Cesta

Počasie je pod psa, stále prší. Kvôli snehu a víchrici nám zrušili kurz na Zelenom plese a predo mnou stála otázka: Kam vyraziť? Rozhodol som sa pre Strážovské vrchy. Túru som mal naplánovanú už dlhšie, stačilo doladiť drobné detaily.

Z domu som vyrážal neskoro, pretože celú noc lialo. Podľa Nórov malo pršať aj v Mojtíne. Dážď mal ustať o 8.00 a do 10.00 malo prestať aj drobné mrholenie. Ešte keď som išiel hore dolinou Slatinského potoka, pršalo. No keď som zazrel prvé domy dediny, bubnovanie na predné sklo prestalo a počas celej prechádzky nespadla ani kvapka. Opäť začalo pršať, až keď som uháňal po diaľnici domov.

Košecké Rovné

Takže o 8.45 h som odstavil tátoša na parkovisku pod vlekmi a vyrazil som po modrej značke. Chodník ide po lúke, ktorá bola napitá vodou. Našťastie, tráva bola nízka. Asi vďaka ovciam. Idem v starších topánkach, ktoré nikdy neboli nepremokavé a v koži za špicou už majú malú dieru. Obuv však treba striedať. Lúkami stúpali hmly.

Po čase som zo značky odbočil a cestičkou som vybehol na Gábrišské vrchy (935 m). Miro vyšiel na všetky kopce Malých Karpát, mne sa možno podarí čosi podobné v Strážovských vrchoch. Na vrchole kopca je vysielač, chatka a končí tam vlek, no trianguláciu som nenašiel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrátil som sa na značku a podišiel som Javorinu. Prešiel som cez les a na lúčke s borievkami som zahol do dolinky. Podhradská dolinka vyzerá na mape zaujímavo, pretože ju lemujú strmé svahy. Je však úplne obyčajná. Dokonca ňou vedie zvážnica. Je v nej zopár posedov, prístrešok a vyplašil som v nej dva srnce. Jednému sa to nepáčilo a brechal na celú horu.

Zbehol som do Košeckého Rovného. V dedine je veľa starších domov, ktoré chalupári opravujú. Občas trochu zvláštne, ale stále je to lepšie, ako keby ich mali nahradiť moderné opachy.

Hľadal som odbočku bývalej červenej značky. Pred 32 rokmi som tadiaľ išiel, vôbec som však netušil, kde som odbočoval. Podľa mapy (používam papierovú mapu, na ktorej sa píše, že značenie bolo v roku 1985 aktuálne) by som mal odbočiť na hornom konci dediny, tam som však žiadnu cestičku nenašiel. Preto som sa vrátil a odbočil som pri prvej vhodnej príležitosti. Išiel som tam asi najkrajšou časťou dediny.

Čierny vrch

Na lúkach som míňal strom s červenou značkou. Veru, tadiaľto išla v minulosti magistrála z Dukly na Devín. Vyšiel som do sedla, zacmukal som na plašiace sa ovce a zahol som do lesa. Na južnom svahu rástlo veľa bedlí, bola tam však mokrá tráva. Preto som zamieril viac na sever, kde je les bez podrastu. Zato svah je tam poriadne strmý. Podchvíľou som sa pokĺzol.

Na hrebienku som vyplašil stádo diviakov. Asi sa kŕmili bukvicami. Mňa potešilo, že je vrchol kopca takmer rovný. Je tam zopár skál, pričom jedna je trochu vyššia. Nechcel som na mokrej skale riskovať, preto som sa kúsok vrátil a skalu som podišiel. Ešte pár minút a stojím pri bráne.

Čierny vrch (855 m) je ďaleko od turistických chodníkov, no na jeho vrchole je prvotriedna atrakcia. Veľká skalná brána. A pár metrov východne ďalšia, menšia. Avšak v menšej bráne je dier viac, skala je tam deravá ako rešeto. Pokochal som sa, a keďže fúkal studený vietor, pokračoval som ďalej.

Do Podhradskej doliny

Zostupoval som hrebeňom na západ. Z diaľky sa ozývalo ručanie jeleňa, začína ruja. Zrazu to predo mnou zaprašťalo a cez hrebeň prebehli dve lane nasledované jeleňom.

Keď sa hrebeň začal vetviť, zahol som na bočný hrebienok a prišiel som k novej ceste. Bola čerstvo vysypaná lomovým kameňom, ale prv ju trochu rozšírili. Podo mnou bol asi dva metre vysoký zvislý zráz, pričom ani vpravo ani vľavo to nevyzeralo lepšie. Našiel som miesto, kde zo svahu trčali korene, chytil som sa ich a začal som sa spúšťať. Nohami som chvíľu hrabal vo vzduchoprázdne, ale zliezol som. Kúsok poniže som si na širokom kmeni vyvaleného buku oddýchol a zjedol som obed.

Zbehol som do Podhradskej doliny na zvážnicu. Najprv som sa po nej vybral doprava, ale keď zahla do kopca, išiel som doľava. Potreboval som prejsť cez Podhradský potok, ktorý bol po dažďoch plný vody. Dúfal som, že zvážnica vyústi na asfaltku mostom, no bol tam iba brod. Ešteže sa dalo cez potok preskákať po kameňoch.

Chvíľu som kráčal po asfaltke a pri kríži som zahol do kopca. Snažil som sa podľa GPS-ka nájsť Vlčí kostol, ale keď som prišiel na súradnice, ktoré som odhadol z mapy, v lese som nič zvláštne nevidel. Zrejme je Vlčí kostol viac západne.

Vyhliadka

Liapal som sa hore strmým a miestami dosť šmykľavým svahom. Podchvíľou som sa strepal, ruky som mal celé zablatené. A po chvíli aj gate, do ktorých som si ruky utieral. Ešteže dnes nemám rifle, ale nohavice, ktoré rýchlejšie schnú. Miestami som využíval prte od zveri, avšak tie moc nestúpali.

Pod hrebeňom začali na svahu pribúdať skaly. Miestami sú v hore schované celkom pekné skalné veže. Vyšiel som na hrebeň. Je na ňom zopár vyhliadok, na tri som aj vyšiel. Posledná, najkrajšia, je aj na mape (pozri fotku). Vlani som ju v šere minul, teraz som ju našiel.

Brána pod Rakytníkom

Kúsok za vyhliadkou je sedlo s krížom. Začínajú tu lúky, ktorými som zbehol k poľnohospodárskemu podniku. Prešiel som okrajom Mojtína a asfaltkou som zostupoval ku skalám. Prvé som minul a do druhých som sa začal liepať. To preto, lebo kdesi v nich by mala byť ďalšia skalná brána. Mala by byť vzdialená iba 200 metrov od cesty, no z hradskej ju nevidno.

Terén je trochu náročnejší, miestami na úrovni I UIAA. Akosi som sa po skalnatom svahu vyštveral príliš vysoko, pár metrov som musel zliezť. Skalná brána je schovaná za kríkmi. Je však pomerne veľká. Na skalu, ktorá tvorí oblúk brány, sa dá pohodlne vyjsť. Je z nej pekne vidno dolinu so štátnou cestou.

Zbehol som zo skaly a liepal som sa ďalej. Vyštveral som sa na bralo, z ktorého už vidno nielen dolinu, ale aj Mojtín. Na Rakytník som však nešiel. Stúpal som šikmo hore svahom a natrafil som na pekný chodník. Priviedol ma na lúky nad Mojtínom. Zbehol som do dediny a vracal som sa na parkovisko.

Večný vojak

Oproti kostolu je socha s jazdcom na koni. Čo by to mohlo byť? Je to pomník miestnemu rodákovi, ktorý od roku 1750 slúžil v cisárskej armáde. A slúžil v nej neuveriteľných 81 rokov! Zapísal sa tak do dejín ako najdlhšie slúžiaci vojak. Zdá sa, že v tých časoch výsluhové dôchodky neexistovali.

Pri kostole som zahol do svahu. Na tabuľovej obrázkovej mape som si všimol, že by sa tadiaľ malo dať vrátiť na parkovisko. Dalo sa. Je tam strmá trávnatá cesta, pri ktorej je dokonca jedna pouličná lampa. Na konci cesty sa pásol poník. Poškrabkal som ho na hrive, no asi čakal čosi iné. O 16.30 h som sa vrátil k autu a mohol som ísť domov.

Záver

Strážovské vrchy nie sú príliš vysoké, je to však pekné pohorie. Je tu veľa mimoriadne atraktívnych miest, ktoré si môžete pozrieť, aj keď nie je nádherné slnečné počasie. Dnes som pár takých miest navštívil.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek