Svet

Z Kanady na Aljašku (3) - meď, ľad a medveď

26.11.17
Ráno som vykročil smer Tok. Po asi 2 km ma zobral jeden z barmanov z krčmičky v Chicken. Mal niečo pokazené na staručičkej dodávke, tak to išiel dať opraviť do najbližšieho servisu - vzdialeného takmer 130 km. Poruchu bolo viac počuť než vidieť a celkom ľutujem, že som so sebou nemal štuple do uší. Vyhodil ma na pumpe v centre mestečka Tok, z ktorej bolo informačné centrum len na skok.

Zoberiem si mapu Aljašky, brožúrku s množstvom praktických a užitočných informácií a povolenie na rybolov. Od radosti si dám nejaké thajské jedlo v pojazdnom stánku. Od vedľajšieho stola sa mi prihovorí týpek a ospravedlní sa mi, že ma dnes ráno nezobrali. V minulosti mali veľmi zlú skúsenosť so stopárom a odvtedy už nikoho neberú. Ďakujem, neznámy stopár...

Najedený a plný optimizmu stojím na výpadovke z Tok do Glennallen. Po piatich hodinách neúspešného stopovania (v tomto prípade by som to nazval „zúfalé obstávanie pri krajnici“) to pre dnešok zabalím a dokráčam do najbližšieho kempu. Vysolím 25 dolárov za noc a bleskovo rozkladám stan, nakoľko začína husto pršať. Musím ale uznať, že kemp je to krásny, so všetkými vymoženosťami a dokonca s malým múzeom.

Ráno začínam stopovať priamo pred kempom. Čo sa mi včera nepodarilo za viac než 5 hodín, dnes zvládnem za necelých 15 minút. Zobrala ma milá hippie pani z Britskej Kolumbie v Kanade, sama brázdiaca Severnú Ameriku na svojom krásnom karavane. Ponúkne ma pizzou, síce bola zo včera, ale nakoľko som ešte nemal raňajky, tak jej to odpúšťam. Nechám sa vyložiť pri nádhernej rieke s vidinou nezabudnuteľnej rybačky.

Nezabudnuteľná bola, ale vôbec nie úspešná. Ako cena útechy mi dobre padnú obrovské čučoriedky, ktoré sú úplne všade okolo rieky. Pokračujem v stopovaní s rovnakým výsledkom ako včera. Ani sa šoférom veľmi nečudujem, veď kto by už zastal podivne vyzerajúcemu indivíduu uprostred hustých aljašských lesov? Po neuveriteľne dlhých 4 hodinách ma naloží pani v stredných rokoch. Auto má prepchaté gýčovinami všetkého druhu a výhľad cez čelné sklo je viac-menej totožný s výhľadom cez priezor v tanku. Po značne kľukatých cestách plných dier si to šoférka šinie ako na okruhu F1. Musím sa priznať, že mi nie je všetko jedno, ale zasponzorované pivá otupujú môj pud sebazáchovy. Asi len zázrakom sme to úspešne zvládli až na pumpu v Glennallen, odkiaľ mám v pláne stopovať až do Squirrel Creek, kde by som rád strávil noc.

Ale ako to už býva s plánovaním takéhoto druhu dopravy, nejak sa mi nedarí chytiť ďalší stop. Po hodinke ma berie mladší aljašský Indián a zavezie ma nejakých 40 km aj napriek tomu, že vôbec nejde tým smerom. Asi sa mu zdám nebezpečný alebo je len opatrný a veľmi nenápadne si počas šoférovania skryje dýku pod stehno. Zhodou okolností ma vyloží na parádnom rybárskom mieste a kempe v jednom, z ktorého sa ešte snažím dostopovať na pôvodné miesto určenia. Márne...

Tak sa pokochám pohľadom na zasnežené päťtisícovky v Národnom parku Wrangell – St. Elias a idem do kempu stráviť noc. Na večeru som si doprial ako už dávno nie. Môj posledný šofér mi povedal, že vyzerám hladný, a tak mi daroval potravinový balíček americkej armády číslo 27. Nechápem, ako to môže vojakom vystačiť na celý deň, keď som ho celý spratal na večeru...

Ráno sa vydávam na staré známe stopárske miesto a po necelých 15 minútach mi zastavuje mladý chalanisko, ktorý pracuje ako strážca v spomínanom národnom parku a smeruje do McCarthy, malej dedinky na jeho okraji. Takže spontánne mením plány a prímorský Valdez sa na dobu neurčitú odkladá. Po ceste ma pozýva na horúcu čokoládu v útulnej malej kaviarničke a kecáme. Dozvedám sa, že po svojich cestách navštívil aj Slovensko a na moje prekvapenie poznal niekoľko našich slov. A okrem iného, jeho starý otec pochádzal z Čiech.

Drvivá časť z dnešnej 150 km trasy je rozbitá a kľukatá štrková cesta (Edgerton Highway), ktorá prakticky kopíruje zrušenú železničnú trať. Na mnohých miestach sú ešte aj teraz viditeľné železničné podvaly a rôznorodé kovové prvky. V jednej z nespočetných zákrut sa len tak tak, že čelne nezrazíme s oproti idúcim nákladiakom. Približne v polovici cesty do McCarthy prechádzame cez uzučký historický železný most, vedúci ponad mohutnú rieku Chitina, zafarbenú do tmavošeda z niekoľkých ľadovcov.

Spravíme si kratšiu prestávku a vylezieme na spodnú konštrukciu mosta. Po akejsi lávke sa dostanem až do stredu kaňona s hučiacou masou vody približne 100 metrov pod mojimi nohami. Po nečakanom adrenalínovom zážitku pokračujeme údolím rieky s ohromným výhlaďom na zasnežené vrcholky hôr až do historického mestečka McCarthy, so súčasnou populáciou 28 duší, slovom dvadsaťosem. Z okraja mestečka chytím kyvadlovku do doslovného mesta duchov - Kennecott.

Keď na začiatku 20. storočia v oblasti objavili prospektori (hľadači drahých kovov, pozn. red.) obrovské zásoby medenej rudy, o vzniku niekoľkých baní a baníckeho mesta nebolo pochýb. A tak sa niekoľko múdrych a bohatých hláv dalo dokopy a vznikol Kennecott. Lenže dopravovať obrovské množstvo surovej rudy konskými a psími záprahmi bolo viac než náročné, preto spoločnosť nechala postaviť 14-poschodovú fabriku na spracovanie a koncentráciu medenej rudy a taktiež železničnú trať s dĺžkou 315 km do prístavného mesta Cordova.

Okrem iného mali obyvatelia mesta aj tieto vymoženosti: kravín, syráreň, školu, poštu, kultúrny dom, pílu, nemocnicu (s prvým röntgenom na Aljaške), obchod a výhľad za milión dolárov na okolité hory a ľadovec Kennicott (gramatická chyba vznikla pri prvých úradných záznamoch).

Na príkaz správy baní bolo zakázané pohostinstvo a nevestinec... Postupom času sa však zásoby rudy minuli a posledný vlak z mesta odišiel v roku 1938, odkedy ostalo neobývané a pusté. Pár hodín mám čo robiť, aby som si prezrel jednotlivé budovy, ktoré odolali zubu času. Je to neskutočné, čo ľudia pred viac než sto rokmi dokázali v nehostinnej časti sveta. Ale motivácia bola jasná - $$$.

Vydávam sa k spomínanému ľadovcu Kennicott. Už od mesta nasledujem morénu a po zhruba hodine sa dostávam k samotnému ľadovcu. Jeho chlad je v horúcom dni na nezaplatenie. Po pár minútach šliapania po ľadovci sa dostávam na štrkovo-kamenný nános (moréna), ktorý ho rozdeľuje na dve vetvy. Na epickom mieste si spravím obed a rozmýšľam, čo s načatým dňom. Rozhodol som sa pokračovať hore po štrkovom nánose. Počas cesty obchádzam, prekračujem a preskakujem pukliny v ľade s priezračnou až krištáľovou vodou, ale aj pukliny, kde sa s hukotom stráca potok. Plním si fľaše tisíc rokov starou vodou a kráčam ďalšie asi 3 km. Potom sa štrkový nános stráca, a tak pokračujem po samotnom ľadovci. Po niekoľkých stovkách metrov sú trhliny a škáry také veľké, že nedokážem pokračovať ďalej. Najvyšší čas to otočiť späť. Cesta naspäť je náročnejšia, pretože postupujem po samotnom ľadovci, čo je značne namáhavé a pomalé. Odmenou sú mi však obrovské vertikálne ľadové steny a ľadovcové jazierka.

Zvečerieva sa. Dnešnú noc strávim na útulnej plošine nad ľadovcom, odkiaľ mám výhľady ako z dokumentu National Geographic. Postavím si stan, zapálim oheň a za zvuku padajúceho ľadu a skál do rieky dlho do noci len tak sedím a pozerám na krásu okolo seba.

Ráno je nádherné, na modrej oblohe nie je ani obláčik. Zo stanu ma vyženie horúčava. Pobalím stan a šliapem naspäť do Kennecott. Popozerám budovy, ktoré som nestihol včera, poslednýkrát sa obzriem za úžasným miestom plným ľudských príbehov, odhodlania a nezlomnosti. Naspäť do McCarthy idem po Rail Trail. Ako už názov napovedá, ide o turistický chodník na mieste bývalej železničnej trate. Asi v polovici vyplaším medveďa pri maškrtení čučoriedok. V tú chvíľu by sa mi krvi nedorezal, ale na moje veľké šťastie, berie maco nohy na plecia a upaľuje do húštiny. V mestečku si spravím obed a začínam stopovať. Dnes mám celkom šťastie, berie ma hneď prvé auto...

Pokračovanie uverejníme čoskoro.

Predchádzajúca časť putovania

Diskusia
Z Kanady na Aljašku (3) - meď, ľad a medveď 28/11/17 22:39 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Svet Z Kanady na Aljašku (3) - meď, ľad a medveď Ráno som vykročil smer Tok. Po asi 2 km ma zobral jeden z barmanov z krčmičky v Chicken. Mal niečo pokazené na staručičkej dodávke, tak to išiel dať opraviť do najbližšieho servisu - vzdialeného takmer 130 km. Poruchu bolo viac počuť než vidieť a celkom ľutujem, že som so sebou nemal štuple do uší. Vyhodil ma na pumpe v centre mestečka Tok, z ktorej bolo informačné centrum len na skok. 26/11/17 Jaroslav Cips Svet
Svet Z Kanady na Aljašku (2) – Yukon Let do Whitehorse netrval až tak dlho, ako prvý let z Ottawy do Yelloknife. Na maličkom letisku som si len zobral mapku teritória Yukon a šliapem v neskutočnej horúčave do kempu, ktorý sa nachádza pri brehu rovnomennej, mohutnej rieky Yukon. 19/11/17 Jaroslav Cips Svet
Túra Z Kanady na Aljašku (1) – Yellowknife Celé to ušlo ako voda v rieke St. Lawrence a môj ročný pracovno-prázdninový pobyt v Kanade sa blíži do svojho finále. Ku koncu pracovných povinností mi začína dochádzať, že sa budem musieť opäť rozlúčiť s ľuďmi, ktorých mám veľmi rád a ktorých mám hlboko v srdci. 07/11/17 Jaroslav Cips Svet
Najnovšie články na titulke
 
Bežky Javorníky na bežkách (Kohútka – Kasárne) Letná sezóna sa skončila a všade vládne skôr sychravé novembrové počasie. Teploty pomerne klesli, čo spôsobilo, že vo vyšších polohách boli podmienky, aby napadol sneh, nižšie skôr často pršiavalo. Po poslednom ochladení a snežení sa ale stav na Javorníkoch dosť vylepšil. Vybrali sme sa preto vyskúšať prvýkrát túto zimnú sezónu bežky. dnes Michal Mikuláš Javorníky
PR Tipy na vianočné darčeky od Sport-Outdoor.sk Opäť nastal čas chystania sa na najkrajšie sviatky v roku, ku ktorým neodmysliteľne patrí prekvapenie pod vianočným stromčekom. Tradične vám zopár nápadov na outdoorové darčeky pre tých z vašich priateľov a blízkych, ktorí radi trávia čas v prírode, či už sú to dámy, páni, deti, rekreační turisti alebo výkonnostní športovci. Ak sa rozhodnete pre niektorý z našich produktov na poslednú chvíľu, môžete ho objednať ešte vo štvrtok 21. 12. 2017 do 14-tej hodiny. včera sponzorovaný článok Poradca
Túra Z Vlkolínca k útulni Limba pod Rakytovom Znovu som na začiatku cieľa. To som si spomenul na známy citát všetkých turistov: „Cesta je cieľ.“ Pekný to citát – niečo v tomto zmysle je vyryté na obelisku vrchu Roštún-Vápenna. A to platí pre všetkých nás, ktorých vždy po určitom čase začnú svrbieť nohy, páliť chodidlá v očakávaní obutia vyšúchaných turistických bagančí alebo vibrám, čakajúcich na poličke pre turistické potreby. včera Vladimír Popluhár Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Z Kanady na Aljašku (3) - meď, ľad a medveď 28/11/17 22:39 8 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 978 ľudí
0.35 (0.05)