Práve Hradisko prišlo vhod počas jedného studeného zimného dňa minulého roka, keď som chcel decká aspoň na pár hodín prevetrať v lese. Kopček je to neveľký, veľa času nezaberie, preto sa v krátkych dňoch celkom hodí ako cieľ nenáročného vyhliadkového výletu. Neviem o žiadnej prirodzenej vyhliadke na Hradisku, ale vo vrcholových partiách sú na ňom stopy zopár výrubov, tak hádam nejaký výhľad bude.

Trasa

Slanec, Slanské sedlo – Malegova škôlka – severný predvrchol Hradiska – Hradová (Veľký hradný vrch / Nagy Várhegy) – Hradisko (Hradný vrch / Várhegy) – Slanské sedlo

Zo Slanského sedla

Ako východisko volíme Slanské sedlo na južnom okraji Hradiska, ktoré ho oddeľuje od susedného Bradla. Červená značka však nevedie vrchom, za Slanským sedlom odbáča doprava a cez Slanský hrad obchádza celé Hradisko po jeho východnej strane spodným okrajom lesa. To znamená, že celá túra bude prebiehať v lese mimo značiek. Je preto dobré mať mapu alebo poznať terén. Orientácia vo všeobecnosti nie je zložitá.

Hradisko, ako relatívne osamotený sopečný vrch, strmo klesá do všetkých strán, pričom jeho úzky vrcholový hrebeň je pretiahnutý v smere sever-juh a vytvára južný (708 m) a severný (708 m) predvrchol s nevýrazným hlavným vrcholom (728 m) uprostred. Navyše asi 150 m pod vrcholom vedie okolo celého Hradiska lesná cesta, akási „okružná magistrála“, čo je výrazný vodiaci prvok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Auto nechávame na odstavnom mieste v Slanskom sedle a prekračujúc hlavnú cestu vnárame sa do bukového lesa. Krok č. 1 je dostať sa na okružnú lesnú cestu, tak ideme jednoducho lesom cez Malegovu škôlku do kopca. Po nejakej chvíli sme na nej a ide sa doľava. V mieste, kde stojí drevená chatka, sa lesná cesta stáča na sever a traverzuje západné úbočie Hradiska. Zakrátko vedie trochu otvorenejším terénom, kde sa ukazuje prvý výhľad smerom na Košice a Kojšovskú hoľu.

Opäť v lese, ukazujú sa prvé sopečné andezitové balvany, zopár vyplašených sŕn, nejaká jelenica. Vidieť, že v lese to žije. Nasleduje dlhý rovný úsek a je tu križovatka. Cesta pokračujúca rovno klesá, cesta doprava stúpa, tak sa ide doprava. V najvyššom bode sa nachádzame na severnej strane hrebeňa Hradiska. Tu končí pohodový pochod lesnou cestou a začína nie veľmi strmý výstup na severný predvrchol. Snehový poprašok, po ktorom na južnej a západnej strane nebolo takmer ani stopy, pokrýva balvany, okolo ktorých sa ide výrazne nepohodlnejšie.

Vyhliadky severného predvrcholu

Tesne pred dosiahnutím severného predvrcholu sa vďaka zarastajúcemu rúbanisku otvárajú prvé, čiastočné výhľady severozápadným a severným smerom. Pohľad okamžite uchvátia Tatry na horizonte a pod nimi ležiace Košice. Vo vyšších vrstvách je vzduch predsa len čistejší a tak 120 km vzdialený Kriváň je ostrý ako britva. O kúsok vyššie je ponad koruny stromov vidieť severnú časť Slanských vrchov s najvýraznejšou Čiernou horou, druhým najvyšším slanským vrcholom. Naľavo, v trochu väčšej diaľke, je vidieť takmer celý Čergov, s najvyšším vrchom Minčol vzdialeným 73 km. Vyzerá to dnes na celkom slušnú viditeľnosť, aj keď v údoliach je hnedo-sivý opar smogu. Navyše na časti oblohy je silnejšia vysoká oblačnosť, ktorá dosť filtruje aj tak slabé zimné slnečné svetlo.

Zastávočka je to krátka, hore by výhľady mali byť krajšie. Je to tak, aj keď iba čiastočne. Výhľady sú krajšie, no aj tu už zarastajú. Severný predvrchol Hradiska tvorí čosi ako menšia čistinka otvorená na západ, dokonca je tu ohnisko z kameňov. Celý západný svah je vyrúbaný, no mladina presahuje výšku človeka. Pred rokmi tu museli byť krásne výhľady aj posediačky, dnes je to na hrane a o pár rokov nebude vidieť nič.

O kúsok ďalej smerom k hlavnému vrcholu predsa len nachádzam jeden novší výrub. Nie je síce taký široký, zato je vidieť dedinky pod Hradiskom dole v údolí Olšavy, ako Nižný a Vyšný Čaj či Blažice. A tak, striedavo raz z jedného a raz z druhého miesta obdivujem (dokumentujem) dnešný výhľad. Napriek istej miere oparu a vysokej oblačnosti, znižujúcej kontrast, je dnešný výhľad nadpriemerný. Prvé, čo ma okamžite zaujalo a prekvapilo, bolo, že z Hradiska je vidieť Kráľovu hoľu, a to dokonca priamo nad Košicami, teda ich južnou časťou. Chvíľu premietam v hlave známe horizonty a vychádza mi, že ak sa nemýlim, týmto sa Košice stávajú jediným veľkým mestom na Slovensku (Poprad iste ráči byť veľkorysý), ktoré leží zároveň pod Vysokými Tatrami aj Kráľovou hoľou a tento fakt je možné fotograficky doložiť. Zároveň sa malé, neznáme a bezvýznamné Hradisko stáva jediným miestom na Slovensku, z ktorého je možné túto skutočnosť overiť.

Ďalej nasleduje štandardné sledovanie horizontu, kde je vidieť viacero východoslovenských pohorí ako sú Bachureň, Levočské vrchy, Branisko či bližšia Čierna hora. Najviac horizontu zaberajú Volovské vrchy na západnej strane Košickej kotliny. Názvy najvýraznejších vrchov dávam do fotiek a nie do textu, zdá sa mi to výstižnejšie. Úplne samozrejme sú ozdobou celého horizontu do biela rozžiarené Vysoké Tatry, a to pekne v celej šírke od Kriváňa až kdesi po Faixovu skalu. Môj štandardný zoom pri tejto dohľadnosti kríva na všetky štyri nohy, chýbajúci teleobjektív musím nahrádzať kamerou, čo samozrejme nie je ono. Všetko má svoj koniec, a tak aj kochanie sa výhľadmi končí, a to našťastie práve v čase, keď sa z juhu do Košickej kotliny začína nasúvať hustý opar.

Po pár metroch pochodu po úzkom hrebeni zbadám v opačnom, východnom, veľmi strmom svahu zopár preriedených stromov, pomedzi ktoré je dole vidieť niekoľko domov obce Slančík. A nad nimi, za zahmlenou Východoslovenskou nížinou presvitajú v diaľke ukrajinské Poloniny, konkrétne Polonina Runa (Rivna) celkom ostro a vzdialenejšia polonina Boržava už v opare, ale predsa ešte zreteľne.

Samotný vrchol a zostup

K hlavnému vrcholu je to iba asi 150 metrov do mierneho briežka. V ceste však ešte stojí krátky, no taký hustý úsek mladiny, že je potrebné ho obísť práve po nepríjemne strmom východnom svahu. Samotný vrchol Hradiska (729,8 m) je zalesnený, no kúsok pod vrcholom na západnej strane je ďalší, dosť úzky výsek, ktorý poskytuje známe výhľady.

Spiatočná cesta vedie ďalej po hrebeni smerom na juh, pričom južná polovica hrebeňa až po okraj sa ukazuje byť omnoho menej schodná kvôli popadaným stromom a balvanom čiastočne či úplne zakrytým lístím. Vo vegetačnom období sa tu navyše nachádzajú veľké husté žihľavové plochy, ktoré je potrebné dosť zoširoka obchádzať. Nakoniec sa prebojujeme k južnému okraju, kde ďalšie rúbanisko umožňuje pohľad na dva najjužnejšie masívy Slanských vrchov, Veľký Milič a čiastočne Bradlo.

Hneď potom sa vnárame do lesa a začíname zostup. Ešte stále je namieste opatrnosť na každom kroku, pod lístím je dosť kameňov. Pri zostupe južným svahom sa mierne tlačíme doľava, vďaka čomu sa po chvíli dostávame na lesnú cestu. Konečne je možné kráčať normálne. Po pár sto metroch sa pripájame na „okružnú magistrálu“ v jej juhovýchodnom cípe, kde na ostrej zákrute sa dá pomedzi konáre vidieť kúsok Slanského hradu. Vyhliadka ale definitívne zarastá a v lete prakticky zaniká. Pred nami je len krátky, asi polkilometrový pochod západným smerom po mierne klesajúcej širokej lesnej ceste, až sa dostávame do bodu, kde sme sa na ňu na začiatku pripojili. Týmto sa uzatvára absolvovaný okruh Hradiskom, po ktorom odbočujeme doľava a najkratším smerom dole lesom sa vraciame do Slanského sedla.

Záver

Vyšli sme ďalší výhľadový vrchol, ktorý nesklamal. Hradisko je bežný kopec, akých je na Slovensku veľmi veľa. Navyše ním nevedie turistický chodník, takže prechod vrcholovým hrebeňom je trochu dobrodružný, je potrebné dávať zvýšený pozor na členky, čo nemusí každému vyhovovať. Našťastie to kompenzuje dostatkom lesných ciest v okolí. Vďaka sopečnému pôvodu má však Hradisko svoju osobitosť a atmosféru. Na Hradisko sa vyberie asi iba pôžitkár, no ak sa zadarí počasie, odmení sa mu celkom zaujímavými výhľadmi.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek