Túra

Túlačka Cerovou vrchovinou

21.05.07
Už minulý rok som si sľúbil, že na Cerovú vrchovinu si musím nájsť čas. Keďže sa to vlani nepodarilo pre nepriazeň počasia, tak sme využili prvé pekné dni tohto roku a vyrazili. Zámerne sme volili trochu inú trasu, než je na Hikingu už popísaná. Ako to dopadlo, pozrite sami.

Trasa

Šíd – chata Bučeň – Trojchotár – Dúžava – nádrž Kurinec – Jesenské – Širkovce – Širkovský hrad – Gemerské Dechtáre – Senná – Pod deravým cerom – horáreň Salonkáš – Šíd – Obručná – lom Mačacia – hrad Šomoška

Deň prvý – 16. 4.

Do obce Šíd, ktorá je asi 3-4 km východne od Fiľakova, sa dostávame okolo 17,30 hod. Nahadzujeme veci na chrbát, ešte na rozlúčku jedno pivko v krčme a už sa trasieme dedinou. Neviem, či som urobil dobre, keď som tu zaparkoval. Okolo je čierno a brlohy, ktoré míňame, mi svojím obyvateľstvom príliš na optimizme nepridávajú. Zelená značka bola obnovovaná naposledy asi pred 25 rokmi, ale dokážeme ju na stĺpoch sledovať. Značka odbočí vľavo panelovkou k cintorínu a viac jej niet. Podliezame zábradlie a podľa mapy sa orientujeme a vyrážame vpravo hore kopcom po ceste.Vieme, že sa musíme dostať do sedla pod Bučeňom, držíme smer a príliš sa neznepokojujeme. Po asi 500 metroch sa na strome objavuje naša zelená a tak je to sporadicky až po stretnutie s červenou. Trasa vedie lesnými cestami, občas riadne vymletými do pieskového podložia, často sa držíme iba akejsi značky v podobe bieleho pásu na stromoch a najviac vychodenej cesty. O 19.hod. sme pri poľovníckej chate Bučeň, kde pre dnešok končíme.Chata stojí na peknej lúčke, kde je aj ohnisko a niekoľko stolov s lavicami. Rýchlo aspoň čaj a niečo pod zub a už si aj stelieme pod prístrešok chaty. Veľmi sa ochladilo.

Deň druhý – 17. 4.

V pohode a pohodlí raňajkujeme. Modrá obloha nám predpovedá krásny deň plný slnka. Vody máme ešte dosť a tak si nerobíme starosti. Červená značka nás vedie na takmer nepoužívanú lesnú cestu a my len s problémami nachádzame jej pokračovanie. Tak či tak sme asi za 20 minút na lúkach pri vysokom posede s rázcestníkom a teraz už podľa mapy vieme, že pôjdeme stále rozhraním lesa a lúk. Krajina sa nám krásne otvorila a tak sa kocháme a nahadzujeme krátke nohavice a tričká. Zrazu si uvedomujeme, že to biele ďaleko na severe nie sú mračná, ale zasnežené hrebene Nízkých Tatier. Až doma som zistil, že to bola cca 75 km vzdialenosť.

Dostávame sa na kótu Trojchotár, kde je i smerovník. Z diaľky počujeme zúrivý brechot psov a tak sa pripravujeme. Do jednej ruky palicu, do druhej nôž, kamarát vyťahuje sprej. Blížime sa k samote Kamenský. Proti nám štartujú dvaja psi - jeden čuvač a druhý asi jeho miešaný syn. Ale vidíme, že zúrivosť nie je až taká ozajstná, stačí cmuknutie a psi už vrtia chvostom a my vieme, že už sú naši kamaráti. Vrtia sa okolo nás, vyžadujú si poškrabkanie a oblizujú nám ruky. Idú však s nami len po dom a tam zostávajú stáť. Značka sa stáča viac na sever a pod sebou vľavo máme asi úplne opustenú osadu Rakov. Naschvál pískam a kričím, ale z osady sa neozve ani jediný pes. Dostávame sa k ďalšiemu rázcestníku nad Mojínskou kyslou a rozhodujeme sa, či pokračovať po značke, alebo sa spustiť do Mojína. Vychádza to asi narovnako a tak o chvíľu schádzame lesíkom okolo včelínov do Mojína. Tu už asi dávno zdochol pes. Až na jednu babku nikde ani noha.

Štátnou cestou pokračujeme do obce Dúžava, kde objavujeme malý, súkromný obchodík, v ktorom si doprajeme dve pivká a koláč. Chutí nám výborne. Na konci dediny sa zasa napájame na červenú a modrú značku, odbočujeme z cesty vpravo a najprv lúkou a potom lesným chodníkom sa dostávame do chatovej osady pri vodnej nádrži Kurinec. Potrebujeme vodu alebo niečo na pitie, pretože v obci Dúžava nemajú pitnú vodu. Všetko je žiaľ opustené a zatvorené. Prechádzame cez hrádzu nádrže a po modrej stúpame okolo rozličných stavebných zázrakov, ktoré nás dosť šokujú. Okolo lesa opúšťame toto stredisko a keď značka odbočí vpravo na Gemerček, ignorujeme ju, pretože chceme ísť do obce Jesenské. Držíme smer stále okolo lesa. Pri posledných chatách konečne naberáme vodu a trochu neskoro obedujeme. Všade tu lieta množstvo chrústov. Bohužiaľ, naša mapa tu končí a my sa púšťame len podľa odhadu smerom na Jesenské.

Schádzame stráňou k potoku a hore kopcom okolo osamalého posedu až na pole osiate ozimnou pšenicou. Cez pole kráčame k dedine, ktorú nepoznáme. Preliezame niekoľko ohradníkov a už sme pri dokonale zdevastovaných budovách bývalého JRD. Nikde ani noha. Zrazu sa vynorí traktor a dobrý Pišta Báči nám vysvetlí, že do Jesenského musíme ísť rozbitou asfaltkou cez osadu Ivanovo. Slnko do nás praží, až sme spálení. Asi o tretej sme v Jesenskom. Rýchlo do krčmy a už aj dopĺňame tekutiny. Hneď chytáme modrú značku a po ceste cez železničný priechod, kde v opustenom železničiarskom domčeku bez dverí a okien žije cigánska rodina s asi 12 deťmi. Pohľad dovnútra je hrozný. Asfaltkou sa dostávame do obce Širkovce so zaujímavou vežou kostola s "reprákmi" ako na mešite a odbočujeme vpravo okolo cintorína a salaša či sedliackej usadlosti s precitliveným majiteľom a peknými ovečkami. Stúpame už dosť prudko a asi za hodinu sme pri smerovníku, ktorý hlása, že sme na Šírkovskom hrade. Po hrade ani pamiatka, len terén ukazuje, kde boli priekopy a podobne. Rozkladáme sa v hradnej priekope plnej lístia a po večeri rýchlo zaspávame. Dnes toho bolo až-až.

Deň tretí – 18. 4.

Budíme sa o siedmej ráno, keď je ešte jasná obloha, ale už fúka chladný vzduch, ktorý vonia dažďom. Rýchlo balíme a už aj vykračujeme. Z blízkej Hôrky mrkneme na okolie a stále po modrej sa noríme do lesa. Príjemnou lesnou cestou vykračujeme okolo rúbanísk a o chvíľu sa spúšťa dážď. Asi po hodine sa dostávame na lúky a začíname zostupovať do obce Gemerské Dechtáre. Najprv minieme salaš s dvomi vahadlovými studňami pri veľkej kope hnoja, a tiež so studňou, v ktorej je zavesená odratá ovca. Potom sa nám výhľad otvorí a pred nami je futbalové ihrisko obkľúčené bordelom smradľavého smetiska, ktoré začína zhruba za stredovou čiarou, kde je zabetónovaný veľký kríž s Kristom. Asi 20 metrov odtiaľ sú dve ohradené miesta s označením vodného zdroja. Hrozné.

Je len asi 9.30 a vchádzame do dediny. Pred miestnou krčmou je na zemi bicykel a majiteľ spí totálne opitý na zemi s hlavou na schodíku. Pri obchode nás kontaktuje druhý, takmer na mol spitý občan, ale to už radšej štartujeme ďalej a na druhom konci obce pri penzióne v obchodíku dokupujeme, čo potrebujeme, a ideme ďalej. Poľnou cestou sa prehopneme cez hrebienok a pred nami sa otvorí nádherná krajina a, ktorá nás úplne pohltí. Stojíme a kocháme sa. Schádzame ku krížu a strácame značku. Stúpame do trávnatého kopca, kde sa pasú kravy, a tu sa od miestneho lesáka dozvedáme, že sme trošku „vedľa“. Zbehneme vpravo prudko dolu cez objekty kravína na cestu v doline. Tu nachádzame našu modrú značku a po nej sme takmer ihneď na samote Senná. Značka stúpa bočnou dolinkou na hrebienok a kľukato sa ho drží. Už celkom dosť prší a tak ideme v pláštenkách. Značka vedie okrajom lesa zarastenou cestou a tak radšej volíme súbežný pochod cez polia, aj keď už sa nám začína na topánky nabaľovať blato.

Dostávame sa na križovatku so zelenou, ktorá sa volá „Pod deravým cerom“. Opúšťame modrú značku, pretože sa nám naozaj nechce vystúpať v daždi na zarastený Ragáč. Zelená vedie čerstvo „upravenou“ lesnou cestou, vyhrnutou buldozérom a my sme o chvíľu zablatení ako svine. Dostávame sa k horárni Salonkáš. Využívame terasku či skôr výklenok chaty a varíme polievku z vody z miestneho prameňa. Lenže čo to? Polievka kypí ako šialená a uteká z ešusu. Až potom na to prídeme. Voda z prameňa je kyselka a tak pri varení celkom dosť šumí. Po obede stúpame neznačenou asfaltkou smer Hajnáčka. Prevalíme sa cez kopec a pred nami je fantastická panoráma hajnáčskeho hradného vrchu s ruinami hradu, z ktorého v daždi zostupuje nejaká školská výprava. My zasa zostupujeme do miestnej krčmy. Začína pekná búrka s bleskami a hrmením, a my vieme, že dnes už sa ďaleko nedostaneme. Posedíme chvíľu v krčme a okolo 15,40 odchádzame autobusom do dediny Šíd, kde parkujeme. Auto je celé a tak sa presúvame do obce Radzovce a odtiaľ do rekreačnej osady Obručná. Rozťahujeme si spacáky na terase opustenej chaty, varíme a robíme večerný oheň. Večer je veľmi studený a noc mrazivá.

Deň štvrtý – 19. 4.

V noci slušne mrzlo a tráva je ešte ráno stále biela. Uvaríme čaj, najeme sa a naľahko sa vydávame po červenej smerom na hrad Šomoška. Značka stúpa rozbitou lesnou cestou okolo prameňov pretekajúcich cez cestu. Vychádzame na veľkú lúku a krížom cez ňu sa dostávame do riedkeho lesa, kde sa pred nami otvorí mohutný opustený veľký lom Mačacie. Vystúpame na hrebienok a pred nami sa otvorí rozprávková panoráma hradu Šomoška a maďarského hradu Salgovar. Schádzame dolu k zrúcanine budovy. Tu už sú umiestnené informačné tabule náučného chodníka, ktoré informujú o histórii ťažby v tomto lome. Prechádzame na žltú značku, ktorá vedie po bývalom telese železničky lomu, okolo bývalej colnice a schádzame k Bukovinskému potoku. Lavičkou sa dostávame na druhú stranu a po zelenej značke stúpame k hradu Šomoška. Míňame kamenné more a skalný nádherný vodopád. Hrad je stále upravovaný a v sezóne sa vyberá vstupné. Teraz tam niet nikoho. Maďarská dedina Somosko je len asi 20 metrov pod hradom (turistické priechody). Trocha sa pokocháme a pomotáme po hrade a vraciame sa nazad. Ešte po ceste stretáme upratovaciu čatu z dediny Šiatorská Bukovinka, ktorá sa stará o čistotu a poriadok na turistickom okruhu a samotnom hrade. O 11.hod. sme pri aute a tým naše vandrovanie v tomto kraji končí.

Prekrásna krajina, pohodová a láskavá, kombinácia kovbojského a rozprávkového pochodu. Bolo to bezchybné.

Fórum 3 príspevky
Túlačka Cerovou vrchovinou 22/05/07 19:29 3 príspevky
Najnovšie články autora
 
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie polárnikov, horolezcov a iných výprav do krajín mrazu a snehu. Dodnes je perie najlepšou „výplňou“ teplého oblečenia, ale hlavne spacích vakov, kde zabezpečuje dostatok izolácie (tepla) i pri najextrémnejších podmienkach. Orientovať sa v tom, aké perie tvorí náplň vášho spacáka, či oblečenia, by mohol pomôcť môj text. Rovnako by vám mohol pomôcť pri výbere či nákupe nového vybavenia. 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Vizionár Julo Januška bol vizionár. Nie že by mal nejaké celosvetové vízie, to nie, on bol skôr taký náš malý, obecný vizionár. Popravde treba povedať, že Julo bol vlastne kurič. Kurič v horskom hoteli, vzdialenom len asi tak hodinku chôdze od obce. Dostatočne ďaleko na to, aby ho jeho žena Betka nemohla stále kontrolovať a šikanovať, a pritom dosť blízko, aby, ak sa mu zachcelo, a šéf to dovolil, mohol si skočiť domov pozrieť rodinu, či varovať obec pred katastrofami. Lebo Julo videl do budúcnosti celkom jasne, i keď zvyčajne len čierne. 10/05/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Prístrešok Rokoš Ďalšiu možnosť úkrytu pri potulkách Strážovskými vrchmi ponúka prístrešok, vybudovaný pár metrov od vrcholu Rokoša. Jeho výhodou je, že má vytvorený v podkroví priestor pre zopár nocľažníkov (hoci možnosť nocľahu je limitovaná neprítomnosťou vodného zdroja v okolí). dnes Michal Bukvai Strážovské vrchy
Ferrata Ferrata Dve veže v Liptovských Revúcach Postupne aj na Slovensku pribúdajú zaistené cesty via ferrata. Nový prírastok k tomuto populárnemu sprístupneniu skál nehorolezcom pribudol na Liptove, neďaleko Nižnej Revúcej na skale nad Záhorovom. Dostal pomenovanie "Dve veže" a krátko pred oficiálnym otvorením sme ho vyskúšali spolu s asi tuctom iných ferratistov z okolia. včera Ľubomír Mäkký Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Túra Sninský kameň zo Zemplínskych Hámrov s deťmi Koncom júna tohto roku trávime predĺžený víkend s kysuckými turistami vo Vihorlatských vrchoch. Vihorlat ako najvyšší vrchol si s deťmi nechávame na neskôr, keď budú väčšie. Zato Sninský kameň sa nám zdá ako vhodný cieľ, ktorý by sme mohli s deťmi vo veku 6,5 a 8,5 roka zvládnuť. Sninský kameň tvoria v skutočnosti dve skaly, obe sú veľmi pekné a vyhliadkové, v nadmorskej výške približne 1000 metrov. Zaujímavé na nich je to, že trčia nad okolitý zelený les. Prístup na ne zatraktívňujú rebríky. 15/08/19 Jana Bílešová Vihorlatské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Túlačka Cerovou vrchovinou 22/05/07 19:29 3 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Cerová vrchovina a Juhoslovenská kotlina
  • Počet dní
    • 4
  • Nadmorská výška
    • max: 430 m n. m.
    • min: 180 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: nevie m
    • klesanie: nevie m
  • Vzdialenosť
    • 60 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 16.04.2007
  • Štart trasy
    • šírka: 48.26691 ° SŠ
      dĺžka: 19.87786 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.17131 ° SŠ
      dĺžka: 19.8569 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • bivaky v prírode
  • Voda
    • až na červenej z Obručnej na Šomošku a inak len v osadách
  • SHOCart mapy
    • » mapa momentálne nie je v ponuke
  • Doprava
    • Fiľakovo (vlak, bus) - Šíd (vlak, bus)
      Šiatorská Bukovinka (bus) - Fiľakovo (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.82 (0.24)