Prvú spoločnú túru s parťáčkou Evou, ktorú som dovtedy nepoznal, na kopec Kloptaň, na ktorom som ešte nikdy nebol, som naplánoval na jeden pekný slnečný marcový deň, keď už po snehu nebolo ani slychu. Aspoň nie tu “dole”. Keďže sme vyrážali z Prešova a mali sme sa dostať do Medzeva, museli sme prestupovať v Košiciach. No tam sme na môj popud mali dostopovať a parťáčka to zobrala na “šalenu” nôtu a súhlasila. No kvôli kolónam pri nedokončenej prešovskej diaľnici sme autobus do Medzeva nestihli.

Tu sa začal náš neskutočný deň. Podľa mapy trasovania liniek košickej MHD sme sa dostali na výpadovku a skúsili stopovať. Za chvíľu nás zobrala pani. Potom ďalší manželský par, ktorý nás chcel zobrať už predtým a nakoniec nás do Medzeva hodila ďalšia pani, ktorá dovtedy stopárov nebrala. Ja som bol nadšený a parťáčka ešte viac z toho, ako sa nám darí.

Po menšej prehliadke Medzeva sme sa vydali po modrej do sedla Jedľovec. Pomalým stúpaním s obstojným značením sme sa rozprávali o svojich životoch. Ja som sa tým pádom zarozprával a zabúdal sledovať značky. Keď sme vyšli ku skládke dreva s maringotkou, vnímal som ešte značku, ale nejak sme ju zle pochopili a dali sme sa do mierne klesajúcej zvážnice. No neriešili sme to. Že nie je niečo v poriadku, sme si všimli až keď cesta klesala ďalej a hrebeň, kde sme mali vyjsť sa zväčšoval. A ani značky nebolo. Keďže sa nám nechcelo isť naspäť toľkú cestu a ešte blbým prepadajúcim sa snehom, navrhol som radikálne riešenie, a to rovno do kopca. Parťáčka so smiechom súhlasila, zjavne to zobrala najsprávnejším spôsobom. Horko-ťažko sme sa vyštverali hore a našli sme značku. A rovno červenú! Paráda!

Trocha sme si oddýchli a cestou po vrstevnici sme sa pobrali po červenej. No tá po chvíli odbočila a hádajte kde? No, rovno do kopca. Tak sme zase stúpali perfektným terénom na zabáranie a užívali si kopca, ktorý nemal konca kraja, cez mlad smreky s pochybnou kvalitou značenia a to sme išli po Ceste hrdinov SNP...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

No ale predsa sme uvideli nejaké vyvýšené miesto s potencionálnym výhľadom, tak nám odľahlo, lebo sme si mysleli, že za chvíľu budeme na Kloptani. Vyšli sme a dostali sme sa na… Jánošíkovu skalu! Neprekáža, potešili aspoň výhľady. Tu som si všimol, že s časom to nebude také ideálne, ako to hlásal Hikeplanner. Veď samozrejme, sneh...

Hodinu a pol sme museli počítať z Kloptane do Mníška nad Hnilcom a aspoň polhodinu z Jánošíkovej skaly na Kloptaň. Tak sme sa vybrali hrebeňom, celkom príjemným starým bukovým lesom. Opäť nás neminulo postupne stúpanie a zabáranie a opäť sme dlho čakali na vrch, ale keď som konečne zbadal obrysy rozhľadne, tak som vedel, že o chvíľu sme na mieste určenia. A aj sme boli. Boli sme nadšení, že sa nám konečne po strastiplnom a ťažko schodnom výstupe podarilo dôjsť. Vyšli sme na rozhľadňu a užívali sme si výhľady.

Čas však neúprosne bežal a museli sme pokračovať. Ja by som to stíhal, ale parťáčka už bola unavená a na moje tempo nestíhala. Ja som mal motiváciu vo vlaku, ktorým by som stihol prípoj domov. No spolupútničke stačilo dôjsť len do Prešova. Po chvíli kapitulovala úplne a ja som stál pred voľbou, či ju tu nechať alebo nestihnúť posledný spoj domov.

Rozhodol som sa nakoniec ostať a spolu tempom podľa nej sme schádzali najprv ešte po vrstve snehu, ktorý postupne zmizol a do Mníška nad Hnilcom sme išli po suchej lesnej ceste. Hneď sa išlo lepšie. Zišli sme na lúku práve, keď slnko bolo nižšie. V tomto momente všetko bolo krásne, hlavne pohľad na Hnileckú dolinu s Mníškom nad Hnilcom.

Ako sme schádzali, uvideli sme, ako prišiel vlak do dediny, kde mal asi 10 minút čakať. Tu som nadhodil, že možno by sme stíhali, keby sme bežali. Parťáčka sa len rozosmiala. Išli sme ďalej vychutnávajúc si západ slnka toho dňa a došli sme dole asi 5 minút po odchode vlaku.

Od tohto momentu nasledovala ďalšia naša neuveriteľná časť. Položili sme si otázku čo robiť? Autobus mal ísť o hodinu, tak sme skúšali stopovať. Aj keď prvé auto nám nezastavilo, hneď druhé s nejakou pani áno a tá nás zobrala, kam? No, do Gelnice. Nadhodil som, že možno stihneme vlak a neuveriteľné bolo, že o chvíľu sme ho uvideli.

Tak sme hrali o sekundy. Vošli sme do Gelnice, ale vlak bol na stanici. Pani však tiež išla na stanicu a len čo sme dobehli, čo sa stalo? Vybehli sme na perón a vlakvedúca akurát chcela zapískať. Rýchlo sme skočili do vlaku a ten odišiel. To bolo ale leeen-tak-taaak.

Tu sa končí príbeh, ale práve kvôli tomu, ako sa nám darilo stopovať a najmä výstupu na Kloptaň, si pri každej problematickejšej túre, spomenieme na tento deň a povieme si. “Pamätaj na Kloptaň, na ten to nemá!”