Ako zapadajú do môjho arzenálu

Turista nemá topánok nikdy dosť. Počet párov, ktoré máte ako turista vlastniť, je n+1, pričom n = počet, ktorý teraz vlastníte.

Asi by som mal objasniť najprv môj “arzenál”. Keď mi začali premokať moje papučkoidné ľahké vibramky, s ktorými som sa po štvrťstoročí vrátil v roku 2012 k turistike, prešiel som po roku k opačnému extrému a kúpil som si vysoké a tvrdé horolezecké Raveny. Dosť dlho som ich všade používal, ale postupne mi dochádzalo, že na bežné túry to nie je pravé orechové, starí Slovania by asi použili výraz – “overkill”. A tak som si potom v roku 2014 zadovážil ľahšie trojštvrťové topánky (Alp Trainer), ktoré so mnou absolvovali väčšinu túr za posledné roky. Ale napriek veľkej spokojnosti ma neustále pokúšala myšlienka na klasické celokožené vibramy do ťažších terénov. Navyše zohrávala v tejto túžbe aj nostalgia, lebo s koženými vibramami som pred vyše tridsiatimi rokmi s turistikou začínal.

Keď som potom dostal ponuku na napísanie recenzie na topánky Asolo Kongur, musel som sa v duchu usmievať. Jednak som mal práve narodeniny (totiž aby som bol férový a transparentný – recenziu materiálu si treba “odpracovať”, robiť záznamy, fotiť, hodnotiť a napokon pomerne rozsiahlu recenziu aj napísať. Potom zostávajú topánky v mojom vlastníctve, takže to bol vzhľadom na okolnosti tak trochu narodeninový darček) a jednak som sa opäť pristihol pri spomienke na to, ako som ešte pred rokom 1989 klasické vibramy vyhodil. Idiot, lebo mi vtedy nejako neprišlo na um, že odpadnutú podrážku by zdatný obuvník zrejme opravil. Podobne som naložil s klasickými Popradkami, roky sa mi povaľovali po dome, lebo som nevedel vyriešiť chýbajúce filcové papučky. Fakt som blbeeeec! A do trýznivých spomienok mi prišla ponuka otestovať krásne Asolo Kongur topánočky. Pani šéfredaktorka ani netuší, že mi týmto činom pomohla uzatvoriť dávnu psychickú traumu.

Po rozbalení

Po tom, čo prišiel kuriér, topánky veľmi pozorne skúmam. Do očí mi najprv udrie šnurovanie. Šnúrky sú totiž vedené v dolnej časti topánky cez akési miniatúrne kladky. Pri spomienke na množstvo šnúrok, ktoré som za život na vibramoch na ostrých hranách šnurovania potrhal, si uvedomujem, že je to celkom zaujímavá vychytávka. Šitie vyzerá veľmi pekne, obdivujem prepracované použitie usní (Asolo šije tento model údajne v Rumunsku) a celkovo konštatujem, že spracovanie vyzerá byť na vysokej úrovni a z môjho subjektívneho pohľadu ide o prekrásny výtvor, či už ide o tvary, farbu alebo použité materiály.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Topánka nemá klasický plandavý jazyk – ten je spojený cez poskladaný mäkký lem so zvyškom topánky, čiže kým sa voda nepreleje ponad horný okraj, popri šnurovaní neprenikne. Toto je goretexový model, ale skúsenosť mi hovorí, že aj dobre naimpregnovaná koža bez zbytočných švov v korpuse topánky má dobré šance odolávať vode, goretex znamená len navýšenie prirodzenej ochrany. V tomto smere vítam aj gumený lem, ktorý kompletne obopína pásmo bezprostredne nad podrážkou – od 2,5 cm na boku až po 4 cm v kritickej časti pri špici. Pre chodenie v mokrej tráve považujem lem za kľúčovú ochranu, navyše to chráni kožu pred ostrými kameňmi v surovom kamenistom teréne.

Podrážku tvorí veľmi tradicionalisticky poňatý Vibram Ascent. Na špici sa nachádza tzv. "lezecká zóna" (climbing zone) – súvislý pás gumy s peknou hranou, čo by malo umožňovať státie na drobných stupoch. Spolu so šnurovaním, ktoré siaha pomerne ďaleko až na špičku, to ukazuje, že ide o model vhodný aj na ľahšie ferraty a nenáročné lezenie.

Pár váži po rozbalení 1648 gramov, rozdiel hmotnosti medzi topánkami je 20 gramov, čo sa mi zdá pri použití prírodného materiálu akceptovateľné.

Osobne som bol dosť skeptický ohľadom objednávania topánok cez internet, lebo vzhľadom na moje nerovnako dlhé chodidlá a tzv. egyptskú nohu (druhý prst najdlhší) mi predavačky v športových obchodoch nosili rôzne modely a veľkosti tak dlho, že by futbalista medzitým odohral celý zápas vrátane zvíjania sa na trávniku. Ale dodržal som odporúčané postupy z Asolo stránky (poslal som fotky vložiek z mojich overených turistických topánok preložené metrom a odmeral aj dĺžku chodidla s pätou priloženou k stene) a na môj údiv prišli topánky v správnej veľkosti. Mám v nich pri prstoch dostatočnú vôľu a obul by som v prípade potreby aj dvojo ponožiek (rozumej hrubé + tenké). Pre porovnanie: už predtým spomínané vibramy majú EU číslovanie 44,5, moje Shimano tretry 46 a Asolo zastúpenie mi vybralo 43 a 2/3. O tom, že existujú veľkosti delené na tretiny som vedel asi tak, ako Londýnčania tušia o existencii nástupišťa 9 a 3/4…

Poľné cesty – prvé dojmy na nohách

Vonku bolo 32 °C, keď som vzal nášho jorkšíra Huga, aby sme sa prešli po okolitých prašných cestách a dunajskej hrádzi. Na prvom kilometri som zdesene rozjímal nad tým, že na pravej nohe – približne v strede – zreteľne cítim omínanie na vonkajšej hrane chodidla, tak sa zamýšľam nad tým, že zvíjajúci sa futbalista možno ani nesimuluje, možno má len nové obutie… Kongur je uvádzaný ako “širší model”, tak som trochu v rozpakoch, ale keďže ide o novučičký kožený výrobok, zatiaľ nad tým mávnem rukou. Na nohe mám štandardné (hrubšie) turistické ponožky, aké by som si obul do akejkoľvek vibramy.

Pri priesakovom kanáli robím krátky test vodotesnosti. Ak je niekde trhlina, ponorenie do vody takmer po horný okraj rýchlo odhalí akýkoľvek priesak – ergo – je jasné, prečo kanál pomenovali práve takto. Konštatujem, že topánky sa držia, ako keby to boli gumené čižmy. Voda povrch topánok prakticky vôbec nezmáča, steká vo forme guľatých kvapiek, čiže materiál musí byť priam vzorovo hydrofóbne naimpregnovaný.

Hrám sa so šnurovaním, kladky pekne fungujú a šnúrky sťahujú pracky rovnomerne po celej dĺžke. Na komíne nad členkom sú klasické háčiky, čo umožňuje variabilnejšie zaťahovanie šnúrok v tomto mieste. Pri stúpaní na bočnú hrádzu VD Gabčíkovo mám možnosť skúšať správanie sa v strmšom teréne. Prvý dojem je taký, že topánky sú dosť tvrdé, v tomto sa v prvých minútach pocitovo blížia takmer k C-éčkovým Ravenom, ale férovo treba dodať, že sú ešte nerozchodené. Na nohe mi držia dobre a uvedomujem si, že toto je presne typ, ktorý by si človek neobul na prechádzku s deťmi na Železnej studničke, ale na ťažký prechod v divočine, s veľkým batohom na chrbte, kde očakávate, že vás obuv podrží aj v náročných podmienkach.

Kráčam dlhší úsek po asfalte a pocitovo je päta výborne odpružená. Fotím západ slnka, vykračujem si po hrádzi a po 3 km sa mi zdá, že prvotné nepríjemné pocity začínajú ustupovať, zmierujem sa s myšlienkou, že topánky treba jednoducho rozchodiť. Keby nešlo o kožu, asi by som zapochyboval, ale v tomto prípade dúfam, že mi topánky napokon sadnú na nohu.

Gaderská dolina – asfalt, mierne stúpanie

Ak chce človek rozchodiť nové celokožené topánky, nemal by na to ísť zhurta. Ubytoval som sa s Hugom v kempe v Mošovciach a prvý deň sme vyrazili do hladučko vyasfaltovanej Gaderskej doliny, čo je pre obuv úplne neprirodzené prostredie, veď tu by stačili aj sandálky, ale na rozchodenie to bude ideálne.

Na prvých kilometroch pôsobia topánky na chodidlách trochu cudzo, ale v tomto teple ich rýchlo prepotím a proces prispôsobovania tvaru na “nové kopyto” sa môže začať. Prestávajú na kritických miestach otláčať a po niekoľkých kilometroch si preventívne lepím náplasť na vznikajúci pľuzgier na pravom malíčku. Po 19 km (prevažne asfaltu) prekvapene konštatujem, že ani dlhšie trasy nie sú utrpením. A tvrdosť topánok mierne povolila.

Drieňok – strmá horská túra

Prepotené topánky cez noc vyschnú a dopoludnia chvíľu zápasím s dilemou, či sa vybrať na chodník Janka Bojmíra na Tlstú, ale napokon sa rozhodujem pre trasu smerom na Drieňok. Panujú teploty cez 30 °C a výšľap poliami a lúkami v pripekajúcom slnku v čase slnovratu nastoľuje situáciu, ktorá pripomína pedikúru. Čím procedúra začína? Správne – najprv sa rozmočí koža, aby sa dala ľahko orajbať. Potím sa ako kôň a pripravujem pokožku na nohách na to, aby sa ľahšie robili pľuzgiere. Napokon si to odnáša obligátne pravá päta, ale po záchrannej operácii s náplasťou a prešnurovaním topánok sa proces zastavuje. Bingo!

V tomto teréne sú Kongury omnoho viac doma, s rastúcou vzdialenosťou rastie aj sklon cesty. Nedávna búrka brutálne vymlela lesnú cestu a kráčam po mäteži štrku, konárikov a menších balvanov. Aká je to strmina, si uvedomím až pri ceste nadol. Bol som pripravený otočiť sa v prípade dramatickejšieho odretia nôh kdekoľvek na trase, ale napokon saunologický kongres pretrval až na Drieňok. Vo vrcholovej časti hory sú topánky vyslovene vo svojom živle, korene, skalné schody a šotolina. Prvýkrát si všímam, že podrážky “podržia” a zmes gumy vyzerá byť naozaj spoľahlivá aj do náročných podmienok. Odpruženie na pätách je veľmi solídne a spomínaný tlak na hrane chodidla po asi 40 kumulatívnych km zmizol, useň sa podľa predpokladov naozaj postupne prispôsobuje tvaru chodidla.

Alpy – oblasť Schneebergu a Hohe Wand

Ďalší víkend sa motáme na chodníkoch v okolí Schneebergu. Postupne zvykám nohy na nové topánky a tie zas tisíckami krokov presviedčam, aby sa prispôsobili mojim nohám. Čestne treba priznať, že test zastihol moje haksne po 17-mesačnej turistickej odmlke spôsobenej boľavým kolenom.

Prvý deň ide väčšinou o typické luxusné rakúske zvážnice, vysypané zmesou štrkov, takže pre topánky to nie je veľká výzva, ale neskôr spozorniem v šľuchte Rohrbachklamm, kde schádzame dosť divým terénom a vychutnávam si jednak priam vzorový grip na hladkých vápencových stupňoch a jednak výborné obopnutie nôh.

Ešte viac vlastnosť vystupuje do popredia ďalší deň, kedy prechádzame po vskutku divej trase popod Hohe Wand. Mnoho úsekov meandrujúceho chodníka, ktorý kopíruje úpätie skalných stien, predstavuje ľahšie lozenie, pri ktorom treba miestami používať ruky. Podrážky držia perfektne aj na vyslovene vyšmýkaných vápencových kameňoch. Predpokladám, že by sa vlastnosť dala dobre využiť aj na ferratách, kde sa bude treba postaviť “na trenie”.

Tretí deň po nočnom prívalovom daždi vyrážame do zmoknutého lesa, ešte stále mrholí. V národnom parku na vychodených chodníkoch dostávam konečne príležitosť overiť grip na koreňoch, ktoré nohy turistov ohlodali až na kosť. Asi každý čitateľ zažil pošmyknutie na mokrom koreni, ale podrážka na nich drží až zarážajúco dobre.

Posledný test dňa podstupujú topánky brodením vo vlhkej tráve. Voda sa máličko drží na koženom olemovaní a samotná koža sa nezmáčala ani náznakom, impregnácia zatiaľ drží ako ďas.

Na konci víkendu uspokojene hovorím, že sa s topánkami kamarátim stále viac. Aj tvrdosť topánok (pocitovo) sa dostáva do normálu.

Záruby a spol.

Ďalšia bitka v horúčave privádza nasledujúci víkend moje nohy v testovaných topánkach na najvyšší vrchol Malých Karpát. Päty mi jednak stvrdli a jednak ich natieram špeciálnym šmykľavým gélom proti pľuzgierom. Počas celej túry ma problém netrápi.

Vysušené chodníky doprajú topánkam vrstvu prachu a výstup cez Čertov žľab zodpovedá ich účelu. Vyleštené kamenné stupne strieda hlina, štrk a korene. Až pri zostupe naozaj oceňujem, že podrážka “drží ako prikovaná”, voľba zmesi na vibram je excelentná. Doprajeme si tiež výhľad z nemenovaného vrcholu nablízku, kde topánky testujem na divom skalnatom vápencovom hrebeni, aj tu som rád, že ich mám obuté.

Bielovodská dolina – Vysoké Tatry

Nostalgická prechádzka k horolezeckému táborisku. Okrem nenáročného povrchu na začiatku doliny tu vyskúšam typickú tatranskú rozbitú šotolinu, bahno po lesných traktoroch a brodenie zaplaveného chodníka.

Myslím si, že Tatry sú pre topánky úplne prirodzeným prostredím. Na žule drží podrážka priam božsky, ani ledabolá chôdza nie je problémom, lebo vyvrtnutiu členka celkom slušne bráni samotná konštrukcia a nebál by som sa v nich schádzať akýmikoľvek sutinovými poliami.

Profil vibramu sa nezapcháva bahnom, počas chôdze pekne postupne povypadáva von.

Po 75 až 100 kilometroch konštatujem, že sa topánky pekne prispôsobili tvaru mojich nôh, netrápia ma viac pľuzgiere a nosím ich s vedomím, že by som sotva našiel turistický terén, v ktorom by som nepociťoval v Konguroch úplnú istotu.

Čerenová – divý chodníček úbočím a lejak

K testu mi chýbal ešte poriadny dážď. Deň po Bielovodskej sme sa vybrali na skalný útes Jánošíkov stôl na vrchu Čerenová nad Liptovskou Annou. Kto to pozná, tak vie, že ide o úzky a veľmi strmý chodníček v lese. Po nočnom daždi bol na niektorých miestach dosť šmykľavý, ale opäť musím pochváliť zmes gumy na vibrame.

Na konci "značenej" trasy je kríž na skale, ale vydávame sa poľovníckym chodníčkom na sever. Vyžaduje si istotu chôdze, lebo okrem toho, že miestami treba kráčať po zverou vychodenej šikmej hline, niektoré pasáže vedú vyslovene nad priepasťou. Oproti nám sa blíži hrmiaca húľava, ktorá nás prepadne v okamihu, keď vchádzame do vysokej trávy rúbaniska. Chodník je tu ledva znateľný, chce to úplnú istotu krokov, lebo porast siaha striedavo od polovice stehien až po plecia a úplne zakrýva kam stúpam. Nerovnosti, kamene, korene a konáre rôznych hrúbok, to všetko je pre moje topánky ďalšia skúška, v ktorej obstoja na výbornú. K tomu sa pridáva prietrž mračien a navliekam sa od hlavy po päty do goretexu. V okamihu je všetko mokré a obtierajúca sa mokrá tráva podrobuje testu vodoodolnosť mojej výbavy. Prvýkrát sledujem, ako nubuk pod náporom vody tmavne, čo svedčí o tom, že povrch topánok sa zmáčal. No pohyb vo vysokej tráve ani neskoršie brodenie kalnej vody na lesnej zvážnici neznamená akékoľvek premočenie chodidiel. Ľahká vlhkosť od potu, ktorú som si na túre vyrobil už predtým, sa v týchto podmienkach nijako nezmenila. Ďalšia dôležitá skúška dopadla na jednotku.

Roháčsky vodopád a plesá – strmší tatranský chodník

Krátka túra len deň po chodení v daždi biblickej intenzity mi ukázala, že pre “zábeh” nových kožených topánok je vyslovene žiaduce, aby ich voda zmáčala. Včera som si všimol, že vode a tráve vystavený nubuk stmavol (no nepremokol až dovnútra) a krátko po skončení dažďa opäť rýchlo vyschol.

Mokrý incident mimovoľne dokončil napasovanie topánok na moje nohy, materiál primerane zmäkol a chodenie na strmom tatranskom skalnatom chodníku je vskutku pôžitkom. Monike, ktorá kráčala so mnou som povedal: “Začínam byť týmito topánkami vyslovene očarený.”

Výborný dojem som mal aj z eróziou poškodeného chodníka pod plesami, šotolina, voľné kamene, kráča sa mi dobre.

Lysec (Veľká Fatra) – zostup blatovým chodníčkom

Hoci bolo povedané v recenzii takmer všetko podstatné, prekrásny vrchol s prevýšením vyše 800 metrov mi umožnil ďalší test – správanie sa topánky pri zostupe vlhkým a strmým hlinitým chodníkom. Nejaký turista predo mnou na modrej značke vyslovene “bicykloval” a vidím stopy šmýkania sa na každom kroku. Kongury však držia ako pribité. Pri správnom kladení nôh je totiž možné zatlačiť na to určené ostré hrany na päte vibramu do podkladu a konštatujem, že sa nešmýkam. Počas pochodu začalo pršať a stále to pekne funguje. Monika ide so mnou a na rozdiel odo mňa sa šmýka jedna radosť.

Kto schádzal z Lysca po modrej vie, že ide o nekonečný zostup miestami dosť surovým terénom, Kongury sú na tento typ turistiky ako stvorené.

Priesil – andezitové šutroviská

Bez rozsiahlejších komentárov len dodávam, že Kongur na andezite drží ako prilepený a málo prechodený terén na trase Bzenický hrad – Priesil s množstvom štrku, hlbokého lístia, voľných kameňov a konárov je pre tento typ topánok priam šitý na mieru. Cesta späť po zvážniciach do Chválenskej doliny je vďaka dobrému odpruženiu znesiteľná. Teplota pri tom prekračuje 30 °C, tu konštatujem, že veľká, masívna topánka sa predsa len lepšie hodí do chladnejších podmienok, tmavý materiál na priamom slnku o niečo zhoršuje tepelný komfort. Doma som ich potom hodil na váhu a ešte po 2 hodinách po vyzutí sú o 80 gramov ťažšie, každá jedna ako keby nasala takmer pol deci potu.

Naťažko – túlačka Muránskou planinou

Kongury sú uvádzané ako topánky na ťažký trekking a toto bol teda dôležitý test. Prvýkrát v nich turistikujem niekoľko dní s batohom do 18 kg (hm, presne toľko som za 8 mesiacov schudol). Nohy so záťažou dostávajú zabrať, prvýkrát zažívam, že ma na konci dňa bolia päty. S veľkou váhou stúpa dôležitosť pevnej obuvi, ktorá musí podržať členok aj v drsnejšom teréne, keď sa kvôli veľkému batohu presúva ťažisko vyššie. Áno, subjektívne potvrdzujem, že na tento typ turistiky ide o ideálne obutie.

Ako čerešnička – pri Nižnej Kľakovej potrebujem ísť po vodu strmým chodníčkom, ktorý je úplne rozbitý kopytami koní. V hlbokej rozdupanej hline sa to miestami šmýka, nechápem, že si tu nepolámu nohy, terén je fakt otrasný, ale asi to tak kvôli testu topánok malo byť. Dopadol veľmi dobre.

Čebrať – zostup príkrou strminou lesom

Už by som možno čitateľa ďalšími postrehmi neotravoval, ale túra na Čebrať ponúkla ďalší test. Po abslovovaní značenej trasy na Predný Čebrať sme chceli vyskúšať poľovnícky chodník vedený východným úbočím hory. Začiatok bol naozaj krásny, ale v protiklade s mapou sa chodníček neskôr úplne stratil. Po krátkom uvažovaní sme sa rozhodli zostúpiť strmým lesom priamo nadol, teda až na nenápadný náznak prtí sme nešli po chodníku, ale ihličím, trávou, kameňmi, hlinou, jednoducho úplnou divočinou. Ak poznáte svahy Čebraťa, potom viete, že je to naozaj strmé. Prišlo mi na um, že po takýchto terénoch sme zvykli chodiť akurát tak na hubách a výnimočne na niektorých túlačkách. Aj na tento typ podkladu je lepšie mať vysoké tvrdé topánky, lebo nohy dostávajú poriadne zabrať.

Strmý vrch – drsné strminy mimo ľudských chodníkov

Už dávnejšie som obzeral impozantné tvary Strmého vrchu a Bartalovej. Vybral som sa tam po silnejšom daždi a musím konštatovať, že zostup východným svahom Strmého vrchu bola možno najdrsnejšia trasa, po akej som v Malých Karpatoch kedy išiel. Našťastie tam nebolo blato, dážď iba zmäkčil hlinu a sklon v kamenistom svahu ma privádzal do podrepu, kedy som sa na mnohých miestach opieral o svah dlaňou. Aby bolo jasné o čom hovorím – moju polovičku úšust dohnal až k slzám a zablateným nohaviciam. Kongury sa tu ukázali byť ideálnou obuvou, na mnohých miestach trasy som využíval techniku zakopávania podrážky do podkladu, B/C tvrdosť je na toto ako stvorená a opäť som blahorečil za to, že tam nalepili Vibram Ascent. Topánka sa dobre osvedčila aj ďalej, keď sme kráčali popri skalách Kamennej brány, kde sa to len tak hemží popadanou haluzinou, ktorá sa tam miesi s balvanmi a lístím od pamätnej kalamity z novembra 2014. Keby niekto chcel prejsť z Bratislavy na Pezinskú Babu, tak by takéto topánky nepotreboval. Ak chodíte pravidelne na túry ako je spomínaný Strmý vrch, či predtým opísané úbočie Čebraťa, potom sa dá povedať, že Kongury sú stvorené pre vás.

Hodnotenia

Topánka sa na prvý pohľad tvári ako dosť masívny a teda tvrdší model, ale bližšie skúmanie odhalí veľmi umné využitie rôznych druhov nubukových usní, čo veľmi zvyšuje pohodlie. Najsilnejšia useň tvorí samotný korpus, použitá je aj na spevnenie v strede jazyka a výstuž na komíne. Diely zo strednej usne umožňujú prispôsobenie topánky priehlavku a predovšetkým vďaka dielom z tohto materiálu je komín neobyčajne poddajný. Najmäkšia useň tvorí predovšetkým záhyb, ktorým sa úplne zatvára jazyk a ďalšie diely ňou prekrývajú tapecírung členku a achilovky. (Neviem, či sa mi použitie až troch typov usní iba nemarí, ale zbežné meranie šublerou mi vyhodilo hodnoty 2,2; 1,8 a 1,6 mm hrúbky koží). Práve kombinácia premyslene vystrihnutých dielov z rozličných materiálov zošitých do harmonického celku, tvorí veľmi pohodlnú topánku a v tomto vidím najväčšie plus v porovnaní s dávnymi celokoženými vibramami, ktoré som v minulosti vlastnil.

V popise výrobcu sa spomína používanie polyuretanu na päte. Potvrdzujem, že tlmenie je vynikajúce, na druhej strane dúfam, že sa to po dlhšom používaní neprejaví ako slabé miesto kvôli hydrolýze materiálu.

Tvrdosť podrážky sa napokon ukázala ako prijateľná a primerane pohodlná, bude to vskutku niečo medzi B a C. Subjektívny pocit sa výrazne zlepšil po prvých túrach a po rozchodení sa ukázalo, že moje prvotné obavy boli prehnané.

Podrážky majú skvelý grip vďaka zvolenej zmesi, ale dá sa očakávať, že sa rýchlejšie opotrebujú, zostáva len dúfať, že špecializované firmy ich dokážu vymeniť bez problémov.

Z môjho pohľadu najväčšia nevýhoda modelu je absencia výstupku na päte, čo znemožňuje nasadiť poloautomatické mačky. Topánky zrejme nie sú vhodné na lezenie kolmých ľadov (to by mi ani neprišlo na um) a ani izoláciou sa nezaraďujú k zimným modelom. Ale v typickom prostredí, do ktorého Kongury patria, bude úplne normálne, že turista môže naraziť na primrznuté snehové pole, ktoré by bolo bezpečnejšie prekonávať v mačkách. Vlastním poloautomaty, vôbec nemám chuť prerábať ich na klasické viazanie, ani netúžim kupovať kvôli tomuto ďalší pár mačiek. Toto mi pripadá ako jediná nedomyslená vec na inak perfektných topánkach.

Už predtým som spomínal šnurovanie cez kladky. Na jednej strane je to elegantné riešenie chrániace šnúrky a zjednodušuje to zaťahovanie, ale zároveň je to nevýhoda v prípade, kedy by niekto chcel napr. zatiahnuť viac špičku, ale nechať povolený nárt. Toto sa dá dosiahnuť iba čiastočne, lebo kladky rozdeľujú ťah šnúrok rovnomerne.

Jedna výčitka sa týka skôr estetiky – keď sú topánky úplne nové, biela koža na vnútornej strane komína je pastvou pre oči. Ale už po krátkom čase sa beloba začne špiniť, takže z praktického hľadiska by lepšie vyhovoval nejaký zemitý odtieň. Pri dlhšom používaní pôvodne biela koža stvrdla, mám podozrenie, že tu zohráva úlohu pot a soľ. Na druhej strane treba dodať, že tkanina na tomto mieste býva u topánok slabé miesto, takže rozhodnutie dať tam kožu chválim, len by som nepoužil bielu farbu.

Záver

Kongurom sa po pár mesiacoch nedá vytknúť nič podstatné. Všetky švy držia, nikde nič nepovolilo ani sa nepredralo. Považujem ich za skvelý produkt, do ktorého sa dá ľahko “zamilovať”. Nepatria k lacným modelom, ale za kvalitu sa oplatí priplatiť.

Test bol pre mňa tak trochu ponaučením: za normálnych podmienok by ma totiž v obchode odradil prvotný pocit tvrdosti topánok a fakt, že ich tvar nezodpovedal celkom mojim nohám. Na druhej strane som si od počiatku uvedomoval, že práve koža je materiál, pri ktorom sa dá očakávať, že sa prispôsobí a toto sa mi skutočne potvrdilo po asi 75 km, pričom akceptovateľné to bolo po dvoch-troch túrach.

Po dlhšom testovaní musím povedať, že som si ich vyslovene obľúbil. Dlho som uvažoval o návrate k starému konceptu, teda celokoženému korpusu topánok, zároveň sa v tomto modeli tradícia snúbi s modernosťou (hmotnosť, strih, gumený lem, goretex, šnurovanie).

Keby som si musel z mojej palety zvoliť jediné turistické topánky, boli by to práve tieto. Práve pred dokončením článku som išiel na túru, kde “hrozil” dlhší úsek na asfalte a vďaka výbornému odpruženiu päty som dal prednosť Kongurom, hoci inak by som si obul skôr ľahšie vibramy.

Topánky naplno využijete najmä pri turistike, pri ktorej opustíte obyčajnú lesnú zvážnicu a vyberiete sa do náročnejšieho terénu. Tatry, Fatry, strmšie pohoria, dlhé pochody, vysokohorská turistika, hubárčenie v lese, toto všetko je doménou Asolo Kongur (kľudne mohli model pomenovať “Kriváň”, omnoho viac by to vystihlo podstatu modelu). Nezaváhal by som ani v prípade neistej predpovede počasia, konštrukcii a materiálu by som v prípade dažďa dôveroval zo všetkých mojich modelov najviac. Keby som mal vyraziť na dlhý prechod napr. do Himalájí, skutočne by mi záležalo na tom, aby som mal na nohách spoľahlivé a hlavne overené topánky. V tomto smere vyslovujem súd, že Kongury by som si vzal bez váhania.

O dlhodobejších skúsenostiach napíšem s odstupom času a článok bude následne doplnený. Tiež ich plánujem vyskúšať na zaistenej ceste, ale do napísania testu som sa k tomu zatiaľ nedostal.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek