Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Veľkofatranská krása cestou na Lysec
Veľkofatranská krása cestou na Lysec Zatvoriť

Túra Lysec z Jasenskej doliny

Prvýkrát som si veľkofatranský Lysec všimol až počas našej hrebeňovky, kedy pritiahol môj zrak z vrcholu Rakytova. Veľkolepá hora s lúčnymi úbočiami, ihneď som začal dolovať mapu a zisťovať jej totožnosť. Ako keď sa mladý nezadaný chlap stretne s neznámou kráskou a začne pátrať po jej telefónnom čísle či adrese. Už vtedy som si zaumienil, že prekrásny vrchol si nenechám ujsť. Ale ubehli bezmála štyri roky, kým sa plán podarilo zrealizovať. Nenašiel som nijaký článok, ktorý by sa venoval výsadne tomuto vrcholu, tak som sa rozhodol podeliť o náš zážitok.

Vzdialenosť
11 km
Prevýšenie
+894 m stúpanie, -894 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 28.07.2017
Pohoria
Veľká Fatra (Národný park Veľká Fatra)
Trasa
Voda
Jasenská dolina (Brest, penzión Babia hora)
Doprava
Martin (vlak, bus) - Turčianske Jaseno (bus)/Belá-Dulice (bus)
parkovanie v lyžiarskom stredisku Jasenská dolina
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

Trasa

Kašová – Medzijarky – Lysec – Grúň – Hornojasenská dolina – Kašová

Medzijarky

Predĺžený víkend sme chceli začať niečím akože menej náročným, čo sa dodatočne ukáže, ako celkom slušný vtip. Budík sme si nastavili na šiestu, ale pohľad na radar odhalil, že vo Veľkej Fatre leje a zrážková oblačnosť opustí oblasť až niekedy pred obedom. Tak sme vyrazili omnoho neskôr a pokojným tempom dopufkali do strediska v Jasenskej doline až niekedy na poludnie s tým, že najprv si doprajeme peknú túru a potom sa ubytujeme v kempe v Mošovciach.

Deň je na júl pomerne chladný, teplomer ukazuje 18 stupňov, ale slnko statočne praží, tak to s oblečením nepreháňame. Sprevádza ma moja žienka Monika a na vôdzke máme jorkšírov Čili a Huga. Psov držíme najprv na krátko, prvé metre našej trasy zdieľame s rútiacimi sa cyklistami, ktorí v integrálach fičia okolo nás frajersky na zadnom kolese. Teraz sme pochopili, pre koho je pustená sedačková lanovka.

Našťastie opúšťame zjazdovú trať po 500 metroch a po chvíli vychádzame na prekrásnu lúku pod Medzijarkami, kde sa nám otvárajú výhľady do Belianskej doliny, za ktorou dominuje kopec Hradište. Zelená značka nás privádza na rázcestie so žltou a tam končí. Výhľady z týchto miest nám berú dych, zelené hory, modré nebo, belostné oblaky – priam eldorádo pre fotografa, z tohto miesta som vybral titulnú fotku článku. Prvýkrát dovidíme na neprehliadnuteľný Borišov a rozložitú Ploskú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Medzijarky sú vcelku výstižný názov, na tomto mieste sa prešmykneme terénnym zárezom poza rovnomenný vrch (769 m) k vrcholu vleku, ktorý v doline začína pri penzióne Brest. Lesíky sa striedajú s lúkami, z ktorých postupne fotíme Malú Fatru – Kľak, potom Veľkú lúku a celý hrebeň Krivánskej Fatry, na ktorý máme zopár prekrásnych spomienok.

Kúsok klesáme do sedielka, za ktorým začína samotný chrbát Lysca. Z tejto strany vidno len hustý les, charakteristické lúky budú na druhej strane.

Hrebeňom na vrchol

Podľa predpovede počasia dnes hlásia na celý deň miestami prehánky a občasné búrky. Na západnom obzore vidíme hrozivé mraky, najmä v oblasti malofatranského Kľaku vidno parádnu búrkovú bunku, ktorá zatemňuje príslušnú časť neba. Skúmam na radare smerovanie systému, ale odhadujem to tak, že dážď zaútočí južne od nás, nanajvýš nás zachytí okraj, tak po malej prestávke vchádzame do lesa, v ktorom kľučkujeme systémom zvážnic.

Cesta poriadne stúpa a sklon sa ešte pritvrdí na mieste, kde chodník odbočuje doľava na velikánsku lúku, ktorá kopíruje hrebeň z juhu. Monika priam bicykluje na hlinitom povrchu, dážď tu úradoval len zo dve hodinky dozadu. Moja žienka dostáva zabrať, po našom dlhom výpadku z turistiky ešte len pomaličky naberá kondičku, mne v tomto pomohli aspoň tisíce kilometrov na bicykli. “Svini som nedával toľko nažrať,” a tak som od decembra zhodil 17 kg, čuduj sa svete - aj koleno prestalo protestovať. Do príručky starých svišťov pribudla zásada – ak pán doktor hovorí, že na boľavé kolená treba v prvom rade schudnúť, tak má väčšinou pravdu. Riešiť treba príčiny, nie následky.

Chodníček je pomerne strmý, nikde nenechá turistu vydýchnuť, ale odmena je priam božská. Neviem, či sa mám skôr pozerať na kvetnatú lúku, na ktorej dominujú fialové bodliaky, solitérne stromy, alebo vynárajúci sa hrebeň Veľkej Fatry. Borišov, Ploská a tam – za Suchým sa objavil Ostredok a Pustolovčia. Len Krížna dnes zostáva celý čas skrytá.

Oblačnosti pribúda, búrka sa od Prievidze blíži, ale hrozí skôr oblasti Tlstej a Drieňku, k nám sa podľa radaru blíži prehánka od Žiliny, no cez stromy sa na začiatku hrebeňa týmto smerom nevieme pozrieť. Až kúštik vyššie konečne dovidíme, ako nad Martinskými hoľami a Strečnom visia zreteľné závoje dažďa. Vzadu, za spojnicou Lúčanskej a Krivánskej Fatry sa na obzore objavuje charakteristický tvar 74 km vzdialenej Lysej hory.

Monika zvykne kvôli búrkam stresovať a rada by utekala hore kopcom, no kondička jej to nedovolí, dnes by mohla slúžiť ako študijný objekt športovej fyziológie – čo sa stane s organizmom, keď “prepáli” tempo v pretekoch – pália ju svaly aj pľúca.

Na jednom mieste objavujeme kolibu pokrytú kanadským šindľom, zisťujem, že predné vráta sú zavreté len na haspru a až za predsieňou sa nachádzajú zamknuté dvere. Tu by bolo možné v suchu prečkať nečas, ale nepotrebujeme sa tu skrývať, lebo čerti sa ženia až pár kilometrov južne od nás. Na Tlstej by som teraz veru nechcel byť.

Pomaličky kráčame po chodníku, hrebeň nás niekoľkokrát balamutí, lebo očakávaný vrchol sa stále ešte ukrýva za nejakým výbežkom, ale napokon vidím smerovník a môžeme obdivovať kompletné výhľady smerom na Šiprúň, Skalnú Alpu (v pozadí Západné Tatry), Rakytov, Čierny kameň a v diaľke obdivujem hrebeň Nízkych Tatier od Ďumbiera po Prašivú. Ako fotograf trochu ľutujem, že teraz sa takmer úplne vytratila modrá obloha, ale aj tak je Lysec úžasný vyhliadkový bod. Na vrchole sa občerstvujeme a navliekame na seba nepremokavé oblečenie, lebo dážď konečne dorazil.

Lysec sa stal dôležitým bodom v mojej pomyselnej pavučine, ktorú si tkám z vyhliadkových bodov. Kamkoľvek pozriem, všade sa mi vybavujú spomienky na rozličné miesta v čase a priestore. Ako by povedal klasik – zbierajte zážitky, nie veci.

Zostup ako pád do doliny

Po pár krokoch vybaľujeme paličky, chodníček je blatistý, niekto tu pred nami zanechal zreteľné stopy po šmýkaní sa. Keďže práve testujem nové topánky Asolo Kongur (recenzia vyjde na jeseň), tak som zvedavý, ako si vibramová podrážka poradí s terénom. A zisťujem, že pri správnej technike chôdze držia ako pribité. Zle sa to objasňuje, ale pointa je podľa príručky starých svišťov v tom, že najprv treba oprieť zadnú hranu päty a tú potom vtlačiť do podkladu tak, že ju mierne napružíme, aby sa maximálne uplatnili na to určené hrany na päte topánky. Počas celého zostupu som sa pošmykol len raz, aj to bolo na zabahnených kameňoch.

Modrá značka, po ktorej schádzame, nás vedie utešeným hrebienkom, čiastočne lesom a čiastočne lúkami. Na jednom mieste pomedzi stromy presvitá dych berúci výhľad smerom k fatranskému Kriváňu a Chlebu s vežami belostných oblakov a modrou vyumývanou oblohou.

Zo dvakrát prechádzame neďaleko lokality Grúň popri ruinách prastarých kolíb, rozjímame nad ich účelom – možno tu boli ubytovaní valasi, čo na lúkach pásli ovce, možno tu len skladovali seno, ktoré potom v zime krňačkami zvážali ustajnenému dobytku, snáď tu bývali lesní robotníci, čo v dávnych dobách stínali stromy a zvážali ich s koňmi do doliny. Koho ruky stavali tieto zruby? Kde zmizol fortieľ, s ktorým dokázali stavať drevenice? Aký mali ľudia život? Čo sa s nimi stalo? Kde ležia ich kosti?

Éra sa skončila, les sa postupne zmocní zvyškov budov a možno zaniknú aj lúky. Ale možno nie, neďaleko sa ozývajú spiežovce, no ovce dnes neuvidíme.

Krok za krokom pomaličky klesáme strmým chodníkom, na jednom mieste sa mení na kamenistú cestu, ktorú vyryli pred časom lesné traktory, nadol, nadol, nadol. Počas chôdze som si vyzliekol pončo a potom ho v daždi ešte raz nasadil, aby napokon skončilo prevesené na batohu. Toto je zostup, v ktorom cítim horúčavu z námahy a podľa toho ho zaraďujem do kategórie neúprosných strmín. Toto určite nie je žiadna siesta.

Opatrne vyhľadávam stupaje, Čili priam vzorovo kráča pri nohe a nerád by som ju pri pošmyknutí na mokrých skalách zahlušil, ľahkonohý Hugo – ten skôr pobehuje hore-dolu a absolvuje pravdepodobne dvojnásobnú vzdialenosť v porovnaní s nami.

Zdá sa mi, že z tejto strany je trasa strmšia, niektorí by dali prednosť výstupu opačným smerom, ale mne sa to viac páčilo takto. Na konci túry vychádza slniečko, podsvecuje mraky v nádhernom svetle, napokon prichádzame k bystrému potoku, v ktorom si umývame paličky od blata. Cez mostík vychádzame na asfaltku a behom chvíle sme pri našom odstavenom tátošovi.

Zhodnotenie

Kilometrovo ide o malú vychádzku, ale prevýšenie dosahuje podľa záznamu takmer 900 metrov a sotva sa dá hovoriť o nenáročnej túre. Monika sa v pretekoch s dažďom tak uštvala, že ďalší deň si doprajeme len menšie vychádzky po okolí (odporúčam napr. záhadný pustnúci kostolík a cintorín pri Sebeslaviciach). Lysec určite patrí k perlám našich hôr a som veľmi rád, že som na ňom stál

Fotogaléria k článku

Najnovšie