Trasa

Poráč – Svinský hŕbok – Holý vrch – Bukovec – Holý vrch – Rovná lúka (nocľah) – Krivé pole – Závadka – Žaloba – Seliská – Hnilčík, Mraznica – zjazdová trať – Na vŕšky – Pálenica (nocľah) – sedlo Grajnár – Štolvek – Cechy – Hnilčík, Kira

1. deň

Autobus nás priváža od Spišskej Novej Vsi cez Rudňany do Poráča. Obe dedinky, napriek tomu, že ležia vedľa seba, sú veľmi rozdielne. V tichom Poráči využívame ponúknutú možnosť a dokupujeme drobnosti v miestnom obchodíku. Je piatok, okolo poludnia a dávame si neskorú desiatu. Deťúrence sa akurát vracajú zo školy.

Pokojnú dedinku opúšťame okolo areálu opusteného banského závodu a mizneme v objatí nádherne sfarbeného lesa v južnom chotári obce. Otvárajú sa prvé výhľady na Hornádsku kotlinu ako aj Vysoké Tatry. Priamo na ceste objavujeme prvé hríby. A že ich za tri dni bolo! Sú nádherné, a tak si podaktoré aj odfotíme.

Modré značky mierne, no vytrvalo stúpajú do úbočia Holého vrchu. Ani sa nenazdáme a sme na rázcestí pod Holým vrchom. Od rázcestia ideme pasienkami s roztrúsenými stromami priamo na Holý vrch (1016 m). Tu pod bivakovacím smrekom zanechávame batohy a poľahky mierime na Bukovec, keďže sme tam dlhší čas neboli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Aj napriek oparu máme z rozložitého vrcholového chrbáta Bukovca (1127 m) celkom slušný výhľad. Na juhu celý obzor zaberajú Volovské vrchy s najvyšším Zlatým stolom (1323 m), východným smerom rozoznávame známe vrchy ako Kojšovská hoľa, Folkmarská skala a Kloptaň. Severný obzor je zaclonený smrekovou hradbou s prekrásne sfarbenými brezami a bukmi. No západným smerom sú veľmi pekné výhľady na Kráľovu hoľu a Vysoké Tatry. Poniže vrcholu sa otvára panoráma celého Spiša. Jeho samotné srdce – chýrny hrad, sa odtiaľto zdá primalý.

Vraciame sa k batohom lesmi a pasienkami okolo stáda spokojných kravičiek a na vrchole Holého vrchu si pri hŕbe kamenia dávame veľmi neskorý obed. Božské miesto – absolútny kľud, slabučký teplý vetrík, totálna pohoda. Ani som si len nepomyslel, že bude až také teplo (nohavice išli dávno dole).

Po chvíli sa poberáme ďalej smer Rovná lúka, kde máme v úmysle prenocovať. Z cyklovandra zo synčekom presne spred desiatich rokov som si magické miesto zaľúbil. Aj vtedy sme tam nocovali. Napájame sa teda na zelenú značku, ktorá túlavo sleduje hrebeň a máme šťastie – hneď naďabíme na výdatný prameň, vyvedený do válovov. Na Rovnej lúke o vode neviem, a tak naberáme zásoby do plného stavu.

Nasledujúcich pár kilometrov za neskorého popoludňajšieho slnka je ako rozprávka. Takmer nulové prevýšenie, výška okolo 900 m, stromy hýria všetkými možnými aj nemožnými odtieňmi farieb a tak, za neustálych pohľadov na všadeprítomné dubáky (aj keď boli väčšmi smrekové), okolo malej podchladenej vreteničky, sa ocitáme na rozľahlej poľane Rovnej lúky. Názov jej pristane, mohlo by tu byť aj letisko (ako na jej muránskej kolegyni).

Za predlžujúcich sa tieňov prichádzame k poľovníckej chate. Je vynovená a rozšírená, rozmerná krytá terasa zmizla, či skôr bola spojená s chatou. Je tu kvalitné ohnisko, za chatou kadibúdka. Neleníme a chystáme drevo, obďaleč staviame stan. Občas zbehneme zopár stoviek metrov k turistickému chodníku, ktorý ponúka pohľady na Bukovec i údolie Hnilca ako aj na ostatné Volovské vrchy. Fantastický podvečer!

Zakladáme ohník a dlho popri ňom sedíme a pozeráme, ako sa mliečna dráha pomaly presúva. Noc je na prekvapenie teplá, skúšame nový stan Husky, pretože staručký Everest z roku 1984 doslúžil vlani na Vtáčniku.

2. deň

Ráno je ako vymaľované, sme vyspatí do ružova a podobné farby nadobúda aj obloha.

Slnko nečaká. Jeho zlatisté lúče umocňujú našu dobrú náladu. Robíme opäť ohník, varíme si raňajky a sledujeme prvého človiečika na zelenej značke – je ním miestny motokrosový jazdec. Potom prifrčí prvý poľovník a napokon aj predseda združenia, ktorému patrí chata. Po zistení, že nie sme škodná, spokojný odchádza.

Pokračujeme rajským hrebeňom smerom k Závadke. Najskôr prevažujú lesné partie, potom sa krajina doširoka otvorí a uzrieme Sosničky s kaplnkou Na hure s Vysokými Tatrami na pozadí. Vľavo pod cestou naberáme vodu z ďalšieho chutného prameňa zvedeného do válovov. Na svahu Sosničiek sa túlia ovčie stáda. Úplné ticho rozráža iba bača svojimi príkazmi pre psa, no o chvíľu tiež pickup, ktorý sa derie svahom hore proti nám.

S bačom prehodíme zopár slov a dozvedáme sa, že na okolí Hnilčíka sa potuluje sedemčlenná vlčia svorka. Želá nám, aby sme ich nestretli, vraj je to horšie, než stretnutie s macom. Aj sa čertil, že v pickupe zazrel streleného jeleňa, v čom videl isto pytliactvo. To my však nevieme posúdiť, a tak sa poberáme ďalej. Chvíľku postojíme pri kaplnke a pozeráme, ako sa dvaja chlapi lopotia so svojimi kravkami pri orbe políčka.

Vchádzame do Závadky, neskutočná či skôr nečakaná októbrová horúčava nás už dávnejšie prinútila odopnúť nohavice. Na počudovanie je v sobotu otvorený miestny obchod, nuž si kupujeme čo-to pod zub. Malé cigánčatá kupujú fľašu vodky – pre starého otca.

Klesáme dedinkou, na jej konci je zopár stavísk osadníkov. Vzápätí sa k nám pripájajú dvaja asi 10- až 12-roční chalani stamodtiaľ a pýtajú si eurá. Na nanuk. Hovorím s nimi po anglicky, hovorím si, veď dajú čoskoro pokoj. Ale oni stále melú svoje: na-nuk, nerozumieš? Horkýže dajú pokoj, idú s nami dobrú štvrťhodinu, čo už nevydržím a posielam ich do riti. Ááá, už rozumieme! Zostávajú stáť, no zrazu mi priletí kameň na krošňu a hneď potom ďalší. No keby mi trafili psíka, dokaličia ho! Vyťahujem mobil a robím, že volám políciu – okamžite sa dávajú na útek. Konečne je pokoj.

Za dedinou, na svahu návršia zvaného čudne - Žaloba, máme v pláne obed. Výdatne sa najeme, ležíme v tráve a zdravíme troch prvých skutočných vandrovníkov s prevahou dievčeniec. Popri nás nachádzame štvoricu hríbov zrnitohlúbikových ako aj štvoricu prekrásnych dubákov!

O hodnú chvíľu sa pozbierame a pokračujeme trávnatou cestou na rázcestie Seliská, odkiaľ strmšie klesáme do centra Hnilčíka. Naďabíme na pekný penzión a dávame si chutnú kávu. Pritom pozorujeme, ako dvaja asi päťroční chalani zápasia so sekerkou a štiepu drevo!

Z Hnilčíka ideme k lyžiarskemu stredisku Mraznica a využívame chodník po zjazdovke. Toto je jediný ozajstný výstup na trase, ideme pomaly, veď každé ohliadnutie sa ponúka nové a nové scenérie. V polovici zjazdovky stretávame miestneho hubára a ten vraj naďabil vo vedľajšej dolinke na medveďa.

Od vrcholovej stanice vleku je iba skok na rozľahlú poľanu severne od hrebeňa Ferdinandka – Pálenica. Nachádzame menší posed, ktorý si nechávame ako zálohu pre nocľah. Rozsiahla horská lúka, ktorá sa nachádza v asi tisícmetrovej nadmorskej výške, je obkolesená hradbou žiarivo sfarbených stromov, z ktorých vynikajú najmä smrekovce. Smerom k vrcholu Pálenice – dnešnému cieľu – vedie viacero ciest. Využívame lyžiarsku trasu (čierna bodka) a vedie nás úplne presne.

Z hubového lesa sa vynárame priamo na ďalšej poľane, tentoraz pod vrcholom Pálenice. Z minulosti si pamätám skvelé výhľady na Tatry, vidno ich dobre aj dnes, hoci je oparovo. Zoberiem jedného menšieho žlto-oranžového kozáka do polievky, ale to sme na vrchole Pálenice, tvorenom hŕbou kamenia s akým-takým výhľadom na Volovské vrchy ako aj na Knoly či Kráľovu hoľu. Pozeráme, že v suťovisku je zriadené bivakovacie stanovište (ochranný múrik).

Po krátkom pokochaní sa zbehávame k asi 5 minút vzdialenej poľovníckej chatke, ktorá leží takmer priamo na žltej značke. Vedľa chaty je komfortné zastrešené ohnisko so širokými lavicami. Je rozhodnuté, zostávame na noc. Slnko sa skláňa nad obzor, a tak rýchlo robíme zvyčajné rituály – drevo, ohník, večera pre nás aj pre psíka a tak...

Tesne pred stratou slnka odchádzame do priestoru blízkej rúbane, ktorá ponúka výhľad do hlbočiznej doliny Hnilca ako aj na vrcholové skalky Skaliska. Na noc sa nebo úplne vyčistilo a opäť pozeráme hviezdy. Ohník spokojne blaboce a spokojne zaspávame. O vlkoch ani chýru...

3. deň

Ráno sa netreba náhliť, čaká nás iba krátky úsek do sedla Grajnár, hoci sme zvažovali aj výstup na Knoly. No nechceme sa dostať do časovej tiesne a nakoniec je všetko trocha inak. Pálenica je ale taká magická, že nás akosi nechce pustiť na ďalšiu púť. A tak len veľmi pomaly (a nie veľmi radi) opúšťame jej vrcholové partie.

O chvíľu stojíme znova na známej poľane na jej rozložitom chrbáte a znova a znova obdivujeme siluetu Vysokých Tatier. Pomaly sa posúvame cez Ferdinandku a krásnymi lesmi prichádzame do plytkého sedla, poznačeného ťažbou dreva. Odtiaľ po pohodovej ceste na priesmyk Grajnár.

Rozhodujeme sa pre autobus z Hnilčíka a máme teda kopec času. Ideme kúsok smerom na Knolu a líhame si do suchej trávy. Okolo nás je celkom živo, prevažujú cyklisti v rodinnom formáte. Keď nastane čas, vraciame sa na Grajnár a klesáme po modrej značke do Hnilčíka. Z Kiry nás odváža autobus do Spišskej Novej Vsi. Tentoraz to teda bol totálne pohodový vander bez akejkoľvek námahy, tá až niekedy nabudúce.

Autori fotografií: Pavel Filák a Michal Kapr

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek