Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Nádherné pohľady na Šcharu - ľadovec vpravo je náš cieľ
Nádherné pohľady na Šcharu - ľadovec vpravo je náš cieľ Zatvoriť

Túra Gruzínsko - z Ushguli k ľadovcu Shkhara (Šchara)

Ide asi o najčastejší výstup z Ushguli. Nie je náročný, ale za dobrého počasia poskytuje nádherné výhľady na horu Shkhara (alebo Šchara), ktorá je so svojimi 5201 m najvyšším vrchom Svanetie a Gruzínska. Takže, keď sme sa po troch dňoch cestovania po Gruzínsku ocitli v Mestii, ideme sa pozrieť aj sem.

Vzdialenosť
18 km
Prevýšenie
+1000 m stúpanie, -1000 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 02.08.2017
Pohoria
Gruzínsko (საქართველო / Sakartvelo): Veľký Kaukaz (gruzínsky დიდი კავკასიონი / Didi Kavkasioni)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 2750 m n. m.
  • Najnižší bod: 2000 m n. m.
Voda
Ushguli, bufet pred ľadovcom
Doprava
Ushguli (taxi maršrutka)

Do Ushguli sa prepravujeme Toyotou Delica, ktorú si za 200,- lari môžete prenajať aj s vodičom (je to asi 45 km, cesta trvá 2 hodiny). Už samotná cesta poskytuje nádherné výhľady na končiare Kaukazu, rokliny či tradičné svanetské dediny. Nádherný je predovšetkým pohľad na rohatý kopec Ushba (უშბა, 4690 m), ktorý je považovaný za najťažšie dosiahnuteľný vrchol v Gruzínsku (možno aj na celom Kaukaze). Tiež ho volajú Kaukazský Matterhorn.

Vývoj ide rýchlo a aj z Mestie (მესტია) do Ushguli sa betónuje cesta, ale zatiaľ je hotová len na prvých približne 15 km, potom je to pravé terénne jazdenie. Ale videli sme tadiaľ ísť aj autá bez pohonu 4 x 4... Skutočným zážitkom je, ak sa stretnú dve protiidúce autá na úzkej ceste po hrane strmého svahu či skalného zrázu. Veľmi populárny je peší 4-dňový prechod z Mestie do Ushguli.

Uschguli

Samotné Ushguli (უშგული) je zložené z viacerých zoskupení veží a domov okolo nich. Nebudem unavovať ich názvami. K ľadovcu sa ide od poslednej - najvyššie položenej osady (len jedna veža) vo výške asi 2200 m. Vďaka osade sa Ushguli považuje za najvyššie položenú trvalo obývanú obec v Európe (rovnaký titul si nárokuje tiež obec na opačnej strane Kaukazu v Dagestane). Na rozdiel od Mestie nie je Ushguli ešte poznačené turizmom a ponúka autentickejšiu atmosféru, ktorú ruší len pár stanových táborov.

Na ľadovec

Najprv schádzame dole približne 200 výškových metrov k rieke Enguli (vyteká priamo z ľadovca, kam ideme). Cez mostík prejdeme na druhú stranu, ešte poobdivujeme pekný vznikajúci kaňon, ktorým sa rieka zarezala do podložia. Pokračujeme popri rieke (celý čas sú parádne výhľady), až prichádzame k brodu cez potok, vlievajúci sa do Enguli (neskôr sme zistili, že sa dá obísť), tak vyzúvame topánky a prebrodíme sa na druhú stranu. Občas prechádzajú okolo džípy s lenivšími turistami (až po bufet, ktorý bude po asi 6 km) a dá sa previezť aj naskočením na ich bočnú lištu. Popri rieke pokračujeme veľmi miernym stúpaním. Cestou sme ešte pomohli miestnym vyslobodiť auto so štrkom z rieky (naberali ho v rieke a zapadli...). Po pravej strane vidíme popri rieke zopár lavínových zvyškov, po ľavej nádherné zelené vrchy a v pozadí skalný hrebeň Šchary s ľadovcami a iné velikány.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Bezingi

Shkhara (შხარა) je najvyšší bod masívu známeho ako Bezingi (alebo Bezengi), čo je 12 kilometrov dlhý, mohutne zaľadnený hrebeň, ktorý je považovaný za serióznu výzvu pre horolezcov. Jeho severná strana (Rusko) je vysoká 1500 metrov a obsahuje niekoľko klasických náročných trás. Podľa Wikipédie je prechod celej steny Bezingi považovaný za "najdlhšiu, najnáročnejšiu a najväčšiu európsku expedíciu." Ľadovec, ku ktorému ideme je najväčší na gruzínskej strane Kaukazu.

Jeden zelený vrch naľavo sme si vyhliadli, že naň cestou naspäť vyjdeme, ale nakoniec sme sa o to ani nepokúsili, nestíhali by sme to. Ak sa sem ešte dostanem, vyberiem sa naň, musia byť z neho fantastické výhľady. Všade okolo nás sa rozprestierajú nádherne kvitnúce lúky. Bola by to úplná idyla, nebyť páľavy a všadeprítomných ovadov. Totiž, tak ako v celom Gruzínsku, aj tu sa pasú kravy, kus ideme aj s nimi, lebo sa schovávajú v tieni na chodníku. Tieň je však na ceste veľká vzácnosť, takých úsekov je len pár. Po asi 6 km prichádzame k miestu, kde už aj džípy končia. Nachádza sa tu bufet s chladením nápojov priamo v rieke, ale nezastavujeme sa, je tu skupinka miestnych chalanov na koňoch a ovadov ešte viac ako inde. Odteraz sa ide po menej výraznom chodníčku stále popri rieke (pozor na nebezpečné porasty boľševníkov obrovských).

Trocha mimo cesty...

Je tu jedno orientačne náročné miesto, minimálne každý druhý tu zablúdil (aj my). Totiž výrazný chodník sa stáča do kopca, tak sme ním pokračovali aj s psíkom, ktorý sa k nám pridal. Treba však ísť nenápadným chodníčkom v burine, ktorý sa drží popri rieke. Keď sme vystúpili pomerne vysoko, na ľadovec sa dívame z dosť veľkej výšky a chodník sa zmenil len na stále menej výrazne ušliapanú trávu, prišli sme k miestu, kde sa ďalej nedalo. Možno kamzíčí chodník pokračoval veľmi strmo dole. Zliezť by sa to dalo, ale viditeľne sme sa od rieky vzďaľovali a bolo nám jasné, že ideme zle. Otáčame sa a schádzame k rieke skratkou krížom cez lúky. Bolo to strašne strmé, sadol som si na nohu a spustil sa dole ako na sánkach. Evidentne moje tenisky nemajú protišmykovú podrážku. Dole sa potom bolo treba opatrne predrať boľševníkovým porastom. Rastú tu impozantné exempláre tejto rastliny. Koniec-koncov, Kaukaz je jeho domovina. Pri rieke nachádzame kamenných mužíkov a dokonca značku, takže ďalej sa viac-menej držíme značkovanej trasy. Čo som si všimol, majú asi len jeden druh značiek - biely pás.

Ľadovec

Od bufetu k ľadovcu je to približne 2 km. Čelo ľadovca je vo výške asi 2390 m a značka tu končí. Enguli je divá a dravá už od okamihu vytečenia z ľadovca. Pod čelom ľadovca a na okrajoch treba dať pozor, často padajú kamene, niekedy aj poriadne veľké (je veľmi teplo). Vybiehame ešte hore na ľadovec. Táto časť až po ľadovcovú jaskyňu v pozadí je celá pokrytá kamením. Treba dať pozor pri voľbe cesty, lebo sú tu aj trhliny či diery. Tiež sú tu pomerne veľké balvany a sú niekedy dosť vratké, resp. sa zosúvajú, keď na ne stúpite. Z ľadovca si naberáme vodu a poriadne sa občerstvíme. Idem si pozrieť spomínanú jaskyňu (môže to byť okolo 2700 - 2800 m). Posledné asi 4 metre sú však veľmi nebezpečné. Nejdem dnu, bolo by treba prejsť po ľade a v prípade pošmyknutia by to bola istá smrť! Ešte aj kamene tu padajú. Ani dvaja Rusi, ktorí sa sem vybrali, to neriskujú. Otáčam sa a idem dole, oni pokračujú hore, asi plánujú bivak vyššie (malo by tam byť táborisko) a možno výstup na Šcharu.

Po ľadovci sme sa všetci rôzne rozliezli kade-tade. Kým sa všetci postretáme, využijeme čas na obed, ale veľmi mi nechutí, zato psíkovi áno. Keď sa nažral, opustil nás a išiel sprevádzať inú skupinu turistov. Na takého malého psíka obdivuhodné, koľko toho nachodí...

Cesta späť

Cestou naspäť stretávame Poliakov a dokonca Slováka. Tentoraz sa v bufete zastavujeme a doprajeme si chladené pivko. Pri pohľade nazad sú vrcholové časti štítu v oblakoch, ale smerom na Ushguli je stále krásne počasie. Po ceste sa k nám pridáva pre zmenu kaukazský ovčiak s nohou z kravy alebo koňa v papuli. Ako hnát ťahá, tak sa ozýva pravidelné klepanie, keď kopyto naráža na kamene. Je to trocha smiešne. Pes nás sprevádza skoro až do osady.

Útočíme na prvý obchod v dedine, dopĺňame tekutiny a voláme vodičovi, kde je. Chvíľu sme naňho čakali, lebo vozil známych po dedine a vyrážame naspäť. Cestou si vychutnáme zopár adrenalínových stretnutí s protiidúcimi autami.

Po príchode do Mestie vyrážame hľadať zvyšok osadenstva, ktorí uprednostnili návštevu miestnych pohostinstiev a prechádzky po okolí pred výletom na ľadovec. Inak, aj z Mestie je možné podniknúť niekoľko túr. Sú tu značené trasy, z ktorých je najpopulárnejší 4-dňový peší prechod do Ushguli.

Záver

Svanetia je na turistiku vynikajúca. Pár dní je na ňu veľmi málo, určite stojí za samostatnú dovolenku. Výletov je možné podniknúť nespočetne, aj do vysokých nadmorských výšok, aj viacdňových. Výhodou je, že zvyčajne v každej osade je možné sa ubytovať. Rizikom je doprava na cestách. Nehody sú tu pomerne časté, za 2 dni sme videli dve maršrutky (mikrobusy, pozn. red.), čo padli z cesty.

Fotogaléria k článku

Najnovšie