Trasa

Horné Lefantovce, liečebný ústav – Pusté – Nad červeným krížom – Babova dolina – Veľký Tribeč – Medvedí vrch – Javorový vrch – Cibajky, vápenka – Vres – Kozlica – Krnča

S Martinom si dokážeme naplánovať spoločnú túru asi raz ročne, aj preto z toho máme menší sviatok. Začiatkom roka ma šokoval informáciou, že sa chystá zabehnúť maratón. Keď som mu nadhodil ideu dlhšieho pochodu v blízkosti jeho bydliska, okamžite sa chytil a túru zaradil do svojej prípravy. Z vďaky mi prisľúbil niekoľkokilometrové predĺženie trasy na dva kopčeky nad obcou Krnča. Vraj je tam pekne...

Autobus z Nitry nás okolo šiestej ráno priviezol k parku liečebného ústavu v Horných Lefantovciach. Začiatkom februára ešte zrána panovala tma, a tak si šofér autobusu mohol odsledovať „hru svetiel“ našich čeloviek, zmätene blúdiacich po blízkom okolí konečnej. Po chvíli sa podarilo nájsť priechod úzkym pásom lesa na cestu vyprevádzajúcu modrú značku z dediny. Na poliach sa držal sneh, na ceste čistý ľad, čo nás vyprovokovalo vytiahnuť paličky. Paličky, ktoré som opäť raz zamýšľal nechať doma.

Na Pustom sme vítali brieždenie pohľadom na Podunajskú nížinu i kalištekom borovičky. Nebola zima, pripili sme si na to, že sa opäť vidíme. Cesta nás viedla do lesa, kde bolo stále viac či menej snehu. V podstate rovinatý profil nás nabádal do rýchlejšieho tempa, chcel som sa ukázať ako dobrý sprievod pre maratónca.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri rázcestí Nad červeným krížom nás minul kamión vrchovate naložený drevom. Keďže sme neplánovali zachádzať až do Kostolian pod Tribečom, za rázcestím sme odbočili doľava a opustili tak zelenú značku. V blízkosti kostolianskych lúk sme poraňajkovali a za zvuku motora ďalšieho kamióna sme pokračovali k Babovej doline. Za ňou začal regulárny výstup na Veľký Tribeč. Strmý chodník nás patrične spomalil. Tichú zimnú primrznutú krajinku dotvárala nefotogenická sivá obloha. Z mála výhľadov potešilo aspoň ohliadnutie sa južným smerom na hrad Jelenec (Gýmeš).

Prechádzali sme okolo plota ohrady, ktorej význam sme len hádali. Náš chodník prekrižoval cestu traverzujúcu vrchol a prišlo finálne stúpanie na Veľký Tribeč. V strmine sa šmýkalo, „maratónec“ uháňal popredu, ja som sa viezol kúsok za ním. Vrcholová lúčka, ktorá neponúka žiadne výhľady, nás vítala otvorenou tichou náručou. Ani tu, ani počas ďalšieho putovania sme nestreli žiadneho turistu. Niet sa čo diviť, bol pondelok. Na najvyššom bode pohoria nesmel chýbať vrcholový kalištek a fotka.

Úsek hrebeňa po Medvedí vrch som spoznal mesiac dozadu, keď som sem „zablúdil“ zo Solčian, na modrej značke je spod Medvedieho vrchu pekný výhľad na Topoľčany. V decembri tu bolo krajšie počasie a takmer žiadny sneh.

Za Medvedím vrchom nasledoval dlhší hrebeňový úsek lesom, jedno zo sediel Martin pomenoval Trojchotár. Pri jednom z klesaní sa na protiľahlom kopci rozpohybovalo muflónie stádo ľahko identifikovateľné v lese na bielom pozadí. Sneh sa na hrebeni pod nami prebáral sem-tam až po kolená, cesta na Javorový vrch sa nekonečne predlžovala. Stúpajúc popri ďalšej z ohrád sme za sebou videli veľkú časť pohoria s významnými bodmi ako Veľký Lysec, Jelenec (Gýmeš), Žibrica či Zobor. Oplatilo sa zastaviť a pokochať, podobných výhľadov na hrebeni nie je veľa.

Neďaleko, na vrchole Javorového vrchu, sme zasadli na skupinku skál a opäť odľahčili naše batohy. Foťák v kľude oddychoval, výhľady smerom na sever prišli až pri zostupovaní nadol. Klesajúci terén mi prišiel vhod, chodníček prerástol v cestu, Martin ma v jednej zo zákrut upozornil na kamenný bunker. V súvislosti s usadlosťou, ku ktorej sme sa priblížili, zas spomenul každoročný výstup na Javorový vrch. Pri horárni sa to vraj všetko zakončuje podávaním občerstvenia.

Po niekoľkých kilometroch sme boli dole, resp. na Cibajkách, kde sídlia pozostatky vápenky s dominantným komínom. Z informačnej tabule som sa dozvedel, že vápenka v dôsledku hospodárskej krízy fungovala len jeden rok. Na Cibajkách končila tiež úzkorozchodná železnička, ktorá slúžila na prepravu dreva, kameňa či vápna smerom na Topoľčany.

V záhradke chaty v blízkosti vápenky pracoval starší pán, s ktorým sme prehodili pár slov, Martin si utvrdzoval naše ďalšie smerovanie. Nepokračovali sme po značke na Klátovu Novú Ves. Za vápenkou sme to „strihli“ doľava. Po 500 metroch sme podľa inštrukcií starého pána zabočili doprava a po chvíli hútania prekročili potok vpravo. Tu sa chodník vedúci paralelne s cestou prudšie dvíhal. Martin sa s pomocou navigácie snažil nájsť odbočku vedúcu na Vres, no márne. Chvíľu nás navigácia vodila hore-dolu po lese, zjavne bola zmätená viac než my.

Tak sme sa začali jednoducho držať terénu a stúpali na kopec po pravej strane. Na vydýchanie sme volil traverz a potom opäť lesom dohora. S rastúcou výškou pribúdalo svetla, pri jednom výšvihu stromy po ľavej strane zmizli úplne, čoskoro sme sa ocitli nad korunami a otvoril sa výhľad na juhozápad. Snehu tu takmer nebolo, zem zdobil sviežozelený mach, okolo stáli stromy s konármi bujaro povykrúcanými do najrôznejších polôh. Vres (485 m) mi bol od začiatku veľmi sympatický. Z vrcholu bol pekný výhľad na juh (Javorový vrch) i západ s tiahlym kopcom podobnej výšky ako Vres. To bola Kozlica. Smerom na severozápad bol pomedzi koruny stromov vidieť kostolík v dedinke Sádok.

Rád by som na Vrese pobudol dlhší čas, no prebáranie sa v snehu na hrebeni nás zdržalo a čas bol v tejto chvíli proti nám. Našli sme ako tak vhodný terén na zostup a suťoviskom sme schádzali do sedla medzi Vresom a Kozlicou. V lese sme narazili na ďalšie muflónie stádo. Celý nadšený z poslednej hodinky som vystúpal posledné metre na dlhý vrcholový hrebienok Kozlice. Odtiaľ sme videli značnú časť tribečského hrebeňa, pod nohami zas cieľ našej cesty, dedinku Krnča, aj kameňolom v jej blízkosti. Martin mi spomenul, ako sem v rámci tréningu vyhnal mladých krnčianskych futbalistov.

Neznačeným, no bohato vychodeným chodníčkom sme za necelú hodinku zostúpili do Krnče. Potulky Tribečom sme zakončili v miestnom pohostinstve, s pivom v ruke i s prísľubom ďalšej spoločnej túry. Do Topoľčian nás zaviezol Martinov známy, sám pán starosta, za čo mu patrí vďaka.

Záver

Za pár mesiacov Martin úspešne odbehol maratón a dodnes mu ďakujem, že ma zobral na Vres a Kozlicu. Vrchy, ktoré nemajú veľkú výšku, zato však majú svoju „charizmu“. Aj preto im patrí miesto v názve článku.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek