Kremnické vrchy patria medzi moje veľké srdcovky. Skoro celé detstvo som prežil v Kremnici a teraz sa už vyše 20 rokov pohybujem po Banskej Bystrici, takže ani sa tomu nedivím. Skrývajú v sebe veľa zaujímavostí, nie je to len lyžiarsko-bežecké stredisko Skalka. V jej blízkom okolí, dokonca v úplne blízkom, v jesenných, skoro zimných dňoch vyrástla ďalšia veľká nádhera, ktorou človek pekne prepojil ľudské s prírodným.

Zaistené trasy odporúčame využívať od júla do záveru roka z dôvodu nerušeného hniezdenia sokolov. Ďalšie informácie nájdete v samostatnom článku Ferrata Kremnická skala – príklad „chytania mačky za chvost“.

Prečítajte si aj Novinky na ferrate Skalka v Kremnických vrchoch

Pohorie vzniklo sopečnou činnosťou v treťohorách, geologickú stavbu jeho hlavného hrebeňa tvoria andezitové lávové telesá. Vždy som vnímal veľký rozdiel medzi východnými svahmi strmo sa zvažujúcimi smerom k Banskej Bystrici a západnými pomaly a nenápadne ale isto klesajúcimi smerom na Kremnicu. Aj som dávno rozmýšľal, že o tomto napíšem bakalársku prácu, ale netrúfol som si. Rozdiel je aj vo vegetácii, na strmých východných svahoch rastú väčšinou buky, na západných skôr smreky. Ale napríklad hríbom je to jedno, tie rastú rovnako tam aj tam. Len v skratke zhrniem, že možno je to tak kvôli stĺpovitej odlučnosti andezitov a kvôli polohe hlavnej kaldery, ktorá bola niekde, kde teraz leží Kremnica.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pozdĺž hlavného chrbta na jeho východnej strane takto vzniklo veľa vysokých kolmých andezitových útvarov, striedajúcich sa s otvormi do zeme, ktoré v sebe skrývajú ak aj nie tajomstvá, tak aspoň neuchopiteľné poklady, ktoré sa dajú poodkryť. Pamätám si, keď som bol malý chlapec, vždy keď som tadiaľ šiel, opatrne som do dier v zemi nakúkal, ovieval ma odtiaľ z hĺbok celkom iný vzduch, aký bol na povrchu a aj som sa trochu bál, že sa tam niečo zablysne alebo niečo odtiaľ vyskočí alebo vyletí.

Poloha a prístup

Na jednom z pozostatkov sopečnej aktivity vďaka niekoľkým zanieteným Kremničanom vyrástla krásna, atraktívna, naozaj adrenalínová, nebezpečná, ale neodolateľná zaistená železná cesta. Nachádza sa priamo na červenej značke medzi Peknou vyhliadkou (horná stanica lanovej dráhy) na Skalke a sedlom Tunel (Kremnický tunel), možno 10 – 15 minút chôdze od Peknej vyhliadky.

Zostupová ferrata

Pri nástupe je osadená informačná tabuľa so všetkými údajmi o trase. Už nástup na ferratu je zaujímavý. Začína sa schádzať zo začiatku chodeckým terénom. Realizátori si dali dosť práce s drevenými schodíkmi, aby sa nám lepšie kráčalo. Nasledujú striedavo úseky s kramľami a oceľovým lanom v andezite a úseky s drevenými schodmi. Na jednom mieste je pekné výhľadové miesto, len sa treba trošku nahnúť cez skalné okno a vidíme do diaľky. Prejdeme popri mohutnom javore (200 rokov), pri ktorom cítiť, že už niečo zažil. Popri ňom sa dostaneme k asi 10 – 15 m dlhému mostíku z oceľových lán, po ktorom som si prešiel od radosti hneď viackrát tam a späť. Kremničania ho nazvali Tibetským mostíkom. Po pár metroch normálnej chôdze prichádzame na najnižší bod a tým pádom sa ocitáme na začiatku zaistenej trasy. Poskytuje niekoľko obmien. Citujem informačnú tabuľu v teréne:

Prvá cesta má názov „Výzva“ je určená pre najskúsenejších, je to najťažšia ferrata na Slovensku s obtiažnosťou E. Pri jej celkovej dĺžke 70 m je previsnutá 4 metre a to ju robí extra náročnou. Je v nej použité minimum stúpacích prvkov. Cesta je konštantne obtiažna po celej dĺžke, s kľúčovým miestom cez malý previs.

Napravo sa vlieza do „Komína“, ktorý sa neskôr rozdeľuje na viacero variantov. Na jeho začiatku sa nachádza položená platňa, ktorá ústi do komínového systému, kde sa miestami musíme prepchať medzi vklinené kamene. Najnáročnejšie miesto je rebrík obtiažnosti C, ktorý sa dá obísť jednoduchším variantom cez úzku dieru, kde sa musíme jaskyniarskym spôsobom doslova predrať.

V strede komína sa cesty rozdeľujú, jedna ide ďalej komínom až na jeho ústie. Druhý variant vedie na Trubačovu vežu, cez exponovaný pilier s krásnymi výhľadmi k vrcholovému krížu. Od vrcholu vedie dobrodružný most, stúpa sa len po jednom lane a pod ním sa nachádza 20 metrov vzduchoprázdna.

Tretím variantom ja via ferrata „Kominárska“. Oddeľuje sa v posledných metroch od Komína a vedie cez čierny otvor, je to krátky variant len 8 metrov.

Na opačnej strane hrebeňa z jeho západnej strany sa nachádza skalné bralo s „Miniferratou“ a „Jánošíkovou dierou“. Miniferrata je dlhá len 30 metrov a vedie nie vysoko nad zemou, aj keď bol na ňu použitý väčší počet stúpacích pomôcok, vedie v strmej skale a v jej najvyššom mieste treba prekročiť puklinu Jánošíkovej diery. Je vhodná na výcvik pohybu a istiacej techniky a taktiež je tu možnosť si vyskúšať via ferratu s deťmi.

Jaskyňa Jánošíková diera je puklina v skale, do ktorej sa dá horizontálne vojsť 9 metrov dovnútra. Tak isto ako ostatné cesty je vybavená istiacim lanom. Na jej návštevu je potrebná čelová lampa!

Postrehy z terénu

Prvú skúsenosť som mal v polovici októbra. Bolo babie leto a ideálnejšie počasie nemohlo byť. Úplne naslepo som nešiel, vedel som už niečo od mamy, ona sa o tom niečo dopočula v Kremnici. Podotýkam, že ešte to vôbec nebolo v tom čase dokončené. Keď som zhora uvidel vpravo červeno-biele stužky so zákazom vstupu, cítil som, ako vo mne stúpa adrenalín a zrýchľuje sa dych. To bol nástup na ferratu, kde teraz stojí informačná tabuľa, čo som ešte vtedy nevedel.

Išiel som ale ďalej po červenej značke smerom sedlo Tunel. Tam zas po ľavej strane som nevydržal a prekľučkoval som si komplet celú Miniferratu, ale bez Jánošíkovej diery. Raz ju preskúmam. Pokračoval som ďalej, až som prišiel ku koncu Kominárskej ferraty, tiež ohradenej stužkami so zákazom vstupu. To som dýchal pekne zhlboka, na upokojenie.

A vrhol som sa do toho pekne nedočkavo. Išiel som opatrne a naisto. Tri body som mal skoro vždy pevné. Nebál som sa, ale veľký rešpekt bol na každom kroku. Rukavice by sa mi hádam aj zišli, ale na druhej strane mi robilo dobre, že to chytám a cítim holými rukami. To sa ale bude dať len za vhodných podmienok. Užíval som si to a doslova som žasol.

Bol to návrat do detstva. Bol som vo vnútri andezitového telesa, to je ako v inom svete. Je tam iný vzduch, iné zvuky, iné vône, všetko. Až mi je trošku ľúto pomyslieť, koľko ľudí sa tam teraz nahrnie. V strede komína vnikalo dovnútra októbrové slnko, vonkajší vzduch sa tam miešal s vnútorným a premkol ma tam zrazu príjemný pocit, že som sa celkom prestal hýbať, asi aj rozmýšľať a vôbec sa mi odtiaľ ani pohnúť nechcelo. Po chvíli som sa normálne akoby prebral zo sna.

Na jednom mieste som sa ale naozaj bál a vždy sa asi aj budem, keď tam budem. Je tam medzi dvomi skalnými masívmi zakliesnený veľký ostrohranný balvan, ktorého priemer jednoducho ďalej nepustil. Ale gravitácia a erózia funguje, to je príroda a určite aj ďalšie balvany hore čakajú na svoj čas. Toto treba brať do úvahy, aj keď s tým sa asi nedá nič spraviť. Len to prijať ako fakt.

Celý zadýchaný a spotený, ani nie tak od fyzickej únavy ako od vzrušenia, som sa na najnižšom bode zadíval hore na E-čkovú Výzvu a už vtedy, keď som o jej náročnosti a obtiažnosti oficiálne nič nevedel, mi bolo jasné, že to bude asi úsek iba pre profíkov.

Pokračoval som ďalej hore zostupom a hovoril som si v duchu – veď to je ako keď v Bystrici idem hore Dolnou alebo dole Hornou ulicou. Tam som si dal Tibetský mostík asi trikrát hore-dole. Hore na nebi celý čas ponad mňa lietal paraglajd. A spokojný som dokráčal domov cez Zlatú studňu, Tri kríže, Hornú skalu a Horné Pršany. Keby som to neskúsil, viem, že by som doma nezaspal.

Druhá návšteva

Bola nedeľa a babie leto trvalo, zavolal mi večer kamarát, rýchlo sme sa dohodli a hneď som si vybavil na pondelok dovolenku. Niekedy pred obedom sme boli na mieste, počasie ešte krajšie ako včera. Dnes tam bolo živšie, je síce pracovný deň, ale aj tak ma to prekvapilo. Blízko lokality bolo odparkované auto horskej služby a bolo počuť, že na ferrate sa pracuje. Ale nedali sme sa tým vyrušiť a pekne pomaly a opatrne som kamaráta povzbudzoval a ukazoval mu čo a ako. Kamarát si to dal rovnakou trasou ako ja včera. Lezúc pred ním som pozeral hore priamo do neba nad seba a spoznal som tam Paľa Rajčana, autora ferraty, ako mi kýva. Tak som v duchu poprosil zakliesnený balvan aj všetky ostatné čakajúce, nech sa nehýbu a v strede komína som zabočil na Trubačovu vežu k Paľovi, s ktorým sme si podali ruky priamo na jednom lane vo vzduchoprázdne.

Cítil som silné zimomriavky, keď som sa pozeral do diaľky na jesennú inverziu zo špeciálneho miesta. Paľo mi trochu porozprával o celom projekte. Ako už vyše 10 rokov robí výškové práce v Taliansku – aj mal taliansky prízvuk, sa mi zdalo - ako celú ferratu robia len dvaja ľudia a že je to tak oveľa lepšie, ako keby ich bolo veľa. Ako sa najviac narobili s prístupovými drevenými schodíkmi, ako Kremničania pomohli s peniazmi, ako to chce stihnúť dokončiť do prvého snehu. Ako vysvitlo, stihol to a že to včera on lietal hore paraglajdom. Bol som rád, že som ho stretol priamo na mieste činu a že som ho úprimne mohol pochváliť.

Zaistená cesta na Kremnickej skale je od 28. 10. 2017 oficiálne otvorená. Navštíviť ju môžete od 1.6. do 31.12.

Ďalšie fotografie

• Zaistená cesta pred otvorením trasy
• Osadenie kríža na Trubačovej veži
• Zaistená cesta - pohľady zdola

Autori fotografii: Vladimír Kobza, Róbert Verseghy a Anna Verseghyová

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek