Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Hermanovský šlid (Hermanovce – Vyšný Slavkov)

KST Chotárna Hermanovce 13 rokov organizuje zimné potulky v Bachurni, ktoré si v regióne vybudovali celkom slušné renomé. Keďže okrem trasy, ktorá sľubuje v slušnej snehovej nádielke perfektne bežkárske vyžitie, zároveň svojou priateľskou atmosférou na domovskej útulni Chotárna zahreje čajom nielen telo ale aj dušu návštevníka.

Vzdialenosť
18 km
Prevýšenie
+800 m stúpanie, -715 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 15.01.2017
Pohoria
Šariš: Bachureň
Trasa
Voda
prameň pri útulni Chotárna
Doprava
Prešov (vlak, bus) - Hermanovce, (bus)
Vyšný Slavkov (bus) - Levoča (bus)/Lipany (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1112 Prešov a okolie (1:50.000)

Trasa

Hermanovce – Chrasť – Lazy – Mindžová, sedlo – Mindžová – sedlo Buče – Buče – sedlo Magura – Lačnov, kaplnka – Lačnov – Lačnovské sedlo – Roveň – Kopanice – Vyšnoslavkovské vodopády – Vyšný Slavkov, Farisko

Aj keď uplynulý ročník bol trinásty v poradí, zúčastnil som sa na ňom len po druhýkrát. Pamätám si na môj prvý ročník, keď boli ešte horšie podmienky ako na 13. ročníku, lebo tohto roku bolo krásne slnečné počasie, no vtedy bolo poriadne mrazivo a hlavne pešiakom dal zabrať polmetrový sneh či fujavica. Tohto roku bolo snehu ledva po členky aj mimo vyjazdeného chodníka. Apropo, organizátori si dali záležať a kde sa dalo, tak odhrnuli chodník. Do svahu zase vyjazdili užší chodník, čím zjednodušili úvodné stúpanie.

Z Hermanoviec na Mindžovú

Vyštartoval som asi posledný, tak ma čakalo (d)obehovanie asi stovky pešiakov. Bežkári využili inú trasu končiacu na útulni Chotárna. My sme sa na ňu dostali po červenej značke, relatívne strmým výstupom na najvyšší kopec v chotári, zvaný Chrasť, kde sa nachádza dvojkríž. Asi polhodinový výstup ponúkal ďaleké výhľady až po Slanské vrchy, Čergov, Čiernu horu s Volovskými vrchmi a spoza Braniska dokonca vykukovali Vysoké Tatry, no tie čoskoro zahalili oblaky.

Po vyjdení ku dvojkrížu na Chrasti som sa trocha porozhliadal a pokračoval ďalej, aby som nemusel opäť predbiehať, tak som si pohodové mierne stúpanie na Lazy užíval sám, teda až na traktor, ktorý vyviezol na útulňu proviant pre návštevníkov. Došiel som na vyše sto metrov vyššie Lazy, kde sa ukázali opäť o čosi krajšie výhľady, aj na Chrasť a vláčik pešiakov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Okolo verejného prístreška s uzamknutou chatkou a smerovníka sedlo Mindžová som za chvíľu bol na samotnej Mindžovej, no útulňu Chotárna som tentoraz obišiel. Odtiaľ sa mi ukázali Buče a najvyšší kopec rovnomenného pohoria Bachureň a zároveň Čergov s Hornotorysskou kotlinou.

Do Lačnova

Zídením do sedla Buče som začal druhú tretinu mojej trasy, zároveň som stretol oprotiidúcich pešiakov a bežkárov, vychádzajúcich z Renčišova. Je to síce kratšia trasa, ale krajšia je určite z Hermanoviec. Keď som si myslel, že odtiaľ už nikoho nestretnem, veľmi som sa mýlil. Krásne počasie využila na zimné radovánky na kopci Buče, pri bývalej stanici vleku, aj mladá rodinka a o chvíľu som predbehol starší manželský pár. Ináč, z Bučí sú ďalšie krásne výhľady.

Smerom do sedla Magura sa prechádza trocha lesom, no čoskoro sa terén opäť otvára do lúk, kde som uvidel ďalšiu partiu bežkárov, ktorým som sa ale vyhol, keď som sa držal červenej, ktorú som musel tým pádom prešliapať. Skútrom vyjazdený chodník som opustil pred pár minútami a ostala len bežkárska trasa. Bolo tak parádne, že mi neprekážalo ani raziť nový chodník, možno dvojica za mnou ho využila. Došiel som do sedla Magura, kde červená pokračuje k sedlu Bachureň a ďalej do Nižného Slavkova a Tichého Potoka. Odbočil som na zelenú a zišiel ku krásnej kaplnke nad Lačnovom, kam zelená nezachádza, ale vinie sa Lačnovským sedlom a následne vniká do pohoria Branisko.

Zišiel som do dnes už len miestnej časti susedných Lipoviec. Z Lačnova sa dnes viac-menej stala chatová osada. No zachovalosťou dreveníc a útulnosťou mi príde ako šarišský Vlkolínec. Možno o čosi väčšie čaro dodáva Lačnovu fakt, že sa netýči na jednom brehu ako liptovský originál, ale domky sa týčia na jednom aj druhom svahu a klesajú až k Lačnovskému kaňonu, kam smeruje červená značka a tým pádom si je možné vychutnať z jedného bodu pohľad na celú osadu.

Posledný úsek do Vyšného Slavkova

Vrátil som sa naspäť ku kaplnke a nasmeroval si to do Lačnovského sedla, ktoré bolo pre mňa novinkou. Síce som tadiaľ prechádzal pri asi prvej Hikingom naplánovanej trase - zo sedla Chvalabohu do Hermanoviec. Vtedy som však zelenou len pretínal Lačnovské sedlo, keďže zelená značka smerovala do oproti tiahnuceho sa lesa, pričom teraz sa vinie spolu s červenou a pri kaplnke odbočuje doľava do sedla Magura, kde sa napája na pôvodnú trasu do Sabinova.

Odvtedy sa mi nedarilo prejsť sedlom a vtipné je, že ako je Bachureň moje rodné pohorie, tak na druhej strane v doline dvoch Slavkovov som ešte nebol. Preto som si trasu do Vyšného Slavkova asi najviac užíval, keďže viedla krásnym zasneženým lúčnatým sedielkom, asi dva razy prerušeným potôčikom a lesným intermezzom.

Zišiel som na koniec druhej lúčky, kde bol drevený smerovník do Vyšného Slavkova a naspäť do Lačnova. Značka smerovala doprava, bežkárske stopy však viedli doľava k nejakej chate s prístreškom. Aj keď som nepočítal s tým, že to bude útulňa, predsa som tam išiel pozrieť a zistil som, že sú tam dva prístrešky, teda okrem chatky, kôlne atď. Dokonca objekt mal číslo domu. Aj keď bol hodinu chôdze od dediny.

Keď som prichádzal ku chate, započul som blížiaci sa hrmot. Následne sa však začal vzďaľovať, až kdesi ustal. Vrátil som sa k červenej, kde bol zvalený strom a za ním stopy terénneho auta. Tým sa vysvetlila záhada hrmotu. Chudák na štvorkolke nemohol prejsť, lebo bol vyvalený strom a nemal ako ho obísť. Tým mi síce vyjazdil chodník, ale zničil panorámu krásne napadaného snehu na lúke zvanej Roveň. Viď fotka osamelo stojaceho ihličnanu.

Došiel som k smerovníku Roveň, kde som zbadal dokonca dvoch motorových škodcov, ktorí si to jazdili hore-dole po lúke. Odtiaľ som trochu nevedel kam ísť. Rovno po červenej alebo doprava, opäť po červenej? A ani podpornej značky nebolo, tak som išiel naslepo a keď som uvidel žltý kolík, vybral som sa k nemu (smerom doprava). Až pri ňom mi svitlo, že je to lokálne značkovaná trasa vedúca cez Kopanice k Vyšnoslavkovským vodopádom a končiaca vo Vyšnom Slavkove. Keďže aj z Rovne bolo krásne vidieť napravo pás lúk klesajúcich k Vyšnému Slavkovu, nakoniec som neľutoval, že som sa tade vydal. Nakoniec som po lúkach nešiel, ale značka kopírovala lesnú cestu po hranici zmienených lúk a lesa, do ktorého som sa vnoril pri miestnej značke Kopanice, kde sa mali nachádzať spomenuté Vyšnoslavkovské vodopády. Tie som však po asi 20-minutovej prechádzke lesom nenašiel. Mal som zísť k potôčiku, ale keďže bol zavalený snehom, tak ho ani poriadne nebolo vidieť. Ale neprekážalo mi to.

O chvíľu som stretol mladého Vyšnoslavčana, ktorý mi potvrdil, že dedina je neďaleko. A keď som vyšiel z lesa, tak som ako prvé uvidel krásnu siluetu vyšnoslavkovského kostola, postaveného na vyvýšenine. Zároveň oproti svahy Levočských vrchov, blyštiace sa so zapadajúcim slnkom, vytvárali naozaj krásnu krajinu. Aj keď značkovaná cesta viedla priamo do dediny, tak som si vybehol nad družstvo a nasmeroval si to priamo ku kostolu.

Svätostánok sa nachádza na úzkej vyvýšenine a ponuka výhľady nielen na dedinu, ale aj na Slavkovskú dolinu smerujúcu do Nižného Slavkova. Zrejme preto tie názvy dedín.

Druhou stranou som zišiel do centra dediny, kde pri zregulovanom jarku som objavil tabuľu, viažucu sa k slávnej fotke robotníkov sediacich na oceľovom tráme mrakodrapu v Manhattane. A čo to malo spoločné s Vyšným Slavkovom? Jedným z robotníkov bol Gusto Popovič, ktorý bol rodák práve z tejto dedinky. Odišiel do Ameriky, aby si zarobil a keď sa vrátil, klasicky si kúpil polia a hospodáril. Žiaľ, zabil ho granát pri prechode frontu. Pochovaný je na miestom cintoríne a na tabuli je znázornená mapka k jeho hrobu. Čo je však úsmevné, je veta, ktorú z Ameriky adresoval svojej žene Mariške: „Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti.“ A naozaj mal aj na fotke fľašku, pričom ostatní chlapi mali pri sebe len jedlo. Vychodňar še veru nezapre.

Zhrnutie

Tým som skončil zimný a celkovo môj prvý prechod z jednej strany na druhú stranu Bachurne. Rozhodne je to krásna trasa a najmä v lete sa sem určite vrátim. Značenie je úplné bezproblémové, takže nie je možné sa stratiť. Aj keď je Bachureň malé pohorie, ponúka jaskyne, tiesňavu, malé ruiny hradu či miniatúrny drevený skanzen. Myslím, že Bachureň je tajným skvostom a ponúka jeden z najkrajších lúčnatých horských úsekov na východnom Slovensku.

Fotogaléria k článku

Najnovšie