Možno je môj pokus sa zamiešať do tejto „pakomunikácie“ úplne zbytočný a iba privolám na seba hnev spravodlivo nasrdených vlastníkov právd. Ale považujem si tak trochu za povinnosť vniesť na začmudené bojisko trošku svetla. Zopár pojmov namiesto dojmov. Upozornenie: Som absolvent lesníckej fakulty! Hospodárim na lesných pozemkoch! Učím na lesníckej škole! Toto postihnutie môže mať vplyv na môj uhol pohľadu na niektoré veci! Koniec upozornenia.
Prečo obhospodarovatelia rúbu les v národných parkoch? Opäť začnem tým, že všetky lesné pozemky v SR majú svojich vlastníkov. Zhruba polovicu lesov na Slovensku vlastnia rôzne právnické či fyzické osoby (spoločenstvá vlastníkov, obce, cirkev, súkromníci..) a zvyšok vlastní štát. Štát obhospodaruje aj pozemky neznámych a nevydokladovaných vlastníkov. Každý vlastník (rovnako) má ku lesnému pozemku svoje práva a svoje povinnosti. Tie sú pomerne presne zadefinované v právnych predpisoch, ktoré stanovujú na lesných pozemkoch určitý „lesnícky režim“. Základný princíp tohto režimu spočíva v povinnosti vlastníka (obhospodarovateľa) hospodáriť podľa tzv. programu starostlivosti o les (PSL) a to prostredníctvom osoby tzv. odborného lesného hospodára. PSL odporúča, aké opatrenia možno v lese robiť. Odborný lesný hospodár je realizátorom odporučených opatrení. Na základe PSL môže obhospodarovateľ, okrem iného, vykonávať aj tzv. úmyselné (plánované) ťažby. Tie môžu byť výchovné, alebo obnovné. Pri obnovných úmyselných ťažbách môžu vznikať aj plochy, na ktorých je lesný porast dočasne odstránený. Tieto plochy sú však relatívne malé (v extrémnom prípade maximálne 7,5 ha). Tu chcem dôrazne upozorniť, že uvedený „lesnícky režim“ sa netýka pozemkov, ktoré nie sú v katastri evidované ako „lesný pozemok“. Ani vtedy, ak sú tieto pozemky porastené lesom. Ide väčšinou o poľnohospodársku pôdu (napr. „trvalé trávne porasty“), ktoré časom zarástli drevinovou vegetáciou. Tieto porasty, napriek tomu, že často ide o krásne biotopy plné života plniace v krajine neoceniteľnú funkciu, sú vo veľkom rúbané a mleté do štiepky. Majitelia z hľadiska legislatívy v podstate „čistia poľnohospodársku pôdu od náletových drevín“, dostávajú na takúto činnosť dotácie (od daňových poplatníkov EU) a zároveň majú pekný, ničím neregulovaný biznis s drevom. Stačí im povolenie (súhlas) príslušného orgánu ochrany prírody (obce, okresné úrady). S lesníctvom to teda nemá nič spoločné. Koniec upozornenia. Tak ako je možné, že na území národných parkov, ale aj na iných lesných pozemkoch v SR, sa „odlesňuje“ a na obrovských plochách vznikajú „holiny“? Je to preto, že na daných plochách sa spracováva tzv. náhodná ťažba. Alebo menej odborne nazývaná kalamita. (Úmyselnou, plánovanou ťažbou také plochy nevznikajú). To znamená, že stromy, ktoré sa ťažia, najskôr uhynuli, alebo boli poškodené nejakým abiotickým (napr. vietor, sneh, sucho, mráz..) či biotickým (napr. hmyz, huby..) činiteľom. Zákon ukladá obhospodarovateľovi lesa povinnosť prednostne vykonať náhodnú ťažbu (na úkor úmyselnej ťažby, najneskôr do šiestich mesiacov od jej vzniku, prípadne podľa harmonogramu) tak, aby nedošlo k ďalšiemu šíreniu škodcov. O tom, či je niečo „škodca“, alebo prirodzená súčasť prírodných procesov môžeme polemizovať do nekonečna a budú sa nám do toho montovať kadejaké uhly pohľadu. Zákon však hovorí o povinnosti obhospodarovateľa spracovať kalamitu. Takže tie plochy dočasne bez lesných porastov vznikli tak, že lesné porasty na nich najskôr boli poškodené alebo zničené (pričom chápem relativitu pojmov „poškodený, zničený“ porast) nejakými činiteľmi (hmyz, vietor, sneh...). Nie je to teda nejaký plánovitý (úmyselný) zásah za účelom výchovy, alebo obnovy porastov. Následne vzniknuté plochy dočasne bez lesných porastov má obhospodarovateľ povinnosť zalesniť najneskôr do dvoch resp. troch rokov od vzniku holiny. Zalesňovanie môže realizovať umelou obnovou (sadba, sejba) a to stanovištne a geneticky vhodnými drevinami. Tiež môže využiť prirodzenú obnovu. Zalesnené plochy je povinný ochraňovať a ošetrovať až do času, kým nový lesný porast dokáže samostatne existovať. Takže pojem „odlesňovanie“ je trošku zavádzajúci, porasty na plochách sú odstránené dočasne, maximálne na dva či tri roky, a následne na nich sú zakladané a pestované porasty nové. Vykonávateľ ťažby (drevorubači) má povinnosť uskutočniť ťažbu tak, aby dopady na pôdu, následný porast či priľahlé stromy boli minimálne. Po skončení prác je vykonávateľ povinný poškodené „veci“ ošetriť. Tu sa opäť môžeme baviť o konkrétnych stavoch na konkrétnych miestach. Máme však z našich daní platené inštitúcie, ktoré majú na proces a jeho výsledok dozerať. Môžeme špekulovať o ich funkčnosti. Povinnosť spracovávať kalamitu neplatí v územiach s piatym stupňom ochrany, kde sa nesmie ťažiť úmyselne vôbec. Kalamita sa však môže spracovávať aj tam, ale až po vydaní súhlasu orgánu štátnej správy ochrany prírody a krajiny. Takže aj v „národných parkoch“ či iných „chránených územiach“ môžu (niekde musia) obhospodarovatelia spracovávať kalamitu. Nebráni im v tom stupeň ochrany (okrem piateho) ani zaradenie lesov do kategórie ochranných.

Mnohým odborníkom i laikom sa nepáči, že takéto niečo sa deje v národných parkoch. Niektorí by chceli, aby sa uhynuté stromy nechali na plochách, iní by chceli trošku spracovať a trošku nechať, a ďalší všetko spracovať. O tom čo je najlepšie, či jediné správne riešenie polemizujú múdre hlavy po celom svete už roky. Všetko sa však dá zariadiť aj u nás, len treba vedieť kedy a ako konať. A treba mať na to.

Ako som už na začiatku predznačil, na všetkých lesných pozemkoch je dôležitý program starostlivosti o les (PSL). Ten sa obnovuje spravidla každých desať rokov. Jedna z najdôležitejších vecí, ktorá sa pri obnove PSL udeje, je zaradenie lesov do tzv. kategórií. Lesy zaraďujeme do troch kategórií na základe ich prevládajúcej funkcie. Lesy hospodárske majú prvoradú produkčnú funkciu, ale mali by čiastočne plniť aj funkcie ekologické a spoločenské. Lesy ochranné majú prvoradú funkciu chrániť pôdu a iné lesy, sú to porasty na extrémnych stanovištiach (sutiny, hrebene, skaly, močariská, brehy tokov...). Tvorca PSL do tejto kategórie zaradí lesy podľa stanovišťa, nepotrebuje súhlas vlastníka. Pre náš prípad sú dôležité lesy kategórie osobitného určenia. Ako hovorí názov, tieto lesy majú v prvom rade plniť nejakú osobitnú, celospoločenskú funkciu. Patria tam napríklad lesy v okolí vodných zdrojov, rekreačné lesy, vojenské či školské lesy. A môžu tam patriť aj lesy v chránených územiach a na lesných pozemkoch s významnými biotopmi.

V lesoch osobitného určenia teda môže bežať nejaký „osobitný režim hospodárenia“, ktorý je od bežného režimu na lesných pozemkoch odlišný. Napríklad aj taký, že sa do takéhoto lesa vôbec nebude nijako zasahovať. Nikdy. Ani keď v ňom padne kalamita, ani keď celý spadne, či uschne. Alebo sa stanoví nejaký iný „osobitný režim“, napríklad sa vytvorí zóna bez zásahu a ochranná zóna. Možností je veľa a odborníci ich poznajú a vedia, čo a ako.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V prípade zaradenia lesov do kategórie osobitného určenia treba návrh podať do konca predposledného roku platnosti končiaceho PSL. Dá sa to však aj v priebehu platnosti (kedykoľvek) vo forme tzv. zmeny PSL. Návrh môže podať vlastník, príslušný orgán štátnej správy (v našom prípade napríklad orgán štátnej správy ochrany prírody) ale aj iná právnická či fyzická osoba (akákoľvek). V návrhu sa musí uviesť konkrétny dôvod vyhlásenia lesov osobitného určenia, identifikácia dotknutých pozemkov, doba uplatňovania osobitného režimu a rámcový návrh osobitného režimu.
Dôležité – návrh musí obsahovať súhlas vlastníka (ak ním nie je sám navrhovateľ) a dohodu o výške a spôsobe poskytnutia náhrady za obmedzenie vlastníckych práv.

Takže, ak je záujem (napr. verejný záujem) o to, aby sa na lesnom pozemku aplikoval istý „osobitný režim“ odlišný od bežného spôsobu hospodárenia, možnosti sú. Napríklad treba včas podať návrh na zaradenie do príslušnej kategórie a subkategórie. Treba mať konkrétny dôvod, konkrétny projekt režimu (napr. program starostlivosti o chránené územie ?). Treba mať súhlas vlastníka a konkrétnu dohodu o tom, ako mu budeme kompenzovať obmedzenie jeho vlastníckych práv v dôsledku uplatňovania osobitného režimu. Jednoducho povedané, ak trebárs presvedčíme vlastníka, že nebude vo svojom lese už nikdy nič ťažiť, tak sa s ním musíme dohodnúť na sume, ktorú mu za to zaplatíme, resp. budeme pravidelne platiť. Samozrejme treba jednoznačne zadefinovať aj zodpovednosť (aj finančnú) za „škody“ ktoré môžu vzniknúť u susedných vlastníkov. Pozemky sa dajú tiež od vlastníkov vykúpiť. Oba spôsoby riešenia sú v civilizovaných krajinách štandardom. Dohoda na kompenzáciách, či vykúpenie pozemkov je prvá a základná vec, ktorá sa musí vyriešiť pri obmedzení vlastníckych práv (nielen) z dôvodu ochrany prírody. Nie naopak. Možnosť je aj taká, že vlastník sa z dôvodu ochrany prírody sám od seba vzdá svojich vlastníckych práv vo vzťahu k lesnému pozemku.

V našej krajinke to máme skomplikované tým, že hranice niektorých chránených území „sa“ určili niekedy v socializme a vlastníctvo sa vtedy ignorovalo. Tisíce hektárov, desaťtisíce vlastníkov. Nikto sa ich nepýtal, či súhlasia, aby ich lesné pozemky boli v národných parkoch, či rezerváciách. To že na svojich lesných pozemkoch v chránených územiach rúbu a spracovávajú kalamitu je smutné a nepáči sa to mnohým, ale svedčí to aj o tom, že nikto sa asi s vlastníkmi na nejakom osobitnom režime a kompenzáciách nedohodol doteraz. Určitou výnimkou sú lesné pozemky vo vlastníctve/správe štátu, kde je procesná situácia iná. Štát má na svojich pozemkoch možnosti manažovať chránené územia bez riešenia kompenzácií. Daňoví poplatníci si takúto službu od štátu svojim spôsobom už kupujú. Samozrejme, že konkrétne riešenia sa nemusia páčiť všetkým, ale to je na inú debatu.

Takže v prípade ochrany vzácnych lesných biotopov nejde len o to či „zasahovať“, alebo „nezasahovať“. Pravdepodobne ide aj o veľa peňazí. Asi peňazí daňových poplatníkov, ak sa jedná o verejný záujem. Alebo o súkromné peniaze, ak ide o súkromný záujem. Je to však bežný postup v civilizovaných demokratických krajinách. Komplikovaný, bolestivý, zdĺhavý a drahý proces. Sami vidíme, koľko rokov „sa“ rieši funkčná zonácia v našich národných parkoch. Ale dá sa aj u nás, sú prvé lastovičky, napr. súkromná prírodná rezervácia v Čergove. Alebo NP Slovenský raj - pozdravujem pána riaditeľa, môjho spolužiaka z fakulty, na ktorej nás vraj učili zlé veci. Tak, ako v kultúrnych krajinách, ochranu prírody úspešne spája s dohodou s vlastníkmi, výkupom či výmenou pozemkov. A nie naopak. Držíme (si) palce.