Túra

Slovenský kras a Volovské vrchy

30.03.04
Keď nás nočný rýchlik Poľana vyklopil o 6. hodine ráno v Rožňave, obloha bola čierna ako noc a mraky sa tlačili do okolitých kopcov. Dlho sme sa nemotali a hneď sme vyrazili okolo trate až k ceste a po nej do Jovíc. Jedno rýchle pivko v obchode a už aj stúpame po modrej za dedinou strmo na Silickú planinu. Začína mrholiť.

Asi za 45 minút sme hore a prechádzame na zelenú značku smer Silica, ale to už začína liať. Rýchlo nahadzujeme pláštenky a dosť nezaujímavým lesom šliapeme v tom najväčšom daždi. Lejak je tak silný, že si musíme pod kapucne dať čiapky, lebo nás od kvapiek bolí hlava. V lese je takmer tma a dážď nezmenšenou silou pokračuje už asi tri hodiny. Napriek dobrým pláštenkám sme úplne premočení jednak od dažďa a jednak od potu. O štyri hodiny sme na štátnej ceste a pretože stále leje a leje, meníme plán a namiesto po žltej (okolo Silickej ladnice) ideme po ceste rovno do obce Silica. Našťastie je krčma otvorená. Rýchle dávame po dva čaje s rumom, ale voda z nás doslova tečie a len čo to bolo v batohu je suché. Trochu sa prezliekame a je nám jasné, že ďalej sa nedá. Naše zálesácke srdcia trpia, ale vyhľadávame súkromný penzión a sušíme a sušíme. Dážď prestáva asi o desiatej večer.

Hneď po raňajkách vyrážame z obce Silica po červenej značke smer Jablonovské sedlo. Boty ešte stále máme dosť mokré, ale slniečko svieti a naša nálada zasa stúpa. Krajina je prekrásna – krasové závrty, prepadliská, lúky, salaše, typická krasová krajina – no paráda. Okolo peknej studne s vodou sa dostávame sa k polovníckej chate Rakyta. V prípade núdze by sa v krbovom altánku dalo celkom slušne prespať. My však pokračujeme ďalej a míňame na mape označený salaš. Pozor, nie je to už nič iné ako zrúcanina a neposkytne žiaden útulok. Terén je ľahký, výhľady perfektné – takto sa nám to páči. Už o 12. hodine sme v Jablonovskom sedle. V sedle, známom skôr pod menom Soroška prechádza frekventovaná štátna cesta a hlavne je tu bezva motorest. Varia celkom dobre a tak šetríme zásoby a dopĺňame výdatne tekutiny. Asi po dvoch hodinách zasa vyrážame. Vystúpame hore a sadáme do trávy. Kocháme sa nádherným pohľadom na Rimavskú kotlinu, prekrásny hrad Krásna Hôrka a okolie a na celý hrebeň Volovských vrchov, ktorý nás čaká. Nenáročná trasa nás vedie ďalej už takmer bez stúpaní a klesaní. Naberáme vodu u Mútnej studne a asi o piatej hodine končíme na lúke nad Lúčanským jazierkom. Dlho sedíme u ohňa a tešíme sa z prekrásneho večera a noci.

Nuž, ale ako sa hovorí, krásny večer, hnusné ráno – a veru aj tak bolo. Už od rána prší a prší a my balíme pod stanovým prístreškom a vyrážame ďalej na trasu. Schádzame k Lúčanskému jazierku, ktoré je napriek lejakom úplne bez vody a zas vchádzame do lesa. Asi za 45 minút míňame drevenú šopu, v ktorej sme asi pred 12 rokmi spali. Stále je dobrá na prespanie a to aj pre väčšiu skupinu. Po dvoch hodinách už schádzame do Zádielskej doliny. Chata je zatvorená, ale po chvíli sa dohodneme s personálom a dostávame napiť aj najesť. Okolo sa stále motajú dva kone a jeden z nich keď vidí naše jedlo, tak neváha a vstupuje na krytú terasu a dosť agresívne sa domáha nejakého chleba - normálny somrák. Počasie nás stále hnevá a tak keď prestane na chvílu pršať, vyrážame dole dolinou. V ústí doliny je otvorený bufet a preto je jasné, že naše útočisko bude tu. Prší stále viac a my si napokom rozťahujeme spacáky na stoloch so strieškou a tu aj spíme.

Ráno schádzame do Dvorníkov a odtial busom do Turne nad Bodvou. Už je zasa pekne. Dokupujeme si potraviny a šliapeme po ceste do obce Háj. Odtiaľ zasa autobusom do Hačavy. Je 13.30 a my stúpame po žltej do sedla. Hľadáme takmer neviditeľnú žltú značku a hneď sa vydávame po nej. Cesta vlastne vedie stále hrebeňom a ak aj stratíme značku, stále sa držíme najvyššie položenej cesty. Všade je plno malín – krmíme sa a pomaličky sa dostávame asi o 16. hodine na Osadník (1185 m). Nezdržiavame sa tam, pretože náš dnešný ciel je táborisko pri prameni Zimná voda. Na nových mapách je už iba značený prameň za vrchom Orlia studňa (1103 m), ale na starých mapách (1:100 000) bolo ešte označenie Zimná voda. Po červenej značke schádzame na lúku a púšťame sa vpravo kúsok ku prameňu. Ohnisko, pekný pľac a bohatý prameň s naozaj zimnou vodou, to je nádherné miesto na dnešnú noc. No a táborák horí dlho do noci.

Ráno pokračujeme po červenej cez Pipitku do Úhornianského sedla. Keď sme tu boli naposledy, ešte boli výhľady na vodnú nádž Úhorná, ale teraz je to už všetko zarastené a len kopa odpadkov od motoristov je dôkazom zastávok na hrebeňovej lúke. Nezdržiavame sa, prekročíme štátnu cestu a stále po červenej šlapeme cez Ramzovú a Tri chotáre až na dominantu pohoria Skalisko (1293 m). Počasie nám praje a my sa kocháme a kocháme. A tak súc v dobrej nálade nás napadlo, že by sme zbehli dolu k chate pod Volovcom a trošku sa odmenili. Spúšťame sa strmým chodníkom dolu a ľutujeme stratených výškových metrov, avšak tešíme sa na odmenu. Lenže človek mieni a chatár mení. Okolo chaty sedí podivná skupinka ludí, ktorí keď nás vidia tak zmĺknu. Na náš hlasný pozdrav nikto neodpovedá. Vchádzam do chaty. Motá sa tam akýsi chlap a tak sa ho spýtam, či môžeme dostať nejaké jedlo. Nemáme nič, odpovedá. A pivo máte? Minulo sa. Nuž tento “maďarský határ“ veru pohostinnosťou nevynikal. Sme mierne nahnevaní, ale aspoň si naberáme vodu z bohatého prameňa a varíme si zo svojho. Po žltej sa vraciame naspäť na červenú. Značka sa tiahne dosť dlho úbočím a preto stúpanie nie je až tak zlé. Prejdeme asi hodinku a za odbočkou zelenej značky končíme a zostávame spať.

Ráno sa spúšťame po zelenej značke dolu do dediny Henclová. Strácame značku, ale aj tak sa o chvíľu dostávame do doliny a lesnou cestou okolo potoka prekrásnou dolinou až do dediny. Počkáme na autobus do Nálepkova a odtiaľ je to už len vec rýchliku smer domov.

Doporučenie

Ak by ste túto trasu chceli skúsiť, dajte sa od Jovíc do obce Silica stále po modrej. Je to zaujímavejšie ako lesom po zelenej.

Najnovšie články autora
 
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Vizionár Julo Januška bol vizionár. Nie že by mal nejaké celosvetové vízie, to nie, on bol skôr taký náš malý, obecný vizionár. Popravde treba povedať, že Julo bol vlastne kurič. Kurič v horskom hoteli, vzdialenom len asi tak hodinku chôdze od obce. Dostatočne ďaleko na to, aby ho jeho žena Betka nemohla stále kontrolovať a šikanovať, a pritom dosť blízko, aby, ak sa mu zachcelo, a šéf to dovolil, mohol si skočiť domov pozrieť rodinu, či varovať obec pred katastrofami. Lebo Julo videl do budúcnosti celkom jasne, i keď zvyčajne len čierne. 10/05/19 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Divný sen Vlastne to ani žiadny vander nebol. To som si len tak zmyslel, že sa už akosi dlho poflakujem doma, a tak, keď som videl celkom slušnú predpoveď počasia, požiadal som v robote o dovolenku na dva dni a vyrazil som. Naozaj mi v podstate o nič nešlo. Cítil som sa len akýsi usedený a unudený, no a hlavne sa mi žiadalo vypadnúť. Vypadnúť z domu a aspoň trošku sa potúlať po horách a lúkach, posedieť si pri výhľadoch, prespať vonku, dať si v neznámej krčme pivko, prehodiť slovko či dve s krčmárom alebo miestnymi korheľmi a prespať niekde, kde budem môcť celú noc počúvať len hlasy prírody. Máte aj vy niekedy pocit, že už v meste asi nevydržíte? Ja som ho mal práve vtedy. Dcéra ma zaviezla ráno na stanicu do Sudoměříc, tam som nastúpil na vlak a odviezol sa do Vrboviec, kde bola moja vlaková konečná. Vedel som, že domov je to len asi 35 - 40 kilometrov a že ak sa nebudem hnať, bude to fajný relax na dva dni. A tak som vyrazil. 26/04/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Záhoráckou magistrálou I. Diaľkové trasy doposiaľ išli dosť mimo mojich turistických záujmov. Ich popularita však rastie, a tak vzklíčila myšlienka, že by som to mohol skúsiť. Väčšina z nich je však časovo náročná a zmiznúť na dva-tri týždne by mi doma neprešlo, tak som si vybral Záhorácku magistrálu, ktorá má baby parametre – necelých 103 kilometrov so stúpaním 1768 m. Pohodovým tempom sú to tri dni. dnes Ľubomír Mäkký Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, +
Túra Takmer Ilavská 25-ka Už dlhšie som plánoval atraktívny okruh z Hornej Poruby. Chcel som vybehnúť na Vápeč, Sokol, Vlčinec, a keď sa podarí, rád by som si pozrel aj Sokoliu nad Iliavkou. Na prechádzku som sa vybral v sobotu a zhodou okolností sa práve vtedy išla Ilavská 25-ka. Absolvoval som takmer totožnú trasu naopak, vďaka čomu som niektorých turistov stretol dvakrát za deň. Na poslednej kontrole na Vlčinci mi dokonca chceli dať pečiatku, akurát nemali kam. včera Martin Knor Strážovské vrchy
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenský kras, Volovské vrchy
  • Počet dní
    • 6
  • Nadmorská výška
    • max: Skalisko 1293 m n. m.
  • Vzdialenosť
    • 75 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 15.03.2004
  • Štart trasy
    • šírka: 48.63508 ° SŠ
      dĺžka: 20.51354 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.78719 ° SŠ
      dĺžka: 20.59027 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Silica - penziony, chata Rakyta (len pod prístreškom), chata v Zádielskej doline (možno), drevená šopa v lese za Lúčanským jazierkom alebo kdekoľvek voľne
  • Voda
    • v dedinách, prameň Rakyta, Soroška (Jablonovské sedlo), pramene Mútna studňa, Zimná voda, pod Osadníkom a pod Skaliskom
  • Mapa
    • VKÚ 1:50 000: č.139 Slovenský kras – Domica, č.125 Volovské vrchy
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.58 (0.08)