Túra

Púchov – Vršatec – Dubnica nad Váhom

08.10.17
Biele Karpaty sú v mojom prípade z väčšej časti Terra Incognita, no už dlhé roky mi počas ciest Považím nejako zátylkom chodia mravce, kedykoľvek otočím pohľad na Vršatec. Kedysi som tu po okolí liezol, chcelo by to nostalgicko-turistickú výpravu na dávno zabudnuté miesta. Pôvodne som chcel vyraziť z Púchova, prejsť Vršatec a potom zatočiť na Moravu a skončiť pri skalách v Lidečku, ale napokon sme za pochodu zmenili konečný cieľ, však v texte to objasním. Veď improvizácia je moja druhá prirodzenosť.

Trasa

Púchov – Horná Breznica – Lednica – Červený Kameň – Vršatec – Biely vrch – Chrastková – Dračia studňa – Gilianka – Bolešov – Dubnica nad Váhom

 Prípravy

Urobiť z opisu triviálnej túry veľkovýpravu, na to som expert. Ale poporiadku. Deň pred odchodom som počas jazdy domov vnímal fantastické prázdninové svetlo, pochytila ma zdrvujúca túžba vyložiť na chrbát ťažký ruksak a vyraziť niekam na pár dní von. Okamžite po príchode domov som začal baliť do batoha výbavu. Hugo a Čili spozorneli a rezolútne dávali najavo, že ich nesmiem nechať doma, Monika zo dvakrát zalamentovala, že posledné noci boli veľmi chladné, tak som jej pokojne povedal, že bez zaváhania vyrazím aj sám, ale pri pohľade na to, ako si balila veci, som pochopil, že to bol z jej strany iba akýsi predštartový folklór.

Jedlo som tentokrát zabalil podľa poznámok z poslednej výpravy na Muránsku planinu a konečne sa raz malo ukázať, že sme schopní doniesť domov nepatrné zvyšky jedla, ktoré boli od počiatku vedené ako “rezerva”. Hm, “poživeň na tri dni” je téma zrelá na samostatný článok (už to vidím, ako ma zas v diskusii zakopú pod čiernu zem)…

Batohy vážim na rybárskej digitálnej váhe a vrátane bohatých zásob vody mi vychádzajú hodnoty na 18 a 13 kg, teda záťaž je znesiteľná. Všetko je nachystané, budík nastavený, v piatok ráno vyrazíme.

Autíčko nechávam v Púchove na okrajovom sídlisku (chvíľu trvalo, kým sme našli miesto mimo parkovacej zóny). Na prvom poschodí paneláku vidím v okne tvár všetečnej dôchodkyne, ktorá popri vešaní prádla prísne kontroluje dianie, počas našich záverečných príprav viackrát ostrým pohľadom preveruje stav vecí na priedomí. Auto tu bude v úplnom bezpečí.

 Tour de dedinky v údolí, biele domčeky…

Chvíľu kráčame po hlučnej hlavnej púchovskej magistrále, ale rýchlo ju nechávame za sebou. Vychutnávame si pokojnú dedinku Keblie, ktorá je akýmsi záhradkárskym predmestím, ale vidno, že sa z nej vyvinula romantická obytná zóna. Cesta z mesta vytrvalo stúpa, v prvej časti nášho putovania nás totiž čaká viacnásobné štveranie sa na hrebene spojené následne s klesaním do obcí v dolinách.

Les nad Púchovom sa nevyznačuje ničím výnimočným a predsa mi kroky po obyčajnej zvážnici v augustovom vzduchu dávajú až ťažko vysvetliteľnú radosť. Značenie je väčšinou dobré, až na jedno miesto, kde odbočujeme na nesprávnu zvážnicu. Kúsok odtiaľ v prvom sedle tohto dňa nachádzame pri smerovníku milý párik turistov, ktorí bivakovali priamo na chodníku. Vraj v Púchove vyrazili omylom najprv opačným smerom, potom sa otočili a tma ich zastihla už tu. Pýtajú sa, ako sa dá dostať od Vršatca dolu k vlaku, skúmame spoločne mapu – to ešte netuším, že podobnú vec budem o dva dni riešiť tiež; a potom sa lúčime. Predpokladal som, že nás onedlho na mladých nohách predbehnú, ale už sme ich nestretli.

Odtiaľto schádzame do dedinky Horná Brezová, charakter trasy sa mení – zo súvislého lesa prechádzame na lúky prerušované remízkami z krovísk. Tento typ terénu sa bude počas celej túry ešte veľakrát opakovať. Môžem povedať, že to je priam poznávacie znamenie celej výpravy. Podotýkam, že tento ráz krajiny nám ponúkol nezabudnuteľný zážitok. V nohách máme prvé kilometre a slnko začína poriadne páliť, z tohto pohľadu by bol možno vhodnejším termínom október, v auguste má ešte poriadnu silu.

Občas musíme hľadať značky, chodník je totiž na lúkach vychodený iba veľmi striedmo. Zdanlivo fádna túra asi neláka veľa turistov. Značenie je tiež pomerne riedke, ale napokon musím uznať, že ak nechceli používať zatlčené žlté kolíky, značkári využili možnosti priam vzorovo. Naši jorkšíri sú onedlho olepení “brokmi”, tak ich v tomto úseku berieme na ruky, až tesne pred obcou nachádzame pekne pokosený trávnik, kde neďaleko prvého domu vybaľujeme jedlo a dávame si skorý obed.

Koniec augusta je v každej dedine poznačený zvukom cirkulárok, zima sa blíži. Priamo na značke nachádzame v obci klasickú pumpu, Monika si dopĺňa vodu do fľaše (nosím 2,5 l vodný vak + 7 dl rezervu, tak ešte tankovať nepotrebujem), zmývam z paží a tváre pot a zisťujem, že voda chutí ako kyselka.

Brezovú opúšťame, pôsobí na nás ako zaspatá dedinka na konci sveta, opäť nás čakajú rozsiahle lúky predelené pásmi krovísk a stromov, tráva je pomerne vysoká a opäť prenášame psov, ak nechceme tráviť čas vyberaním bodliakov a burinných guľôčok. Kde sa dá, tam sa skrývame do tieňa, leto ešte vládne ako z veľkej knihy. Nikam sa neponáhľame, na vrchole stúpania si sadáme na batohy, konštatujeme, že sme úplne mokrí. Panuje horúčava a vysoká vlhkosť, z tváre mi počas pochodu prúdom padajú kvapky potu.

Obchádzame okrúhly kopec Skalíková s vysielačom na vrchole a zrazu sa pred nami objavuje hrad Lednica aj so skalným hrebeňom za ním. Užasnuto hľadím na výjav, kvôli lepším výhľadom opúšťam značku a volím si inú zvážnicu do dediny. Cvakám aparátom ako japonský turista a cesta nás privádza k obecnej pálenici. Podľa rozsiahlych sadov v okolí usudzujeme, že toto bude dôležitá miestna ustanovizeň.

S istotou vedú naše kroky do miestnej krčmy, kde hasíme smäd kofolou. Dopĺňam tiež vodný vak, v ktorom zostalo len zo dva deci vody, Monika plní po okraj obe fľaše. Kontrolujeme Čili labky a zarazene zisťujeme, že opäť jej puchnú brušká na predných labkách, ako sme to zažili na Muráni. Aj keď sme jej teraz obuli na asfaltových cestách nové papučky, celkom to nezabralo. Toto je mrzuté, neprešli sme ešte ani 10 kilometrov! Nekríva, ani neprotestuje, ale aj tak budeme musieť zmeniť plány. Poriadne jej vmasírujeme na labky špeciálnu masť, ktorú nám dal pre tento účel náš veterinár a vyťahujem výtlačok TuristickaMapa.sk, kde mám poznačené všetky prístrešky a pramene. Do očí mi udrie ikona nejakého prístrešku pred Červeným Kameňom, v blízkosti ktorého je prameň, ale detaily nemám naštudované. Nechajme sa prekvapiť.

Neponáhľame sa, pomaličky stúpame nad obec Lednica, chodník nás odmeňuje stále novými výhľadmi na ruiny hradu. Parádne miesto je lúka pred sedlom, kde okrem rozhľadov skúmame prvé jesienky, prasličky na mokrine a nejaký druh kvetu, ktorý mi nápadne pripomína exotickú orchideu. V sedle sa objavuje omračujúci pohľad na Vršatské bradlá. Omámene tam stojím a hľadím do krajiny, pripadám si ako v nejakom filme, rozdiel je len v tom, že toto je skutočný život. Stačí len vykročiť do ďalšieho dejstva nášho dobrodružstva.

 Nebeský balkón na bradle Červený kameň

Chodníček nás odmeňuje najprv ohromujúcim stromom. Ak sa nemýlim, ide o obrovský buk s viacerými kmeňmi, ktorý sa mi nijako nezmestí do objektívu, tak si ho zvečňujem na videu. Vlastne ma neprekvapuje, že Kelti a iné staré národy považovali niektoré stromy za božstvá.

Neprešli sme v strmom zostupe od sedla ani pol kilometra a náhle sa spomedzi stromov objavuje lúka a na jej okraji nejaká chata. Aha, toto teda nie je turistický prístrešok, ale Hiking spomína ako možný nocľah zastrešenú terasu chaty. Po krátkom skúmaní konštatujem, že podlaha ma nijako neláka a navyše – predsa máme osvedčený miniatúrny stan Ferrino Lightent.

Využívame akurát ohnisko a miesta na sedenie, škoda, že zo stola a lavičiek zostala len nosná konštrukcia. Na rovinke vedľa chaty staviame náš drobný príbytok, oheň pukotá, dym rozvoniava a chystám sa variť. Keď beriem do rúk plynovú bombu, zarazí ma jej malá hmotnosť, rozhodujem sa pre istotu vynechať z programu varenie čaju. Dávam zohrievať vodu na lyofilizované chilli con carne. Pomedzi kuchtenie neustále odbieham na kopček pred chatou a fascinovane obdivujem rozoklané bradlá Vršatca, Chmeľovú a výrazný vrch Chotuč. Pripadám si ako na balkóne s luxusnou panorámou.

V mape vidím, že studnička nie je ďaleko, ale nechce sa mi schádzať strmým svahom, vody máme zatiaľ dosť, ráno si zásoby doplníme. Niekde z lesa sa ozýva hlasný brechot srnca, inak je tu väčšinou ticho.

Psíkovia zaľahli na rozložené bundy, my sa púšťame do večere, ale čaká nás sklamanie. Nedošlo k úplnému nasiaknutiu vody do masy, je to riedka brečka, takmer ako polievka a v nej okrem fazule plávajú nejaké tvrdé čiastočky, ktoré chrumkajú medzi zubami. Nepomôže ani ďalšie čakanie a miešanie zmesi. Hlad však urobí svoje a zbaštíme to celé.

Celý večer vybieham na lúku, kde zasnene obdivujem ponúkanú panorámu, postupne ju zvečňujem v aparáte, až sa krajiny pomaly zmocňuje tma. Upratujem ešte porozkladané veci, chvíľu si vychutnávam ohník, ale potom sa pridám k zvyšku spoločenstva a zaľahnem do stanu.

Je nezvyčajne teplo. Až neskôr mi dôjde, že slnko pražilo celý deň do lúk pod nami a tie odovzdávali naakumulované teplo stúpajúcemu vzduchu prakticky celú noc. Do spacáku sa vôbec nedalo zaliezť, Monikine obavy z chladných nocí sa ukázali ako jalové. Našťastie ležím na nafukovacej karimatke, dobre si oddýchnem. Čili odfukuje pri našich hlavách, Hugo sa nám vrúcne túli k nohám. Tomuto nocľahu sa nevyrovná ani päťhviezdičkový hotel.

Ráno si robíme luxusné raňajky z ovsenej kaše, nakrájaného banánu a polievam to pikaom. Neponáhľame sa, s veľkými batohmi aj tak ešte nedokážeme prejsť dlhé vzdialenosti a navyše ani Čiline labky nedovolia, aby sme prechodili celý deň, hoci mastička zreteľne zabrala a opuchliny do rána takmer zmizli.

Počkáme, kým zhasne ranný oheň, zatiaľ sa pobalíme a opúšťame prekrásne miesto. GPS ukazuje prejdenú vzdialenosť 360 metrov, keď objavujeme studničku. Z rúrky napriek dlhodobým suchám vyteká pramienok osviežujúcej vody. Umývam si aj hlavu, je príjemné si zmyť soľ z tela. Pijem postupne hádam štyri poháre, dopĺňame zásobníky vody a vyrážame nadol.

 Červený Kameň ako prízrak minulosti

Len kúštik pod prameňom opúšťame značku, chcem sa dostať bližšie ku skale. Opäť sa dostávame na lúky popretkávané remízkami, keď sa zrazu ako výkričník objaví červená vápencová veža. Okamžite sa rozpamätávam, ako som na ňu liezol ako horolezecký elév s jedným z Pavúkov. Ešte stále tam je previs v pravej strane steny, pod ktorý sme doliezli a vôbec sa nám nepáčila šotolina nad hlavami, a tak sme odtiaľ zlanili.

Traverzujeme lúkami ku skalám, opäť “žhavím” fotoaparát, Červený kameň je jednoducho dramatický útes, do istej miery mi pripomína film Blízke stretnutie tretieho druhu a pri trochu fantázie sa dá na ňom rozoznať tvár obra. Pod skalou si robíme krátku pauzu, pozorne skúmam línie, ktoré som kedysi liezol, už sa mi to javí ako fantázia z inej éry. Vo výklenku steny je socha panenky Márie, spomienky sa rútia mojou mysľou a asi sa pri tom aj trochu usmievam. Schádzame do dedinky, prekvapuje ma koľko tu je spustnutých domov, ale aj tak je to tu pekné. Pýtame sa na krčmu, pár metrov si zachádzame a aj tu sa mi marí, že som bol. Je veľmi pravdepodobné, že po lezení sme zakončili akciu práve tu.

Dnes to bude opäť bitka s horúčavou, vzduch je teplý zrána, oblieva nás počas chôdze pot už pri zostupe a teraz nás čaká výstup k Vršatcu. Obec Červený Kameň sa s nami lúči prekrásnou chatou s veľkým pozemkom, popri ktorej stúpame do doliny ústiacej do sedla Chotuč. Zreteľne z nej prúdi chladnejší vzduch, púšťame z hlavy žltú značku a stúpame kvalitnou asfaltkou, ktorej existencia ma tak trochu prekvapuje, o cestnom spojení Červeného Kameňa a Vršatského Podhradia som nemal tušenia.

 Vršatec

Strmú dolinu sme obdivovali od včera ako výrazný zárez v masíve, teraz po nej stúpame a Monika ma prekvapuje rýchlosťou chôdze (vraj ju nakoplo občerstvenie v krčme). Po asfaltke sa kráča dobre, stačí len vytrvať. Keď sa blížime k sedlu, chladný vánok prestáva, studený vzduch jednoducho nemá odkiaľ stekať. Po včerajšej samote stretáme pomerne dosť ľudí, ale aj cyklistov a zopár áut.

Keď vychádzame na lúky v sedle, slnko nám praží na hlavy ako besné, napriek tomu si nedáme pokaziť náladu. Obdivujem skalné steny, ukazujem Monike, kde som pred dlhými rokmi liezol, dnes tu panuje úplný zákaz horolezectva a opäť vyslovím svoj náhľad, že dodnes sme nezmenili pojatie ochrany prírody, ktoré sme zdedili ešte zo stalinských čias, rozumej = predstierame ochranárstvo buzerovaním drobného človiečika, ale skutočnej devastácii prírody cez rôzne hospodárske zásahy a “lunaparkový turizmus” vieme brániť iba ťažko.

Pod nami vidíme vyschnutú studničku, tohto leta sa tomu ani nečudujem. Vzhľadom na vysoké slnko vyhlasujem siestu – časť 1. Hneď vedľa cesty je väčší strom, pod ním sa rozkladáme na pokosenú lúku a ideme si urobiť piknik, ergo – skorý obed. V plastovej nádobe zalievam vriacou vodou vifonky. Okolo nás prechádza celá procesia rôznych turistov, prechádzkových výletníkov, cyklistov horských aj cestných, motocyklistov na Harleyoch aj na jogurtoch, naleštený Ford Mustang, v ktorom si pánko vezie vymachlenú odfarbenú pipku a na pravé poludnie okolo nás beží staršia pani s fľašami za opaskom a zdraví nás – “helou”.

Pomaličky zbalíme naše haraburdie a prekonávame posledný úsek k obci pod hradom. Na križovatke študujeme informačné tabule, kde objavujem západne od Vršatca ikonu vodopádu s názvom Dračia studňa. Zaujímavé. Snažím sa miesto identifikovať na mojej mape v mobile, vidím, kde by malo byť, ale u mňa tam ikona vodného zdroja chýba. Nejako sa mi totiž nechce chodiť do Střelnej, na mape nevidím na dlhom úseku nijaký prameň, čo je v horúčave dosť zásadná okolnosť a navyše pomaličky začínam zvažovať, kde by sme dnes večer zložili naše unavené kosti. Uvidíme, najneskôr na Bielom vrchu sa rozhodneme.

Stúpame do sedielka za hradom, obdivujeme skaly na oboch stranách, táto časť našej krajiny je neobyčajne fotogenická. Prichádzame k parkoviskám, prvý objekt za ním (Chata Vršatec?) je nefunkčný, ale ak obetujeme pár výškových metrov, zídeme k hotelu Vršatec, v ktorom vyhlasujem siestu č. 2. Tam si doprajeme radlera, kofolu a vylepšujem to vynikajúcou kapustnicou. Vedľa nás si prisadnú Angličania, s ktorými sa dávame do reči a vysvitne, že to je pani, ktorá nás nedávno zdravila “helou”. Dozvedáme sa, že trénuje na bežecké preteky Pruské – Vršatec, kvôli ktorým docestovala až z Veľkej Británie. V tieni dlho diškurujeme, ako starý bufeťák nechávam zámerne slnko prejsť ďalšiu časť svojej poludňajšej nebeskej dráhy. Potom sa nedá viac otáľať, nahadzujeme batohy na plecia, lúčime sa a po parkoviskovom prepletaní sa svadobčanmi stúpame späť k značenej trase.

Tam nachádzame po pár metroch studničku, kde spod dramatickej mäteže koreňov trčí vyschnutý drevený žliabok. Okrem drobnej mláčky na ceste, nevidíme nijakú vodu, ešte šťastie, že sme sa na prameň nespoľahli a dotankovali sme v hoteli. V mape sú vyznačené v bezprostrednej blízkosti ešte dva ďalšie zdroje, ale netuším, kde by som ich mal hľadať, tak neviem, či to nie je iba duplicitný záznam. Dlhotrvajúce sucho sa prejavilo vyschnutím prameňov na mnohých miestach. Ešte raz pozerám do mapy a po tejto skúsenosti definitívne zavrhujem putovanie na sever, kde prvý zdroj vody má byť až prameň sv. Václava za dedinkou Požár. Odbočujeme na zelenú značku a dnešným cieľom sa stáva Dračia studňa. Vravím si, že drak by hádam nenechal studňu vyschnúť, či?

 Hrebeňom Bieleho vrchu k drakovi

Oblúkom sa vzďaľujeme od Vršatca, opäť kráčame krásnymi lúkami pomedzi kroviny a lesíky. Mám pocit, ako keby slnko rozsvecovalo každú molekulu vzduchu a svetlo poskakovalo v ohňostroji odleskov. Neviem, či ste si to niekedy všimli, ale toto je typické pre neskoršie augustové popoludnia, už to nie je ostré júlové svetlo vysokého leta, toto je žiara, ktorá deťom pripomína smútok konca prázdnin.

Na toto som myslel v týchto miestach našej túry. Nikam sa neponáhľame, toto je leto, aké sme nezažili už celé roky, dopriali sme si priehrštie turistiky, podpísalo sa pod to aj moje vystrábené koleno. Nejaký čas som bol zvyknutý vyhýbať sa turistike v kanikule, ale tento rok som si dajako rozpomenul na detstvo – dali sme sa vtedy odradiť nejakým poondiatym stĺpcom na teplomeri, či páliacim slnkom? A tak som si toto leto osvojil prístup dieťaťa, využil kúsky voľných dní a “zanechal” odtlačky podrážok na mnohých miestach. Spomínam si, že deň pred odchodom na Muránsku planinu som od vzrušenia ani nevedel zaspať. Volá sa to tuším – radosť zo života.

A tak si stúpame k hrebeňu Bieleho vrchu, kde si niekto na najlepšom vyhliadkovom bode postavil maringotku, ktorá je priam po vojensky maskovaná viacfarebným náterom. Sú tu lavičky, stoly a predovšetkým nevyčerpateľný výhľad na Vršatské bradlá. Tiene oblakov každú minútu menia scenériu a pridávajú krajine dodatočnú plastickosť. Dokonalé.

Pasienkové lúky sú pokosené, na susednej vidíme veľkého lišiaka, ktorý sa nič netušiac na chvíľu ukáže a potom mizne v kroví. Opačným smerom vidíme v hĺbke moravské územie. Kráčame nenápadnou hrebeňovkou, ktorá sa pre nás po niekoľkých kilometroch končí náhlym zvrtnutím trasy doľava, kde začína strmší zostup.

Približne po kilometri sa objavuje pod nami veľmi úhľadná budova horárne Chrastková, kde sa liečil na tuberu známy spisovateľ Hugolín Gavlovič. Chvíľu odpočívame v altánku, skúmam mapu a snažím sa odhadnúť, kde a čo je Dračia studňa. Na nebi sa robia vysoké oblaky, možno bude búrka. Keď podídeme bližšie, uvidíme pri šope betónovú skruž a z nej trčí vodovodný kohútik. Pokrútim a voda tečie. Keďže netuším, čo nás čaká ďalej, opäť dotankujeme vodu na maximum, umývame si slané tváre a vyrážame spevnenou cestou nadol.

Asfaltky nepatria k obľúbeným terénom turistov, ale keď tak nad tým rozjímam – nemám nijaký problém po nich prejsť, rovný povrch nie je o nič únavnejší. Možno to trápi ľudí kvôli jednotvárnosti, ale aj to je subjektívne. V okolí obdivujem lúky so zvyškami starých sadov, lesy, stromy a nebo, nie, toto nie je jednotvárny pohľad. Slnko klesá k obzoru, aj teplota je znesiteľnejšia a po výraznej serpentíne začínam mať oči na stopkách. Najprv sa objaví pod cestou miniatúrny vápencový kaňon, kde sa naozaj objavuje pramienok vody. Ale nič, čo by pripomínalo vodopád a už vôbec nemožno hovoriť o vhodnom mieste na táborenie.

Až o štvrť kilometra ďalej v temnom lese začujeme zreteľný šplechot vody. Je tu informačná tabuľa, mostík a lavičky s ohniskom. Výborne! Tu sa bude dať prespať. Osobne preferujem nocľahy priamo pri prameni, večera aj raňajky sa dajú zvládnuť bez toho, aby som vodu musel vláčiť, všetko sa dá poumývať a v tomto prípade ide o travertínové kopy, kde by sa v drobných vodopádoch dalo možno osprchovať. Monika sa obáva, že ju šum bude vyrušovať v spánku, ale hneď zakladám oheň, staviam stan, do ktorého naše blšky okamžite zaliezajú a ihneď zaspávajú.

Varím cestovinové jedlo – kuracie na paprike, do toho ešte vytlačím syr v črievku a chutí nám tak, že sa nám robia uzly za ušami. Sedíme do tmy pri ohni, potom zaľahneme do stanu, v tej chvíli práve prechádza okolo nejaké auto. Opäť čelíme teplej noci, hoci v hlbokej doline je oproti včerajšku o kúštik chladnejšie, ale ani tak sa nedalo v spacáku zapnúť. Okolo tretej nad ránom počujem Moniku vysloviť vetu: “Nemôžeš ísť tú vodu vypnúť?” Keď sa započúvam do zvukov vody, počujem hukot, šum, čvachtanie, izolované čľapoty, pri troche fantázie by sa v tom dali počuť kroky, ľudí, zveri a… draka. Ale nevidel som ho, lebo mňa ten zvuk opäť uspal. Pred svitaním sa budíme na bubnovanie kvapiek na celte stanu, našťastie máme Monikin batoh pri hlavách a môj som napchal do miniatúrnej apsidy stanu. Kvapky počuť len pár minút, potom mrak buď odchádza, alebo sa definitívne vyčerpal.

Ráno robím obligátnu ovsenú kašu, potom kávu, a až doma zisťujem, že v bombe zostalo plynu len na minútu varenia. Konečne si môžem poriadne poobzerať travertínové vodopády, čo zároveň využívam na kompletnú očistu tela, v tomto ohľade ide o jedno z najluxusnejších táborísk, aké som kedy na turistike zažil. Tam, kde voda ešte tečie, skala má škaredú zemitú farbu, sú na nej aj zelené riasy. Ale kúsok ďalej prestala tiecť a tam je travertín pekný bledý, ako si ho obvykle predstavujeme. Kým sa balíme, opäť padá pár kvapiek, ale bol to planý poplach. Ale aj tak tlačím veci do batoha bleskovo, naozaj nemám rád, keď stan zostane v obale mokrý…

 Výprava k neexistujúcemu vlaku

Keď sme plánovali našu túru, počítali sme s tým, že sa vrátime železnicou Horní Lideč – Púchov. Včera sme zmenili plán a vydali sa po zelenej značke do Bolešova, kde som na mape objavil trať. Spojenie som však bez signálu nemal ako skontrolovať, a tak ráno schádzame Bolešovskou dolinou v nádeji, že sa do Púchova odvezieme nejakým spojom.

Kúsok od nocľahu môžeme obdivovať douglasky, na ktoré upozorňuje informačný panel. Pomaličky sa blížime k údoliu Váhu, teplota vzduchu naberá grády, ale stále je čo obdivovať, či už les, kroviny, alebo lúky v smere chatovej osady Tlstá Hora. Keď tak odpočívame v tieni, pozerám sa na lieskovú húštinu, v ktorej zatrepocú krídla neznámeho operenca a uvedomím si, že kriačie je univerzom samo pre seba, so všetkými mravcami, žabkami, pavúkmi a ďalšími tvormi, ktoré si pri ceste okolo ani nestihneme uvedomiť.

Pri chate Giliánka nachádzame vodnú nádrž, pri ktorej sedia rybári s nahodenými prútmi. Je fakt horúco, ale ak by sme sa rozhodli zaplávať si v chladivej vode, asi by sme lovcov nepotešili. Naše blšky dávame na vôdzku, sem-tam prejde auto a vykračujeme poľnosťami Bolešova. Kedysi vrchnosť nariaďovala, aby pri každej ceste vysádzali stromoradia, lebo okrem ovocia dopriali chodcom a koňom vítaný tieň počas dní, ako je tento.

Až v obci pri pohľade na trať pochopím, že som si ju poplietol s hlavnou magistrálou Bratislava – Žilina a až neskôr doma objavím, že je to štreka Trenčianska Teplá – Lednické Rovne, kde od roku 2003 nepremáva osobná doprava. Ale ani s autobusmi to nie je žiadna sláva. Pokus vyhľadať 20-kilometrové spojenie Bolešov – Púchov mi vyhadzuje až štvornásobné prestupovanie s príchodom o sedem hodín odteraz. Spomeniem si na diskusiu k článku, ktorý pojednával o doprave a turizme a opäť sa mi potvrdzuje môj názor, že väčšine destinácií moderná hromadná doprava nepraje. Pohľad na cestovné poriadky na zastávke v centre obce ukazuje, že drvivá väčšina spojov chodí len cez pracovné dni. Seďte doma, otvorte si pivo a pozerajte televízor.

Využívame prístrešok miestneho bufetu, kde si dávame kofolu, jeme posledné zvyšky jedla a zvažujem, že si vezmeme taxík, keď ešte raz nazerám do mapy. Nachádzam na nej stanicu v Dubnici nad Váhom neďaleko od nás, z ktorej pôjde vlak naším smerom o hodinu a pol. Musíme len prekľučkovať miestnymi cestičkami vedúcimi mostami ponad Váh a jeho derivačný kanál. Toto je predsa otázka cti, nie?

Záver

Keď si tak vykračujeme otvorenou krajinou smerom na stanicu, praží do nás slnko (neskôr mi v týchto miestach ukáže teplomer v aute 34 °C a meteorológ v rozhlase hovorí niečo o rekordných teplotách pre daný dátum), ale my si radosť z výletu nedáme nijako vziať. Nesieme si na chrbte celý náš dom, pri pohľade cez plece vidíme takmer celú prejdenú trasu a keď skladáme batohy na peróne v Dubnici nad Váhom, môžeme si povedať, že uplynulý letný zážitok stál za to!

Diskusia
Púchov – Vršatec – Dubnica nad Váhom 19/10/17 19:23 12 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Test Asolo Kongur GV – celokožené turistické topánky Toto je test a recenzia celokožených – nubukových goretexových topánok Asolo Kongur GV, v článku nájdete moje komentáre, hodnotenia, ale aj denníkové záznamy, ktoré som počas niekoľkých mesiacov zapisoval po bezprostrednej skúsenosti s používaním. Na internete som ich našiel v tom čase v cene typicky do 240,- €. Test prebiehal od júna 2017. Komu sa nechce čítať ako sa topánky správali na rôznych terénoch, nech rovno preskočí do sekcie “Hodnotenia”. 18/10/17 Pavol Timko Obutie
Túra Púchov – Vršatec – Dubnica nad Váhom Biele Karpaty sú v mojom prípade z väčšej časti Terra Incognita, no už dlhé roky mi počas ciest Považím nejako zátylkom chodia mravce, kedykoľvek otočím pohľad na Vršatec. Kedysi som tu po okolí liezol, chcelo by to nostalgicko-turistickú výpravu na dávno zabudnuté miesta. Pôvodne som chcel vyraziť z Púchova, prejsť Vršatec a potom zatočiť na Moravu a skončiť pri skalách v Lidečku, ale napokon sme za pochodu zmenili konečný cieľ, však v texte to objasním. Veď improvizácia je moja druhá prirodzenosť. 08/10/17 Pavol Timko Biele Karpaty
Túra Lysec z Jasenskej doliny Prvýkrát som si veľkofatranský Lysec všimol až počas našej hrebeňovky, kedy pritiahol môj zrak z vrcholu Rakytova. Veľkolepá hora s lúčnymi úbočiami, ihneď som začal dolovať mapu a zisťovať jej totožnosť. Ako keď sa mladý nezadaný chlap stretne s neznámou kráskou a začne pátrať po jej telefónnom čísle či adrese. Už vtedy som si zaumienil, že prekrásny vrchol si nenechám ujsť. Ale ubehli bezmála štyri roky, kým sa plán podarilo zrealizovať. Nenašiel som nijaký článok, ktorý by sa venoval výsadne tomuto vrcholu, tak som sa rozhodol podeliť o náš zážitok. 01/09/17 Pavol Timko Veľká Fatra a Choč
Najnovšie články na titulke
 
Túra Ako sme spoznávali Liptov s našimi ratolesťami V článku by som rada priniesla niekoľko tipov, čo navštíviť s malými deťmi na Liptove. Bývali sme pri Liptovskom Mikuláši pod kopcami v dedine Smrečany. Na Liptove sme strávili celkovo dve týždňové letné dovolenky v dvoch rokoch po sebe. Presvedčili nás o tom, že je tu stále čo objavovať. Nájdete tu široké možnosti na turistiku, cyklistiku, ale aj spoznávanie kultúry, historických pamiatok alebo jaskýň. Viete si urobiť program v peknom aj škaredom počasí, ponuka je široká. Naše deti boli vo veku takmer 4 a 6 rokov, resp. o rôčik viac. Na naše obe dovolenky sme brali so sebou bicykle, pre mladšiu dcérku ťažnú tyč na bicykel, starší syn bicykloval samostatne. Program sme prispôsobovali počasiu a únave, aby bol dostatočne pestrý a pre deti zaujímavý. Čo sme navštívili? včera Jana Bílešová Nízke Tatry, Západné Tatry, +
Cyklotúra Okolo Vršatca z Pruského V letných horúčavách v poslednom čase nahrádzam turistiku cykloturistikou. Z domácich končín sa občas presúvam do atraktívnejších, horských lokalít, kde mi nejde tak o cyklistický výkon, ale skôr o „zrýchlenú“ turistiku – najmä dolu kopcom. Tentoraz padla voľba na Vršatec - jedinečné zoskupenie brál, vypínajúce sa nad Ilavskou kotlinou. Skaliská boli ešte v časoch dinosaurov súčasťou obrovskej útesovej bariéry, ktorú neskôr tlak vznikajúcich Karpát v dvoch fázach rozdrvil, zároveň však niektoré bralá vytlačil na povrch. 19/10/17 Peter Straka Biele Karpaty
Test Asolo Kongur GV – celokožené turistické topánky Toto je test a recenzia celokožených – nubukových goretexových topánok Asolo Kongur GV, v článku nájdete moje komentáre, hodnotenia, ale aj denníkové záznamy, ktoré som počas niekoľkých mesiacov zapisoval po bezprostrednej skúsenosti s používaním. Na internete som ich našiel v tom čase v cene typicky do 240,- €. Test prebiehal od júna 2017. Komu sa nechce čítať ako sa topánky správali na rôznych terénoch, nech rovno preskočí do sekcie “Hodnotenia”. 18/10/17 Pavol Timko Obutie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Púchov – Vršatec – Dubnica nad Váhom 19/10/17 19:23 12 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Biele Karpaty (CHKO Biele Karpaty) a Považské podolie

  • Počet dní
    • 3

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 780 m n. m.

    • min: 225 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1469 m

    • klesanie: 1496 m

  • Vzdialenosť
    • 42 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 25.08.2017

  • Štart trasy
    • šírka: 49.1132 ° SŠ
      dĺžka: 18.3279 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.96616 ° SŠ
      dĺžka: 18.16764 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 49.09486 ° SŠ
      dĺžka: 18.18897 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 49.03657 ° SŠ
      dĺžka: 18.11069 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Lúka pri chate pod Červenokamenským sedlom, Dračia studňa

  • Voda
    • verejná studňa v Hornej Breznici, pod Závlačnou, horáreň Chrastková, Dračia studňa

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Púchov (vlak, bus, sídliskové parkovisko na Gorazdovej ulici)
      Dubnica nad Váhom (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1209 ľudí
0.66 (0.15)