Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Masív Ondrejskej hole, Chochule a Košarisko v rannom svetle od Ráztockej hole
Masív Ondrejskej hole, Chochule a Košarisko v rannom svetle od Ráztockej hole Zatvoriť

Túra Ráztocká hoľa - stretnutie s vlkom

Začiatok leta sa niesol v horúcom duchu a aj v relatívne peknom slnečnom počasí. Mám tak možnosť prespať aj vo väčšej nadmorskej výške bez toho, aby som drkotal zubami. Bol by hriech nevyužiť príležitosť, a preto zostáva zodpovedať len otázku, kam sa vydať. V práci mám však len krátke voľno a do úvahy pripadajú iba blízke končiny. Po chvíli štúdia máp sa rozhodujem opäť oprášiť jeden z dávnejších plánov. Je ním prechod bočného hrebeňa medzi Košariskom a Ráztockou hoľou v Nízkych Tatrách. S nadšením sa tak vydávam do svojich obľúbených tichých končín hôr.

Vzdialenosť
23 km
Prevýšenie
+1484 m stúpanie, -1150 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 06.06.2015
Pohoria
Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
Voda
potok v žľabe pod sedlom pod Skalkou
Nocľah
Ráztocká hoľa
Doprava
Banská Bystrica (vlak, bus) - Nemecká (vlak, bus)
Liptovská Lúžna (bus) - Liptovská Osada (bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Trasa

Nemecká – Ráztoka – Panské sedlo – Kopcová – Nad Kopcovou – Pod Ráztockou hoľou – Ráztocká hoľa – Pod Ráztockou hoľou – Košarisko – sedlo pod Skalkou – Liptovská Lúžna

Hneď na úvod krok vedľa

Tak sa stalo, že som sa ocitol v Nemeckej pri pamätníku SNP s plným batohom na chrbte. Je po obede a slnko nemilosrdne praží, tak sa dlho nezdržiavam a mierim do úzkej dolinky, smer dedina Ráztoka. Červená a modrá značka ma spoľahlivo vedú až k prvým domom, kde sa mi začínajú vybavovať spomienky na predchádzajúce návštevy. Vždy som pokračoval modrou cez Ráztocké lazy, a preto sa dnes rozhodujem opáčiť červenú dolinou Ráztockého potoka.

Pri kostolíku odbáčam do okrajovej uličky a po pár minútach opúšťam zastrčenú dedinku. Zakrátko však zisťujem svoj omyl. Šliapem síce v tieni, ale cesta je po celej šírke zablatená až zabahnená a navyše ňou tečie voda. Snažím sa ísť okrajom, ale ani to nie je žiadna výhra. Za každou zákrutou je to rovnaké a mám pocit že galeje sú nekonečné. Keď zrazu cesta odbáča do svahu do protismeru je to priam vyslobodenie. Už teraz viem, že tadiaľto idem prvý a asi aj posledný raz.

Po suchej ceste je to úplne iná káva, ale keďže okolitý les nie je nijako zaujímavý, nahadzujem rýchlejšie tempo. Po chvíli prechádzam okrajom malých lúk s výhľadom na Horehronie a poškuľujem po vhodnom mieste na obed, lebo v bruchu mi vyhráva hlasná muzika. Kúsok od cesty si všímam chatku a viac mi netreba. Už aj sedím za stolom a dávam si neskorý obed. Čas mám dobrý, a tak dosýta oddychujem a študujem mapu. Neskôr stretávam povyše pri ďalšej chatke partiu chlapov s dymiacim kotlíkovým guľášom. Čaká ma ešte krátky výšľap lesom až dorážam do Panského sedla.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V medvedích stopách

Na chvíľu prestupujem na žltú značku, ktorá ma traverzom vedie popod zalesnený vŕšok (1071 m). Lepí sa cezo mňa jedna pavučina za druhou a mám pocit, že tadiaľto dávno nikto nešiel. Ale to len do okamihu, keď si v blate na ceste všímam otlačky medvedích labiek. "No veď preto, už som myslel že som tu sám," zamrmlem si pod nos. Prichádzam na lúky, kde sú tabuľky Kopcová na okraji lesa. Priamo pod nimi sú ďalšie stopy, a tak si jednu doslova ukážkovú fotím. Po občerstvení pokračujem tento raz po modrej značke, ktorá by ma mala viesť do dnešného cieľa. Cupkám lesnou zvažnicou v sprievode medvedích stôp a trošku nervóznejšie sa obzerám. Na lúkach slnko neúprosne pripeká a vďaka totálnemu azúru ešte dlho bude. Zľava sa pripája žltá z Pohronského Bukovca, no akurát začínam prudko stúpať.

Podrážkami sa zahrýzam do strminy, ktorá však našťastie nebude mať dlhé trvanie. Stúpam okrajom zarastajúceho rúbaniska, odkiaľ mám výhľady na údolie Hrona a nespočetné vrcholky Slovenského rudohoria nad ním. Pozorujem lúky Ráztockých lazov neďaleko, ktorým som dal dnes košom a nebolo to práve najlepšie rozhodnutie. Tep sa mi po chvíli znižuje, keď dosahujem kótu Matúšová s 50-ročnými tabuľkami, ktoré sú napriek svojmu dátumu narodenia (r. 1965) stále čitateľné. Pri fotení rarity oceňujem tieň lesa, v ktorom som sa ocitol.

Ráztocká na dohľad

Avšak zakrátko, opäť z rúbane, mám cieľ zvaný Ráztocká hoľa na dohľad, ale ešte sa trochu narobím. Zdravím sa s trojicou oprotiidúcich turistov a málinko sa zamýšľam. Blíži sa totiž ďalší letný večer a ja si to opäť šiniem na odľahlé miesto v slovenských horách. Je to príjemný pocit plný očakávania. Pokračujem lesnou cestou tmavým porastom, v ktorom si párkrát preventívne zatlieskam, aby som nebodaj nenarazil do niečoho chlpatého. Po čase prichádzam ku stromu s veľavravným nápisom: strmo hore! A skutočne značka tu odbáča z cesty na chodník do svahu strmého sťa strecha.

Odhodlane ukrajujem prvé metre, pretože z minulosti viem, že tento úsek je síce náročný, ale krátky. Navyše úzky chodník sa kľukatí veľmi pekným bukovo-smrekovým lesom s pokrútenými stromami a viacerými vývratmi, čo mám vždy veľmi rád. No ani som sa nenazdal a v okamihu vychádzam na otvorenom priestranstve nízkotatranských hôľ. Pomaly stúpam príťažlivým prostredím a les nechávam pod sebou. I keď bystrím zrak, chodníček predsa rýchlo strácam. Vidieť, že tadiaľto takmer nikto nechodí. Hlavu si tým nelámem a šliapem rovno za nosom, však on sa kdesi objaví, beťár. Míňam fľaky kosodreviny a čučoriedkové kríčky a začínam sa kochať výhľadmi. Zahŕňajú blízku Prašivú a Chochule a hlavne údolie Hrona so Slovenským rudohorím a Poľanou. Po očku sledujem Ďumbier so Skalkou. Z čista jasna opäť nachádzam chodníček, ktorý ma po chvíli privádza k tabuľkám na malom smriečku. Som na rázcestí pod Ráztockou hoľou, odkiaľ pokračuje značka na hlavný hrebeň a do môjho cieľa ide len významová odbočka.

Tam kde vlky dávajú dobrú noc

Príliš sa tu nezdržiavam a idem to doraziť na vrchol. Stúpa sa mi ľahučko a pohodlne. Bodaj by aj nie, s vedomím blízkeho konca. Zastavujem sa až na samotnom vrchole pri kamennom pätníku obkolesenom kosodrevinou, o ktorý opieram batoh. Turistické tabuľky s označením: Ráztocká hoľa (1565 m) tu totiž chýbajú. Najprv chvíľu posedávam v tráve a potom pozvoľna identifikujem okolité vrchy a pohoria. Najbližšie je Ondrejská hoľa takmer kompletne pokrytá kosodrevinou. Nízkotatranský hrebeň sa predstavuje od Veľkej hole cez Chochule po Prašivú. Kremnické vrchy, Poľana a celé Slovenské rudohorie sú už vzdialené a tieňované večerným svetlom. Je príjemne teplo a okolo mňa poletujú roje mušiek, ktoré mi to ako jediné komplikujú. Dostávam chuť pokochať sa aj zvyšnou časťou horskej panorámy, no kvôli zarastenému vrcholu si musím spraviť zachádzku na východ.

"Chcelo by to nejaké vyvýšené miesto," pomyslím si, keď mi zrazu do oka padne malý smrek trčiaci z kosodreviny. Krkolomne sa naň štverám a výhľad je naraz lepší. Slnko pozvoľna klesá a selektuje len najvyšších mohykánov, medzi ktorých patrí Latiborská hoľa, Ďurková, Chabenec, Skalka so Žiarskou hoľou i najvyšší Ďumbier. Pod nimi v dolinách stále zachované lesy. Odrazu začujem spoza chrbta šuchot a po otočení vidím ako sa hýbu konáre v kosodrevine. Je mi jasné, že prichádza čosi veľké, azda medveď či srna? Som napätý a dosť vyľakaný. O pár sekúnd hľadím na statného vlka predierajúceho sa smerom ku mne. Zastavuje asi 3 - 4 metre odo mňa a vetrí. Nevidí ma a tajím dych. V okamihu jedným švihom mizne tak rýchlo ako sa objavil. Začínam sa usmievať a uvedomovať si, čo sa vlastne stalo. Hoci to celé trvalo asi 5 sekúnd, obyčajný večer sa nečakane zmenil na výnimočný, kedy sa mi splnil jeden z najtajnejších snov.

Keď sa myšlienkovo vraciam do reality, zisťujem, že slniečko sa kĺže len po najvyšších partiách hrebeňa. Vraciam sa k batohu a snažím sa odfotiť si ho ešte pred jeho ukrytím za Košarisko. No popred objektív mi lietajú roje otravných mušiek a po pár snímkach to vzdávam. A tak len v tichu vychutnávam príjemný teplý letný večer. Z batoha vyberám nejakú maškrtu a večeriam pod rozsvecujúcimi sa hviezdičkami. Po chvíli rozkladám spacák a so zväčšujúcou sa tmou pomaly klopím oči.

Ráztocké ránečko

Budím sa skoro, pretože mám v úmysle sledovať zrod dňa. Idem na miesto večerného stretnutia a divadlo po chvíli začína. Žeravý kotúč sa vyšvihol spoza Kotlísk a svojimi chápadlami začína pretínať šero dovtedy panujúce v horskej krajinke Slovenska. Selektívne svetlo je úžasné a keďže sa nemám kam hnať, všetko si naplno vychutnávam. Mám pekný výhľad na južné svahy Nízkych Tatier, spadajúce do údolia. Z vrcholov opäť vynikajú hlavne Chabenec, Skalka a Ďumbier. Keďže cez deň má byť opäť horúčava, užívam si chladné ránko a venujem sa tradičnému fotografickému rituálu, prechádzkam, pozorovaniu prebúdzajúcej sa krajiny a vstrebávaniu večerného zážitku. Mäkké svetlo taktiež prekresľuje kosodrevinou porastené krivky Ondrejskej hole v popredí i oblej Prašivej s Chochuľami a Košariskom.

Sadám si do trávy pretkanej čučoriedkovými kríčkami a raňajkujem. Celý vrchol Ráztockej hole je z hľadiska porastu dosť fľakatý, ale mne najviac imponuje ticho a kľud, ktorými je to tu doslova nasiaknuté. Snažím sa všetko precítiť do poslednej štipky. Môžem povedať, že odľahlý a ešte stále neopozeraný kút si ma definitívne získal. Keď je môj hlad zahnaný, opäť beriem do ruky foťák a trochu dokumentujem. Balím batoh a po chvíli som pripravený vyraziť. S ťažkým srdcom vrchol opúšťam a chodníčkom zbieham na rázcestie k tabuľkám.

Traverzom na hlavný hrebeň

Modrá značka odtiaľto vedie na hlavný hrebeň traverzom kvôli mohutným porastom kosodreviny. Ešte som tadiaľto nešiel a to je jedným z dôvodov prečo som tu. Spoznať novú trasu. Úzky chodníček dáva tušiť, že sem davy ľudí nezablúdia. Úseky kosodreviny sa striedajú s lúčnymi pasážami, z ktorých mám výhľady do údolia. Občas sa kosodrevinou musím predierať, ale priechodnosť je stále ešte dobrá. Zažil som aj horšie. Nepríjemnejšia je skôr veľká rosa v tienistých miestach a pavučiny lepiace sa mi cez tvár. Pomaly sa dostávam k chátrajúcemu poľovníckemu posedu pod Ondrejskou hoľou. Odtiaľto smerom na vrch Chabenec (Kabanec) sa tiahne pekná horská lúčka, ktorú sme v minulosti navštívili s kamarátmi počas silvestrovského pobytu na blízkej lesníckej chate.

Opúšťam malebné miesto a na dlhší čas sa ponáram do pazúrov všežravej kosodreviny. Chodníček je celkom dobre priechodný, ale rosy je tu požehnane a len dúfam, že to moje topánky s rozhasenou membránou zvládnu. Pozvoľna sa dostávam na hrebienok a zároveň do otvorenejších partií. To mi prináša bonusy v podobe výhľadov na záver Sopotnickej doliny s Chochuľami alebo na opačnej strane na trávnatú Veľkú a Latiborskú hoľu. V záverečnom stúpaní sa odrazu zjavuje snehové pole, na okraji ktorého rastie niekoľko farebných šafranov. V júni je to rarita, a preto si ich zvečňujem. O niečo ďalej míňam aj väčšie snehové polia, no zastavujem sa až pri rázcestníku pod Košariskom (1695 m). Som na hlavnom nízkotatranskom hrebeni a misia - bočný hrebeň - je splnená. Zájdem ešte pár metrov na samotný vrchol a sadám si medzi brusnicové kríčky.

Hrebeňom cez hole, stromčeky i kosodrevinu

Je čas si oddýchnuť a pokochať sa výhľadmi na liptovskú stranu. Aj napriek horúčave a oparu pekne vidieť podstatnú časť Veľkej Fatry a Veľký Choč. Taktiež severná časť Nízkych Tatier s dominantným Salatínom je ako na dlani. V údolí sa vyníma Liptovská Lúžna, ktorá svojim tvarom evokuje tečúcu rieku. Oku lahodiace sú blízke trávnaté hole smerujúce na Veľkú Chochuľu. Ale najviac ma priťahujú hrebeňové partie ťahajúce sa do sedla pod Skalkou, kam budú viesť moje ďalšie kroky. Je to malebná krajinka s rôznymi odtieňmi zelenej. Zdravím okoloidúcich turistov a vydávam sa na cestu.

Až do sedla ma bude sprevádzať červená farba značiek. Po chvíli míňam dva pamätníčky na nešťastia, ktoré sa tu odohrali. Krátko ešte z nadhľadu obzerám a fotím panorámu hrebeňa končiaceho až kdesi pri Chabenci. Počas prudšieho klesania hádžem očkom aj po Ondrejskej a Ráztockej holi, kde som ráno začínal. Trávnatá časť končí a ocitám sa v úseku plochého hrebeňa vedúceho miestami v obkolesení hustej kosodreviny a solitérnych smrekov. Takéto prostredie na hornej hranici lesa mám osobne veľmi rád, a tak si tieto miesta naplno užívam. K tomu prispieva teplé počasie s minimom tzv. fotografických mrakov a občasné výhľady na oblú Veľkú hoľu pred nosom. Znenazdajky sa porast otvára a prichádzam do širokého rozľahlého sedla pod Skalkou.

Improvizovaný zostup

Fotografujem rázcestník ako záchytný bod, okolo ktorého rastú pekné, mne neznáme žlté kvietky. Po okolí je rozhádzaných aj množstvo solitérnych smrekov dotvárajúcich príťažlivé prostredie. Na tomto mieste opúšťam hrebeň a uberám sa žltou značkou smerujúcou do Liptovskej Lúžnej v údolí. Po pár metroch však parkujem na skale trčiacej z trávy a vyhrievam sa na slniečku. Kochám sa výhľadom a zvažujem ako ďalej, pretože viem, že chodník so značkou je nižšie v lese nepriechodný kvôli polomu z jari 2014. Obieha ma pár turistov, ktorých následne stretám o pár metrov ďalej na vyhliadke pri kríži. Sú to domáci a po rozhovore mi odporúčajú zbehnúť šikmo do lavínového žľabu na vychodený chodník. Oni to tak tiež plánujú spraviť.

Dávam na ich radu a cez husté čučoriedie sa presúvam do strmého žľabu. Črtá sa tu chodníček, ale poriadne prudký, a tak postupujem z nohy na nohu. Je tu ako v saune a rastúce malinčie a žihľava to nijako nevylepšujú. Po čase sa pridáva aspoň potôčik, v ktorom ovlažujem svoje slnkom bičované telo. Neustále klesám žľabom, až odrazu nečakane chodník vchádza do smrekového lesa. Sledujem stužky na konároch, prechádzam cez malú lúčku a ďalší lesný úsek ma privádza opäť na turistickú značku. Zakrátko sa vygúľam na lúky nad dedinou. Čas mám dobrý, a preto si sadám do trávy a prezúvam sa do sandálov. Je to priam luxus. Chvíľu si ešte vychutnávam výhľady na údolie a potom cestou zbieham k prvým domom dlhočiznej obce. Inštinktívne nachádzam autobusovú zastávku a čakám na odvoz.

Záver

Bola to síce ďalšia krátka túra, ale povedal by som že až nečakane výnimočná. Jednak som si po rokoch plánov konečne prešiel málo navštevovaný bočný hrebeň Ráztockej hole, ktorý z pohľadu pokoja určite patrí ku klenotom v celých Nízkych Tatrách. Som rád, že veľa zo špecifickej atmosféry som si mohol naplno vychutnať. No dôvod, prečo sa výlet zaradil ku pre mňa "nesmrteľným", je samozrejme stretnutie s vlkom. Hoci trvalo len krátky okamih, bolo to veľmi silné splnenie ďalšieho malého sna. Veď bájne zviera slovenských hôr nevidí človek ako ja každý deň. Krásne a horúce počasie len prispelo k vydareným fotkám a k umocneniu celého horského dobrodružstva.

Fotogaléria k článku

Najnovšie