Machnáč a slovensko-moravské pomedzie

Teraz už pozvoľna postupujeme lesom až na lesnú cestu. Stúpanie je miernejšie. Plochejší chrbát naši predkovia odlesnili a tak v závere doliny už pokračujeme lúkou až na Machnáč. Tu stretávame chalupárov a turistov. Samotný vrch je len malá oblina uprostred lúky, zato výhľad je vynikajúci. Lepšie povedané bol by, nebyť oparu. Ale aj tak rozoznávame Vršatec, Strážovské vrchy, Považský Inovec a na moravskej strane rozsiahlu kopaničiarsku oblasť. Pokračujeme veľkým oblúkom doľava po lúčnej ceste, po ktorej jazdia aj cyklisti či autá chalupárov. Lesík nám odkryje pohľad na moravský Vyškovec, tak ostríme aparáty. Práve to nám umožní úžasný záber – za chrbtom nám prebehne črieda divých svíň aj s malými. Dokonca popred nás prebehne malý kvičiaci oneskorenec.

Chodník prekročí slovensko-českú hranicu. Na ceste sú zvláštne zábrany, hútam, či zmiznú po vstupe do Schengenu... Lúčnej krajine dominujú malebné moravské kopanice a rozľahlé lúky s dvoma solitérnymi stromami. Prichádzame k rázcestiu na Kykuli, kde je možné vrátiť sa cez Dúžnik na Slovensko. My však zamierime naopak do zeme moravskej.

Na Mikulčin vrch

Kúsok pod hranicou je dom ako z filmu K***a hoši gutentág. A pod stromom v úvoze oddychuje črieda kôz. Kozy sa k nám rozbehnú a jedno kozľa začne Mišovi lízať slaný pot z nôh. Je to komické, ale babke z chalupy sa to nepáči. „Copak ty kozy mečí? Jsou tam při nich choďári...“ Pes breše, Mišo nechtiac zakopne o kozu a tak sa praceme všetci preč. Klesajúci úvoz strieda asfaltka a o chvíľu už po hradskej stúpavým oblúkom traverzujeme Vyškovec s výhľadom na údolie so zvonicou. Výhľad si tu vychutnávajú aj motoristi. Na kopci sa ráz krajiny zmení. Pôvodné listnáče tu nahradili smreky a tak s chuťou vdychujem živicu z polomov. Cez prieseky je vidno obec Bojkovice so zámkom.Nový Světlov. Mikulčin vrch (799 m) je horské centrum Slovácka, čiastočne ukryté v lese. Prechádzame okolo chát a dvoch vlekov. Odbočkou pokračujeme až k chate Arnika, kde je terasa s prekrásnym výhľadom na rozľahlé lúčne podhorie. Dáme si neskorý obed (kurací prírodný rezeň so zemiakmi 92 Kč a miestne pivko 18 Kč). Je okolo 16:00 a dozvedáme sa, že rozhľadňa na Veľkom Lopeníku je otvorená až do 18:00. Tak opustíme moravskú Cestu hrdinov SNP a po zelenej pokračujeme do Lopeníckeho sedla.

Veľký Lopeník

Zo sedla sa obzrieme na trasu, ktorú sme okľukou prešli. Prekročíme elektrický ohradník a dávame pozor, aby sme nedopadli ako velebnost zo Slunce, seno... Príkrejšie stúpanie nahradí mierne tiahle stúpanie hrebeňom Malého Lopeníka v zmiešaných lesoch. Oproti stretávame toľko turistov, že ich prestávame zdraviť – pripadáme si ako krokodíl Dundee v New Yorku. Na čistinke je prvý panel náučného chodníka a prístrešok tvaru A – na laviciach by sa vyspali dvaja ľudia. Ešte kúsok šliapania v omladine a rozhľadňu máme pred sebou. Za 20 Kč absolvujeme prehliadku (neskôr sa dozvieme, že stačilo 20 Sk), pohovoríme s obsluhujúcim mladíkom a poberieme sa preč.

Do Květnej

Teraz nás čaká najnepríjemnejšia časť dnešnej trasy. Nekonečné klesanie hustým lesom vystrieda cesta cez potok a krajom lúky k rázcestiu Staré díly na medzištátnej ceste z Novej Bošáce do Březovej. Vôbec nás neteší, že pred nami je ešte asi 200 metrový hrebeň, ktorý musíme prekonať. Stretnutie so správcom útulne máme naplánované na 20:00, snáď to stihneme. Cesta sprvu stúpa temným lesom. Kúsok vyššie sú dva zdroje vody, z vyvieračky by sa nenapil ani Berber a prameň je vyschnutý. Les vystrieda omladina a zase les. Konečne vyjdeme na lúčny hrebeň Novej hory a obzrieme sa späť na Veľký Lopeník a pred nami na hrebeň Veľkej Javoriny. Slnko pomaly klesá nad lúčnu brázdu, v ktorej čupí nekonečná obec Strání. Jej záver tvorí časť Květná, kam smerujeme. Značka vedie cez lúku, potom je lesná hať a lúčka. Tu vyplašíme čriedu oviec. Asi sa zľakli horských vlkov...Lúka vedie ľuďom do záhrad, tak okrajom lesa vstúpime do obce. Hneď prvý oslovený pán nás navádza k ubytovni typu D v areálu DTJ Květná. Deň končíme priam hotelovým ubytovaním za 180 Kč, sme tu sami. Na privítanie dokonca dostaneme kalíšok domácej pálenky.

Deň druhý

Květná – Jelenec – Veľká Javorina – Dibrov pamätník – Poriadie, žel. stanica

Na Jelenec

Predsavzatie vykročiť za skorého rána sme nenaplnili. Kľúče hodíme do schránky a až okolo pol deviatej začneme prudko šliapať hustým lesom do kopca. Stúpanie je nemilosrdné a po pol hodine sme úplne prepotení. Pot je lákadlom pre dobiedzavé muchy. Asi po hodinke sa stúpanie zmierni, no za chvíľu je ešte strmšie. Bavím sa na tom, že zelená značka je zároveň značenou cyklotrasou. Prichádzame do mimoriadne krajinársky cennej oblasti, bukového pralesa. Národná prírodná rezervácia Javořina bola vyhlásená v r. 1951, bezzásahovosť však s malou výnimkou pochádza ešte z r. 1909. Všade vôkol ležia práchnivejúce kmene stromov, porast je rôznej výšky a hrúbky, kvitne tu medvedí cesnak a zubačka cibuľkonosná. Cez vývraty je výborný výhľad na Strání. Ešte kúsok stúpania a sme na hrebeni – turistický smerovník Pod Jelencom navádza doprava 1 km k Holubyho chate. Bez váhania zabočíme vľavo a mierne stúpame na Jelenec. Na vrchole sa totiž nachádza schátraný objekt bývalého vojenského vysielača - na vlastné riziko možno vystúpiť na oceľovú konštrukciu. Výstup na zhrdzavenú vežu je mierne adrenalínový, ale výhľad je znamenitý. Napriek oparu je vidno celé Biele Karpaty od Veľkej Javoriny až po Vršatec, Strážovské vrchy, Považský Inovec, Čachtické Karpaty, Myjavskú pahorkatinu. Na moravskej strane dominujú početné obce a mestečká v odlesnenej časti Bielych Karpát.

Na hrebeni Veľkej Javoriny

Na Holubyho chatu je to len prechádzka. Pri chate je niekoľko áut, cyklistov i peších. Dáme si po pive a Mišo aj kapustnicu. Zvažujeme zostup do Starej Turej, ktorý som už absolvoval opačným smerom. Nakoniec sa rozhodneme pre hrebeňovku až po Dibrov pamätník. Mimochodom, tento úsek je v nedeľné popoludnie ako tatranská magistrála. Cyklisti i peší. Za monumentálnym vysielačom nasleduje odlesnená časť hrebeňa, na slovenskej strane siaha les vyššie, takže vidno len na Moravu. Čiastočné výhľady na Slovensko sú z druhej strany vysielača, nad chatou. Odlesnený hrebeň opúšťame strmo dole až na lesnú cestu, tá nás sprevádza uprostred zmiešaných lesov prevažne klesaním až k pamätníku sovietskeho partizánskeho veliteľa pplk. Dibrova. Je tu aj malý altánok.

Zostup do Poriadia

Tak a teraz začína nekonečný a nezáživný zostup. Lesná zvážnica šikmo traverzuje bočný hrebeň. Chodník ju opustí a vedie čiastočne cez omladinu a les. Z rúbanísk je ešte vidno Javorinu – prezrádza ju špička vysielača. Blatistá cesta je plná srnčích stôp. Neskôr prejdeme na asfaltku a prídeme na rázcestie Prídolie, opäť lesom a potom už definitívne po asfaltke až k pamätníku partizánskeho oddielu kpt. Uhra a partizánskym zemľankám. Na naše počudovanie sú vstupy do troch zemľaniek zabezpečené oceľovými dverami, správca však asi vie prečo. Cesta po asfaltke je neznesiteľná, najmä pre môj otlak na malíčku. Spríjemňuje ju len potok zurčiaci lopúším, v celej prejdenej oblasti je vody ako šafranu. Zachytený prameň v doline steká žľabom do žaburiny. Celkom sa potešíme, keď začujeme trúbiť motorák. Onedlho ho aj vidíme, smeruje na Myjavu. Pred nami hrebienok a podľa mapy viem, že pod ním je tunel. Tak si spestríme cestu prechodom cezeň. Vlak už šiel a druhý je až ten náš. V nedeľu hádam nákladný nepôjde. Poriadsky tunel z roku 1928 je rovný, dlhý 486 m a prechod ním sprevádza mierne stiesnený pocit a chlad. Najmä presne uprostred... Po východe z tunela vľavo po lávke cez odvodňovací kanál prídeme k odpočívadlu a v lese narazíme na značený chodník. Stúpaním po asfaltke okolo domu s brechajúcimi bojovými psami dorazíme až na hradskú s odbočkou na opustenú železničnú stanicu. Vyše hodinu času využijeme na relax, ktorý sa nám zíde. Po krajinársky hodnotnej ceste podjavorinským expresom nás čaká hodina a pol státia v preplnenej chodbe rýchlika do Bratislavy.

O rozhľadni na Veľkom Lopeníku a vysielači na Jelenci sa bližšie dočítate v článku Dve veže.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek