Príbeh

Kdesi na Orave

01.12.17
Bolo pekné a milé slovenské leto. Slnko svietilo presne tak, ako sme si želali, dážď sa objavil presne vtedy, keď to bolo nutné a správne, a teploty priam rozmaznávali rekreantov na priehradách a jazerách. A rovnako aj trampov a turistov na horách. Naozaj sme si to cenili. Ale ako sa hovorí: každého jedla sa preješ, keď ho ješ každý deň. A tak po dňoch spokojnosti prišli dni nepokoja a akejsi nervozity a my sme zatúžili po aspoň nejakom konflikte, či skôr po niečom, kde by sme neboli až v takom pokoji či pohode. Skrátka a dobre, potrebovali sme zmenu.

Štyri dni pohody a krásneho šliapania neboli úplne najlepším, čo nás mohlo uspokojiť, a tak sme sa rozhodli, že to stočíme z vŕšku dolu do doliny a v nejakom mestečku v doline si trošičku dáme do gebule, čosi dobré zjeme, niečo nakúpime a potom ako sokolíci bieli vyletíme na druhú stranu údolia a pôjdeme kade ľahšie hrebeňom až do úplného a konečného termínu nášho vandru. A ak by sa nám to náhodou nepáčilo, tak to jednoducho zasa zmeníme. Veď sme vandráci a trampi a nie výprava s nejakým ušľachtilým cieľom.

V našich najtajnejších čutorách sme nemali ani najmenšiu kvapku alkoholu a pretože sme v tom čase boli takmer všetci ešte fajčiari, prepaľovali sme si papule poslednými riadne vytrasenými Marskami. Bolo asi pol štvrtej, keď sme sa dostali do blízkosti nejakého salaša. Ovce sme síce videli až na stráni priľahlého kopca, asi tak kilometer od nás. Ale miestni dunčovia, prikutí o koly zatlčené v zemi, nás hlasným brechotom uisťovali, že len čo sa im podarí koly vytrhnúť zo zeme, hneď nás naučia veľmi rýchlo behať a tiež nás poučia o tom, kto je pánom na salaši. Pre istotu sme sa vybavili palicami a keď slnko začalo klesať k obzoru a bača vyšiel von zo salaša a zapískal, pozorovali sme s obdivom symbiózu baču a psov a videli sme ako psi na protiľahlej stráni okamžite obkolesili ovečky do húfu a hneď ich hnali poriadnym cvalom k salašu. Jednoducho paráda.

Keď už bol všade na okolí pokoj a ovce boli podojené, pomaly sme sa stiahli k salašu a začali sme si takmer dôvernú komunikáciu s personálom. Lenže vtedy sa to ešte nazývalo – pokecať si so salašníkmi. Bol tam len bača Ignác a honelník Laco. Druhý honelník odfrčal kamsi na motorke. Bača bol celkom spokojný s našou návštevou, čo sa ale vôbec nedá povedať o honelníkovi, lebo bol nasratý na celý svet a asi mu bolo zle od nejakej pálenky.

Bača sa rád ponúkol cigaretkou a jednu si hneď dal za ucho, akože na horšie časy. A tak sme sa spolu rozprávali o tom, čo je zasa v doline nové, čo to zasa páni vymysleli, čo by on nikdy nerobil, a na čo všetko sa on môže zvysoka – no však viete čo. Skrátka – klasika.

Potom sme spolu pili úžasnú kyslú žinčicu, krájali čerstvý syr, čo vŕzgal medzi zubami a spievali pesničky, ktoré, ku podivu, ovládala rovnako ako bačovská aj obec trampská a bolo nám fajn. Nakoniec bača vytiahol litrovú fľašu „brmbulovice“, čo bola ukrutná pálenka neznámeho pôvodu neuveriteľnej sily a chuti. My, odhodlaní skúsiť úplne všetko na svete, vrhli sme sa strmhlav do pitky, v ktorej sme samozrejme nikdy nemohli zvíťaziť. Našťastie toho nebolo až tak veľa, a tak som našiel v sebe dosť sily, aby som odmietol pozvanie od baču, aby sme nespali vonku na chlade, ale išli do salaša. Chvalabohu, som to odmietol a naše spacáky sme si rozostlali obďaleč od búdy salaša.

Zobudil som sa na to, že ma niečo očucháva a funí mi do uší. Keď sa mi podarilo otvoriť oči, skoro som umrel. Obrovské čuvače, predtým uviazané reťazami na koloch, veselo behali okolo salaša a očuchávali si nás ako nič. A bača v úplne najlepšom rozpoložení na nás kričal: Nebojte sa chalani, veď oni vás len koštujú. A rehotal sa ako blázon. A krásne biele chlpaté a divoké psiská behali okolo nás a boli najkrajšou súčasťou divého salaša na Orave.

Ovce boli zasa podojené, malí psici ich hnali na vzdialenú stráň a my sme sa pomaly zviechali zo včerajšieho večera. A zasa sme si dali úžasnej žinčice, vytiahli sme mapu a špekulovali ako Baťa s drevákmi. A bača Ignác nad nami stojí a hovorí: A kamže to vy koťuhy zasa chcete ísť? A my, že by sme radi zbehli do mesta dokúpiť zásoby a dať si nejaké pivko a tak, a potom kamsi navrch - a huráá - ďalej. Ignác si prisadol k nám, nechal si všetko na mape pekne a zrozumiteľne vysvetliť, občas pokrútil hlavou a akoby trošku neveril, pohútal o čomsi a potom sa spýtal: A to túto, ako vy hovoríte mapu, to nakreslil kto? Vravíme, že na to je špeciálny ústav a tí to kreslia. A bača: A to je tak celé Slovensko nakreslené? Veru celé, odpovedáme. Nuž to musela asi byť poriadna robota, odpovedá, ale aj tak tu majú chybu. Akú chybu? pýtame sa. No lebo tu nikde nie je naša malá dolinôčka s čičurôčkou.

Ignác, hovorím mu, lebo sme si včera potykali, tu je naozaj všetko. Veď sa pozri. Váš salaš, dolina, potoky, lesy, tak čo myslíš tou dolinôčkou? Bača sa len usmeje a vraví: Vedia prd. Tak je to, smeje sa mi do očí, ak sa chcete rýchlo a dobre dostať do dediny, tak choďte našou cestičkou okolo Čičurôčky, tou malou dolinôčkou. Ale sľúb mi jedno, že to nikomu neprezradíte kadiaľ vedie. Lebo ako si povedal, hneď to nejaký maliari namaľujú do mapy a my tu z toho budeme mať turistickú atrakciu.

Ignác, vravím mu, veď tu je všetko jasné, tu je čiara hrebeňa a zospodu aj doliny, tadiaľ naozaj nemožno a tu sú dve alebo tri prievaly dolín a tadiaľ idú cesty čo sa napokon točia do hlavnej doliny. Ignác sa smeje a škriabe sa na bruchu. No vidíš, vraví celý natešený, že ani tí páni nevedia všetko. A potom sa nám zdôverí: Zíďte dolu lúkou, až k tamtej mokrine a obídete ju zľava. Ale Ignác, vravím, tam je len skala a les, tam niet kam ísť. Ignác sa rehoce ako kôň a hovorí: Tak si choď podľa kartografov, tí ti ukážu cestu, alebo choď podľa mňa, tak ako ti ja ukážem. A tak v nádeji, že Ignác nekecá, načúvam ďalej: Potom sa pomknite k tej skale vpravo a tam už nájdete náš chodník do dediny. Vedie takou malou dolinôčkou, peknou, milou, chladnou a poriadnou.

A tak balíme s kamarátmi, ale aj s maličkou nedôverou, ale šľak aby to zobral, veď sme na vandrovke, tak vyrážame. Všetko je ako povedal bača Ignác. Ba ešte lepšie. V skalnatom brale sa zrazu našiel uzučký priechod, či prielom, možno poldruha metra uzučký, a potom stisnutá dolinka, občas zvuk zurčiaceho potôčika napájaného z mokriny a pretekajúceho niekde medzi skalami. Najprv sa len držíme skalnatej a bralnatej stráne dolinky, ale stále na pohodovom chodníčku, avšak stále klesáme takmer nekonečnými kratučkými serpentínkami, prenášame sa cez nádheru balvanov a v príjemnom chlade hory, plnom ozónom nabitého vzduchu a vône živice zo smrekového lesa a sme úplne nadšení. Je jasné, že trasu nikto okrem baču a nás nepozná.

V batohu nesieme asi trojkilovú dávku ovčieho syra, ktorú bača Ignác posiela svojej žene. Asi po hodine cesty, sme nad dedinou. Chodník schádza okolo latkového plota pomerne strmo dolu, a za plotom vľavo, podľa popisu nášho kamaráta baču Ignáca, je jeho chalupa. Zídeme až dolu na priedomok a kričíme: Teta bačovka, teta Julka, a čakáme, čo to za čudo sa vynorí z chalupy. A to sa otvárajú dvere na chalupe a my očíme naše očiská. Zo dverí vychádza urastená asi tak päťdesiatnička, baba ako hrom, určite bývala za mladi krásavica v miestnom vydaní a už aj nás hreší: A čo vy, cháska jedna smradľavá, čo vy máte do mňa? My už len tak slabučko, ale s úsmevom a potešením hovoríme: Bača Ignác vás pozdravuje a posiela vám hrudku syra a vraj príde až pozajtra.

Kurevník jeden, sviniar hnusný, lenivec smradľavý, hreší naša bačovka Julka. Ale nech je ako chce, zoberie si trojkilovú hrudu syra, potom sa na nás usmeje a povie: Tak čo, dobre bolo? A my všetci, šťastní z nekonfliktného vzťahu kývame hlavami ako oslíci a očami prisaháme, že bolo bezchybne. A kto s ním je na salaši? vyzvedá. Je tam Laco. A nie je tam aj taká baba vyparádená? Veru nik tam viac nie je, takmer prisaháme. Veď ja by som mu dala... a jej tiež, vyhráža sa.

A život ide ďalej. Krčmoobchod v dedine je otvorený, a tak si dáme pár dobre mienených pív, v obchode dokúpime čerstvý chlieb, a tak sa zbavíme nášho omrvinkového. Zohrejeme si nejaké konzervy so segedínom a potom niekomu napadne, že ani fľaša čohosi silnejšieho by nám nemusela ublížiť. Doplníme aj tieto zásoby a nakoniec po pár hodinách stúpame k protiľahlému hrebeňu dlhými lúkami a smejeme sa našej miernej pripitosti. A je nám strašne dobre. Hore v zákutí pod lesom nachádzame studničku a táborisko, rozkladáme oheň, spievame a hráme dlho, dlho do noci.

A tak sa vlastne nič zvláštne či mimoriadne nestalo. Len sme prežili ďalší deň na vandri. Ale nevymenili by sme to za nič na svete.

Stalo sa okolo roku 1975

Diskusia
Kdesi na Orave 10/12/17 10:10 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Kdesi na Orave Bolo pekné a milé slovenské leto. Slnko svietilo presne tak, ako sme si želali, dážď sa objavil presne vtedy, keď to bolo nutné a správne, a teploty priam rozmaznávali rekreantov na priehradách a jazerách. A rovnako aj trampov a turistov na horách. Naozaj sme si to cenili. Ale ako sa hovorí: každého jedla sa preješ, keď ho ješ každý deň. A tak po dňoch spokojnosti prišli dni nepokoja a akejsi nervozity a my sme zatúžili po aspoň nejakom konflikte, či skôr po niečom, kde by sme neboli až v takom pokoji či pohode. Skrátka a dobre, potrebovali sme zmenu. 01/12/17 Boro Tomis Príbehy
Predstavenie Tlakový petrolejový varič (retro) Možno si ešte niekto z vás pamätá, na môj článok „A šťastný nový rok...“, uverejnený 1. 1. 2017, kde som popisoval príhodu s petrolejovým varičom, ktorá sa nám prihodila kedysi dávno na Nový rok. Keď som hľadal nejakú ilustračnú fotku k článku, natrafil som na jeden Army shop, ktorý takéto variče ponúkal na predaj. 28/07/17 Boro Tomis Varenie a jedlo
Príbeh A šťastný nový rok... Klišé, ktoré ste už určite veľakrát počuli a aj veľmi veľakrát sami použili a popriali druhému. No ja mám spomienky, ktoré potvrdzujú, že mať šťastie na Nový rok je skutočne fajn. Príbeh sa stal niekedy v roku 1975 práve na Nový rok. 01/01/17 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Bežky Javorníky na bežkách (Kohútka – Kasárne) Letná sezóna sa skončila a všade vládne skôr sychravé novembrové počasie. Teploty pomerne klesli, čo spôsobilo, že vo vyšších polohách boli podmienky, aby napadol sneh, nižšie skôr často pršiavalo. Po poslednom ochladení a snežení sa ale stav na Javorníkoch dosť vylepšil. Vybrali sme sa preto vyskúšať prvýkrát túto zimnú sezónu bežky. dnes Michal Mikuláš Javorníky
PR Tipy na vianočné darčeky od Sport-Outdoor.sk Opäť nastal čas chystania sa na najkrajšie sviatky v roku, ku ktorým neodmysliteľne patrí prekvapenie pod vianočným stromčekom. Tradične vám zopár nápadov na outdoorové darčeky pre tých z vašich priateľov a blízkych, ktorí radi trávia čas v prírode, či už sú to dámy, páni, deti, rekreační turisti alebo výkonnostní športovci. Ak sa rozhodnete pre niektorý z našich produktov na poslednú chvíľu, môžete ho objednať ešte vo štvrtok 21. 12. 2017 do 14-tej hodiny. včera sponzorovaný článok Poradca
Túra Z Vlkolínca k útulni Limba pod Rakytovom Znovu som na začiatku cieľa. To som si spomenul na známy citát všetkých turistov: „Cesta je cieľ.“ Pekný to citát – niečo v tomto zmysle je vyryté na obelisku vrchu Roštún-Vápenna. A to platí pre všetkých nás, ktorých vždy po určitom čase začnú svrbieť nohy, páliť chodidlá v očakávaní obutia vyšúchaných turistických bagančí alebo vibrám, čakajúcich na poličke pre turistické potreby. včera Vladimír Popluhár Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Kdesi na Orave 10/12/17 10:10 10 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 957 ľudí
0.5 (0.11)