Trasa

Malina, hotel – Pod Sidorovom – Vlkolínske lúky – Sidorovo (družstvo A) – Kalvária (družstvo A) – Pod Kalváriou – Hrabovo, hotel Primus

Na údolnej stanici lanovky je celkom rušno, je tu asi rovnaký počet cyklistov a turistov a aj kabínky chodia 50 : 50 – jedna pre cyklistov, jedna pre turistov. Deti sú z jazdy lanovkou nadšené, výhľad na Ružomberok a okolité kopce je famózny.

Trasa na bralo Haliny začína hneď pri východe z lanovky. V lete som tu bola prvýkrát v zamračenom počasí, a tak sa teším, že teraz budem mať luxusné výhľady. Výšľap trvá asi 10 minút, chlapci majú kopec energie, takže sme hore rýchlo. Pozrieme postupne tri skalné vyhliadky, chlapci preliezajú a obliezajú všetky skaly v dosahu, a tak výhľady sledujeme len úchytkom, lebo dolu sa chceme vrátiť s rovnakým počtom detí. Tu na kopci už sú stromy pekne farebné, k tomu biele skaly a modrá obloha, sme tu asi trištvrte hodiny. Naveľa zliezame, lebo ešte nás toho čaká dosť a deti to musia zvládnuť po vlastných. Maťko je už priveľký na nosič.

Ako obvykle, deti sa dožadovali pikniku už na začiatku výletu, ale hore by to bolo o nervy, tak až na lúke pod lanovkou bezpečne vybaľujeme skorý obed. Okrem iných výhod jedenia je super, že chvíľu obaja sedia na jednom a tom istom mieste. Potom zbiehame lúkou, zastavujeme sa ešte pri smerovníku pri hoteli Malina a potom sa už poberáme po asfaltke. Obdivujeme bralo Haliny a pomaly klesáme po červenej značke. Pred výraznou zákrutou nás tabuľka navedie k mini zoo. O minútku sme pri drevenej ohrade. Za ňou je drevené ihrisko a ubytovacie kapacity pre rôzne zvieratá. Žiaľ, je zavreté, ale niektorí obyvatelia sa pasú pred ohradou a očividne sú na ľudí zvyknutí. Maťko s nadšením hladká kozu, potom sa rozhodne zopakovať to s malým čiernym prasiatkom, to sa ale nechce hladkať. Rozbehne sa a malý za ním. Naháňačka končí zlostným krochkaním, ktoré Maťka odstraší, takže prasiatka už nechá na pokoji. Vylezú s Kubkom na plot a sledujú malé jazierko s husami a kačkami. Musíme vyvinúť dosť energie na to, aby plot nepreliezli a nešli pozrieť zvieratká a ihrisko zblízka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Naveľa ich odtrhávame od plota s tým, že sa zase kúsok prejdeme. Máme čas a nechce sa nám ešte deliť na družstvá, tak sa vyberieme po žltej značke na rázcestie pod Sidorovom. Tam sa zložíme pri smerovníku, deti sú samozrejme zase hladné a smädné, do toho vytiahnem nejaké hračky, takže zase tu posedíme a obdivujeme okolie. Dni sa však krátia, takže napokon sa balíme a schádzame k rázcestiu Vlkolínske lúky. Tu sa delíme, družstvo A ide po červenej na Sidorovo, ja s Maťkom po modrej na rázcestie pod Kalváriou.

Družstvo A – Sidorovo

S Kubkom stúpame hore strmým chodníkom v prevažne borovicovom lese. Onedlho prichádzame ku skalnej vyhliadke, z ktorej je krásny výhľad na bralá Haliny. Nezdržiavame sa dlho a pokračujeme strmo nahor. Kubko je plný energie, a tak nám to ide celkom rýchlo. Kde-tu je nejaká skala, ktorú treba prekonať najstrmším a najdlhším variantom, poprípade ignorovať, že popri skale ide normálny chodník. Neprekáža, aspoň sa vybehá.

Vrchol Sidorova je v lese. Nie je tu smerovník, ale tabuľky sú pribité ku stromu pri menšej skalnej bráne. Jedna z tabuliek je odpadnutá, Kubko sa jej hneď ujme a študuje ju. Následne tabuľku ukladáme tak, aby smerovala správnym smerom. Obďaleč je krásna vyhliadka s polkruhovým výhľadom. Hlboko pod nami je Vlkolínec, pred nami panoráma Nízkych Tatier a doľava pomedzi borovice vidíme Západné a v opare ďaleko aj Vysoké Tatry.

Pokračujeme lesom a odteraz – s malými výnimkami – iba klesáme po červenej značke až k ružomberskej kalvárii. Les je prevažne zmiešaný, nie je príliš hustý a s klesajúcim slnkom má krásne jesennú atmosféru. Kde-tu sa nájde vyhliadka či skala. Hoci pre bežného turistu je prevažne klesajúci charakter túry viac ako príjemný, pre Kubka je to otrava. Oveľa radostnejšie išiel nahor ako dolu. Ku koncu je dosť unavený a robí mi závažie. Keď konečne vyjdeme z lesa tesne nad kalváriou, rozbehne sa po lúke a len dúfam, že nebude brzdiť nosom.

Slnko zapadlo za kopce a krajina sa ponára to tieňa. Máme pred sebou záverečný krátky úsek po žltej značke nazad k údolnej stanici lanovky v Hrabove. Ideme väčšinou po asfalte a Kubka drží pri živote len sľub palaciniek, na ktoré pôjdeme do koliby v ústí Čutkovskej doliny. Tam sa pripojíme k družstvu B, ktorému to ušlo rýchlejšie ako nám.

Družstvo B – po modrej dolinou

Modro značený chodník sa vinie po vrstevnici pár metrov nad asfaltovou cestou. Je to príjemná trasa vedúca listnatým alebo zmiešaným lesom. Maťko poskakuje predo mnou ako kozička, zbiera šišky, o nejaký čas obdivujeme biele skaly týčiace sa rovno nad chodníkom. Žiaľ, fotky bielych skál v tmavom lese sú nepoužiteľné, ale bolo to fakt pekné.

Asi v polovici trasy sa Maťko začína pýtať stále viac na ruky. Nečudo, doma by o tomto čase už končil pooobedný spánok a navyše celé hodiny len behá. Tak ho nosím, čo to ide, lenže nastáva problém, zaspáva mi na rukách. Nosiť 16-kilové dieťa dlhšie ako 5 minút na rukách nezvládam. Každú chvíľu si čupnem, aby som si trochu oddýchla, lenže malý sa vždy zobudí. Najradšej by som si s ním niekde sadla, aby sa vyspal, ale nie je kam. Všetko je vlhké a studené. Tak ho nosím, čo to ide, ruky mám už úplne vysilené. Asi po 20 minútach trápenia míňam strom, z ktorého do lesa trčí asi meter dlhý vodorovný koreň. Okamžite si naň sadám, zhadzujem batoh, opieram sa o kmeň bez toho, že by som skontrolovala, či tam nie je diaľnica lesných mravcov a ukladám si dieťa na seba tak, aby pohodlne spalo. A aj spí. Mňa síce tlačí strom do chrbta a kostrče, ale som nejaká mama, vydržím. A tak sedím asi 20 minút, počúvam vtáčiky a pozorujem lístie na stromoch, ale potom mi začína byť zima, aj Maťko je studený. Budím ho teda a obliekam. Odmieta sa vôbec postaviť, asi každý rodič si vie predstaviť umrnčané, nasilu zobudené dieťa. Neostáva mi iné, než ho zase vziať na ruky a tak ho nesiem až po rázcestie. Mrkneme na lúčny výhľad a potom zbiehame na žltú značku, ktorá nás po asfaltke dovedie po Hrabova. Tento úsek ho už nútim ísť po vlastných, jednak aby sa zohrial, jednak som celá dobitá.

Na parkovisku sa Maťko s nadšením vrhne k autu. Je príjemne vyhriate, tak sa tu rozmrazíme, napijeme, a potom sa presunieme do Čutkovskej doliny, kde pri večeri a detskom kútiku vyčkáme príchod vrcholového družstva.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek