Keď som sem prišla znova, aby som prešla celý Náučný chodník SNP, už som vedela, že Liptovská Porúbka, malá obec v blízkosti Liptovského Hrádku, bola dôležitým povstaleckým centrom pre horný Liptov. Vedela som tiež, že Slováci bojovali s Nemcami aj v Liptovskom Hrádku, Kráľovej Lehote, Malužinej či Liptovskom Jáne, aj že na vrchole Slemä sú stále trosky sovietskeho lietadla.

Vedela som tiež, že náučný chodník bol vybudovaný v roku 2008, má začiatok v Liptovskej Porúbke, osem tabúľ a posledná sa nachádza na vrchole Slemena. Na trase sú ešte dva bunkre, opravené a dostupné pre návštevníkov. Poznala som aj celú trasu, lebo časť som prešla vlani a časť v júni tohto roku, keď som išla na Ohnište. A hoci bolo trinásteho (v Poľsku je to smoliarsky deň), bola som si istá, že všetko bude v poriadku, nájdem všetky tabule a bunkre a potom ešte stihnem obed v reštaurácii. Tak som išla v slnečný septembrový deň do hôr poznávať dejiny Slovenského národného povstania na hornom Liptove.

Trasa

Liptovský Hrádok – Liptovská Porúbka – Skaličná – Brtkovica – Slemä

Túru začínam na autobusovej stanici v Liptovskom Hrádku, odkiaľ vedie červená značka. Idem rovno k starému mostu a už sa obzerám, či tu nie je niekde smerovka, ktorá mi ukáže smer k chodníku. Podľa popisu, ktorý som našla na webovej stránke Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Liptovskej Porúbke (zväz vybudoval NCH), prvá tabuľa sa nachádza pri lyžiarskom centre Zapač pri novej lávke. Za mostíkom teda odbočím doľava. Idem vedľa kopca Zapač, ale novú lávku nevidím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rýchlo dôjdem do Liptovskej Porúbky a stretávam muža, ktorý opravuje plot. Opýtam sa ho na Zapač a obecnú knižnicu, pri ktorej sa nachádza tabuľa č. 2. Muž hovorí, že sa musím vrátiť, ísť dolu vedľa vlekov a tam bude nová lávka. Vraciam sa a už vidím dva vleky. Idem dolu a vidím tiež lávku. Hľadám prvú tabuľu, ale nie je tu. Žiaľ, mostík je poškodený, deravý a vstup naň je samozrejme zakázaný. Teda musím ísť dookola zistiť, či tabuľa je na druhej strane. Vraciam sa do Liptovského Hrádku a cez starý most idem na druhú stranu k novej lávke. Ale na druhej strane je len tráva. Teda znova sa vraciam k starému mostu do Liptovského Hrádku a znova idem pod Zapač. Pri lávke stojí zničená drevenica, pozerám dovnútra, je tam veľa smetí, staré dvere, poškodené lyže, fľaše, ale nikde neleží žiaden kúsok tabule. Som rozčarovaná.

Miniem opäť kopec Zapač (5. septembra tu sa odohrala jedna z bitiek povstania - keď povstalci ustupovali, ostreľovali z kopca Nemcov) a som znova na križovatke v Liptovskej Porúbke. Vpravo je veľká stavba, kde sa nachádza knižnica a pri vstupe do knižnice je tabuľa č. 2. Z tabule sa dozviem medziiným aj to, že povstalecký výbor Liptovskej Porúbky tu vyhlásil povstanie, uvidím fotky členov povstaleckého výboru pre Horný Liptov a prečítam si o vojnových akciách v lokalite.

Prínos Liptovskej Porúbky do SNP bol veľký, pretože tu sa organizovali prvé partizánske oddiely, tu vznikol ilegálny revolučný výbor, odtiaľ pochádzali muži, ktorí sa zapojili do povstania, tu bojovali povstalci s Nemcami, cez obec išli partizáni, ktorí po potlačení povstania ustupovali do hôr. Svoj prínos mali aj ženy z obce, ktoré pripravovali jedlo pre partizánov, skrývajúcich sa na Brtkovici.

Odfotím tabuľu a vraciam sa k mužovi, ktorý opravuje plot, a opýtam sa ho na chýbajúcu tabuľku.

• Neviem, hovorí.
• A prečo je lávka poškodená?
• Rozpadla sa. Hovorí ešte, že ak chcem ísť na Slemä, musím ísť po asfaltke celý čas rovno.

Idem teda rovno a dúfam, že zakrátko uvidím tretiu tabuľu. Mala by byť na križovatke ciest Skaličná - Záhorie. Stretávam jednu ženu a chcem sa uistiť, či idem dobre. Áno, dobre. Ponúka mi ešte, aby som sa vracala zo Slemena nie rovnakou cestou, ale aby som išla po hrebeni.

• Je to len dva kilometre viac, ale stojí za to, lebo trasa je pekná, a výhľady krásne, rukou mi ukazuje, kde je hrebeň.

Na križovatke tretiu tabuľu nevidím, je tam len prázdny drevený rám, v ktorom bola tabuľa. Možno ju niekto vzal. Nie som tomu rada, lebo už dve tabule neexistujú. Našťastie viem, že štvrtú nájdem. Videla som ju vlani v blízkosti pamätníka na Skaličnej a verím, že tam ešte stojí. Moja dobrá nálada však netrvá dlho, lebo tabuľa stojí, ale je v hroznom stave. Je vetchá a môžem prečítať len to, že pamätník vedľa tabule je venovaný partizánom z roku 1944 a 1945 a bol postavený v roku 1984.

Vedľa Skaličnej je chodník, čiastočne kamenný a ten ma bude viesť k následnej tabuli v Brtkovičnej doline. Už na začiatku nachádzam kúsok nejakej tabule opretej o strom, na ktorej je napísané niečo o bunkri. Pretože je to len kúsok textu, tak neviem, o čo ide. Idem ďalej síce krásnou cestou, ale cez blato, lebo včera pršalo. Vpravo vidím veľké skaly, uprostred tečie jarček. Veľmi sa mi tu páči.

Na konci chodníka, kde sa červená značka križuje s modrou, nájdem tabuľu č. 5. Nie je v dobrom stave, ale môžem si prečítať o partizánskych jednotkách, ktoré bojovali v povstaní na hornom Liptove a o obyčajných ľuďoch, ktorí pomáhali partizánom.

Idem ďalej a o chvíľu som už na poľane Brtkovica. V dnešných časoch je to veľká pekná zelená lúka, na ktorej sa stretávajú turistické chodníky, ale na prelome rokov 1944-1945 tu bola partizánska základňa. Už v júli 1944 tu čakali partizáni na vyhlásenie povstania. Sem prišli, keď ustupovali pred dobre vyzbrojenými Nemcami, tu sa po potlačení povstania skrývali a odtiaľ sa v januári vrátili bojovať za slobodu svojej vlasti. Žili v bunkroch a zemľankách, občas odtiaľto vychádzali z úkrytov a prepadávali Nemcov.

Aby som sa dostala na Slemä, musím odbočiť doľava, kadiaľ má viesť zelená značka. Najprv však idem žltou značkou rovno a potom doľava, lebo chcem nájsť partizánsky bunker, ktorý som hľadala v júni, keď som išla na Ohnište. Vtedy som samozrejme bunker nenašla, ale teraz mám pár informácií od Ľuba, ktorý bunker našiel.

Keď som pri smerovníku, vidím cestu nahor a viem, že v blízkosti mám hľadať bunker. Otváram mapu v mobile, zapínam GPS a moderná technika ma vedie do cieľa. Od smerovky pár metrov odbočím doľava, potom idem rovno ako ukazuje smerovka po vyšliapanom chodníku. Po dvoch alebo troch minútach opäť nie som na správnej ceste a bunker som minula. Keď sa vraciam, vidím strechu. Bunker je veľmi dobre ukrytý, možno preto je aj vo veľmi dobrom stave. Je tu informačná tabuľa a čítam, že po potlačení povstania sa v bunkri skrývali partizáni, ktorí potom v januári 1945 bojovali o oslobodenie Liptovskej Porúbky. Vchádzam dovnútra a vidím drevenú širokú posteľ, je tu celkom čisto a veľký poriadok, ale neviem si predstaviť, že by som mala bývať v takom priestore viac než pár dní.

Vraciam sa na zelenú značku, kde sa nachádza tabuľa č. 6. Čítam, že v novembri 1944 Nemci vypálili v obciach stodoly so senom, aby sa partizáni nemali ako ochrániť pred zimou. Občas išli Nemci do hôr hľadať povstalcov a keď niekoho uvideli, strieľali. Na konci januára 1945 bolo v Brtkovici 350 mužov. Prežili, lebo ich zásobovali občania Liptovskej Porúbky.

Idem ďalej, lebo viem, že čoskoro bude druhý bunker a pri ňom siedma tabuľa. Kráčam rýchlo, lebo tu husto rastú kry a vysoká tráva a samozrejme mám strach, že stretnem medveďa. Odkedy chodím do slovenských hôr, všetci Slováci ma vždy a všade strašia medveďmi, tak sa bojím, že konečne na mojej ceste zastane nejaký macko a budeme mať obaja veľký problém. U nás v Poľsku to tak nie je. Ak sa ma niekto opýta, či som stretla medveďa, je to preto, že on sám ho niekde videl a chce sa pochváliť, že je lepší, lebo sa na macka pozeral. Hneď sa dozviem, kde medveď je, ako vyzerá a čo robí. Na Slovensku je to naopak, všetci o medveďoch hovoria, ale nikto nepovie, že ho stretol. Myslím si, že je to slovenská národná fóbia, a pretože som tu často, tak je to už aj moja fóbia.

Keď už vychádzam z krovia a vysokých tráv, som v bezpečí a po krátkom stúpaní vidím tabuľu č. 7. Vedľa sa nachádza druhý bunker, ktorý nie je v dobrom stave, možno preto, že sa dá ľahko nájsť. Aj tabuľa je zničená tak, že opäť nemôžem všetko prečítať. Sú tu informácie o skrývajúcich sa jednotkách, ich bojových akciách po povstaní a spomienky svedkov.

Konečne som na vrchole Slemena. Dám si krátky odpočinok, lebo som trochu unavená. Som tu samozrejme sama, lebo je streda - pracovný deň. Už som si všimla, že Slováci chodievajú na turistiku cez víkend, takže ak stretnem niekoho v pracovný deň, bude to pravdepodobne Poliak, a keď do hôr v pracovný deň príde veľa ľudí, znamená to, že v Poľsku je dlhý víkend a všetci Poliaci nešli do Zakopaného.

Keď si oddýchnem, odbočím doprava, kde sa nachádza posledná - ôsma tabuľa a je tam vrak lietadla. Pozerám na trosky - veľmi neobyčajný pomník robí na mňa veľký dojem.

Lietadlo narazilo do vrcholu Slemena večerom 13. októbra 1944. Bolo to sovietske dopravné lietadlo LI-2, na ktorého palube bolo 13 príslušníkov 2. Československej paradesantnej brigády a 6 členov sovietskej armády. Všetci zahynuli. Niektorí svedkovia hovorili, že pilot hľadal miesto pre zoskok vojakov. Prečo lietadlo havarovalo nárazom do skalného masívu? Vďaka Petrovi teraz viem, že lietadlo letelo z Krosna v Poľsku na letisko Tri Duby pri Sliači. Na konci septembra 1944 na území Poľska bol organizovaný vzdušný most, ktorý mal zabezpečiť pomoc bojujúcim povstalcom. Sovietske lietadlá transportovali vojakov a muníciu. V tom období bolo počasie veľmi nepriaznivé, hmla sťažovala orientáciu. Prvé lietadlá leteli v noci 25. - 26. septembra a posledné 24. októbra, niektoré sa museli vrátiť. Časť nikdy nedoletela do cieľa - od 7. do 23. októbra havarovalo až 17 lietadiel (13. októbra až tri) a 71 ľudí zahynulo. Pravdepodobne sovietske lietadlo s 19 mužmi narazilo do masívu Slemä pre zlé počasie.

Pozerám na tabuľu č. 8, ktorá sa nachádza vedľa pamätníka s priezviskami padlých vojakov. Nie je v dobrom stave, tak sa nedá všetko prečítať, ale vidím, že sú tu informácie o lietadle, ktoré havarovalo, spomienky svedkov udalosti a popis tragédie.

Tu sa končí Náučný chodník SNP a vraciam sa rovnakou cestou a rozmýšľam, či ísť cez hrebeň, ako mi radila žena z obce. Keď na pár chvíľ vychádzam z lesa, dobre vidím hrebeň. Trasa naozaj stojí za to. Najprv treba trochu stúpať na vrchol kopca oproti Slemenu a potom vedie chodník hore a tuším, že odtiaľ budú pekné výhľady. Hrebeň však musí na mňa trochu počkať, lebo vidím, že stíham akurát ísť na obecný úrad a opýtať sa na chýbajúce tabule. Idem rýchlo späť a zakrátko som na úrade v Liptovskej Porúbke, kde sa chcem dozvedieť, či poznajú realizátora NCH, a či vedia, kde ho môžem nájsť.

Milá úradníčka hovorí, že musím ísť do Liptovského Mikuláša, kde sa nachádza sídlo zväzu. Ale nikoho tam vraj nenájdem, všetci majú svoju prácu a v sídle pobočky je niekto možno jedenkrát v mesiaci. Nič nevie ani o dvoch chýbajúcich tabuliach.

• Chodník bude opravený. Podpísali sme zmluvu. rýchlo dodáva.
• Ale práce sa budú robiť až na budúci rok. Nevychádzam teda z úradu celkom naprázdno.

Moja dnešná túra končí, ale na Liptov sa budem ešte neraz vracať. Vidím, že je tu veľa stôp SNP a veľa miest, kde sa odohrávali povstalecké boje.

Na texte spolupracoval Peter Kalenský.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek