Trasa

Zliechov – Mojtín – Tŕstie – Podskalie – Horný Moštenec – Považská Bystrica – Orlové – Lopatina – Klapy – Udiča – Holíš – Dolný Salaš – Púchov

Zo Zliechova cez Mojtín do Tŕstia

Je krásne teplé letné ráno, keď vystupujem na konečnej zastávke autobusu v Zliechove. Predpoveď počasia sľubuje horúci letný deň, preto sa nezdržujem a hneď rezko vyrážam. Idem hore dedinou, míňam kaplnku a neskôr prichádzam na rozsiahlu lúku pod Strážovom. Z nej je v plnej kráse vidieť mohutný masív Strážova, najvyššieho vrchu pohoria, ktoré nesie jeho meno. Značka odbočuje z poľnej cesty. Idem okrajom lesa na ďalšiu, vyššie položenú cestu. Po 300 metroch sa vnáram do lesa. V jeho tieni sa mi ide celkom príjemne. No na lúke, cez ktorú prechádzam, cítiť, že ortuť teplomera nemilosrdne stúpa k 30-tim stupňom Celzia. A to ešte nie je ani desať hodín!

Opäť som v lese. Cestu mi zahatáva niekoľko vyvrátených stromov. Obchádzam ich lesom a vraciam sa na chodník. Nasleduje síce krátke, ale strmé stúpanie, ktoré ma privádza ku skalám pod vrchom Javorina. Odtiaľto pokračujem vcelku pohodlne. Míňam smerovník Javorina a po lesnej ceste, ktorá vedie okolo ďalších brál, vchádzam na lúku. Okrem toho, že sa tu nachádza vrcholová stanica lyžiarskeho vleku strediska Ski Mojtín, sú z týchto miest výborné pohľady, hlavne severným smerom. Vidieť nielen blízky Rohatín či Ostrú Malenicu, ale aj vzdialené Vršatské bradlové pásmo a Maníny pri Považskej Bystrici. Nebyť pražiaceho slnka, zdržal by som sa tu dlhšie. Rýchlo pokračujem a nedočkavo vchádzam do tieňa lesa. Ním klesám k miestu, kde stála turistická chata Mojtín. Dnes je tu dolná stanica vleku a drevený bufet, ktorý však funguje len v čase prevádzky lyžiarskeho strediska. Kúsok povyše sa nachádza výhľadové miesto, odkiaľ vidieť na Rohatú skalu a krajinu pod jej masívom.

Značka od bufetu vedie cez dedinu ku križovatke turistických trás Mojtín, rázcestie. Ďalej pôjdem po modrej. No prv, než obec opustím, zastavujem sa v malom obchode. Kupujem si pivo a na lavičke pod pergolou si doprajem dlhší oddych. Dopĺňam si zásobu vody, ktorá sa dá mimochodom načerpať z voľne prístupného vodovodu pri Jaskyniarskom klube neďaleko rázcestia Mojtín.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Oddýchnutý vyrážam. Míňam posledné domy a po lesnej ceste klesám do doliny Mojtínskeho potoka. Hneď za prvou zákrutou sa dá odbočiť k tzv. Jazierku lásky. Navedú vás k nemu drevené šípky. Pri jazierku som bol, preto tentoraz pokračujem ďalej. Onedlho stojím pri odbočke k Jaskyni sv. Jozefa. Chodník k nej vedie po vrstevnici ponad dolinu. Prechádzam cez viaceré skalné útvary a o necelých 15 minút stojím pred vchodom do jaskyne. Ten je situovaný do mohutnej skalnej steny. Celé miesto na mňa pôsobí silným dojmom. Priam pietne do nej vstupujem. Totižto v minulosti slúžila ako kostol. Ide o jedinú symbiózu jaskyne a sakrálneho miesta na Slovensku. Vnútri, v miestach, kde bol pôvodne oltár, dnes stojí socha sv. Jozefa. Pred vchodom je informačná tabuľa a na skale malý zvonček. Viac informácií o zaujímavosti nájdete na webových stránkach obce Mojtín.

Po návrate naspäť pokračujem k miestu, kde sa Biely potok vlieva do Mojtínskeho potoka. Z prameňa pri kaplnke si naberám vodu, ktorej spotrebu mám v horúčave mimoriadne veľkú. Postupujem po asfaltke dole dolinou. Našťastie, hustý les tieni jej dno a spríjemňuje mi postup. Cestou obdivujem viacero mohutných brál pod vrchmi Svrčinovec či Tupý hrádok. Skôr ako dorazím k rázcestiu Riedka, míňam odbočku k pomerne veľkému hradisku Pružina – Mestiská. Na lokalitu upozorňuje informačná tabuľa s kresbou pravdepodobného vzhľadu hradiska. V podstate ide o dva opevnené útvary oddelené od seba úžľabinou. V teréne je veľmi dobre vidieť valové opevnenie, ktoré miestami dosahuje výšku 3 až 4 metre. Život tu pulzoval hlavne v dobe veľkomoravskej a zaniká v 10. storočí. Že ide o významnú lokalitu, dokladá nález železného „pokladu“, ktorý pozostával z jazdeckej výzbroje, sekier, hrivien a iných železných nástrojov. Napriek tomu, že som na hradiskách bol, znovu si rýchlo prebehnem obe lokality.

Potom sa presúvam k rázcestiu Riedka. V prístrešku obedujem a naberám síl na pomerne dlhý úsek vedúci po asfaltke až do osady Tŕstie. Cesta vedie popri plote zvernice Biely potok, ktorej centrom je bralnatý vrch Stráž. Škoda, že jeho vrchol je v súčasnosti neprístupný verejnosti. Mal som šťastie, že som sa tam dostal ešte pred rokom 1989 v rámci môjho bádania po opevnených stavbách v okrese Považská Bystrica. Z vrcholových skalných stien boli pekné výhľady nielen na Pružinskú kotlinu, ale aj na vzdialené okolie. Konečne po polhodine prichádzam k prvým domom osady Tŕstie. Teším sa, že si v krčme pri pive oddýchnem, lebo teploty nad 30 stupňov ma dosť umárajú. Aké je však moje sklamanie, krčma je zatvorená. Neostáva mi nič iné, len sa tešiť na hostinec v Podskalí.

Cez Podskalie a Horný Moštenec do Považskej Bystrice

Preto sa tu nezdržujem a rezko vyrážam vpred. Asi kilometrový úsek do Podskalia zdolávam za necelú štvrťhodinu. Čím som bližšie k centru, tým zrýchľujem tempo. Už sa vidím sedieť pri pive... Doparoma, krčma je zatvorená, otvárajú ju až o štvrtej poobede. To by som tu musel čakať skoro dve hodiny a to sa mi nechce. Preto si aspoň v tieni terasy krátko oddýchnem. Z neďalekého prameňa si dočerpám vodu a hundrúc na „divné móresy miestneho krčmára“ sa poberám ďalej.

Značka ma vedie širokou dolinou Podskalského potoka popod skalami rozoklaný masív Veľkých skál a Podskalského Roháča. Oba vrcholy radi vyhľadávajú fotografi kvôli mimoriadne atraktívnej scenérii a krásnemu výhľadu. Tento raz ich z plánu postupu vynechávam. Z doliny je pekne vidieť na monumentálny masív Ostrej Malenice. Pomaly stúpam po lúkach k okraju lesa. V jeho tieni za chvíľu prichádzam do nevýrazného sedla nad Horným Moštencom. Na lavičke pri božej muke oddychujem. Od pastierov, ktorí tu pasú ovce sa dozvedám, že krčma v dedine je na 100 % otvorená.

Okamžite sa zdvíham a rezkým krokom zdolávam kilometer deliaci ma od nej. Konečne som sa dočkal. Páliaci smäd hasím hojnou dávkou chladeného moku. V príjemnom chládku oddychujem a naberám síl na posledný dnešný úsek. Za dedinou značka vedie cez rozsiahle pasienky, z ktorých sú pekné výhľady na okolie. Na severe spoznávam Maníny, na juhu sa pohľadom lúčim s Podskalským Roháčom a Ostrou Malenicou. Opäť vchádzam do lesa. Mohutné stromy na viacerých miestach vytvárajú priam tajomné zákutia. Keď začínam klesať, viem že do Považskej Bystrice to mám na skok.

Naraz značka odbočuje zo širokej lesnej cesty na nevýrazný chodník vedúci cez mladinu. Trochu zneistiem, vyberám navigáciu a kontrolujem jej priebeh. Áno, idem správne. Čo z toho, keď sa chodník čoraz viac stráca v mladine, až nakoniec pri novopostavených domoch úplne zaniká. Navigácia ma smeruje do zarastenej strže. Vracať sa mi nechce, veď onedlho by som mal prísť na asfaltovú cestu vedúcu do Považskej Bystrice. Predieram sa totálnou „džungľou“, cez pŕhľavu, malinčie a popadané konáre. Už počujem zvuky áut. Konečne prichádzam ku garážam, kde sa húština končí. Že som išiel správne ma presviedča na roh garáže umiestnená turistická značka. Dobre nadávam. Rozladený kašlem na peší presun cez mesto do Orlového. Radšej zabočím k obchodnému centru pri sídlisku SNP, odkiaľ sa za pomoci MHD presúvam do Orlového. V miestnej krčme oddychujem. V duchu nadávam na mizernú priechodnosť značky, ktorou som išiel nad mestom. V zime by ju mohli značkári aspoň trochu prerezať a spriechodniť, resp. jej trasu preložiť.

Orlové, Klapy a Udiča

Keď odchádzam z krčmy je už tma. Uličkami prichádzam k Orlovskému kaštieľu, ktorý sa nachádza v pekne upravenom anglickom parku. Postavil ho v roku 1612 majiteľ Bystrického panstva Žigmund Balassa ako náhradu za na tú dobu nepohodlný Považský hrad. Kaštieľ prešiel viacerými prestavbami a rozšíreniami. V 18. stor. nadobudol dnešnú podobu. Po druhej svetovej vojne bol adaptovaný pre potreby Považského múzea. Bola v ňom expozícia a depozitár. V deväťdesiatych rokoch zažil divokú privatizáciu, aby bol v roku 2016 zrekonštruovaný a premenený na podnikateľský hotel. Pôvodne som mal v pláne prezrieť si kaštieľ aspoň z parku, ale vzhľadom na pokročilý čas a môj vandrácky výzor by som asi budil nechcený záujem strážnej služby. Preto sa porúčam a po modrej značke za svetla čelovky šliapem smerom k sedlu Lopatina. Za salašom odbočujem na lúku, kde si rozbaľujem vo voňavej tráve bivak. Je teplá noc a hviezdy krásne svietia. Orchester svrčkov hrá nekonečnú áriu, keď mi na viečka sadá boh Hypnos a zaspávam.

Budí ma zvuk zvoncov. Stádo oviec sa pomaly približuje k môjmu ležovisku. Rýchlo sa pobalím a hneď vyrážam. Chcem sa čo najskôr dostať na vrchol Klapov (Cigánka), kde plánujem raňajkovať. Značka vedie ešte na kus lúkou, neskôr prechádza lesom. Po necelej polhodinke stojím na rázcestí Lopatina. Zľava sa pripája žltá vedúca z Považského Podhradia. Po nej sa dá dostať k ruinám Považského hradu.

Hrad vznikol pravdepodobne začiatkom 12. stor., hoci prvá spoľahlivá správa o jeho existencii pochádza až z roku 1316. Medzi najvýznamnejších majiteľov patril Matúš Čák Trenčiansky, rod Podmanických a Balassa. Po výstavbe kaštieľov v Orlovom a v Považskom Podhradí hrad v 18. stor. pustne. Práve v Považskom Podhradí je nesporne zaujímavou stavbou renesančný kaštieľ „Burg“. V areáli druhého, barokového kaštieľa, bola v hmote hospodárskej stavby objavená stredoveká veža, azda mýtna stanica. V sedle pod hradom, ktoré oddeľuje hradný kopec od pohoria, sa nachádzajú skromné pozostatky menšieho opevnenia – možno predsunutej alebo obliehacej pevnôstky. V súčasnosti na hrade prebiehajú opravné práce zastrešené Združením hradu Bystrica.

Z rázcestia pokračujem po modrej značke, ktorá ma privádza do atraktívnej krajiny pod vrchom Klapy. Idem lúkami s krásnymi pohľadmi na okolie. Za osadou Záklapie v sedle opúšťam modrú značku a po žltej začínam stúpať na vrchol Klapov. Idem sprvu mierne, neskôr strmo pomedzi skalné bralá. Chodník sa kľukatí a privádza ma na malú plošinu tesne pod vrcholovým bralom Cigánky. Nachádzam ohnisko a provizórne sedenie. Zhadzujem ruksak, beriem fotoaparát a už sa kochám výhľadmi. Hlavne východným a južným smerom sú úchvatné. Za dobrého počasia vidieť nielen blízke Maníny, ale aj Malú Fatru od Veľkého Rozsutca po Martinské hole, Strážov, Súľovské vrchy a Vršatské bradlá.

V spomienkach sa vraciam k návštevám podo mnou ležiacej dedinky Uhry, kde mal bývalý kolega uprostred veľkého ovocného sadu chalupu. Práve on bol donedávna mojím hlavným dodávateľom výbornej hruškovice a slivovice, ktorú som často nosieval do hôr. Dnes je to všetko minulosťou. Kolega pálenku nepáli a musel som sa poobzerať po inom dodávateľovi.

Klapy sú zaujímavé aj z historického hľadiska. Vrcholové časti kopca zaberalo praveké hradisko z obdobia Púchovskej kultúry. Podobné hradiská stáli na neďalekej Prednej hôrke a na protiľahlom kopci Hradište. Nabažený výhľadov sa vraciam na plošinu. Na ohni si opečiem slaninku, ktorú s veľkou chuťou ihneď zjem. Sýte raňajky som potreboval, lebo od rána idem nalačno a síl mi pri výstupe ubúdalo.

Po hodine hasím oheň a pripravujem sa na zostup. Najprv je vcelku príjemný, no onedlho prudko klesám členitým terénom pomedzi bralá. Turistické paličky si radšej upevním na ruksak, lebo rukami sa istím lepšie. Teplo a náročný terén ma slušne dehydrujú. Túžobne očakávam prameň pod Klapami. Hádam ešte pár metrov a som pri ňom. Chodník ústi na lúku. Tu niekde by sa mal nachádzať. Chodím po okolí, ale neviem ho nájsť. Až doteraz som mal dojem, že bola k nemu vyznačená odbočka. Ale asi si to pletiem s iným prameňom. Veď som tu nebol od roku 1984. Smädný vyrážam ďalej. Našťastie značka po krátkom úseku lúkou znovu vedie lesom. V jeho tieni prichádzam do Udiče. Domáci ma usmerňujú ku krčme. V teple sa tam ledva doplazím. Prvý polliter vypijem hneď pri výčape. Potom si vychutnávam chládok terasy. Oddychujem pomerne dlho. Do horúčavy sa mi ani veľmi nechce, no premáham sa a po hodine vyrážam.

Z Udiče cez Upohlav a Holíš do Púchova

Za cintorínom sa napájam na poľnú cestu. Pomaly naberám výšku, slnko nemilosrdne páli, tak som rád, keď znovu vchádzam do lesa. V ňom sa mi ide veľmi príjemne. Prechádzam ospalým Upohlavom, kde sa v teple ani psom nechce na mňa brechať. Značka zakrátko opúšťa ulicu a mieri strmo do svahu. Stúpam hlbokým úvozom na okraji lesa. Po polhodine sa dostávam na pomerne veľké lúky pri rázcestí Zábavy. Tu sa križuje modrá z Nimice so žltou z Púchova. Žltá sem prichádza z Považského Podhradia a modrá pokračuje na hrebeň Javorníkov. Na lúkach rastie niekoľko solitérnych stromov, ktoré navodzujú dojem, že som v parku. Otvorený terén poskytuje pekné pohľady na neďaleké Klapy a oba Maníny. Odkladám ruksak a len tak naľahko idem kúsok na sever pod Upohlavský diel, odkiaľ je tiež krásny pohľad na okolie. Škoda, že silný opar zabraňuje pohľadom do diaľky.

Po návrate na rázcestie vybieham na neďaleký Holíš. Krátky, ale strmý výstup na jeho vrchol mi dal celkom zabrať. Keď som hore, usádzam sa na skaly a dlho sa pozerám na okolitú krajinu. Pred sebou mám majestátne Klapy a pod ním malebný meander Nosickej priehrady. Za pohľadom na Púchov sa treba pobrať ešte kúsok ďalej za vrcholový kríž. Holíš s vyhliadkami takisto vyhľadávajú fotografi kvôli nielen krásnej scenérii, ale aj pre časté ranné hmly, ktoré tu pri východe slnka dokážu vykúzliť fantastickú atmosféru.

Okrem toho sa na Holíši a v jeho bezprostrednom okolí nachádza neveľké, ale zato nálezmi významné výšinné sídlisko a hrádok púchovskej kultúry. Temeno kopca bolo v tých časoch opevnené. Valy sa, žiaľ, dajú dnes sledovať už len v nepatrných terénnych reliktoch. Malý opevnený útvar sa našiel aj na tzv. Malom Holíši. Celá fortifikácia chránila pravekú cestu vedúcu nad údolím Váhu práve cez sedlo, kde sa nachádza dnes rázcestie Zábavy. V tomto priestore sa v minulosti našli bohaté archeologické nálezy.

Po návrate na rázcestie zamierim nadol. Chodník prechádza cez lúku, pokračuje lesom a vchádza do areálu Salaša Nimnica. Okrem hospodárskych stavieb je tu v prevádzke reštaurácia, ktorá je hojne navštevovaná. Je nedeľa poobede, takže je celkom plno, ledva nájdem miesto na sedenie. Objednávam si pivo a hútam, že by som si dal aj niečo pod zub. Ale na neskorý obed môžem zabudnúť, lebo pre veľké množstvo objednávok by som na jedlo čakal asi hodinu. Preto dopijem pivo a odchádzam.

Strmo stúpam po ceste pomedzi roztrúsené domy osady Dolný Salaš. Niektoré sú veľmi citlivo opravené a vidieť, že aj s láskou spravované. Značka vedie po poľnej ceste pri okraji lesa za stálych výhľadov na široké okolie. Nemusím hádam nikoho presviedčať, že je veľmi malebné. Lesy sa tu striedajú s lúkami a roztrúsenými ľudskými sídlami. Jednoducho krása.

Neskôr sa stúpanie zmierňuje. Preto vcelku pohodlne prichádzam k odbočke vedúcej na kótu 535 m (Nad Hlbokým), na ktorej sa nachádza vyhliadka. Z nej je vidieť Púchov s okolím. Škoda, že je opar, vidieť by bolo určite omnoho ďalej. Vraciam sa na značku, prechádzam okolo mohutnej Vápennej skaly, poniže ktorej sa nachádza prameň s menším prístreškom. Ešte si doplním vodu, dojem posledné zásoby a zakrátko pokračujem ďalej.

Lesná cesta, po ktorej vedie značka, pozvoľna klesá. Za vrchom Lachovec odbočujem na chodník. Ten za pomoci serpentín zdoláva strmý svah. Jeho priebeh križuje cyklotrasa vedúca kolmo dolu. V čase, keď sa jazdci spúšťajú dolu strminou, treba zbystriť pozornosť, aby nedošlo k vzájomnej kolízii, ktorá môže byť vzhľadom na charakter terénu fatálna.

Naraz sa les rozostúpi a prichádzam k trochu zanedbanému amfiteátru stojacemu na okraji Púchova. Od neho zostupujem po miestnej komunikácii dole do mesta. Avšak nejdem až do centra, ale na križovatke ulíc Kuzmányho a Komenského odbočujem k Mexickej krčme, ktorú si pamätám z minulosti. Tu, pri tradičnom záverečnom pive a porcii guláša, zhodnotím celý vander známkou výborný! Posledný úsek vedúci k púchovskej železničnej stanici nejdem peši, ale na presun využijem miestny autobus do Horných Kočkoviec. Onedlho sedím vo vlaku, ktorý ma odváža domov.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek