Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Krížom-krážom Pohronským Inovcom

Pre Východniarov Pohronský Inovec nie je veľmi známy, a keď aj majú šajnu, tak to končí asi len Veľkým Inovcom a vlakom Vojšínom, ktorým cestujú na západ. Mňa sem však lákal nielen samotný najvyšší vrch, ale najmä charakteristické štále.

Vzdialenosť
62 km
Prevýšenie
+2245 m stúpanie, -2078 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 08.05.2017
Pohoria
Slovenské stredohorie: Pohronský Inovec, Vtáčnik, Tribeč
Trasa
Voda
prameň na lúke pod Malým Inovcom, prameň pod chatou na Krížnych cestách, rúrka vodovodu v Brezovom štále
Nocľah
Brezov štál (bivak)
Doprava
Nová Baňa (vlak, bus)
Stará Huta (bus) - Nová Baňa (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1081 Tribeč (1:50.000)

Nová Baňa – Zvonička – Červená skala – Nová Baňa – Bukovina – Veľký Inovec – sedlo Kuchyňa – Masarykova jedľa – Vojšín – Malá Lehota – Penhýbel – Brezov štál

Po dlhšom čase som na dopravu na túru využil služby Dankového, pardon Národného železničného prepravcu. Za to mi poďakoval aj železničiar, ktorého som stopol z Prešova do Košíc. To, že som pôvodne chcel ísť stopom až do Novej Bane, ale kvôli búrkam som bol nútený ísť vlakom, som mu už radšej nehovoril…

Aj keď cestou od Moldavy nad Bodvou do Detvy miestami pršalo, v okolí Rožňavy sa liali z polí bahenné vody a veľké zatopené lány pôdy pri Tornali nedávali veľké nadeje na príjemnú dvojdňovú túlačku. Predsa len, keď som došiel do Novej Bane, tak po daždi či mokrote nebolo veľa stôp a aj partáčka zo Silvestrovsko-novoročného nočného pochodu, Erika, ktorá si to tiež maniacky začala už v Žarnovici so single vandrom do Novej Bane, ma čakala na novobanskej stanici a mohli sme sa vybrať na Červenú skalu. Večerným šerom sme vyšli popri peknej zvoničke až na spomínanú Červenú skalu s výhľadom na skoro nočné mesto. Aj keď som prv rozmýšľal prespať pod strechou pri Zvoničke, nakoniec sme prebivakovali hore. Na druhý deň asi o siedmej ráno sme zišli dole do centra, kde nás čakal ďalší parťák, Vlado, ktorý so mnou prešiel Podhorie Javorníkov a Tribeč. Dvojdňovka krížom-krážom Pohronským Inovcom sa mohla začať.

Na Veľký Inovec

Hoci je vrch známy a rýchlo dosiahnuteľný od R1 či Novej Bane, cesta naň nie je až taká jednoznačná a bezproblémovo značená. Najmä od miestnej časti Záhrb, kde síce smerovník ukazuje smerom kdesi do húštiny, no tam vedie len úzky chodník a značky nikde. Vedľa, ale rovnakým smerom sa vinie široká cesta, ktorá pri absencii značiek v húštinovom variante nabáda na návrat a ísť po širokej ceste. Tak sme aj my urobili, ale miestni nám poradili ísť predsa len cez húštinu. Aj keď som im neveril, lebo značiek fakt nebolo nikde ani povyše, vydali sme sa ňou a až kdesi o dosť vyššie, po niekoľkých ohyboch či križovatkách sme našli osamelú značku. Predpokladám, že aby sa náhodou miestnym značkárom neminula červená farba na polceste na Inovec, tak ňou na začiatku poriadne šetrili. Alebo počítajú s tým, že tu “cudzinci” nepôjdu a domáci turisti to predsa poznajú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zvyšok cesty cez les bol v znamení robení si srandy z obvyklého javu v slovenských lesoch, a to počúvania revu motorových píl, ktorý otravne prerušoval štebot vtáčikov. Na druhej strane mi bolo ľúto chlapíka, ktorý sa cez štátny sviatok mordoval s drevom…

Vyšli sme z lesa na bukovinské lúky, ktoré nás s rovnomennou osadou hneď dostali. Najmä okamih, keď sa celá rodina stretla, aby posadili zemiaky. Na súčasné pomery dávnym spôsobom, s koníkom vyorávali brázdy. Aj som mal chuť urobiť záber, ale z úcty k nim som tak neučinil. Čo je na druhej strane škoda, lebo akt by si zaslúžil vizuálnu pamiatku. Hneď som si spomenul na deda, s ktorým sme rovnako sadili zemiaky, aj keď bez koníka. Dnes je to dávna minulosť, záhrada je až na malú časť zatrávnená a dedo je na božej pravde…

Opäť sme stúpali do lesa, ale čoskoro sme vyšli na Loksovu lúku a odtiaľ menšou, sme konečne vyšli na Veľký Inovec. Síce neponúka nejaké megavelebené výhľady, no tie na juh sú famózne a potešil ma najmä výhľad na Novohradské hory (Börzsöny), kde som sa túlal skoro pred rokom. Samozrejme, Štiavnické vrchy boli ako na dlani a tiež farebné lány Podunajska.

Na Vojšín

Chvíľu sme na Inovci posedeli, pojedli, pooddychovali, zapísali sa do vrcholovej knihy a nechýbala vrcholová čo? No predsa fotka. Schádzajúc cez Inoveckú chatu, sme si vybrali modrý smer, ktorým sme sa dostali do Malej Lehoty. Medzitým sme prechádzali prenádhernými zákutiami prírody Inovca, najmä nad Veľkou a Malou Lehotou. Nádherné boli žlté polia pri križovaní sa modrej značky so štátnou cestou do Lehôt, či sedlo Kuchyňa, kde sa modrá križovala so zelenou značkou.

Smerovník v sedle Kuchyňa nám oznamoval, že je to pol hodinky na Vojšín, ale keď sme ho zbadali, vedeli sme, že to polhodiny určite nebude. Len na Bujakov vrch to bolo polhodiny a k Vojšínu opäť o par minút viac. Na tomto úseku akurát zaujala Masarykova jedľa, kde podľa informačnej tabule, sedával Tatíček Masaryk. Ako z rozprávky však vyzerali múdre slová, vytesané na kameni hneď vedľa stromu.

Vyšli sme na Vojšín, teda len ku krížu a telekomunikačnej veži, pred zachádzkou na jeho vrch mňa osobne odhovárala moja lenivosť a to, že si fajne poležím a oddýchnem pri kríži na tráve. Akurát parťáčka Erika zrazu zmizla a našli sme ju, ako uteká z jeho vrcholu, keďže práve kvôli nej sme sa museli na konkrétny čas dostaviť do Malej Lehoty, kde sa mala práve odpojiť a cestovať domov. My s Vladom sme mali pokračovať ďalej sami. I stalo sa tak a pri Andezitovom kamennom mori v Malej Lehote sme sa rozlúčili a vydali sme sa na Penhýbel.

Do Penhýbelu

Podľa mapy vedie z Malej Lehoty nejaká stará cesta do Penhýbla. Hneď ma zaujala a dúfal som, že sa po nej bezproblémovo dostanem na miesto činu. Na to som upozornil parťáka, a keď sme boli na Vojšíne, dobre sme si to pozreli. Sedelo to, tak sme len museli dôjsť k odbočke. V Malej Lehote sme sa na to opýtali a odporučili nám ísť k miestnemu lomu a za ním odbočiť k Tomovmu štálu. Išli sme tak, ale nakoniec sme si trasu mierne upravili, lebo sa nám nechcelo šliapať po asfaltke. No obišli sme len lom po lúke a opäť sme sa dostali na asfaltku, ale hneď sme zabočili doprava po starej ceste a dostali sa na štrkovú cestu na Penhýbel. Správnosť voľby nám dokázalo pár áut, ktoré cestou prefrčali. Zvláštnosťou bola farma na štýl novodobých zbohatlíkov, ktorí chovali pštrosy či emu.

Došli sme do Penhýbla a išiel som hľadať parťáčku Ivetu, s ktorou som bol dva razy na túre pred asi dvomi rokmi. Mal som šťastie, lebo pár dni predtým bola v Terchovej a hneď potom odchádzala do Brna na výstavisko s koníkom. Tak sme teda pokecali, zaspomínali a bol som rád, že som ju opäť videl. Síce sme spolu neabsolvovali sľúbenú túru na Žibricu a Budzogáň, ale možno do budúcna sa to podarí.

Keďže v rámci práce nemala veľa času a my sme ju nechceli zdržiavať a zároveň bolo ešte len 18.00 h, tak sme vyrazili ďalej po červenej do Jedľových Kostolian. No úsek, asi ako celá Ponitrianska magistrála, je celý zle. Buď je to lesom, alebo asfaltkou a minimálne výhľady. Zo začiatku bola cesta dobrá, ale hneď nabrala rozmer zamokrenej a posledný úsek pri styku s asfaltkou bol neskutočne zarastený. Parťák to zobral po nej a dobre spravil, keďže červená smerovala na síce blbú asfaltku, ale pri džungľovom variante to malo oveľa väčšie rácio. Osobne si myslím, že okľuka ku chate Krížne cesty nemá, aspoň teraz, veľký zmysel. Po asi 15 minútach sme opustili asfaltku a vydali sa lesnou cestou, až sme došli k oploteniu zvernice, ktorú sme zdolali rebríkom. Zároveň, pozerajúc na stopy cyklistu, sme hádali asi ako preteleportoval svojho tátoša na druhú stranu.

O chvíľu sme zbadali na vŕšku usadlosť a hádali sme, či to je Brezov štál. Tu sa ukázali prvé výhľady do doliny v čase zapadajúceho slnka a za chvíľu sme vyšli z lesa pri zmienenom štále. Najmä úvodná stodola, ktorú som spoznal z fotiek na TuristickaMapa.sk mi to ozrejmila. Ako sme prišli, práve končila nejaká zábava, tak sme neskúšali pozerať, či sa bude dať prespať v stodole. Prešli sme stredom Brezovho štálu a mňa miesto neskutočne chytilo. Najmä maľované obrázky zo života ľudu na drevených tablách. Nádhera. Keďže bolo 20.00 h a minimálne hodina šliapania do Jedľových Kostolian, rozhodli sme sa prespať tu. Hľadali sme nejaké miesto, ale nakoniec nás upútala garáž bez dverí. Skúšali sme nájsť majiteľa, ale nevedeli sme, na ktoré dvere klopať, tak sme sa tam zložili dúfajúc, že majiteľ nepríde a nás nevyhodí. Majiteľ neprišiel a strávili sme tam noc.

Brezov štál – Jedľové Kostoľany – Živánska veža – Nová Lehota – sedlo Kuchyňa – Sedlová skala – Starohutský vodopád – Stará Huta

V garáži sme sa celkom obstojne vyspali a ráno o šiestej sme šliapali do Jedľových Kostolian. Síce asfaltka nás netešila, no aspoň boli výhľady na Podunajskú nížinu. Pri veľkom kríži, venovanom miestnemu farárovi, s nápisom: „Boh ochraňuj turistov“ sme zabudli odbočiť na Drieňovú, kde mala byť rozhľadňa. My sme zišli do štálu a po chvíli do Jedľových Kostolian. Tu sme zistili, že prepojenie červenej a zelenej neexistuje a treba ju hľadať. Našli sme ju pod kostolom. Idúc dedinou sme zrejme vyvolávali začudované pohľady miestnych, ktorí si to nasmerovali do práce. A my s batohmi na chrbte.

Živánska veža

Z Jedľových Kostolian sme sa vybrali po zelenej do Veľkej Lehoty. Čakať nás mal asi 2-hodinový úsek zalesneným kopcom. Ešte predtým sme však na môj popud zašli k Živánskej veži, čo je asi 40-minútová zachádzka. Ale stála za to. Živánska veža je pekná a bol som rád, že vďaka môjmu koníčku navštevujem miesta, ktoré som si predsavzal navštíviť.

Stúpanie po zelenej je stredne náročné a zo začiatku sú asi dve na prvý pohľad nejasné smerovania značky. No my sme zablúdili v strede hory, keď sme sa nechali viesť asfaltkou a mali sme ísť rovno. Zistili sme to asi po 15 minútach, keď sme nenachádzali zelenú pri inej odbočke. Odprisahal by som, že dovtedy som zelené pásy videl.

Šťastné sme sa ale dostali na lúky nad Veľkou Lehotou a humnom sme prešli do dediny a cez centrum zabočili k jé-er-dé a okolo neho stúpali do sedla Kuchyňa, kde sme sa po asi 20 hodinách opäť objavili. Zo stúpania zaujmú výhľady na samotnú dedinu, ale aj na Tribeč či Považský Inovec.

K Starohutskému vodopádu

Križujúc modrú, ktorú sme išli včera, sme pokračovali do Novej Bane a za cestnou odbočkou do Starej Huty sme si v tôni stromu zajedli. Mňa zaujali dve verandy chát, kde by sa dalo prespať. Pri jedení mi napadlo, že by som mohol po Náučnom chodníku Stará Huta – Malá Lehota, zísť cez Sedlovú skalu k Starohutskému vodopádu. Tým pádom by som mal všetko zaujímavé v oblasti pozreté. Aj keď ma zelená do Novej Bane prehovárala ostať jej verný, no začiatočný úsek lesom ma veru nenadchol, tak sme sa nakoniec s parťákom rozdelili a odbočil som na skalu a k vodopádu.

Úsek je iste veľmi známy, okrem bežného, ale pekného výhľadu na Novú Baňu zo Sedlovej skaly, ma nadchol pás lúky Číčerka v strede lesa a najmä stará horárnička, okolo ktorej sa viedol chodník. Ešte krajší ako výhľad zo Sedlovej skaly, bol výhľad na Starú Hutu a Bukovinu, kadiaľ sme išli 24 hodín predtým. Nové boli pre mňa informácie o hradisku Zámčisko, ale mali veľmi nejasné nasmerovanie a zrejme to bolo náročky, tak som len zišiel k slávnemu a lovcami fotografií navštevovanému Starohutskému vodopádu. Ale pekný bol, to je jasné.

Odtiaľ som zišiel do centra Starej Huty a pri miestnom kostole som ukončil túru. Ešte spomeniem, že pri čakaní na novobanskej železničnej stanici natáčali seriál Pustatina.

Zhrnutie

Putovanie krížom-krážom Pohronským Inovcom malo opäť najvyššie parametre, keďže obsahovalo 6P: príjemné počasie, prekrásna príroda a pohodoví parťáci. Značenie bolo, až na stúpanie na Veľký Inovec od Záhrbu, veľmi dobré. Charakter prvého dňa bol taký, aký vyhľadávam: lúky, lesy, mierne kopce a výhľady. Štále nesklamali a najmä Brezov štál veľmi nadchol. Ak by som mal porovnať okolité vrchy, tak Pohronský Inovec je so Štiavnickými vrchmi krajší ako oveľa známejší Tribeč či Vtáčnik. Pevne verím, že sa sem niekedy opäť vrátim.

Fotogaléria k článku

Najnovšie