Geocachingové tempo cestovania je pomalé, a tak nám presun spod Matternhornu do Dolomitov trvá takmer dva dni. Cestou míňame Locarno, Lugano, jazero Como, samé pekné miesta. Noc trávime v Passo Tonale, kde som kedysi dávno lyžovala. Doobedie ďalšieho dňa sme zasa v mestečku Malè, a potom sa kľukatými cestičkami dokľukatíme až do údolia rieky Adiža, kde za Bolzanom odbáčame doprava do oblasti zvanej Val Gardena.

Neviem, či viete, ale Dolomity sú od roku 2009 zaradené do svetového prírodného dedičstva UNESCO. Jeho súčasťou je aj národný park Puez/Odle, ktorého najvyšším bodom je práve Sas Rigais. Národný park je z juhu ohraničený Val Gardenou, z východu Val Badiou a zo severu údolím Val di Funes. Severnej časti parku dominujú Odle d’Ores s vrcholom Sas de Putia a Odle di Funes s vrcholom Sas Rigais. Časom sa z historických útesov vyformovali pekne zubaté hrebene, tak typické pre Dolomity ako ich poznáme teraz. Južnú časť národného parku vo výške cca 2500 m, nazývanú Gardenaccia, pokrýva vápencové plató.

Dostala som sa k zaujímavej brožúre, ktorá sa týka práve zaradenia Dolomitov do UNESCO. Veľmi pútavo tam popisujú nielen samotné oblasti Dolomitov, ktoré patria pod UNESCO, ale aj to, ako Dolomity vznikli. Nie som geológ, ale ak som to pochopila správne, tak práve v tejto oblasti je výborne viditeľná geologická postupnosť od čias, keď boli tieto vrcholy atolmi a útesmi.

Trasa

St. Christina – Regensburger Hütte (nocľah) – východný výstup – Sas Rigais – zostup na juhozápad – Pieralongia – Col Raiser – St. Christina

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Východiskovým bodom pre túru na Sas Rigais je obec St. Christina (1426 m), kde nechávame auto na spoplatnenom parkovisku lanovky na Col Raiser. Odtiaľto nás čaká stúpanie na chatu Regensburger Hütte (2037 m), kde chceme prespať. Je neskoré popoludnie a tiež po daždi. Nocľah na chate nemáme rezervovaný, ale spoliehame sa, že čoskoro bude po hlavnej sezóne a najmä na to, že je pracovný deň. Trasa stúpa krásnymi pasienkami, ale po daždi sa všade drží hmla, takže sa výhľady nekonajú. Smerovník dole udával čas pochodu 1.20 h a toľko nám to aj približne na chatu trvá.

Chata Regensburger Hütte je celkom príjemná. Miesto na spanie samozrejme je (pre nás už tradične v lágri), aj keď sme prekvapení, že turistov tu je veru dosť. Stíhame akurát večeru, predtým aj sprchu, ktorá padne po dvoch dňoch presunov vhod. Ráno sa budíme opäť do hmly. Dúfame, že to je jesenná klasika a že nad nami je azúro. Keď sme pripravení vyraziť, tak sa spúšťa dážď a leje dobrú hodinu.

Po daždi váhame, či má význam ísť hore. Predsa len, trasa na Sas Rigais je zaistená a bojím sa, že sa mi na mokrom vápenci bude šmýkať. Iní turisti však neváhajú, a tak nakoniec vyrážame tiež. Stačí pár výškových metrov nad chatu a hmla okolo nás sa začína trhať. Žeby to dnes predsa len vyšlo? Na každom rázcestníku je Sas Rigais značený ako Via ferrata, smer máme jasný. Trasu si chceme dať ako okruh, hore východným výstupom, dole juhozápadným. V knižnom sprievodcovi Dolomitmi je východný výstup popísaný ako kratší, ale zároveň ťažší. Inak vedeli ste, že existuje aj bergfex.it? Ja nie, ale narazila som naň, keď som hľadala počas písania článku nejaký záznam trasy (inak tu ho máte, od hornej stanice lanovky na Col Raiser).

Stúpame teda krásnymi sviežimi zelenými lúkami pod stenu na rázcestie, kde ústi zostupová trasa. Pre výstup z východu je potrebné pokračovať popod stenu smerom doprava do údolia plného suti a kameňov, šípky nepustia, nestratíme sa. V údolí plynule naberáme výšku. Niekde pod sedlom Salieres si nasadzujeme ferratové sety, keďže to v tomto mieste robia všetci turisti. Zo sedla pokračujeme ferratou doľava, ak by sme sa vydali doprava, tak by sme vyšli na vrch Furchetta (3025 m), naň je však potrebný lezecký výstroj. Ferrata na Sas Rigais nie je náročná, sem-tam kramle, sem-tam lano, občas aj nezaistené úseky. Len v jednom bode sa trochu zaseknem, keď mám preskočiť s mojimi krátkymi nohami z jednej skaly na druhú cez menšiu priepasť. Je to taká správna VHT turistika.

Na vrchole Sas Rigais (3025 m) stojíme okolo 12.30 h - 3,5 hodiny odkedy sme vyrazili (keškovacím tempom). Užívame si zaslúžený obed a 360° výhľady. Nie sme tu sami, ale ani nemáme pocit davov. Všetci turisti majú ferratové sety, nikto terén nepodceňuje, ako sa to často deje u nás. Nie sme odborníci na Dolomity, a tak mnohé vrcholy nevieme pomenovať, avšak spoznávame Sellu s výrazným Piz Boe na juhovýchode, za ním vytŕča Marmolada, oproti nám na juhu je masív Sassolungo, ktorý plánujeme obísť dookola zajtra. Dole hlboko pod nami sú zasa lúky, ktorými sme stúpali. Na východe je ďalšia hradba hôr prírodného parku Puez/Odle. No naozaj krása.

Hore pobudneme asi hodinku, a potom sa poberáme na zostup. Ten je tiež zaistený, ale pocitovo je jednoduchší ako výstup. Mne robia aj tak najväčší problém nezaistené úseky plné suti a drobných kamienkov, takže mi trvá, kým sa cez ne prelúskam. Nejako sa ale dole dogúľame. Na lúke pod stenou pri rázcestníku si vychutnávame pohľad na to, čo sme dnes prešli. Keďže máme ešte nejaký čas navyše, rozhodujeme sa pre pozbieranie niektorých kešiek okolo Col Raiser. Láka nás najmä Pieralongia, zaujímavý skalný zub vytŕčajúci z lúky ako plutva žraloka. Matúš aj vylieza hore, ale žiaľ, kešku nenachádza. Nevadí, aj o tom je niekedy geocaching. Lúkami potom zostupujeme k hotelu na Col Raiser. S úžasným mäkkým podvečerným svetlom vyzerá okolitá krajina neodolateľne, však pozrite na fotografie. Z Col Raiser už len zbehneme popod lanovku na parkovisko k autu.

Záver

Výstup má pre nás hodnotu nielen pre krásu krajiny, ale aj pre naše geocachingové štatistiky. Nebývame v blízkosti trojtisícoviek, a tak nám je vzácne, že sme na jednej z nich mohli stáť. Doteraz to je tretie najvyššie miesto v našej tabuľke, kde sme vôbec kešku našli. Ale oplatí sa sem prísť aj ak neholdujete tomuto koníčku. Dolomitskí velikáni stoja za návštevu aj bez kešiek.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek