Whitehorse je s počtom obyvateľov okolo 25-tisíc najväčším mestom teritória a posledné väčšie mesto na najbližších niekoľko stoviek kilometrov, takže si musím doplniť zásoby potravín a plynu na varenie. Cestou k supermarketu ma opäť prekvapia podgurážení pôvodní obyvatelia okupujúci priestranstvo pred predajňou alkoholu. Po zbalení všetkých potrebných vecí do batoha, s hlbokým zármutkom zisťujem, že môj batoh má minimálne milión kíl. Večer ešte naľahko pozriem mohutnú priehradu s najdlhším rybochodom na svete vybudovaným z dreva a historický parník, ktorý je niekoľko rokov vytiahnutý na brehu a slúži ako atrakcia.

Ráno využijem miestnu dopravu na presun k Alaska Highway, ktorú postavili tesne po Druhej svetovej vojne. Spája Dawson Creek v Kanadskej BC s Delta Junction na Aljaške a má dĺžku 2232 kilometrov. Teta šoférka si pomýlila trasu, ale pre mňa to bolo výhodné - nechtiac ma vyhodila priamo na mieste, z ktorého som chcel začal stopovať.

Ešte som ani poriadne nezačal a už mi zastavil týpek v starom VW vane vracajúci sa z hudobného festivalu. Jedna z jeho prvých otázok smerovala na americko-ruskú diplomatickú krízu. Nakoľko som dlhšiu dobu mimo geopolitických, a vlastne aj akýchkoľvek iných spravodajských informácii, tak som sa dozvedel, čo sa deje. Teda - žiadna sranda... Rozhodol som sa aj naďalej ostať v informačnej bubline. Týpek ma vyloží na križovatke s Klondike Highway smerujúcou do Dawson City.

Po ani nie 10-tich minútach ma naložili dvaja postarší Francúzi, cestujúci na svojom off-road karavane okolo sveta. Pri pohľade na vyobrazenú mapu sveta a linku toho, koľko už prešli, musím dvom pánom vyjadriť veľký rešpekt. Nakoľko ani jeden z dvojice nehovorí ani len trošku po anglicky a ja ani trošku po francúzsky, na našej spoločnej 517 km dlhej ceste do Dawsonu veľmi nepokecáme. Približne na polceste ma ponúknu rezňom s dvomi krajcami chleba a pivom, čím sa začínam cítiť ako na rodinnej ceste k moru. Počas cesty míňame malebné banícke mestečká so svojráznou drevenou architektúrou a nekonečné, husté až nepreniknuteľné lesy. Podvečer dorazíme do Dawson City a naše cesty sa rozchádzajú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V súčasnosti mestečko s menej než 1400 obyvateľmi bolo založené na konci 19. storočia, v časoch zlatej horúčky. Kompletná architektúra mesta sa zachovala z počiatkov jeho vzniku alebo je vernou replikou. Dokonca v centre mesta nie sú ani asfaltové cesty, sú nahradené štrkovo-pieskovými. Keby po uliciach nepremávali najmodernejšie autá, tak sa úplne cítim ako jeden zo zarastených zlatokopov spred niečo vyše storočia. Veľmi rád by som sa na chvíľu vrátil do tej doby a dúfal, že nezomriem na týfus, ktorý bol v tých časoch hojne rozšírený. Nie je preto veľkým prekvapením, že sa Dawson City objavuje v dielach velikánov ako Jack London, Pierre Berton alebo Robert Service.

Mesto kopíruje mohutná rieka Yukon, avšak oproti Whitehorse, kde bola priezračná, je tu ľadovcovo šedo-modrá. Cesta na Aljašku, ktorá sa romanticky volá Top of the World Highway (Diaľnica na vrchole sveta), pokračuje na druhej strane rieky. Preplavím sa ňou na kompe, ktorá je dotovaná kanadskou vládou a preto je zadarmo. Pár stoviek metrov od kompy je nádherný kemp, v ktorom strávim noc a ráno pokračujem s palcom hore smer Aljaška.

Ráno začínam stopovať skoro..., len nie veľmi úspešne. Aj napriek tomu, že je leto a je to tu relatívne rušno, sa mi podarí stopnúť miestnu postaršiu pani v ešte postaršom aute plnom harabúrd od výmyslu sveta až po viac než piatich hodinách. Dozvedám sa od nej, že pred rokom cestovala niekoľko týždňov po Slovensku a nemá rada USA. Čo sa však nestalo, po asi 30 km za hlasného nadávania na svojho severného a južného suseda si svoju cestu na Aljašku rozmyslela. Tak som vystúpil, pani sa otočila a išla smer Dawson. Mierne prekvapený som si spravil obed a vykročil ku hranici pešo. Doľahla na mňa nekonečná diaľava Yukonu...

Po pár kilometroch a pár autách prefičiacich okolo mňa, mi zastavuje Jim. Prvý Američan, ktorého som stopol a prvý človek, o ktorom viem, že zastrelil ľadového medveďa, snažiaceho sa mu vlámať do domu. Jim zásobuje zlatokopov od Dawson City až po Fairbanks. Podozvedal som sa veľa lokálnych informácií a pomohol som mu s vykladaním zásob pre jednotlivé zlatokopecké kempy. V družnej debate sme sa dostali ku hranici, ktorá je otvorená len počas letných mesiacov a denných hodín. Jim ma vysadil pár metrov pred colnicou. Hraničná kontrola prebehla relatívne rýchlo a bezbolestne. Po veľmi veľa otázkach a naskenovaní všetkých prstov mi pán oficier Hromada dáva razítko do pasu a zaželá pekný pobyt na Aljaške. Sen, ktorý som mal z čias žiaka základnej školy, sa stal skutočnosťou. Môj osobný šofér ma vyzdvihol tesne za hranicou a „spanilá“ jazda pokračuje.

Vystúpil som v Chicken, malej zlatokopeckej dedinke so siedmimi rezidentmi. Zakotvil som v miestnej krčmičke, ktorej steny boli ovešané všetkým možným - šiltovkami, tričkami, dámskym spodným prádlom, cudzokrajnými bankovkami... Poctivo som degustoval obidva druhy čapovaného piva za 7,- $, pokecal s barmanmi a s austrálskym párom, od ktorého som sa dozvedel, že Tasmánia je shithole a nie Austrália.

Hneď za krčmičkou bolo miesto na kempovanie, ale nestálo za veľa, tak sa poberiem po ceste ďalej. Po pár odšliapaných kilometroch mi zastavili dvaja chalani - vojaci vracajúci sa na obrovskú leteckú základňu pri Fairbanks. Jeden z nich mi dáva hlboké duchovné rady do života. Bol som celkom rád, že som vystúpil pri kempe. Tento bol o poznanie lepší a kúsok odtiaľ tiekla rieka, v ktorej som sa zaslúžene okúpal. Kemp bol ľudoprázdny, ale ako som neskôr zistil, tak vedľa mňa kempoval roj včiel...

Pokračovanie uverejníme čoskoro.

Prechádzajú časť putovania

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek