vrchol som si sadol a porovnával spomienky. Dnes bolo dokonca vidieť aj časť Vysokých a Belianskych Tatier. Času som mal naozaj dosť, tak som si pochodil celé okolie Kolárova. Na jednom mieste som na sebe, na moje veľké prekvapenie, objavil obrovského kliešťa. Tu som kliešťa ešte nikdy v živote nevidel. Keď sa slnko začalo približovať k horizontu, vrátil som sa na vrchol a sledoval divadlo. Úžasné chvíle určite mnohí poznáte, farby sa postupne menia až sa zrazu slnko úplne schová. Na oblohe bol dostatok oblačnosti a čakal som, že začnú hrať farbami, no nedočkal som sa. Neviem prečo, ale vôbec sa nazafarbili. Aj tak som bol nadmieru spokojný. Zbalil som veci a okľukou okolo lesa som sa vrátil k autu.

Prešiel ďalší rok

Po ďalšom roku sa koncom júla opätovne vydávam na Kolárovo. Nezopakujem však minuloročnú chybu (predieranie sa lesom) a parkujem o čosi skôr. Je pomerne neskoro, šesť hodín večer. Hore vybieham len tak po lúkach. Vrcholové lúky sú tento raz pokosené a vyzerá to trochu ináč ako po minulé roky. Je trochu zamračené, ale tak akurát. Opäť ostávam do západu a opätovne je to krásne divadlo. Spokojný zbieham dole. Už sa teším na ďalšiu návštevu.

Na záver môžem povedať, že mňa si toto miesto jednoznačne získalo. A vám ostatným odkazujem, že tu nájdete za málo peňazí veľa muziky. Celý okruh je nenáročný, dá sa rôzne kombinovať, prípadne sa dá vybehnúť len na Kolárovo a relaxovať.

Fotogaléria k článku

Najnovšie