Trasa

Jasná, Lúčky – Pod Krčahovom – Široká dolina, záver – Pod Krúpovou hoľou – Demänovské (Široké) sedlo – Chopok, rázc. – Dereše, rázc. – sedlo Poľany – Zadná dolina – Tri vody – Jasná, sedlo Biela púť

Túra má iné miesto štartu a cieľa, na oboch stojí autobus. Rozdiel sa po asfaltke dá odšliapať aj pešo, ale nám sa podarilo stihnúť autobus, ktorý má zo zastávky Demänovská dolina, Jasná odchod o 9.12 h. O 7 minút sme vystupovali na zastávke Demänovská dolina, Lúčky. Hneď sme pri smerovníku a začíname vykračovať po zelenej značke. Počasie je polooblačné, zatiaľ to vyzerá na pekný deň.

Sme na trase náučného chodníka, postupne míňame dve rovnaké tabule o partizánskych bunkroch Krčahovo. Dá sa k nim odbočiť po červenej značke, ale to necháme na inokedy. Predsa len, túra má 7 hodín čistého času a je pol desiatej, k tomu nás čaká šoférovanie domov.

Z pekného chodníčka sa rýchlo dostávame na zvážnicu a pokračujeme po nej. Najprv lesom, ale od spomínaného rázcestia s červenou značkou stromov ubúda. Oblakov naopak pribúda, onedlho to vôkol vyzerá naozaj apokalypticky. Uľaví sa nám, keď za väčším mostíkom nechávame zvážnicu za sebou a odbáčame vpravo do zvyškov lesa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

O nejaký čas sa dostávame do pekného lesa s jasnozelenými papraďami, po ľavej ruke máme potok Demänovka. Konečne sa cítime ako v národnom parku. Chodník stúpa príjemným sklonom. Na rázcestí Široká dolina, záver si robíme desiatovú pauzu. Dá sa tu odbočiť na červeno značený chodník, ktorý by nás doviedol traverzom na Lukovú a odtiaľ na Tri vody, čo je zase v strede Zadnej doliny, ktorou sa budeme vracať. Je tu pekný lesík, takže si pesimisticky hovorím, že by som si trasu mala rýchlo prejsť, kým tu ešte sú stromy.

Pridávame mikiny, lebo sa akosi ochladilo, a pokračujeme. Široká dolina sa pomaly otvára. Na jednom mieste ideme priamo cez potok Demänovka. Okolo nás je len kosodrevina. Chodník sa mení na vykladaný skalami, je to fotogenické, a tak sa hráme s foťákmi, aj keď dosť fúka. Došlo aj na čiapky a rukavice. Len poslednú bundu si nechávam na hrebeň, ktorý sa miestami stráca v oblakoch. Hýbu sa rýchlo, hore to bude veselé. Chodník sa vrtí peknými serpentínami, viditeľnosť je stále dobrá, a tak onedlho dosahujeme rázcestie pod Krúpovou hoľou. Tu na chvíľu zmeníme farbu chodníka na žltú a príjemným traverzom sa blížime na hlavnú trasu hrebeňom. Pre istotu sme si obliekli bundy. V Demänovskom (Širokom) sedle sa do nás oprie taký vietor, že blahorečíme všetkým vrstvám, ktoré sme si vzali. Musíme na seba nahlas kričať, vietor fučí ako besný. Chvíľami strácam rovnováhu. Toto nebude 13 m/s v nárazoch.

Nezdržiavame sa a ponáhľame sa ďalej. Len občas šibnem očkom dolu na južné svahy Chopku. Poriadne sa to tu pomenilo od čias, kedy sme za pár korún chodievali lyžovať na prázdnu zjazdovku na Predných Derešoch. Potom si vyšliapať od hornej stanice vleku aj s lyžami popod stĺpy starej lanovky na Kamennú chatu na buchtu Chopok.

Pomedzi spomienky sa deriem vpred v silnom vetre, pri jednom väčšom súskalí si robíme pauzu v závetrí a obdivujeme skalnaté zrázy na severnej strane masívu. Od tohto bodu sa však dovalí taká hmla, že s výhľadmi je koniec. Aj vykladaný chodník a skalní mužíci v hmle vyzerajú pekne, ale nie sú podmienky na obdivovanie, ledva sa vlečiem, vietor mi vyráža dych.

Spomínam si na skialpovú túru, kedy sme sa plazili od Štefáničky na Kamienku cez Ďumbier 5 hodín v ešte horšom víchre, ktorý nás zaskočil až niekde okolo Krúpovho sedla, takže sme sa už nevracali. Ani snehu nebolo dosť, stále sme dávali pásy hore a dolu, až Ľubovi prestali lepiť, takže dal lyže na batoh a víchor ho potom mohol lepšie zhadzovať. Nikdy som sa tak nepotešila pohľadu na kadibúdku ako vtedy, keď sme sa konečne dostali ku Kamienke. Aj dnes vyzerám kadibúdku ako znak civilizácie, ale napokon ju predbehol stĺp lanovky, ktorý sa nejasne ukázal v mlieku asi 15 m odo mňa.

Kamienka je zavretá, lebo sa pristavuje jedáleň, a tak si robíme pauzu v Rotunde. Je tu celkom dosť ľudí, čo ma pri tomto počasí prekvapuje. Pri polievke sa bavíme na zistení, že SHMÚ vydal výstrahu pred silným vetrom na horách. To už je nám teraz nanič.

Prezliekam si suché veci, keďže stúpať by sme už prakticky nemali. S chalanmi sa dohodneme, že pôjdeme každý svojím tempom do sedla Poľany a tam sa stretneme v nejakom závetrí na žltej. Vrchol Chopku vynechávame. Vietor snáď ešte zosilnel. Heslo je rýchlo preč z hrebeňa, a tak viac bežím, ako kráčam, chodník je rovný a vietor aspoň stály, takže netreba toľko balansovať ako pri nárazoch. O chvíľu podchádzam vlek na Zadných Derešoch, vidno z neho len siluetu v hmle a strašne vŕzga, cítim sa ako v horore. Míňam svoju obľúbenú lúčku s kamennou lavičkou, výhľady nulové, takže sa ponáhľam ďalej.

Chodník sa miestami blíži až k zrázu. Vietor je veľmi silný, tak sa snažím držať od okraja čo najďalej, aby ma nesfúklo. Opäť nemôžem poriadne polapiť dych. Vietor robí taký hurhaj, že si najprv myslím, že je búrka, potom, že letí lietadlo, ale napokon zistím, že to robí vietor zapierajúci sa do mojej bundy. V sedle Poľany dobehnem Ľuba a s úľavou opúšťame hrebeň. Viditeľnosť sa skoro zlepšuje, ale vietor je stále silný, takže Adama stretneme až za ďalších 20 minút v závere Zadnej doliny, dovtedy nenašiel žiadne závetrie.

Na hranici kosodreviny si Ľubo zaznačí polohu prameňa a potom popri stále silnejúcom potôčiku Zadná voda pomaly schádzame do pásma lesa. Na rázcestí Tri vody je naozaj vôd a vôd, dva potoky a nejaké stružky na turistickom chodníku. Pár krokov prejdeme po červenej a dávame si olovrant. Potom len príjemným lesom k Vrbickému plesu. Tu už dokonca svieti slnko. Zhrozene pozeráme na masívnu výstavbu pár krokov od plesa. Národný park ako vyšitý. Poberáme sa na parkovisko a túru radšej zrekapitulujeme až v aute cestou domov.

Zhrnutie

Napokon sme to stihli za hikeplannerových 7 hodín vrátane všetkých jedál. Za pekného počasia a kochania výhľadmi by to bolo určite viac, takže odporúčam si na trasu vyčleniť viac času a dosť miesta na fotky.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek