Trasa

Súľov, parkovisko - Súľovský hrad - Lúka pod hradom - sedlo pod Bradou - Pod Roháčom - Šarkania diera - Lúka pri Kamennom hríbe - Súľov, parkovisko

Parkujeme v úzkej doline na platenom obecnom parkovisku. Prvý smerovník stojí priamo tu a skaly sa týčia rovno nad hlavou. K týmto ale nejdeme, zelená značka nás povedie na opačnú stranu. Prvý úsek ide cez les, ale netrvá dlho a dostávame sa rovno k známej Gotickej bráne. Zelená značka tu odbáča doprava, ale treba ísť rovno po vyhliadkových značkách (trojuholník) a dostaneme sa k drevenej tabuli náučného chodníka a asi najlepšiemu výhľadu na Gotickú bránu.

Po návrate na chodník nás hneď o niekoľko minút čaká ďalšia vyhliadka. Tu by som neodporúčala sa popri zelenom trojuholníku s rozbehom štverať na skalu ako deti, ktoré tam pribehli a poňali to ako preliezku, lebo za okrajom skaly je priepasť (foto k článku s mojou osobou). Ledva sme ich ubrzdili, rodičia pribehli až o chvíľu neskôr. Inak bol odtiaľ pekný výhľad na obec Jablonové, ak si odmyslíme kameňolom.

Pokračujeme ďalej a otvárajú sa nám výhľady smerom na Súľovský hrad. Okolo nás borovice, ktoré voňajú a ich korene sa všakovako prepletajú pomedzi skaly. Klesneme do lesa, aby sme vzápätí liezli po skale strmo hore, je tu aj malá reťaz a železné kruhy asi pre prípad šmykľavého povrchu. Nad nami sa týči vysoká skala a máme možnosť si detailne obzrieť horninu, ktorá tieto skaly tvorí. Jej názov je zlepenec, a je to vlastne stmelený štrk.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chodník následne vedie pomedzi dve úzke skalky a hore pomocou malého rebríka. Nemôžem si pomôcť, cítim sa ako na nejakom rozprávkovom chodníku pre deti. Rada sa sem vraciam, táto túra je absolútny estetický zážitok.

Onedlho prichádzame pod zrúcaniny hradu Súľov. Z hradu tu veľa neostalo, resp. niekedy je problém rozlíšiť, čo je hrad a čo sú skaly. Stretávame tu Miša Knitla, ktorý práve z hradu odchádza. Uvažuje, čo s načatým dňom, tak mu poradím neznačený hrebienok cez Havraniu skalu smerom na Kostolec, ktorý mám v merku ako jeden z ďalších cieľov niekedy v budúcnosti. My s mamou pokračujeme na hrad uzučkým priechodom medzi dvoma múrmi. Míňame malú pivnicu, smutné memento toho, že schovať sa pred búrkou v miestnosti s nízkym stropom nemusí byť šťastné.

Do vyšších častí hradu sa musíme vyštverať po rebríku cez úzku dieru, takú úzku, že batoh dávam dolu a hodím ho hore ako prvý. A už sme na úžasnom vyhliadkovom mieste. Je tu ešte jedno lepšie, treba vyliezť hore na najvyššiu skalu. Napodiv sa mi podarí hecnúť aj mamu, ktorá má z výšok rešpekt. Výhľady sú famózne. Súľovské vrchy - so zelenými nevyťaženými lesmi - obkolesujú kotlinu ako zelená hradba v tvare podkovy. Vidíme bizarné skaly, najbližšia vyzerá ako skamenelý obor, vedľa vyschnutý strom, vzadu skala ako kostol dokonca s malým ozdobným oblúkom. Keby som chcela natáčať horor, isto sem prídem v hmle. Trčíme tu dlho, lebo to stojí za to, ale napokon sa poberáme cez dieru a rebrík zase naspäť.

Súľovský hrad pochádza z 15. storočia. Podľa www.hrady.sk to bol malý, pozorovací hrad so značným výškovým rozdielom hornej a dolnej časti, ktoré boli spojené tunelovou chodbou, vytesanou do skaly. Zaujímavé bolo prispôsobenie stavby prírodným skalným útesom, ktoré boli často súčasťou jeho múrov a stien. Koncom 16. storočia už majitelia bývali v pohodlnejších kaštieľoch. V 18. storočí bol hrad opustený aj poslednou strážou a odvtedy chátra.

Teraz nás čaká strmý zostup za pomoci viacerých rebríkov a zábradlí. Míňame rázcestia Lúka pod hradom a Sedlo pod Bradou a foťák sa zapotí až na Štefánikovej vyhliadke. Sme v strede najkratšej strany pomyselnej podkovy. Sivobiele skaly v jasnozelenom lese tu vyzerajú neskutočne. Vyhliadka je úžasná, nechce sa mi odtiaľto.

Na ďalšom úseku míňame bývalú vyhliadku, zábradlie, pred ktorým medzičasom stihli vyrásť stromy. Fotím si aspoň záplavu bielych kvetov. O chvíľu v lese ma zase zaujmú vyššie kvety podobné fialkám, najmä vôňou. Voňajú fantasticky.

Chodník sa neustále mení, chvíľu vedie ihličnatým lesom, chvíľu listnatým. Okolo rôzne skaly, dokonca jedna sa týči priamo na chodníku, neustále odbočky na vyhliadky, ktoré nám riadne predlžujú hikeplannerový čas, ale to sa tu proste nedá poňať športovo.

Na rázcestí Pod Roháčom sa odpájame na žltú značku a začíname prudký zostup. Dlho však neklesáme, lebo sa pristavujeme pri monumentálnej Obrovskej bráne. Aj pri ďalšom postupe sa stále obzeráme, takže vidíme, že z väčšej diaľky vyzerá ako srdiečko. Treba aj pod nohy pozerať, staré lístie a hlina sa šmýkajú, chodník má fakt strmý sklon, aj keď na fotkách to možno tak nevyzerá. Ďakujeme nebesiam, že z tých sivých oblakov nepustili žiadnu vodu.

V lese okolo sa týčia vysoké skaly, cítim sa ako vo filmových kulisách k rozprávkam o drakoch. Celkom rozumiem, prečo sa neďaleká jaskyňa nazýva Šarkania diera. Aby sme sa k nej dostali, ešte nás čaká niekoľko nových rebríkov v úzkom skalnatom kaňone. Je to tu naozaj atraktívne, pripadám si ako v Kvačianskej doline alebo niekde v Slovenskom raji, len potok chýba (teoreticky, nie prakticky).

Schádzame na rovnú lesnú pôdu, kde nás čaká odbočka k spomínanej Šarkanej diere. Už som tu bola pri jednej z mojich predchádzajúcich návštev Súľovských skál a spomínam si na to ako na neveľmi príjemný zážitok. Hlina a drobné kamienky sa mi pri výstupe a ešte viac pri zostupe šmýkali pod nohami a nebolo sa čoho držať, len úbohých korienkov stromov, drevené rebríky boli takmer celé zasypané drobučkou suťou. Evidujem však informáciu, že by to malo byť preistené, tak to ideme pozrieť.

Chodník je vystužený kovovými stúpačkami, takže jeho strmosť neprekáža. Na najexponovanejších miestach sú nové rebríky, výstup je hračka. Rebríky tesne pri skalnej stene už začínajú byť tiež plné lístia a kamienkov, ale na stene sú železné madlá na držanie, ktoré pomôžu, aj keby boli rebríky celé zasypané. Len posledné metre stúpania k jaskyni sa nám dosť šmýkajú, ale s paličkami to zvládame.

Z tabule sa dozvedáme, že jaskyňa pozostáva zo 60 metrov dlhej, strmo stúpajúcej chodby a má 10 metrov vysoký vchod. Vytvorila sa v zlepencoch vplyvom rozpúšťacej činnosti priesakových vôd s oxidom uhličitým. Jaskyňa je významným paleontologickým a archeologickým náleziskom z konca doby kamennej a bronzovej. Našli sa tu hlinené, kostené a kamenné výrobky.

Jaskyňa mi veľmi pripomína Deravú skalu nad Plaveckým Mikulášom v Malých Karpatoch. Ideme sa pozrieť až na koniec, svah je strmý, pokrytý vlhkou drobnou suťou. Nechcela by som tu bývať, ak by som mala na výber. Deravá skala sa mi zdá oveľa prijateľnejšia. Opatrne sa vraciame.

Nejako som vyhladla, a tak si robíme piknik na prvom vhodnom mieste, na lúke po vyjdení z lesa. Stromy, skaly, pekná línia lúky a na kopčeku osamelý strom, krásna kulisa. Už len ovečky chýbajú. Trasa ďalej vedie po okraji obrovskej lúky, neskôr popri lese, od lúky nás oddeľuje len úzky pás kríkov, takže stále môžeme obdivovať široké výhľady, stačí vykuknúť. Míňame ešte rázcestie Lúka pri kamennom hríbe, kde sa pripája červená značka od hradu, a potom nás už pohodový chodník nás privedie opäť na parkovisko.

Ide naozaj o atraktívnu túru, časovo veľmi náročnú, lebo táto kombinácia skál a výhľadov sa nedá len tak prebehnúť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek