Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Zla Kolata (2534 m)
Zla Kolata (2534 m) Zatvoriť

Túra Čierna Hora - Prokletije - výstup na Zla Kolata

Náš T. O. Bjatek zorganizoval koncom augusta 2017 deväťdňový letecký zájazd do Čiernej Hory. Keďže jeho súčasťou, okrem spoznávania kultúrnych pamiatok, bola hlavne turistika v NP Prokletije a NP Durmitor, rád som sa prihlásil. Po prílete do Podgorice sme sa autobusom presunuli ku Plavsko jezero a ubytovali sa v penzióne Šarkinoviči, oproti mestečku Plav.

Vzdialenosť
21 km
Prevýšenie
+1750 m stúpanie, -1750 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 27.08.2017
Pohoria
Čiarna Hora: Prokletije / Prekliate hory (Nacionalni park Prokletije)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 2534 m n. m. Zla Kolata
  • Najnižší bod: 930 m n. m. Vusanje
Voda
prameň pri salaši (posledná voda na trase)
Doprava
Šarkinoviči - Vusanje a späť autobusom (parkovať pri škole)

Trasa

Vusanje – Zarunica – Grlata – Preslopi – Zla Kolata (Bregu i Kolats) a späť

Keďže nás ubytovali napokon na dvoch miestach, vzdialených od seba snáď 1,5 km, a raňajky sú spoločné v pôvodnom penzióne, vyrážame autobusom do dedinky Vusanje až po ôsmej hodine. Slnko už od rána praží a navyše vraj všade naokolo v horách horí. Vystupujeme pri miestnej mešite (džamija) a Vlado sa u miestnych ubezpečuje, že na trase nášho výstupu nehorí. Potvrdia mu to a ešte nás varujú, že na celej trase nie je možné si nabrať vodu. Nemajú v oboch prípadoch až tak celkom pravdu.

Smerovník hovorí o 6,5 hodine na Zla Kolata, a tak, akonáhle naskočí tablet, vyrážam vpred. Prudko stúpame pomedzi domy po asfaltke, ktorá sa však veľmi rýchlo zmení na hlinenú cestu. Keď sa stúpanie zmierni, je mi už tak teplo, že zastanem a dávam dole bundu a skracujem nohavice. Navyše rozkladám paličky a tak ma všetci, čo sa dnes vybrali na trasu A (Zla Kolata) a B (len po planinu s rázcestníkom), predbehli.

Zablúdenie

Čoskoro dochádzam k cintorínu s tromi hrobmi a k štyrom domom, čo je asi pastierska osada Zarunica. Od troch spodných domov je natiahnutá hadica cez cestu a v ohrade z nej tečie voda do veľkého suda. Takže tu by sa dala ešte voda nabrať. Cesta tu končí a ďalej sa dá ísť len po chodníku, ktorý sa vnára do lesa. Prekračujem skalnaté riečište celkom vyschnutého potoka. Kráčam skoro hodinu a stále som nikoho nedobehol. Je mi to už čudné, lebo zase až tak dlho som sa neprezliekal. Počujem dolu pod sebou hlasy a dumám, či to nie je skupina C, ktorá sa mala vybrať len na krátku prechádzku údolím. Napokon vychádzam na lúku s ohradou a s niečím ako dom, ale to je na to silný výraz. Vonku žena okopáva políčko. Pod stromami nachádzam hadicu, ktorá z lesa privádza do bandasky tenký prúd krásne studenej vody. Napijem sa a vyberám tablet. Cesta je dobre značená, a tak raz neviem, či som zablúdil, alebo prečo som nikoho nedobehol. Vysvetlenie sa ukáže na začiatku lúky, keď sa objaví had turistov na čele s Karolom. Všetci okrem mňa zablúdili – zišli za Zarunicou zo značky a cez les sa predierali hore na správny chodník.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pastierska navigácia

Z lúky sa nám ukázali pekné spätné výhľady na kopce nad Vusanje. Nad údolím ešte stále bola ranná hmla. Zato pred nami sa ukázali skalnaté kopce. Les veľmi rýchlo skončil a tak isto hlinený chodník. Začali sme skákať z kameňa na kameň, alebo sa predierať cez štrbiny v skalách. V jednej takej som zrazu zazrel oheň. Horela tráva na celkom ľadových kameňoch, čiže ju evidentne niekto musel zapáliť. Myslím si, že pastieri oviec, na ktorých sme čoskoro narazili.

Krikom nás z okolitých úbočí upozorňovali, aby sme išli doprava, že tade sa ide na Zla Kolata. Vystúpili sme na malý výšvih a ukázali sa pred nami veľké skalnaté kopce a len sme sa tak dohadovali, ktorý z nich je "náš". Napokon sme došli na planinu obklopenú vrchmi a zo smerovníka sme sa dozvedeli, že na Zla Kolata to je 3,5 h. Mali sme za sebou tri hodiny výstupu a optimisticky sme si povedali, že by sme to mohli o hodinu skrátiť.

Ľadové osvieženie

Začali sme stúpať dosť strmo do skál a opäť som sa ocitol sám. Z Pobaltia som sa vrátil nachladnutý, lebo kúpať sa v Balte a zostať sedieť v plavkách na pláži sa neukázalo ako dobrý nápad. Nuž som to nesilil. Prehupli sme sa cez ďalší skalnatý hrebeň a otvorila sa pred nami kotlina, nad ktorou sa dvíhal vrch Zla Kolata. Chodníček viedol po pravej strane svahu a v diaľke som videl kamarátov. Na ľavej strane sa pohybovali ovečky a niesli sa odtiaľ výkriky chlapcov, čo ich usmerňovali.

Zrazu ma ovanul ľadový vzduch, čo v horúčave bolo značne nečakané. V skale som objavil snáď trojmetrový vstupný portál jaskyne. Samozrejme, že čelovku som ráno vyložil. Veď načo by mi aj bola! Tak vstupujem len na asi 10 metrov a potom vychádzam, lebo mi je normálne zima. Škoda! Klesalo to pomaly, bohvie, kam by som sa až dostal a čo by som uvidel.

V kolmej stene

Vidím, že naši sa usadili v sedle, od ktorého sa pomaly kolmo hore dvíha skalnatá stena. To má byť záverečných 500 výškových metrov snáď na kilometri vzdušnou čiarou! Než ich dôjdem, dvíhajú sa a odchádzajú. Mal by som pomaly niečo zjesť, ale v horúčave nemám normálne chuť. Napokon som počas celého dňa vypil len tri litre vody, čo som si zobral, zjedol šesť tabliet hroznového cukru a po zostupe pri smerovníku som zjedol Princezku.

Nechápavo hľadím do kolmej steny, kade mám ísť hore. Napokon sa nechám viesť úzkym chodníčkom. Cik-cak stúpa po skalnatých rímsach. Cesta je dobre značená, len treba dávať pozor a veľmi sa nepozerať pod seba. Začínam mať toho plné zuby a hovorím si, že niekam dôjdem, najem sa a skončím. Stretám jednu z našich. Sedí, je a hovorí, že skončila. Rozhodujem sa dôjsť aspoň do sedla, lebo v kolmej stene by som asi ťažko sedel a jedol.

Vrcholový boj

V sedle zbadám najprv pod skalou jedného chlapíka a napokon obďaleč celú skupinu. Ba z ľavého kopca schádzajú ďalší dvaja. Jeden sa ma pýta po anglicky skade som a veľmi sa čuduje, že neviem po anglicky. Ja sa pýtam koľko to ešte trvá hore, ten starší mu to hovorí srbsky a on mi odpovedá anglicky. Dovtípim sa, že 20 minút. To ma nabudí, že to nezabalím, ale dôjdem. Lenže značky skončili a ktorý z dvoch kopcov je náš? Vyhráva pravý, lebo tam vedie väčší chodníček. Stretám zostupujúci pár, žena je zahalená v šatke, nijak extra turisticky oblečení. Trošku leziem po skalách a zrazu stojím na vrchole, kde naši pojedajú a veselo sa bavia s nejakými domácimi turistami. Karol mi podáva vrcholovku, Ivana vyberá našu zástavu a keď sa zjaví pani, čo to chcela v stene zabaliť, dávame sa vyfotiť.

Prekliatie

Výhľady sú úžasné. Pred nami leží Albánsko s jeho vrcholmi. Hranica nie je nijako viditeľne označená a tablet je tak zblbnutý skalnými stenami, že sa podľa neho nachádzam dosť hlboko v albánskom vnútrozemí. Ivana ponúka totálne rozpustenú čokoládu a nejako sa jej nemôže zbaviť. Natáčam si video 360º záber výhľadu, aby som mohol doma žene ukázať nádheru Prekliatych hôr (Prokletije).

Autobus nás má odviezť z Vusanje o 18-tej, tak sa treba poberať dolu. Spravím veľmi zlé rozhodnutie, ktoré mi potom skomplikuje ostatné túry. Zbalím paličky, lebo pri zostupe sa chcem chytať skaly. Celých zostupových 1750 výškových metrov tlmím stehnami a tie sa mi odvďačia svalovicou. No a ľavé koleno mi to pripomínalo celý pobyt, Nuž, za chybné rozhodnutia sa platí!

Zostup

Karol s Alenkou sa rozhodnú ešte vybehnúť aj na susednú Dobra Kolata (Kolata e Mirë, 2528 m) a so svojím zostupovým tempom zostávam opäť sám. Celou kotlinou znejú zvonce ovečiek a pohvizdovanie honelníkov. Občas rozmýšľam, či to nie sú svište. Cesta späť sa mi zdá byť nejako dlhá a aj si celkom odfúknem, keď dôjdem na planinu so smerovníkom. Sadám si na kameň, dopíjam poslednú vodu a jem Princezku. Dobieha ma Karol s Alenkou a na naše počudovanie sa vracia Ivana, ktorá vraj nevie nájsť značku.

Vo štvorici zostupujeme k salašu. Keď je skoro na dohľad, zo zákruty vyjde chlapík a vedie koňa s nákladom a ešte na ňom sedí žena. Tak sa zadívam, že si nevšimnem skalu posypanú pieskom, kĺže sa mi pravá noha, pád dopredu tlmím pravým plecom a hlavou narážam na skalu. Karol priskakuje ku mne a zisťuje, či som v poriadku. Okrem hviezdičiek pred očami, menšej gule na hlave a oškretého lakťa mi nič nie je, a tak dochádzame na salaš.

Kravský chodník

Karol s Alenkou zostávajú nabrať si vodu, ja s Ivanou po napití sa z plnej bandasky pokračujeme do Vusanje. Cestou je len malé dobrodružstvo s kravami vracajúcimi sa z paše. Nechceli nás pustiť na úzkom chodníčku pred seba, ba dokonca zaútočili na nás rohami.

Ako vychádzame z lesa nad Vusanje, zbadáme, že protiľahlá hora nad dedinou horí minimálne na dvanástich miestach a do oblúka. Nikto ma nepresvedčí, že to niekto nepodpálil. A tak to bolo napokon v celej Čiernej Hore. Na druhý deň sme pre požiare museli úplne zmeniť plán túry.

Pred Vusanje dobiehame dve krívajúce, domáce turistky. My sme v pohode a od mešity schádzame dolu ku škole. Míňame pamätník s albánskou zástavou a albánskym textom. Isuf Kamer Cefaj zomrel v roku 1944. Žeby partizán?

Ostatní sú pousádzaní na tráve, autobus je pristavený a keď po 20 minútach dôjde Karol s Alenkou, vyrážame do penziónu.

Štíty Prekliatych hôr (Prokletije) nám ukázali svoju krásu, ale aj pečúcu belobu skál v páliacom slnku. Myslím si, že som ešte takú "krátku" túru s takým veľkým prevýšením nerobil.

Fotogaléria k článku

Najnovšie