Príbeh

O dobrom skutku

24.12.17
Máme takú tradíciu, že každý rok na Štefana, t. j. Druhý sviatok vianočný, chodievame ráno na malú a nenáročnú dvojhodinovú túru. Je to hlavne preto, aby sme naše ťažko skúšané žalúdky a zlenivené telo dostali do akej-takej formy a mohli pokračovať v ďalšom prežieraní sa. Vždy je to len pánska záležitosť, a tak sa pri tom môžeme i nerušene porozprávať. A práve tam som sa dozvedel nasledovný príbeh. Rozprával mi ho kamarát Kamil.

Vieš, čítal som Tvoje knižky a Tvoje príbehy, ale poviem Ti, že aj ja som zažil niečo o čom by sa hodilo napísať. Je to príbeh, na ktorý si spolu so Siginom veľmi radi spomíname, lebo sa nám prihodilo čosi, o čom sme predtým nikdy nerozmýšľali.

Tak hovor, čo ste to vyviedli.

Je to asi dvanásť rokov a so Siginom sme sa vybrali na vander do pohoria Javorie a Ostrôžky. Neviem, či to tam poznáš, ale je to prekrásna krajina, zasľúbená zem tulákov a trampov. Málo civilizácie, občas nejaká samota, lúky, lesy, no paráda. Žiadne veľké stupáky, len sem-tam nejaký obchod v dedine a krčmy veľmi zriedka.

Ale hej, poznám to, tiež som sa tam túlal, hovorím.

A poznáš dedinu Zaježová? pýta sa Kamil.

Jasné že poznám. Sedeli sme tam na obecnej váhe pred obchodom a pili fľaškové pivo. Chlapi privážali na traktoroch svoje ženy na nákup, a zatiaľ čo nakupovali, oni popíjali pivo a prekladali to borovičkou v plastových „jogurtoch“, tak tomu hovorili. Prišli sme tam, myslím že už prvý deň nášho vandru.

My sme so Siginom išli z východu na západ a bola to naša takmer posledná zastávka. Zo Zaježovej sme chceli ísť po žltej až do Zvolena a odtiaľ len vlakom domov. Ale trochu sa nám to skomplikovalo. My sme tiež sedeli pred obchodom a popíjali zaslúžené pivko a veru dali sme si aj zo dvakrát „jogurty“, lenže rumové. A keď sme si išli po ďalšie pivko, tak nás oslovila pani predavačka a hovorí: A kam teraz idete chlapci?

Tak sme jej to povedali a ona že: A to kadiaľ pôjdete? Ukázali sme jej to na mape, no a ona sa trošku krútila a potom z nej vyšlo: A keby som vás pekne poprosila, nemohli by ste mi s niečím pomôcť? Normálne nás to potešilo, že nás, neznámych trampov, ktorí už po vyše týždni v horách naozaj nevyzerali úplne civilizovane a už vôbec sme nevoňali, niekto žiada o pomoc. A že nám vôbec dôveruje. No a pani predavačka nám povedala asi toto: Každých štrnásť dní sem jazdí ujo Janko Ž., a hoci má už 74 rokov, vozí na motorke v batohu zásoby pre seba a svoju ženu. Žijú na samote asi tak tri kilometre odtiaľto, úplne sami. Lenže mal prísť už v pondelok, tak ako vždy a teraz je štvrtok a jeho niet. A tak sa obávam, či sa mu tam niečo nestalo, či sú obaja s manželkou zdraví, lebo tu naozaj nemajú nikoho, kto by sa o nich postaral.

No a potom nám povedala, že by bola rada, keby sme im odniesli dva veľké chleby, ktoré si vždy brali na 14 dní. Chlapi, čo vonku párovali pivo s borovičkou, nám vysvetlili, že ich chalupa je takmer tesne pri lesnej ceste a že turistický chodník práve tam križuje cestu, takže ich nemôžeme minúť.

Pretože sme aj tak mali prázdne batohy, zbalili sme dva dvojkilové chlebiská zabalené do plátna a ešte čosi, čo nám pani predavačka nabalila do igelitky. Nakoniec sme dostali od nej telefónne číslo, na ktoré sme jej mali zavolať, či je všetko v poriadku, a po dopití sme vyrazili.

Za 1,5 hodiny sme samotu našli. Bola len kúsok nad chodníkom, po ktorom sme išli. Vyšli sme hore a tam sedí stará babka na lavičke pred domčekom a pozerá, že koho jej to čerti nesú. A tak sme už od plota kričali: Babka, nesieme vám chlieb z obchodu.

A starká sa rozplakala, slzy jej tiekli a bola neuveriteľne šťastná, že na ňu a na jej muža ľudia nezabudli. Vybalili sme chlieb a igelitku s čímsi a babka hneď letela do chalupy a počuli sme, ako komusi hovorila o tom, že sme jej priniesli chlieb. No a potom nás pozvala dnu, do chalupy. A tam ti, človeče, ležal v posteli chlap. No, chlap, skôr dedko, usmieval sa na nás živými očami a hovorí, že v pondelok nemohol naštartovať motorku, tak ju roztláčal a že sa mu „zasekla“, pľuha jedna, a on z nej jednoducho spadol.

Bol dobre poudieraný a nás prosil, či by sme mu motorku nevytlačili späť do dvora. Zišli sme, možno 200 metrov po ceste, ktorou jazdil, a tam ležala stará Zetka, 125-ka perák, i s batohom. Naozaj bola zaseknutá, spadnutá retiazka zablokovala koleso a nešťastie bolo hotové. Retiazku sme uvoľnili, nahodili a nebudeš veriť, ale na druhý šup sme mašinu naštartovali a za veľkej slávy sme vybehli do dvora.

Babka sa konečne začala usmievať a dedko, keď počul hrkot motora bol úplne šťastný. A hneď hovorí: Tak vám chytila, čo?, mrcha jedna, a mne nechcela.

Dedko, vravíme mu, asi ste mali zatvorený benzín. Dedko len prevrátil očami a mrkol na nás: Starkej ani muk. Tá by zasa brblala, že som starý somár, čo už ani na motorke nevie jazdiť. A tak to začalo. Sedeli sme s nimi, babka nám navarila bylinkový čaj, dedko vytiahol slivovicu a my sme sa spolu s nimi rozprávali, lebo tí dvaja starí ľudia boli veľmi šťastní, že na nich svet nezabudol. A potom babka napiekla na platni sporáka posúchy, skoro ako lokše a my sme ich jedli s fantastickým jablkovo-hruškovo-slivkovým džemom, plným jadierok a stopiek a nevedeli sme sa ich dojesť.

Keď nám neskôr večer ponúkli nocľah, šupli sme sa do senníka a bolo nám fajn. Ale ešte večer pred spaním sme rozoberali veci, že ako to vo svete teraz chodí a zrazu sme sa od dedka dozvedeli, že veď oni to vedia, lebo majú dvoch synov, jeden žije v Prahe a druhý zasa v Paríži. No nechcelo sa nám to veriť, a tak babka priniesla poštu a fotky od nich a vravela, že sú to dobrí synovia, a že ich ľúbia, a že ak by bolo treba, tak by im naozaj prišli pomôcť. Lenže vraj majú svoje rodiny a povinnosti, a že kto by už sa trepal takú diaľavu za nimi, veď im vlastne nič nechýba.

My sme videli, že to tak nie je. Že im toho chýba celkom dosť. Nám to bolo okamžite jasné. Starkí to už pomaly prestávali zvládať, ale ani za nič by nepokazili kariéru svojim „zlatým“ chlapcom. Tak som si foťákom nenápadne odfotil adresy a išli sme spať.

Ráno sme dostali praženicu z poriadnej dávky vajec (veď teraz nesú ako divé a my to nestačíme jesť) a vyrazili sme ku Zvolenu. Z hotela Kráľová, ktorý bol na ceste, sme zavolali pani predavačke do Zaježovej, povedali jej ako sme dopadli a ona nám sľúbila, že sa tam vyberie aj s manželom a všetko porieši.

Ale poviem ti, že keď sme prišli domov, tak to stále vo mne vrelo. Nemohol som sa zmieriť s tým, že tí starkí tam žijú tak opustene a že vlastne nemajú zo života žiadnu radosť. Chalanov majú kdesi vo svete a oni tam pomaly zabudnutí v tichosti umierajú. A tak som sadol k internetu a pomocou odfotených adries sa mi podarilo nájsť ich syna v Prahe. Bol to naozaj veľký šéf a fakt vo veľkej firme, ale musím povedať aj to, že to nebol žiadny nafúkanec. Keď som sa odhodlal a prvýkrát mu zatelefonoval, triasol sa mi hlas ako huspenina.

Rozpovedal som mu náš príbeh a počul som, ako zahriakol niekoho v miestnosti, aby teraz mlčal, a on sa stále vypytoval. Tak som mu všetko povedal a on mi len riekol: Ste mojím svedomím a ja vám nekonečne ďakujem, že ste mi zavolali. Asi som trochu zabudol na to, že som niečí syn. Sľubujem vám, že už zajtra to bude s mojimi rodičmi inak.

Potom som mu ešte porozprával celú našu odyseu a mal som z toho veľmi dobrý pocit. No a človeče, keď sa mi tak zadarilo s jedným synom, tak som nabral odvahy a pustil sa hľadať aj toho v Paríži. Bolo to ľahšie, ako som čakal. Podarilo sa mi získať jeho e-mail, a tak som mu napísal a poslal fotky jeho rodičov. A poviem Ti, chalani mali asi naozaj dobrú výchovu, lebo len asi o pol hodiny som dostal od neho odpoveď, kde ma žiadal o telefónne číslo a potom mi hneď zavolal.

Keď sme sa zhovárali, povedal mi, že pozajtra priletí na Slovensko a všetko dá do poriadku. Tak som mu povedal, že aj jeho brat tam ide, no a on sa potešil a veľmi ďakoval. No a potom sa diali veci. Synovia sa asi perfektne postarali o starkých, pretože mi volala aj predavačka zo Zaježovej a povedala, že o starkých je postarané. Synovia im kúpili dom dolu v dedine, najali a zaplatili ženu, ktorá im denne chodí pomáhať, lebo vraj do domova dôchodcov ísť nechceli ani za nič. A že dedko má novú štvorkolku, ktorou vozí aj babku, a babka má krásnu kuchyňu, a že každý mesiac minimálne raz k nim synovia prichádzajú na víkend s manželkami a vnúčatami.

Človeče, tí dvaja mi písali takmer každý týždeň a ďakovali ako diví. Vraj za to, že som zachránil ich rodinu. Keď potom prišli Vianoce, obaja aj s rodinami ich strávili s babkou a dedkom v novej chalupe. A na štedrý večer mi zavolali domov a popriali mi všetko, čo sa tak obyčajne želá, ale mne sa zdalo, že to bolo akosi viac od srdca, než je zvykom.

Chvíľu sme ešte mlčky kráčali, potom som sa spamätal a podal som Kamilovi ťapku s marhuľovicou, čo som na ňu počas rozprávania zabudol a povedal som mu: Tak si glgni, Ty svedomie zabúdajúcich.

A Kamil na to: No veď preto.

A bolo po Vianociach.

Fórum 22 príspevkov
O dobrom skutku 28/12/17 15:39 22 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie polárnikov, horolezcov a iných výprav do krajín mrazu a snehu. Dodnes je perie najlepšou „výplňou“ teplého oblečenia, ale hlavne spacích vakov, kde zabezpečuje dostatok izolácie (tepla) i pri najextrémnejších podmienkach. Orientovať sa v tom, aké perie tvorí náplň vášho spacáka, či oblečenia, by mohol pomôcť môj text. Rovnako by vám mohol pomôcť pri výbere či nákupe nového vybavenia. 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Vizionár Julo Januška bol vizionár. Nie že by mal nejaké celosvetové vízie, to nie, on bol skôr taký náš malý, obecný vizionár. Popravde treba povedať, že Julo bol vlastne kurič. Kurič v horskom hoteli, vzdialenom len asi tak hodinku chôdze od obce. Dostatočne ďaleko na to, aby ho jeho žena Betka nemohla stále kontrolovať a šikanovať, a pritom dosť blízko, aby, ak sa mu zachcelo, a šéf to dovolil, mohol si skočiť domov pozrieť rodinu, či varovať obec pred katastrofami. Lebo Julo videl do budúcnosti celkom jasne, i keď zvyčajne len čierne. 10/05/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Slovenskou Saharou - Záhorácka magistrála Na Záhorí som už bol viackrát, ale nikdy s turistickým cieľom. Predsa len táto časť Slovenska nepatrí z morfologického hľadiska medzi najatraktívnejšie a človeka to láka skôr do kopcov. Takéto odsúdenie krajiny je však veľmi povrchné a krásne miesta sa nájdu naozaj všade, len treba mať otvorené oči a vnímať krajinu okolo seba. dnes Pavel Forgáč Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, +
Túra Západné Javorníky: Čertov – Vysoká nad Kysucou Východnú časť Javorníkov v okolí Čadce som pochodil vo všetkých ročných obdobiach, pešo, na snežniciach alebo aj na bicykli. Západnú časť, tvoriacu hranicu SR a ČR, som poznal len z lyžovačky na Čertove. Túto osadu Lazov pod Makytou som zvolil ako východisko hrebeňovej túry najmä z dopravných dôvodov – keď piatok bol zároveň sviatkom Sv. Cyrila a Sv. Metoda a autobus z Púchova ideálne nadväzoval na skorý rýchlik z Bratislavy. včera Peter Straka Javorníky
Prístrešok Rokoš Ďalšiu možnosť úkrytu pri potulkách Strážovskými vrchmi ponúka prístrešok, vybudovaný pár metrov od vrcholu Rokoša. Jeho výhodou je, že má vytvorený v podkroví priestor pre zopár nocľažníkov (hoci možnosť nocľahu je limitovaná neprítomnosťou vodného zdroja v okolí). 17/08/19 Michal Bukvai Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
O dobrom skutku 28/12/17 15:39 22 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.49 (0.05)