Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Ranná pohoda na Sitne
Ranná pohoda na Sitne Zatvoriť

Túra Slovenská 56-stka alebo od Burdy až na Gerlach 1.

V jednom z mojich atlasov, čo mám dlhší čas, ma vždy zaujala jedna mapa, ktorú som rád študoval. Bola to mapa všetkých slovenských pohorí a ich najvyššie vrchy. Je ich presne 56. A tak mi na začiatku leta 2017 napadol, možno aj trochu strelený, nápad: “Prečo ich všetky do roka neprejsť?” Tak ako majú horolezci korunu Himalájí a sveta, tak ja som si vymyslel svoju pomyselnú korunu Slovenska. A o tomto bude séria článkov.

Vzdialenosť
29 km
Prevýšenie
+1101 m stúpanie, -1086 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 2017
Pohoria
Slovenské stredohorie: Štiavnické vrchy, Pohronský Inovec, Vtáčnik, Tribeč
Trasa
Voda
Chata pod Veľkým Inovcom
Doprava
Počúvadlianske jazero (bus, veľké parkovisko)
Machulince (bus, parkovanie v centre obce)
Nová Baňa (vlak, bus), Kľak (bus, parkovanie pri krčme)
Kostoľany pod Tribečom (bus, parkoviská)
SHOCart mapy
» č.1081 Tribeč (1:50.000)
» č.1082 Vtáčnik (1:50.000)
» č.1092 Štiavnické vrchy, Javo (1:50.000)
» č.229 Štiavnické vrchy, Krem… (1:100.000)

A tak som s tým začal, aj keď štyri z týchto vrcholov som mal prejdené rok predtým, boli to Sitno, Vtáčnik, Veľký Inovec a Veľký Tribeč. Počas tohto leta som na tri z týchto vrchov (Sitno, Vtáčnik, Veľký Inovec) vystúpil ešte niekoľkokrát. Naplno to začalo až 24. 6. 2017 výstupom na Poľanu a plánujem to dokončiť do konca budúceho leta. Pôvodne som nemal v pláne o tom niečo písať, no keď som o tom rozprával ľuďom, čo som stretol na turistike, každý mi povedal, nech o tom urobím článok na Hiking. V každom článku vám predstavím vždy štyri vrchy. Budú zaradom podľa dátumu mojich prvovýstupov. Predstavím vám aj veľmi známe kopce, ktoré určite poznáte, ale aj také, o ktorých ste možno ešte nepočuli a nevedú na ne ani turistické chodníky.

Sitno (1009 m)

Počúvadlianske jazero (tajch) – Tatárska lúka – Sitno – Sitniansky hrad – Tatárska lúka – Počúvadlianske jazero

Bol môj prvý vrch z 56 prominentov. Prvýkrát som naň vystúpil 12. 7. 2015. No keďže z tohto výstupu nemám veľa fotiek a chcem vám sprostredkovať aktuálne fotky, tak vám popíšem jesenný výstup z 12. 10. 2017.

Najradšej chodím kopce takpovediac od podlahy, no keďže som chcel stihnúť rannú inverziu, zvolil som si najľahší prístup od jazera Počúvadlo. Tu som zaparkoval auto a vyrazil po zelenej značke a po veľmi dobre vyšliapanom chodníku na vrchol po asi 20 minútach sa predo mnou pomaly stráca les a prichádzam na Tatársku lúku, kde sa pripája modrá značka. Odbáčam doprava a po chvíli sa dostanem k známym dreveným schodom na Sitne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Odtiaľto to je len kúsok na vrchol. Predtým sa ešte zastavím na skalách, ktoré sú napravo od drevených schodov a vychutnám si výhľad na Banskú Štiavnicu a do inverzie ponorenú Žiarsku kotlinu. Ak si chcete vychutnať naozaj krásnu inverziu, treba byť na vrchole najneskôr o 9-tej a má to aj ďalšiu výhodu - cez týždeň tu netradične nestretnete ani nohu.

Po oddychu a raňajkách na vrchole pomaly zostupujem k Sitnianskemu hradu, odkiaľ si vychutnám ďalšiu dávku výhľadov, aj keď na túto stranu je horšia viditeľnosť, keďže je hmla veľmi vysoko. Odtiaľto obídem Sitno z druhej strany a vrátim sa na Tatársku lúku po NCH a uzavriem tak malý okruh okolo vrcholu Sitna. Z Tatárskej lúky je to už len asi 10 minút svižnej chôdze k parkovisku pri Počúvadle. Veľmi vám odporúčam aj nočné výstupy na Sitno.

Veľký Inovec (901 m)

Machulince – Obycké lúky – Benát – Obycké lúky – Veľký Inovec – Loksova lúka – Bukovina – Nová Baňa

Môj asi najviac schodený vrch. Iba tento rok som bol na ňom osemkrát. Mám ho prejdený z každej strany a výhodou je, že nie je až tak veľmi frekventovaný a veľakrát tam nestretnete ani nohu. Prvýkrát som sa naň vydriapal ešte ako malý chlapec s otcom, no dátum si už nepamätám a preto považujem za prvý výstup 6. 7. 2016.

Opíšem vám podľa mňa asi najkrajšiu túru akú môžete cez Veľký Inovec prejsť, ktorú som prešiel 4. 7. 2017. Spoločnosť na túre mi robí pes. Začínam v Machulinciach a napájam sa na modrú značku. Miernym stúpaním hore dolinou sa dostanem asi za 30 minút na Obycké lúky. Tu si urobím menšiu zachádzku na vrch Benát (702 m). Je to asi 40 minút tam a 40 minút späť a naozaj sa to oplatí. Je tu jeden z najkrajších výhľadov pohoria a rušia vám ho iba rachotiace stroje v kameňolome pod vrcholom. Keďže stroje možno čoskoro vrchol upne rozoberú, je to ďalší dôvod sa sem ísť pozrieť. Na vrchole sa pokochám výhľadmi a zapíšem sa do vrcholovej knihy. Keďže tu nebolo pero zanechávam tu moje ako malý dar pre kopček.

Z Benátu sa vrátime späť na Obycké lúky a pokračujeme po červenej značke smerom na vrchol Veľkého Inovca. Po asi 30 minútach šliapania sa na ľavej strane objaví plot, popri ktorom sa dostávam k prameňu pitnej vody. Tu si doplním zásoby a chvíľu oddýchnem. Odtiaľto sa to dá na lúku pod Inovcom zvládnuť svižným tempom za 30 minút. Tu sa dá odbočiť k turistickej chate, kde sa dá cez víkendy (počas letných prázdnin nonstop) občerstviť a pokochať sa výhľadom na časť Tekova.

Pokračujem mierne doľava a po chvíľke sa dostanem na andezitový vrchol Veľkého Inovca. V minulosti tu bola rozhľadňa, z ktorej bol výhľad na všetky strany. Dnes je výhľad obmedzený na východ, kde vidíme Štiavnické vrchy, a juh, kde je Slovenská brána a Podunajská pahorkatina. Na horizonte vidíme maďarské pohorie Börzsöny (Novohradské vrchy).

Po chvíľke oddychu pokračujem po červenej značke na Loksovu lúku, kde sa mi otvára výhľad na sever. Tu môžem vidieť vrch Vojšín a na horizonte Vtáčnik. Odtiaľto miernym klesaním zídem do osady Bukovina, kde prejdem na lesnú cestu. ktorá vedie súbežne s červenou značkou. Cesty sa držím, až kým nevyjdem na prvú lúku. Keď sa dostanem na lúku, mierne odbočím doprava a po krátkom úseku cez les sa dostanem na ďalšiu horskú lúku, odkiaľ je to len pár minút na Záhrb a odtiaľ do centra Novej Bane. Trasa má asi 30 km a nastúpa sa asi 1100 výškových metrov, takže je si na ňu vhodné zvoliť dlhý letný deň. Ja som ju prešiel svižným krokom asi za 6 hodín.

Vtáčnik (1346 m)

Kľak – Partizánska chata – Pod Vtáčnikom – Kláštorská skala – Vtáčnik – Partizánska chata – vodopád na Pokutskom potoku – Partizánska chata – Kľak

Môj druhý najviac schodený vrch z 56-tky vrchov. Bol som na ňom v každom ročnom období a za rôzneho počasia. A preto vám môžem jednoznačne povedať, že najkrajším obdobím na túru na Vtáčnik je jeseň. Môj prvovýstup na vrch bol 16. 8. 2016, no keďže je jeseň najkrajšia, popíšem vám túru z 2. 10. 2017.

Ako východiskový bod som si vybral obec Kľak, ktorá je známa zimnou tragédiou. Počas druhej svetovej vojny ju nacisti vypálili aj so susedným Ostrým Grúňom. Od parkoviska pri pohostinstve pokračujem po zelenej značke po ceste až k horárni, kde ma privíta pasúca sa krava s teliatkom.

Pokračujem po nespevnenej ceste, ktorá vedie chvíľu cez les, až vyjdem na väčšiu čistinku, na konci ktorej lesná cesta pokračuje rovno hore. Odbáčam mierne doprava po zelenej značke. Pokračujem asi hodinu cez les, až vyjdem na malú čistinku, kde je informačná tabuľa o flóre a faune. Po 5 minútach chôdze od tabule vyjdem na asfaltovú cestu. Tu sa odpojím zo zelenej značky a pokračujem po ceste až k Partizánskej chate. Tu si chvíľku oddýchnem a znovu sa napojím na zelenú značku.

Začína krátka pasáž strmšieho stúpania. Po 20 minútach chôdze sa predomnou otvorí malá čistinka, na ktorej sa nachádza totalizátor SHMÚ (zrážkomer). Odtiaľto je to asi 15 minút chôdze k rázcestiu pod Vtáčnikom. Pri smerovníku sa rozhodujem, že najskôr navštívim Klaštorskú skalu, z ktorej je naozaj krásny výhľad, zrejme lepší ako zo samotného vrcholu. Naozaj sa ju oplatí navštíviť je to len 20 minút chôdze relatívne rovným terénom. Tu urobím pár fotiek a vraciam sa späť k rázcestiu, odkiaľ sa vyberiem už na vrchol.

Z vrcholových skál sa naskytá krásny výhľad na Hornonitriansku kotlinu na západe a Žiarsku kotlinu na severovýchode. V pozadí môžem vidieť Nízke Tatry, Tatry, Veľkú a Malú Fatru. Po nasýtení sa výhľadmi sa vraciam rovnakou trasou dolu. Pri Partizánskej chate si urobím ešte asi hodinovú zachádzku k vodopádu na Pokutskom potoku. Nevedie sem žiadny značkovaný chodník, no treba ísť stále po lesnej ceste, až sa v jednej zákrute nad cestou objaví vodopád. Po obzretí vodopádu sa vraciam k Partizánskej chate, odkiaľ svižným krokom za hodinku schádzam späť do obce Kľak.

Veľký Tribeč (830 m)

Kostoľany pod Tribečom – horáreň Jedliny – Babova dolina – Veľký Tribeč – Babova dolina – horáreň Jedliny – Kostoľany pod Tribečom

Na Veľký Tribeč sa vyberám 20. 8. 2016 netradične v sprievode kamaráta. V dedinke Kostoľany pod Tribečom zaparkujeme auto a vydávame sa po červenej značke, ktorá kopíruje cestu ďalej. Po 30 minútach chôdze zisťujeme, že je tu ďalšie parkovisko pre autá, no čo už, aspoň sme si trochu predĺžili túru. Pri smerovníku odbočujeme doprava a naďalej pokračujeme po červenej značke.

Od začiatku, ako sme vstúpili do lesa, nám život strpčujú húfy komárov. Veľmi mierne stúpanie, ba až rovina pokračuje do Babovej doliny. Chvíľami pochybujeme, že smerujeme na najvyšší vrch pohoria. V Babovej doline prechádzame cez cestu a tu sa terén začína podobať trochu pochodu do kopca. Asi až po pol hodinke odbáčame s červenou značkou prudšie doľava a začíname stúpať do celkom slušného kopca. Stúpanie nám strpčujú 35-stupňové teploty a stovky komárov, ktoré nám nedajú ani na chvíľku pokoj. Občas máme pocit, že nás vycicajú z krvi.

Tesne pod vrcholom sa nám otvára prvý a zároveň posledný výhľad. Juhovýchodným smerom máme možnosť vidieť Zlaté Moravce a okolité dediny a smerom na juhozápad vidíme hrebeň Tribeča, kde vyčnieva blízky hrad Jelenec (skomolene nazývaný Gýmeš, pozn. red.). Po nasýtení sa výhľadom a doplnení tekutín, pokračujeme smerom na vrchol. Po 20 minútach miernejšieho stúpania stojíme na vrchole, kde je malá lúka so smerovníkom, malým krížom a pamätnou tabuľou, zrejme tragédie.

Keďže z vrcholu Tribeča nie je prakticky žiadny výhľad, tak sa podpisujeme do vrcholovej knihy a po chvíli oddychu zostupujeme dole po rovnakej trase, kde sa ešte na chvíľku zastavíme a pokocháme jediným výhľadom. Za hodinku zostupujeme do obce Kostoľany pod Tribečom. Oplatí sa ešte zastaviť v kostolíku svätého Juraja, kde sa nachádzajú fresky z 11. a 12. storočia.

Veľký Tribeč nie je veľmi atraktívny vrch, pretože neposkytuje pompézne výhľady, no výhodou je, že až na vrchol sme po ceste nikoho nestreli. A toľko komárov ako na Veľkom Tribeči nestretnete nikde.

Záver

Snažil som sa opísať v stručnosti všetky zaujímavé zákutia spomínaných vrcholov. Každý z nich má svoje čaro a niečím si získa vašu pozornosť. Dúfam, že sa vám bude séria článkov páčiť a možno inšpiruje niekoho ďalšieho na absolvovanie pomyselnej koruny Slovenska.

Fotogaléria k článku

Najnovšie