Prvý deň

Zakopane, Kuźnice – Kasprowy Wierch/Kasprov vrch – Liptovský košiar – sedlo Závory – Hladké sedlo/Gładka Przełęcz – sedlo Závory – Kobylia dolinka – Hlinská dolina – Vyšné Kôprovské sedlo – Veľké Hincovo pleso – Popradské pleso

Večer sa vraciam z práce a nočným autobusom idem do Zakopaneho (bývam v strednom Poľsku, 300 km od Tatier). V Zakopanom som o 6.30 h, o siedmej v Kuźnicach. Vidím dlhý rad na lanovku na Kasprov vrch. Je to veľmi populárna lanovka, v lete musíme stáť i tri hodiny, aby sa dalo ísť hore. V rade stoja ľudia, ktorí sa chcú pozrieť na Tatry zhora, ale nemajú síl na túru. Sú tam tiež tí, ktorí chcú urobiť túru cez Czuby Goryczkowe alebo ísť do chaty Murowaniec, aj tí ktorí chcú prejsť Orlu prť (Orla Perć), i horolezci. Idem peši, lebo sa mi nepozdáva čakať. Avšak, ak máte radi čakanie v rade, odporúčam rad na Giewont. Je to hora trochu ako Kriváň - každý Poliak chce na ňu vystúpiť. V lete, ak je dobré počasie, stojí sa dokonca hodinu, a vždy je to veľmi veselá hodina.

Stúpam z Kuźnic na Kasprov vrch (Kasprowy Wierch). Ráno tu nie je veľa ľudí, ale o dve - tri hodiny bude nával. Trasa je jednoduchá a výhľady sú krásne. Na začiatku sa ľahko stúpa širokým chodníkom cez les, potom sa vychádza na Myślenickie Turnie (vedľa zastávky lanovky) a potom kamenným chodníkom ďalej lesom. Po hodine vychádzam z lesa. Pár rokov dozadu tu urobili odpočívadlá, z ktorých môžeme obdivovať výhľady. Nezastavujem sa, lebo predo mnou je veľa stúpania a klesania. Kráčam po kameňoch, niektoré úseky sú strmé, ale je to jednoduchá cesta. Po dvoch hodinách stúpania som na vrchu. Nemôžem sa pozrieť na hory, pretože je hmla - typická pre toto miesto. A výhľady sú naozaj úžasné (odtiaľto vidíme aj Kriváň).

Na Suchom sedle odbočím vpravo. Ešte pred pár rokmi tu stála slovenská smerovka. Minulý rok bola polovica stĺpa a informačná tabuľa ležala dole. Tento rok zotrval len krátky kúsoček stĺpa. U nás sa hovorí, že niekto to robí úmyselne, aby Poliaci nechodievali tadiaľ do Tichej doliny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Klesám k Liptovskému košiaru. Som tu tretíkrát a dúfam, že posledný, lebo veľmi sa mi ten chodník nepáči. Je úzky, zarastený, strmý a krútiaci sa. Mám strach, či v nasledovnej zákrute nevyskočí z kosodreviny medveď. Našťastie stretávam len pár Slovákov.

Z Liptovského košiara idem do sedla Závory. Je to veľmi príjemná trasa, na začiatku vedie lesom, potom ľahko stúpam úplne po slnku. Je veľmi horúco, ale dá sa ísť. Som celkom sama, nestretávam nikoho (ani medveďov). Vyhliadky sú krásne.

Ešte pol hodiny a som na Závorách a ihneď idem do Hladkého sedla. Cesta je ľahká a je to stúpanie po kameňoch. Ale miesto stojí za to, lebo výhľady sú úžasné. Vidím časť Orlej prte (Kozie Czuby, Kozi Wierch) a vľavo Dolinu Piatich Poľských plies, ktorá vyzerá najlepšie, ak sa na ňu pozerá zhora.

Je tu poľsko-slovenská hranica. Kedysi tade prechádzal turistický chodník a čítala som v starej knihe o Tatrách (rok vydania 1948), že bol veľmi obľúbený u Poliakov. Chodievali z Doliny Piatich Poľských plies do Hladkého sedla, potom cez Závory do Tichej doliny, Temných smrečín a Kôprovej doliny, a predovšetkým cez Vráta Chałubińského k Morskiemu Oku. Dnes na poľskej strane turistický chodník neexistuje, tak treba ísť do sedla zo Slovenska, aby sa dalo pozrieť na poľskú dolinu a poľské vrchy.

Tu sa chodník končí, tak sa vraciam na Závory a mám dlhší odpočinok. Dnešnú túru robím predovšetkým kvôli sedlu Závory. Prvýkrát som sa o ňom dozvedela, keď som čítala novelu "Drak sa vracia". Hlavný hrdina, Martin Lepiš, cestou vedie dobytok do Tomanovej doliny. Autor knihy Dobroslav Chrobák je môj obľúbený slovenský spisovateľ. V sedle Závory sú lavičky, tak ležím na jednej a pozerám sa na nebo. Cítim sa výborne. Trochu som prekvapená, lebo som si predstavovala, že sedlo leží vyššie a je menej rozsiahle, ale páči sa mi. Teším sa, že som tu, až zabúdam miesto odfotiť.

Ďalej cesta ide dolu a vedie širokou hoľou. Kúsok klesám strmo po kameňoch v smere do Temných smrečín, ale neodbočím ku plesám, lebo som trochu unavená a nemám veľa času. Na prelome 19. a 20. storočia Temné smrečiny boli obľúbené pre poľských básnikov. Písali krásne básne o tomto mieste a o veľkom temnosmrečinskom pralese (som zvedavá či stále existuje). Jeden z poetov, Kazimierz Przerwa-Tetmajer, bol aj horolezec, ktorý ako prvý vstúpil na Bradavicu a jeho meno má sedlo v masíve Gerlachovského štítu.

Rýchlo idem rovno a už som v ústí Hlinskej doliny. Po krátkom oddychu ľahko stúpam do Vyšného Kôprovského sedla. Na začiatku je chodník veľmi príjemný a myslím, že je to odmena za dlhú cestu, ktorú mám za sebou. Ešte neviem, čo ma čaká, tak mám dobrú náladu. Idem lesom a je chladno. Deň je horúci, tak sa chládku teším. Keď potom idem na slnku, teším sa trochu menej.

Vychádzam z lesa a začína sa stúpanie po kameňoch. V doline som len ja, kamzíky a svište. Kamzíky pozerajú na mňa zvedavo, je ich veľa. Svište vidím a počujem dva. Dolina je tichá a krásna. Stúpam a stúpam a stúpanie sa stáva stále viac ťažšie. Vidím nejaký hrebeň a som si istá, že v blízkosti je sedlo, na ktoré musím vyliezť. Ale keď miniem zákrutu, za ňou je ďalšia, ešte jedna a sedlo nevidím. Cítim sa unavená, lebo som na ceste viac než osem hodín. Keď stúpam a nevidím konca stúpania, snívam o tom, že niekto o chvíľu príde a na rukách ma vynesie nahor. Je to najťažšia časť dnešnej cesty a nemyslím, že sa sem rýchlo vrátim (v tomto momente netuším, že o dva dni mi bude toto miesto chýbať). Keď som konečne na Vyšnom Kôprovskom sedle viem, že to najhoršie je za mnou. Sedím pol hodiny a odpočívam.

Chodník k Popradskému plesu dobre poznám, tak viem, kde som, kam idem a čo je predo mnou. Najprv klesám, potom idem rovno povedľa Veľkého Hincovho plesa a potom zasa klesám. Nakoniec idem lesom. O 18.30 h, po 11,5 hodine stúpania a klesania som v horskom hoteli.

Večer, ako ležím v posteli, cítim sa veľmi šťastná a pyšná. Tento deň som išla 30 kilometrov cez hory (dala som to!), nezjedol ma medveď a nemusím dnes viac kráčať. Som veľmi unavená a na zajtra plánujem len "výlet" dolu do reštaurácie v hoteli a späť. Hoci to bude veľmi krátka túra, myslím že môže byť pre mňa náročná. Sľúbim si, že už nikdy mi nenapadne ísť v horách toľko kilometrov a verím, že budem držať slovo (nebudem). Ešte si spomínam na nádherné vyhliadky a zaspávam.

Druhý deň

Popradské pleso - Veľké Hincovo pleso a späť

Tento deň len odpočívam a cítim sa veľmi dobre. S knihou idem k Veľkému Hincovmu plesu a tam pol dňa sedím na kameňoch pri brehu, čítam alebo pozerám na hory. Je to veľmi príjemný čas.

Tretí deň

Popradské pleso – Chata pod Rysmi – Rysy – Czarny Staw pod Rysami/Čierne pleso – Morskie Oko/Morské oko – Palenica Białczańska

Z horského hotela vychádzam po šiestej, lebo musím stihnúť autobus zo Zakopaného o 18-tej hodine. Som prekvapená, že na ceste vidím veľa turistov. Chodník na Rysy je jednoduchší ako na poľskej stane. Trochu stúpam, potom idem rovno a zasa stúpam, a nie je to vôbec náročné. Viem, že na úseku, kde boli reťaze, vlani nainštalovali rebríky a stúpačky a som zvedavá, ako to funguje. Na hrebeni vedľa cesty vidím kamzíky.

Konečne som pri stúpačkách a rebríkoch a skúšam ísť hore. Keď som tu bola pár rokov dozadu a boli len staré reťaze, nepotrebovala som ich používať, cesta bola jednoduchá. Dnes vidím veľa železa a komplikovanú trasu. Nepáči sa mi to. Keď dám jednu nohu na rebrík, cítim, že sa kýve. Dám aj druhú nohu a už sa kývam spolu s ním. Držím sa tuho, ale akosi mám strach. Chcem ísť starou cestou, ale musela by som prejsť celé kývajúce sa železo, tak idem po rebríkoch a stúpačkách a premýšľam, aký umelec urobil tú čudnú konštrukciu. Keď ju prejdem, teším sa, že som znova v bezpečí.

Pokračujem a po krátkom oddychu pri Chate pod Rysmi, stúpam na štít. Pár minút po deviatej som na Rysoch. Ako viete, Rysy majú dva vrcholy. Najprv idem na slovenský, lebo chcem ešte raz vystúpiť na jedinečnú "dva a pol tisícovku", na ktorú môžem vyliezť legálne bez horského vodcu. Potom idem na náš vrchol a odtiaľ som späť v Poľsku.

Po krátkom oddychu idem dolu. Predo mnou je dlhá cesta k Morskému oku. Som trochu mrzutá, pretože som zistila, že som si zabudla rukavice. Na poľskej strane sú na dlhom úseku od vrcholu namontované reťaze. Musím ich používať a dole, bez rukavíc, budú moje ruky celkom hnedé.

Chodník po poľskej strane je náročnejší, a prepáčte, atraktívnejší. To nie je len stúpanie alebo klesanie. Tu je potreba trochu síl a svižnosti. Zato turistov je tu veľa. Z poľskej strany sa najlepšie ide veľmi skoro ráno, keď ešte nie je veľa ľudí, je chladno a ticho. Raz som išla skoro ráno v hmle a bol to úžasný zážitok.

Dole odpočívam na veľkom kameni, ktorý sa volá jednoducho Kameň. Nachádza sa na úseku oproti Čiernemu plesu (Czarny Staw pod Rysami) a veľa turistov sa tu chce odfotiť. Môžeme tu obdivovať krásne výhľady na plesá a okolité hory. Potom klesám celý čas k plesu a moja nálada je horšia. Vidím veľké návaly ľudí a počúvam ako kričia. Som v blízkosti Morského oka, ktoré pár rokov funguje ako "pláž pri mori". Snažím sa ísť rýchlejšie, ale som trochu unavená a bolia ma nohy. S clivotou si spomínam na Hlinskú dolinu, kde som bola len ja a kamzíky, a hluk robili len svište. Keď som pri plese, tlačím sa medzi ľuďmi a snažím sa, čo najrýchlejšie miestom prejsť.

V chate pri Morskom oku sa zastavím len krátko, a potom idem bezmála deväť kilometrov po asfalte. Moja túra sa skončila. Autobusom zo Zakopaného do Poronina (prvá obec za Zakopaným) idem takmer hodinu, lebo na ceste je obrovská zápcha. Domov prídem o jednej v noci a o pol šiestej pôjdem do práce. Budem veľmi unavená, ale keď si trochu oddýchnem, zasa budem plánovať poľsko-slovenskú túru do Tatier.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek