Túra

Slovinská skala z Lacemberskej doliny

09.11.17
V minulom článku z Galmusu (Biela skala z Krompách) som sa zastrájal do zaujímavého a neopozeraného kraja na severe Volovských vrchov sa vrátiť. Čas nadišiel a na rad prišiel hlavný klenot Galmusu – krasová planina Slovinská skala. Avšak na rozdiel od podobných planín Slovenského krasu, na Slovinskú skalu nevedie turistická značka, a preto prvá návšteva môže nabrať dosť prieskumný charakter. Čo by mohlo znamenať predieranie sa húštinami, príkre svahy, slepé uličky, opakované otáčanie sa naspäť a podobné koreniny pravej turistiky.

Z vlastných skúseností viem, že toto všetko skúšať s deťmi nemusí byť od rodiča najšťastnejšou stratégiou. Chcelo by to najprv samostatný prieskum v zostave ja plus nikto a až následne ísť s celou rodinou na isto. Má to výhodu, že aspoň raz zažijem dané miesto v pravom kľude prírody a druhýkrát ho potom môžem vidieť v inom šate, ergo ročnom období. Tento prístup sa mi celkom osvedčil a do praxe ho uvádzam čoraz častejšie.

Trasa

Vyšné Slovinky – Pod Skalou – Suchinec – Slovinská skala (Romanova tureň) a späť

Hmlistým lesom

Využívam teda jeden nepríjemný, hmlistý mrazivý decembrový deň s pravdepodobnosťou jasnej oblohy na horách na zrýchlený prvotný prieskum Slovinskej skaly. Pohľad na mapu hovorí, že najrýchlejšie sa na Slovinskú skalu dá dostať z Lacemberskej doliny, čo je dolina Slovinského potoka južne od skaly, ktorá ju oddeľuje od reťaze Hnileckých vrchov. Berúc do úvahy momentálny charakter počasia sa ale rozhodujem skrátiť aj túto verziu, autom parkujem na úplnom konci (Vyšných) Sloviniek až za posledným domom a rozhodujem sa využiť na mape naznačenú lesnú cestu, ktorá vedie priamo pod Slovinskú skalu.

Po výstupe z vyhriateho auta sa do mňa zahryzne mrazivá hmla, preto od začiatku nasadzujem rýchle tempo. Lesné cesty sú tam však až dve, jedna smeruje po vrstevnici, druhá mieri strmo hore. Vyberám si prvú, je to ale jedno, druhou som sa potom vrátil, obe vedú k lúke pod skalou. Celá cesta lesom vedie v inverznej hmle, z Lacemberskej doliny by nebolo aj tak veľa vidieť, som teda spokojný so skrátením plánu. Obvyklé nástrahy lesných ciest, ako sú blato a mláky, nie sú problém, všetko je pekne do tvrda zamrznuté, tak sa mi darí držať slušnú rýchlosť.

Popod planinu

Postupne sa vynorím z hmly a ešte z lesa pomedzi stromy vidím prvýkrát biele útesy Skaly (Romanova tureň), čo je názov južného, najvyššieho vrchu celého masívu Slovinskej skaly. S radosťou vítam pohľad na azúro oblohu nad ňou, všetko nasvedčuje tomu, že nielenže sa prieskum nebude konať v hmle, ale mohli by sa dokonca zadariť aj nejaké výhľady. Posilnený týmto faktom obnovujem pomaly ochabujúce tempo stúpania a čoskoro prichádzam na spodný okraj strmšej lúky, na ktorej sa nachádza všetko vysvetľujúci rázcestník Pod Skalou. Od neho je celkom pekný pohľad na druhú stranu Lacemberskej doliny, ktorú tvorí hradba Hnileckých vrchov.

Príroda je až príliš hnedá, pre zimnú atmosféru by to chcelo aspoň trochu snehu, nič sa však nedá robiť. Pri rázcestníku sa cesta napája na zelenú značku, ktorá vedie pohodovým, zvlneným a len veľmi mierne stúpajúcim terénom popod juhozápadný okraj planiny až na Suchinec. Ide o širokú, pohodlnú lesnú cestu, z väčšej časti idúcu v lese. Až záverečná tretina pod Suchincom vedie okrajom lúk, kde sa v tienistých miestach držia aspoň nejaké zbytky snehu. Suchinec je jedno malebné miesto, ktoré aj v decembrovej bezfarebnosti má svoje čaro. Ako tu asi musí byť, keď je príroda v najkrajších farbách. Veľká lúka z troch strán obkolesená statnými stromami a zvažujúca sa na severozápad do Poráčskej doliny, odkrývajúc výhľad na Kráľovu hoľu a Tatry. Ideálne miesto na piknik, už tu je jasné, že sa sem musím vrátiť, keď bude všetko zelené.

Planinou

Na severnom okraji lúky sa dvíha, už nie tak vysoko, planina Slovinská skala a nachádzam tu pohodlnú cestu, ktorá zjavne vedie postupne na jej vrchol. Bukový les bez lístia odhaľuje hore na pravej strane množstvo svetlých skalných útesov, ktoré tvoria okraj planiny. Niektoré z nich by mali vystupovať z porastu a poskytovať pekné výhľady, čo sa chystám dnes preveriť.

Lesná cesta traverzujúca úbočie planiny nakoniec zahne doprava a cez skalný prah sa prehupne na samotný plochý terén vrchnej časti Slovinskej skaly. Ten tvorí zostava lúk, hájikov a lesíkov, postupne sa dvíhajúcich smerom na juh k najvyššiemu bodu Skala, ktorý som dnes videl zospodu. Stredom lúk vedie zjavná dvojkoľajová trávnatá cesta, čo svedčí o tom, že sa tu z času na čas musí vyskytnúť nejaké motorové vozidlo. Pre účely článku pomenujem jednotlivé lúky vlastnými názvami – kráčam teda po Dolnej lúke, kde by sa zmestili hádam aj dve futbalové ihriská. Tu vládne zimná atmosféra, lúka je z väčšej časti pod snehom. Pár stromov ju oddeľuje od Malej lúky, kde cesta vykrajuje zákruty v tvare písmena S, aby sa plynule napojila na Strednú lúku, spočiatku úzku, ktorá sa neskôr, v mieste poľovníckeho posedu, rozšíri. Cesta potom vchádza do porastu, stúpanie začne byť znateľnejšie a po nejakých 150 - 200 m vyústi na najzarastenejšiu Hornú lúku, v strede ktorej rastie hustejší hájik. Ten hornú lúku fakticky predeľuje na dve časti.

Z Hornej lúky sa pomedzi stromy ukazujú prvé výhľady na Tatry. Na konci, či južnom okraji hornej lúky sa dvíha zalesnený pahorok, ktorým je najvyšší bod celej planiny nazvaný Skala alebo tiež Romanova tureň. Takto som prešiel celú planinu stredom, paralelne so zelenou značkou vedúcou na Suchinec popod planinu, ibaže v opačnom smere.

Vyhliadkami

Doteraz to bolo celkom ľahké, teraz nasleduje prieskum skalných okrajov planiny. Najprv však obligátne zdolanie najvyššieho bodu. Strmý a úzky vrchol Skala je takmer kompletne zarastený nie veľmi statnými stromami, stojí tam veľký drevený kríž, od ktorého je obmedzený výhľad smerom na východ, kde identifikujem Krompašský vrch (nad lyžiarskym strediskom Plejsy) a naľavo od neho Roháčku, najvyšší vrch malého pohoria Čierna hora. Mám za to, že v lete s plným lístím sa o výhľade asi nedá hovoriť. Ak ale bol vrchol Skala niekedy v minulosti nezalesnený, musel to byť neskutočný vyhliadkový bod s kruhovým výhľadom, náznaky ktorého vidím pomedzi tenké konáre bez listov.

Tak naspäť dole na Hornú lúku a začína sa prieskum juhozápadných útesov. Podľa očakávania je terén celkom náročný, no po chvíli nachádzam prvú skalnú vyhliadku. Sám pre seba ju nazývam Visutá, nakoľko najviac odstupuje od skalných veží a umožňuje tým najprehľadnejší pohľad na samotnú planinu Slovinskú skalu, respektíve jej juhozápadný skalný okraj. Je odtiaľ krásny výhľad na okolité Hnilecké vrchy od Havranej hlavy (s vrcholmi Volovských vrchov za ňou) až po ich najvyšší vrch Bukovec. Nízke decembrové slnko však pohľad týmto smerom veľmi sťažuje.

Omnoho lepší výhľad je severozápadným smerom, kde sa vďaka čistému zimnému vzduchu krásne vynímajú Kráľova hoľa a asi polovica Tatier. Najvzdialenejším viditeľným bodom je západotatranský vrch Baníkov, ktorý aj napriek vzdialenosti 88 km ostro žiari na obzore. V hnedom mori lesov vidím dole malú nazelenalú lúku, čo musí byť lúka pred Suchincom, kadiaľ som sem prišiel. Za ňou je vidieť horskú dedinku Poráč, napravo potom lúky Vysokého vrchu. Celý Spiš leží utopený v inverznej hmle, z ktorej vystupujú, zdanlivo nad Poráčom, Kozie chrbty.

Pokračujem v prieskume a neďaleko nachádzam druhú vyhliadku, ktorá dostáva meno Vysoká, keďže je najvyššie položená. Výhľad z nej je samozrejme prakticky totožný, rozdiel je len v zopár detailoch v krajine navyše, vďaka niekoľkým získaným výškovým metrom. Opäť sa vraciam na Hornú lúku, kde o kus ďalej nachádzam prechod k tretej, pre dnešok poslednej vyhliadky.

Dostáva duchaplný názov Vyhliadková, nakoľko poskytuje najširšiu vyhliadku a jedine z nej je vidieť Tatry v celku. Je najrozľahlejšia a nachádzam tu kameňmi obložené ohnisko. Pre dnešok objavovanie končí, dávam si tu zaslúžený pozdnejší obed a úplne sa oddám vychutnávaniu si krásnych výhľadov. Pokoj a čaro miesta sú úchvatné aj napriek bezútešnej hnedi, ktorá dominuje celej prírode.

Návrat

Chlad pomaly ale isto víťazí nad ustupujúcim slnkom, čo je varovanie, že deň je krátky a je treba sa poberať naspäť. Dalo by sa tu presedieť hodiny, no vracať sa potme nemám chuť, tak v zrýchlenom režime uháňam rovnakou cestou naspäť. Od Suchinca poobdivujem naposledy Tatry, nad ktoré sa úplne nasunula vysoká oblačnosť postupujúca od západu. Z lúk pod Suchincom je pekný pohľad na skalné útesy Slovinskej skaly zospodu, snažím sa odhadnúť, na ktorých som bol, no odtiaľ si vôbec nie som istý. Z lúky pod Skalou poslednýkrát obdivujem južné skalné bralá, ku ktorým som sa dnes nedostal, o dôvod viac sa sem vrátiť. Za návratovú cestu volím teraz tú, ktorá sa smerom k Slovinkám tiahne vodorovne a dole zostupuje až v záverečnej časti, čím sa dostávam na miesto ranného štartu.

Záver

Správna verzia začiatku túry mala byť zo Sloviniek dnom Lacemberskej doliny popri Slovinskom potoku po žltú značku a potom strmo doprava. Len mrazivá hmla ma prinútila skracovať variant lesnými cestami. V každom prípade ide o najmenej dôležitú časť túry. To najpodstatnejšie sa nachádza hore na planine a okolo nej. V Slovinskej skale majú Volovské vrchy - Hnilecké vrchy - planina Galmus skutočný prírodný poklad, značne neopozeraný, zriedka navštevovaný, ktorý sa aspoň raz v turistickom živote určite oplatí vidieť a nie je k tomu potrebný ani ktovieaký arzenál síl.

Diskusia
Slovinská skala z Lacemberskej doliny 11/11/17 08:53 9 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Hradisko – výhľadový okruh zo Slanského sedla Slanské vrchy tvorí, najmä pri pohľade zo západu, jednoduchá reťaz samostatných, ľahko identifikovateľných vrchov predelených sedlami, tiahnuca sa zdanlivo takmer v priamke z juhu na sever od maďarskej hranice až po Prešov. Najvyšším z nich je Šimonka (1092 m) na severe, a naopak, najnižším je Hradisko s nadmorskou výškou 728 m, nachádzajúce sa v južnej časti pohoria. 13/11/17 Peťo Nový Slanské vrchy
Túra Slovinská skala z Lacemberskej doliny V minulom článku z Galmusu (Biela skala z Krompách) som sa zastrájal do zaujímavého a neopozeraného kraja na severe Volovských vrchov sa vrátiť. Čas nadišiel a na rad prišiel hlavný klenot Galmusu – krasová planina Slovinská skala. Avšak na rozdiel od podobných planín Slovenského krasu, na Slovinskú skalu nevedie turistická značka, a preto prvá návšteva môže nabrať dosť prieskumný charakter. Čo by mohlo znamenať predieranie sa húštinami, príkre svahy, slepé uličky, opakované otáčanie sa naspäť a podobné koreniny pravej turistiky. 09/11/17 Peťo Nový Volovské vrchy
Túra Rabštín a Haligovské skaly z Lesnického sedla Z nášho rodinného archívu vyberám tentokrát turisticky netypický výlet, ktorý sa nám prihodil pred dvomi rokmi. Ktoréhosi člena našej rodiny čakal jednu októbrovú nedeľu náročný športový výkon a ako naschvál sa v sobotu pred tým vydarilo počasie. Ísť na celodennú túru neprichádzalo do úvahy, no rovnako tak aj zostať doma. A tak som si spomenul na Lesnické sedlo, údajne fotogenické miesto v Pieninách, povestné svojimi jesennými hmlami. A na zámer preskúmať neďaleké bralo Rabštín, ktoré turistické značky tesne, ale predsa len obchádzajú. Ako kompromis sa to zdalo prijateľné, tak sme tam ráno vyrazili. 24/09/17 Peťo Nový Pieniny
Najnovšie články na titulke
 
Predstavenie Devold Duo Active – kombinované termoprádlo Merino je na scéne už nejaký čas a spoľahlivo sa zaradilo sa do našich outdoor šatníkov. Nie každému však čisté merino vyhovuje. Niekoho aj najjemnešie vlákno škriabe a inému zas prekáža pomalší odvod potu ako pri polyesterovom termoprádle. Devold už dlhší čas ponúka kombináciu – dvojvrstvé termo s polyesterovou vnútornou vrstvou a vlnenou hornou vrstvou. Naposledy sme také testovali v roku 2009, vtedy pod názvom Active. Teraz sa pozrieme na jeho inovovanú verziu Duo Active. dnes Ľubomír Mäkký Oblečenie
Túra Dolomity – okolo Tre Cime di Lavaredo s dieťaťom Kto by ich nepoznal. Tre Cime di Lavaredo, Drei Zinnen, Tri veže, najznámejšia a asi aj najnavštevovanejšia časť Dolomitov. Pri plánovaní našej septembrovej dovolenky v Dolomitoch váham, či sa sem chceme pozrieť, lebo vopred tuším davy turistov. Ale chuť vidieť známy pohľad na skalný masív je veľká, a tak 5. septembra 2017 vyrážame na výlet. včera Andrea Morongová Svet
PR BUFF – nová merino kolekcia Keď je premenlivé počasie to jediné, na čo sa na túre viete spoľahnúť, siahnite po merino vlne. Je perfektná pri akýchkoľvek podmienkach, jej unikátne vlákno je extrémne priedušné a prirodzene odoláva zápachu. BUFF merino vlna pochádza z Austrálie a je certifikovaná v zmysle, že pri jej produkcii neboli použité žiadne nehumánne spôsoby zaobchádzania s ovečkami. 20/11/17 sponzorovaný článok Oblečenie

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Slovinská skala z Lacemberskej doliny 11/11/17 08:53 9 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Volovské vrchy - Hnilecké vrchy - planina Galmus

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1014 m n. m. – Slovinská skala

    • min: 495 m n. m. – Vyšné Slovinky

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 633 m

    • klesanie: 633 m

  • Vzdialenosť
    • 12 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • zima

  • Dátum túry
    • 2015

  • Štart trasy
    • šírka: 48.8665 ° SŠ
      dĺžka: 20.8216 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.8665 ° SŠ
      dĺžka: 20.8216 ° VD
      » Mapa

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Krompachy (vlak, bus) - Slovinky (bus, parkovanie na hornom konci Vyšných Sloviniek)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1330 ľudí
0.63 (0.15)