Túra

Skryté poklady Malých Karpát - Ostrý vrch

29.10.17
Keď som v decembri 2015 na Skalnatej vykročil trávnatým svahom do doliny, užasnuto som zastal. Keby som mal klobúk, tak ho starosvetsky zložím z hlavy a vzdám poctu vrchu, ktorého vznešené tvary vymaľovalo nízke slnko pred Kračúnom. Ako som mohol doteraz prehliadnuť toľkú krásu? Ňúral som sa v mape a objavil jeho výstižný názov - Ostrý vrch a zo skúsenosti som vedel, že nebudem mať pokoja, kým na ňom nezanechám odtlačky mojich topánok.

Trasa

Kuchyňa – Bartalová – Ostrý vrch – Vysoký Rajd – Gajdoš – Čermák – Kamenná brána – Veľká Cajlanská homoľa – Pezinok (Zumberg)

Kde máte deti?

Keď obnovili víkendovú prevádzku vláčika – Záhoráčika, zrodil sa mi v hlave plán. Auto necháme v Pezinku, nasadneme na vlak o 7.37 h a s prestupmi sa cez Zohor dopravíme do Kuchyne. Nakreslil som cez hrebene bez značkovaných chodníkov trasu v hikeplanneri a preposlal som si ju do mobilu. Ostávalo dúfať, že sa to bude dať rozumne prejsť.

Na stanici kupujem lístky, pre našich psov - polovičné. Nemám štyri centy, podávam ďalšiu desaťeurovku pani za okienkom, ale milá slečna za mnou rýchlo položí na pult päťcentovku. Poteším sa, dostal som prvý z veľkých darov toho dňa.

Vezieme sa vo vlaku, cvikmajster študuje naše lístky, pozerá na nás, na lístky, na nás a zrazu hovorí: “A kde máte deti?” Hladkajúc Čili a Huga, ktorí zvedavo so vztýčenými ušami obzerajú konduktora, vybuchujeme do smiechu. “Tak potom toto sú naše ušaté, chlpaté deti…

V Bratislave zistíme, že náš vlak len dostal iné číslo a pokračuje po chvíli do Kútov, po jednej kávičke na peróne si sadáme na rovnaké sedadlá. V Zohore prestupujeme do dvojvagónového vláčika, čo vyzerá ako škatuľky zápaliek. Je chladno, motoráčik je parádne vykúrený. Scéna sa po chvíli opakuje. Sprievodca študuje naše lístky a pýta sa: “Kde máte deti?

Vyľudňujúcou sa dedinou

Jazda Záhoráčikom je nostalgická. Za mladi som tu bol varený-pečený, tak je trať spojená so spomienkami na mnohé dobrodružstvá. Potom nebolo z mojej strany dlhé roky nič, medzitým vlak zrušili, aby ho tento rok pre turistov a cyklistov úspešne spojazdnili a to som si niekoľkokrát nedal ujsť. Je takmer plný, väčšina cestujúcich má batohy a vibramy na nohách. Vystupujeme s cyklistickou rodinkou na inak prázdnej stanici Kuchyňa.

Čaká nás dlhá chôdza dedinkou učupenou na úpätí Malých Karpát a najviac ma zaráža, že najmenej desať domov len v jednej ulici sa pýši odmontovaným plynomerom. Ako sa môže volať obec Kuchyňa, keď je tu toľko kuchýň znefunkčnených?! Zdá sa, že pomaly vymiera.

Je pod mrakom, po nekonečných horúčavách, ktorým sme statočne čelili celé leto, si konečne užívame luxusných 17 stupňov. Je po výdatnom nočnom daždi, opúšťame zástavbu a stúpame lúkami na hrebeň. Modrou značkou som išiel nespočetnekrát na Vysokú. Ale dnes máme iný cieľ. Čaká nás hrebeň medzi dolinami Modranská skala a Vývrat.

Bartalová

Na vrchole stúpania by sme mali odbočiť zo značenej trasy a s uspokojením konštatujem, že priamo zamýšľaným hrebeňom vedie lesná cesta. Po dlhotrvajúcich suchách konečne napršalo a do nosa nám udiera typická vôňa tlejúceho lístia, ožívajúcich podhubí a prichádzajúcej jesene.

Sem-tam pozerám do mapy na križovatkách, cesty nejdú vždy priamo hrebeňom a naša trasa začína byť mierne zarastená, na dvoch miestach sa dlhým nožom presekávam cez černičie. Pri lúke tesne pred Bartalovou sa mladina úplne zmocnila dlho nepoužívanej cesty, a tak sa musíme predierať pomedzi stromčeky na lúku. Psy prekonávajú vysokú mokrú trávu pod pazuchou, ale o kúsok ďalej opäť pobehujú v lístí pomedzi popadanými konármi. Miernym chrbtom sa dostávame do lesa pralesovitého charakteru a do očí mi udrie vyhĺbená jama s veľmi pravidelným okrúhlym lievikovitým tvarom. Teoreticky by sa tu dali očakávať závrty, ale to nijako nevysvetľuje štrkovopiesčitý vyvýšený okraj krátera. Najpravdepodobnejšie vysvetlenie je, že sa pozeráme na miesto dopadu päťstolibrovej leteckej bomby, aj vek vrasteného stromu by ukazoval na 2. svetovú vojnu. Kúsok ďalej nachádzam ešte jeden taký kráter.

Bartalová oplýva na vrchole malým útesom, príroda je tu vyslovene divá a presne to som na túre hľadal. Po krátkom občerstvení vyberám mobil, kde mám nakreslenú čiaru v mape a vyrážame ďalej. Pri najväčšom rozlíšení idem rovno za nosom, až ma Monika po asi 100 metroch upozorní: “Okolo tohoto spadnutého stromu sme predsa išli…” a tak zahanbene urobím čelom vzad a vrchol obchádzame z južnej strany.

Hrebeň je členitý a zužuje sa, čo nás privádza k vápencovým útesom na juhovýchodnom predvrchole Bartalovej s peknými výhľadmi. Po ľavej ruke vykukne Vysoká, ktorá z tejto strany vyzerá byť až nepatrične strmá, vrchol je ovenčený chmárami a stúpajúcimi hmlami. Len pol kilometra od nás vidím v jej úbočí parádny vyhliadkový bod, ktorý som opisoval v článku Cyklistický okruh okolo Vysokej.

Obdivujem hlboké úšusty do doliny Vývrat, pomedzi Vysokú a Ostrý vrch vidno, ako dolina stúpa k Hubalovej a v pozadí je vzdialený míľnik dnešnej trasy – Gajdoš. Vpravo od nás je zas masívny Čertov vrch a spomienky vyvoláva protiľahlý hrebeň s Ražňovou a Mešťankovou.

Chvíľu študujem mapy, priamo v smere Ostrého vrchu sa nedá prejsť, museli by sme zliezať skalami, a tak sa držíme skalnatého hrebienka v smere na severovýchod s prastarými stromami na kamenistom podloží. Keď útesy končia, nemôžeme pokračovať hrebienkom bradla, lebo by sme zišli až do doliny a odbočujeme do sedielka a tam musíme preliezť spadnutý strom a zísť strmým suťoviskom.

Ostrý vrch

Je zaujímavé, že Bartalová aj Ostrý vrch sú bradlá, ktorých hrany nesledujú samotný hrebeň, po ktorom kráčame, ale zvierajú s ním určitý uhol. Napr. Bartalová korešponduje so samotnou Vysokou a Ostrý vrch je predĺžením línie Taricových skál. Horotvorné procesy vyzdvihli tieto vrásy a milióny rokov potrebovala voda a vietor na to, aby odniesla do rovín mäkšie časti hornín. Nám zostali na obdiv len najtvrdšie poklady, tu vystupujú na povrch skaly ako kosti zeme.

Od sedla je terén stále strmší, až napokon sa rozhodnem využiť sústavu prtí a na hrebeň vystupujeme cik-cak trasou. Hore nás očakáva náznak chodníka, čo vedie po úzkom chrbte. Nádhera! Ideme zhruba v smere východo-severovýchod a zrazu sa hrebienok končí. Sme ako keby na nejakej bašte, ktorá sa vypína nad dolinou Vývrat, tam vidím parádnu strminu, vtip je v tom, že odtiaľto je to strmé na všetky strany okrem hrebienka, po ktorom sme prišli. Ešte raz skúmam mapu a dochádza mi, že teraz musíme zostúpiť úšustom po pravej ruke. Do sedla pod nami nevedie ani náznak akéhokoľvek chodníka. Strminu tvorí dažďom mierne zmäknutá hlina (našťastie nie blato!), ktorá je prerušovaná kamením a popadanými konármi.

Vyhľadávam každý náznak stupienka, je potrebné ísť do podrepu a udržiavať rovnováhu rukou opretou o svah. Uvoľnený kameň sa kotúľa ďaleko, tak treba postupovať naozaj opatrne. Naši psíkovia balansujú na svojich malých nožičkách a Moniku terén privádza až k slzám, na zadku má stopy od pošmyknutia sa. Poviem to tak, že nič drsnejšie som ešte v Malých Karpatoch nešiel. Keď na konci svahu objavujem kremencovú skalku, uvedomujem si, že na na tomto mieste opúšťame vápencové vrstvy a geológia sa bude meniť.

Prešli sme parádne brdá – Ostrý vrch a Bartalová sú impozantné prírodné výtvory, vľavo je Vysoká, vpravo Čertov vrch, toto je pre mňa určite najatraktívnejšia časť pohoria. Fakt, že v tomto svahu sme neobjavili ani náznak chodníka, hovorí jasnou rečou. Napokon to nebol až taký horor, ale určite bude túra patriť k najligotavejším perlám spomienok, ktoré navliekame na šnúrku svojho života.

Vysoký Rajd a Gajdoš

V sedle pod nami objavujeme očakávanú lesnú cestu, ktorá spája doliny s potokmi Malina a Vývrat, niekedy sa sem ešte prídem pozrieť na bicykli. Pod nohami máme neobyčajne čiernu zem, v okamihu mi preletí hlavou predstava uhlísk, ktoré tu kvôli neďalekému hutníctvu na konci stredoveku prekvitalo. Niekde tu stáli dymiace navŕšené míle a bohatstvo karpatských lesov už ako drevené uhlie odvážali preč.

Začíname stúpať chodníčkom po hrebeni. Po náročnom teréne je toto teraz ako pohladenie. Vysoký Rajd je zaujímavý kopec, u ktorého sa mi nepodarilo vypátrať etymológiu nezvyčajného názvu. Vytrvalým stúpaním prichádzame až pod vrchol, ale na samotnú kótu sa nám po čerstvej ťažbe nechce zanechanou haluzinou predierať.

Na jednom mieste sa zrazu za hranou hrebeňa objavuje modrá obloha, ideme tam a otvára sa nám bočný výhľad na Vysokú a Vápennú. Odtiaľto nevyzerajú tak strmo.

Oči mám na stopkách, tu niekde som pred časom prechádzal na cyklistických prieskumoch. Bežne sa totiž obchádza Gajdoš východne po Štefánikovej magistrále, ale na mape jasne vidno zvážnicu aj po západnej strane. Tú som si minule prešiel a teraz prichádzame peši na to isté miesto, kde cesta prudko klesá a celkovo ma to vtedy nenadchlo, ale aspoň ma to už nebude pokúšať. Všade sú tu stopy po ťažbe, na ceste nachádzame dokonca odstavený traktor. Našťastie bolo sucho, inak by to tu bolo rozbahnené peklo. Ľahko sa dostávame na oblý chrbát kopca, pričom onedlho stojíme pri triangulačnej tyči na najvyššom bode túry. Pohľad na mapu mi ukazuje, ako prekvapivo blízko je červená značka, po ktorej často jazdím i chodím.

Monika mi ukazuje dva stoly s lavičkami a radom zatlčených kolov, ktoré sú len kúštik od nás. Som prekvapený, o existencii sedenia som nemal ani tušenia, neviem načo ho niekto vybudoval práve tu. Pôvodne sme chceli obedovať až na Čermákovej lúke, ale neodoláme a využívame nečakané pohostinstvo na Gajdošovi. Kým ráno bola obloha takmer kompletne zatiahnutá, teraz sa na nás usmieva slniečko, ale vietor ostro prefukuje.

Oproti sa rysuje hôľnatá časť Skalnatej, jasne vidím svah, na ktorom sa ideovo zrodil dnešný výlet. Po hostine schádzame do sedla na červenej značke, ktorá nás onedlho privádza na Čermák.

Čermák a Kamenná brána

Čermák je veľmi dôležitá križovatka chodníkov a ciest, z Gajdoša je naň len kúsok, po ľudoprázdnom začiatku túry práve tu stretávame najviac ľudí. Po ceste sa jazdí na bicykloch rýchlo, tak radšej našich psíkov uväzujeme. Onedlho obdivujeme vynovený náhrobok Čermákovskej rodiny. Josef Csermak žil od éry napoleonských vojen až do neskorej fázy panovania Františka Jozefa, prežil svoju ženu o 24 rokov v dnes už neexistujúcom dome na tomto mieste. V hrobe ležia aj ich štyri deti, ich život by určite vydal na román o dávno zabudnutej ére.

Dnes tu už neexistuje huncokárske gazdovstvo, len turisti a výletníci s deťmi opekajú na ohniskách klobásky. My sa nezdržiavame, doplníme si na polceste našej túry vodu a vykračujeme po zelenej značke ďalej. Nepotrvá dlho a odbočujeme na žltú značku, ale po nej ideme len kúsok, lebo chcem nájsť cestu do Kamennej brány. Keď si tak vykračujeme, zrazu mi je prostredie povedomé. Zvalený zvyšok rebríka do lesnej škôlky, áno, veď tadiaľto sme išli pred časom v zime na snežniciach a písal som o tom článok Kremencové snežnicové rallye.

V samotnej bráne márne hľadám turistickú tabuľku, ale až doma pri prezeraní fotiek zisťujem, že zmizla nielen tabuľka, ale rovno celý strom, na ktorom bola pribitá. Prírodný útvar je veľmi markantný, musel byť ľuďom známy od nepamäti, lebo je to široko-ďaleko jediné miesto, kde by sa dalo prejsť s vozom cez dlhý pás skál, ktorý sme prišli preskúmať. Kamenná brána sa dlho zamieňala s Tromi jazdcami, ale najrozsiahlejšie skalné útvary tohto mena sa začínajú až ďalej, kúsok od miesta, kde sa nachádzame a ťahajú sa na juhozápad, celý útvar končí až vo svahu nad horárňou Rybníček.

Prechádzame po neznateľnom chodníčku, na zemi je hrubá vrstva lístia a stále prekračujeme veľa haluziny, ktorá pochádza ešte z kalamity z decembra 2014, kedy sme zažili v lese silnú námrazu kombinovanú s vetrom na hrebeňoch. Tvrdé kremencové skaly majú rôzne formy, od nahromadených balvanov až po menšie veže a steny, v ktorých ma prekvapujú borháky, na nástupoch sú napísané čísla ciest a ich obtiažnosť. Keď som v minulosti liezol, táto možnosť mi nejako unikla.

Miestami váhame, je ťažké určiť ďalší postup, v takých prípadoch sa často oplatí spoľahnúť na nášho Huga. Už sa mi neraz potvrdilo, že svojím ňufákom dokáže odhaliť trasu, po ktorej prechádzali ľudia aj potom, čo ju les začal svojimi prostriedkami intenzívne maskovať. Aj teraz ako kamzík vybehol na skalnú terasu a odtiaľ na nás s očakávaním vyzývavo pozerá, idem sa za ním pozrieť a naozaj – objavujem chodníček pod stenou, ktorým pokračujeme ďalej.

Nachádzame tu všeličo, vrátane spustnutého bivaku, ktorý niekto vybudoval z haluzia, inak je to tu prekrásny kus ľudoprázdnej divej prírody, kde stretávame len jedného kešera, ktorý tiež hovorí, že keby tu neboli kešky, tak by Kamennú bránu nikdy neobjavil. Myslím si, že rozoklaný kremencový útes patrí ku skrytým pokladom Malých Karpát. Napokon skaly končia a vydávame sa na juh, kde prichádzame na zvážnicu, po ktorej som kedysi išiel na bicykli, keď som tu skúmal možnosti nových trás.

Veľká Cajlanská homoľa a Zumberg

Ak Strmý vrch a Kamenná brána predstavujú skôr búrlivú časť dnešnej krajinárskej symfónie, lesy okolo Veľkej Cajlanskej homole sú ako pokojný tok rieky, ktorá opustila katarakty a vyrovnane tečie krajinou. Sklon terénu sa postupne zmenšuje, často kráčame na dohľad presvetlených okrajov lúk a za odmenu dostávame súvislý dubový porast, ktorý miestami trochu pripomína staré zámocké parky. Toto nie je o dráme, ale o rozjímaní a o splynutí s prastarými lesmi. Aj keď sa v čase rozvoja baníctva a hutníctva rúbalo v lesoch kvôli drevenému uhliu hlava-nehlava, lesy tu boli od prehistorických čias, a keď nebudeme uvažovať nad jednotlivými stromami, les je ako živý organizmus, ktorý na mieste prežíva nepredstaviteľne dlhý čas. Zastať pod korunami stromov, dotknúť sa kôry a načúvať srdcom jeho príbehom, to sa dá, len treba pootvárať správne zmysly.

Mám rád takéto miesta, od odbočenia zo žltej nad Rybníčkom sme išli výhradne neznačenými chodníkmi (niekde ani prťka nebola) a len občasná kontrola, či sa zhruba držíme vopred nakreslenej čiary v navigácii ma uisťuje, že domáce plánovanie a rozjímanie nad mapami sa podarilo úspešne premeniť v čin.

Pochod je pomerne dlhý, ale napokon sa blížime ku koncu. Naše ušaté blšky cupitajú pri nohách, Čili spravidla meter za niektorým z nás a Hugo obvykle pár metrov vpredu, kde so vztýčenými ušami veľmi bdelo skúma okolie a hľadá pokračovanie trasy. V neprehľadných miestach, kde by sa za zákrutou mohli objaviť ľudia, ho zavolám a na povel sa drží späť. Špeciálnou píšťalkou ho viem bleskovo privolať, čo občas odmením jeho milovanou piškótkou.

Typické malokarpatské porasty nás sprevádzajú až tesne nad Pezinok, časť Zumberg, kde na mieste zrušenej hydinárne postavili úhľadnú prímestskú štvrť. Za mladi sme chodili zelenou alebo červenou značkou ulicami až na stanicu, dnes s vďakou využijeme služby miestnej taxislužby.

Najpamätnejšia túra v Malých Karpatoch?

Už počas pochodu si uvedomujem, že prejdený terén si nevychutná turista, ktorý dáva prednosť vychodeným, pohodlným a dobre značeným trasám. Ale pre nás to bol veľmi silný zážitok, kde okrem úseku medzi Gajdošom a Čermákom, sme nestretli ani človiečika a z diaľky sme zo živých tvorov videli len pár muflónov, laní a sŕn. Opäť sa mi potvrdilo, že oblasť medzi Vysokou, Veľkou homoľou a Čertovým vrchom je právom moja srdcovka a dnešný prechod fascinujúcim Ostrým vrchom a Kamennou bránou tomu iba nasadil korunu. Toto bola možno najpamätnejšia túra, akú som v Malých Karpatoch prešiel.

Fórum 19 príspevkov
Skryté poklady Malých Karpát - Ostrý vrch 06/03/18 13:00 19 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Hoľazne a Vlčinec z Iliavky Túry sa rozmnožujú výhľadmi, vedeli ste to? Keď sme minule nocovali v prístrešku Santa Fe pod Hoľazňami, s obdivom som hľadel na strminy nad nami a kládol som si otázku, čo to tam hore vlastne je. Doma som to pozeral v mape a tento kúštik našej domoviny ma veľmi zaujal, už aj preto, že rozoklaný skalnatý masív neoplýva žiadnou turistickou značkou. 28/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. 21/10/19 Pavol Timko Tribeč
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. 18/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Hontianske Nemce – Viničný vrch – Sebechleby Keď sme sa chystali do Dudiniec, všimol som si, že na TuristickaMapa.sk pribudli miestne značenia. Zo Sebechlieb do Dudiniec som po zelenej už išiel, a tak som privítal možnosť ísť okolo Sebechlieb po miestnej modrej značke, ako odbočke z modrej Hontianske Nemce – Počúvadlianske jazero. Totiž, dostať sa tam alebo z tade do Dudiniec bolo nemožné, a naopak, do Sebechlieb chodil autobus často. Čakalo ma však jedno prekvapenie za druhým a ani jedno nebolo príjemné. dnes Miroslav Svítek Štiavnické vrchy
Podcast O Geocachingu s Matúšom Morongom Geocaching je hra založená na hľadaní skrýš pomocou GPS. Pôvodne išlo o malú komunitnú záležitosť, museli ste totiž mať GPS prístroj, ktorý nebol práve lacný. Tak sa ku Geocachingu dostávali najmä turisti, ktorí mali takýto prístroj kvôli navigácii v horách. Zásadnejší prienik do mainstreamu prišiel s nástupom smartfónov. V dvanástej epizóde podcastu HIKING.SK sme sa rozprávali s Matúšom Morongom, našim autorom. Je dlhoročným kešerom, aktuálne pôsobí ako reviewer a medzi kešermi je známy pod nickom Rikitan. 20/11/19 Ľubomír Mäkký Rozhovory
Túra Važecká dolina s deťmi Uznávam, že názov článku je trochu zavádzajúci, keďže Važecká dolina je jediná z hlavných vysokotatranských dolín, ktorej dnom nevedie turistický chodník. Po jej západnom okraji však vedie chodník na Kriváň, ktorý umožňuje množstvo pohľadov do doliny, dávajúc tak príležitosť dostatočne ju spoznať. V rámci nášho rodinného spoznávania tatranských dolín využívame túto možnosť a v jeden horúci letný deň sa vyberáme do „odľahlejšej“ časti Tatier. Našim cieľom nie je Kriváň, ten je zatiaľ privysoko, skôr ide o to nestratiť v horúcom lete kondíciu a zároveň sa trochu schladiť na nejakom peknom mieste vo výškach niekde nad kosodrevinou. včera Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Skryté poklady Malých Karpát - Ostrý vrch 06/03/18 13:00 19 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty) a Záhorská nížina (Borská nížina)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 650 m n. m. – Gajdoš

    • min: 218 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 817 m

    • klesanie: 821 m

  • Vzdialenosť
    • 21 km

  • Náročnosť
    • 4

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 02.09.2017

  • Štart trasy
    • šírka: 48.4115 ° SŠ
      dĺžka: 17.1371 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.32225 ° SŠ
      dĺžka: 17.26125 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Čermákova lúka (studnička Modranská baba)

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Bratislava (vlak, bus) - Zohor (vlak, bus) - Kuchyňa (vlak, bus)
      Pezinok (vlak, bus) - Bratislava (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.08 (0.39)