Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Flóra na exoplanéte Zlatý stôl
Flóra na exoplanéte Zlatý stôl Zatvoriť

Túra Zlatý stôl a Kobyliar zo Starej Vody

Zlatý stôl, ako najvyšší vrch Volovských vrchov, sa nachádza v užšom zozname povinných cieľov našich rodinných turistických výletov. Avšak po troche pátrania po užitočných informáciach prehodnocujem pôvodné plány. Správy o zdevastovanej prírode, strmých, ťažko priechodných rúbaniskách či stratených značkách stačia na to, aby som tam rodinu neťahal a vyberám sa tam iba sám. Úprimne, keby nešlo o najvyššiu horu pohoria, asi by som tam nešiel vôbec, na tak málo naozaj lákavých článkov človek natrafí pri webovom prieskume. Až sa mi to zdalo voči Zlatému stolu nefér.

Vzdialenosť
14 km
Prevýšenie
+1003 m stúpanie, -1002 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 01.11.2016
Pohoria
Slovenské rudohorie: Volovské vrchy
Trasa
Doprava
Stará Voda (bus, parkovisko pri cintoríne na hornom konci)
SHOCart mapy
» č.1092 Štiavnické vrchy, Javo (1:50.000)

Trasa

Stará Voda – Kobyliar – Zlatý stôl a späť

Výstup v tieni na hrebeň

A tak jedno novembrové chladné ráno parkujem pri cintoríne v dedinke Stará Voda a obzerám si majestátny Zlatý stôl, ktorý sa týči priamo nad ňou. Zo severnej strany sa ani nezdá nejako veľmi zničený. Pomerne súvislý smrekový les naopak vyvoláva otázku, či vôbec natrafím na nejaký výhľad. Oprávnene sa však spolieham, že vyrúbaný hrebeň nemôže sklamať, a preto odhodlane vyrážam.

Od začiatku mi dnes bude pohľady skrášľovať a kroky sťažovať prvý sneh, ktorý toho roku dorazil do Volovských vrchov aj dole do dolín. Po vymotaní sa z okraja Starej Vody chodník vchádza do lesa a zakrátko si to nasmeruje kolmo na vrstevnice, vďaka čomu ranný chlad prestáva byť problém a nastúpané výškové metre utešene pribúdajú. Ostré stúpanie netrvá veľmi dlho a značka sa napája na širokú, pohodlnú lesnú cestu, ktorá stúpa o poznanie miernejšie.

Zvážnica vo veľkom oblúku neustále traverzuje severný svah, ktorý vedie popod vrchy Drahov, Kobyliar až ku Zlatému stolu. V spodnej časti vedie zväčša lesom, no vďaka občasným menším, už zarastajúcim rúbaniskám sa na pravej strane predo mnou pravidelne ukazujú pohľady na neďaleký Zlatý stôl či postupne sa vynárajúce Tatry za mnou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

S rastúcou nadmorskou výškou pribúda aj sneh, drží sa však v rozumných úrovniach 5 - 10 cm. Niekde okolo 1070 m sa cesta dostáva na masívne odlesnené svahy, čo znamená, že až na pár osamelých stromov výhľadom nestojí nič v ceste. Snehu tu nie je ktovieako veľa, je však nalepený na každom jednom steble trávy či vetvičke stromu, vďaka čomu zdevastovaná príroda nevyzerá smutne. A samozrejme výhľady, tiež odvádzajú zrak až na obzor. Od susedných Hnileckých vrchov, Levočských za nimi, cez Vysoké a Západné Tatry, Kráľovu hoľu až po neďaleký Zlatý stôl, severný polkruhový výhľad ma teraz sprevádza bez prestávky s neustále sa zlepšujúcou perspektívou.

Približne v mieste, kde značka začína (dočasne) klesať, zbadám vo svahu naľavo odo mňa úzky chodníček, smerujúci šikmo hore, priamo k vrchu Kobyliar. Bez váhania sa ním nechávam pozvať, veď terén je tu tak odlesnený, že orientácia je absolútne prehľadná. Viem, že ďalej pod hrebeňom by som aj tak stratil značku a budem musieť improvizovať po rúbaniskách, tak prečo nie už teraz. Totiž, absolútne neznámy vrch Kobyliar nie je (samozrejme v rámci Volovských vrchov) žiadnym drobčekom, veď s výškou 1271 m mu patrí štvrté miesto. A hlavne, ako vidím priamo pred sebou, jeho takmer úplne odlesnené svahy prudko padajú všetkými smermi okrem západného, čo sľubuje zaujímavé výhľady na východ. Môže to byť pekný výhľadový doplnok ku Zlatému stolu.

Pretože zo Zlatého stola práve východným smerom ku Kobyliaru vybieha dosť vysoko položený hrebeň, čo určite bude výhľady nejako limitovať. A tak stúpam opäť strmšie po svahu, husto porastenom asi metrovými prútikmi (jarabina?), ktoré majú všetky z jednej strany nalepenú dvojcentimetrovú snehovú ozdobu. Celkovo sneh nalepený na poraste všade navôkol spôsobuje, že sa mi charakter krajiny začína vyslovene páčiť. Chodníčkom sa zanedlho dostanem na ďalšiu zvážnicu, ktorá ma po chvíli vyvedie na hrebeň, klesajúci od Kobyliara.

Po hrebeni na Kobyliar

Tu sa mi konečne otvorí obzor na opačnej strane. Presýtený pohľadmi na Tatry sa teším úplne novému horizontu, na ktorom okamžite spoznávam dominujúci masív Kojšovskej hole. Dlho sa tu nezdržiavam, akurát tak na vydýchanie, veď k samotnému vrcholu Kobyliara chýba nejakých 90 výškových metrov, tam si výhľady vychutnám naplno. Výstup na vrchol zasneženým rúbaniskom je, na moje prekvapenie, úplne bezproblémový, takže cestou môžem obdivovať umelecké výtvory pani zimy. Dokázala premeniť smutné detaily rúbaniska, ako sú vyvrátené korene či osamelé kýpte stromov, na veľmi zaujímavé objekty.

Na vrchole Kobyliara si dávam zaslúženú prvú pauzu dnešného dňa a snažím sa spoznať, čo vidím pred sebou na východnom horizonte. Ako prvá udrie do očí spomínaná Kojšovská hoľa. Jej masív je z tejto strany naozaj impozantný. Opticky je umocnený tým, že splýva s dvojvrchom Kloptaň - Zbojnícka skala, ktorý leží presne pred ním. Druhý dominujúci krajinný prvok je Hnilecká dolina, ktorá oddeľuje Volovské vrchy od ich podcelku Hnileckých vrchov. Všetky pohoria a hlavné vrchy popisujem v príslušných fotkách, ľahko sa tak v nich orientuje.

Viditeľnosť je dobrá. Na ďaleké výhľady to však nie je, predsa len oparu vo vzdialenejších dolinách a nízkej oblačnosti na južnom horizonte je dosť veľa. Napriek tomu dokážem na obzore identifikovať úzke pruhy zasnežených vrcholov poľských Bieščad (Bieszczady), ktoré sú vzdialené cez 140 km. Výhľad z Kobyliara prekonáva všetky moje očakávania. Aj keby som dnes končil tu, tak to rozhodne stálo za to. Modrá obloha nad hlavou, slnkom zaliata snehom vybielená krajina, slabý vetrík, čo ani nehryzká, proste nečakaná idylka na tak spustošené miesto. Jedinou chybičkou krásy je vysoká oblačnosť nad Tatrami. Sprevádza ma od rána a kreslí nado mnou neuveriteľné ťahy štetcami. No severozápadný obzor je teraz úplne sivý, na Tatry v podstate slnko ani nesvieti, zdá sa, že nádherný slnečný deň na horách mi čoskoro končí. Tak sa poberám ďalej.

Prejsť vrcholom Kobyliara a ísť priamo po hrebeni ma neláka, terén vyzerá byť dosť komplikovaný. Preto schádzam trochu nižšie južným smerom a napojím sa na cestu, ktorá celý južný svah hrebeňa Kobyliar - Zlatý stôl traverzuje skoro vodorovne. Trochu síce strácam výšku, na druhej strane sa ale ocitám v mladine, ktorá takto zasnežená vyzerá naozaj úchvatne. Okolo mňa sú stovky, ba tisícky nádherných vianočných stromčekov zaliatych slnečným svetlom, žiariacich oslnivou belobou voči azúrovej oblohe. Toto nedokáže zachytiť žiadna technika, to treba zažiť. Je to krásna prechádzka, s akou som dnes absolútne nerátal.

Hádam do 20 cm prašanu na pohodlnej ceste ma vôbec nespomaľuje, a tak sa Zlatý stôl rýchlo blíži. Na ľavej strane sú neustále výhľady na juh do vnútrozemia Volovských vrchov, na susedný Vtáčí hrebeň či na vzdialenejší hlavný hrebeň Volovských vrchov. Zvoliť si prechod južným svahom sa ukázalo byť skvelou voľbou. A keď sa mi začína zdať hrebeň hore napravo odo mňa bez porastu, tak naň jednoducho zamierim miernym svahom pomedzi malé stromčeky. Po chvíľke som na ňom a opäť nadšením zabúdam dýchať. Severný svah prudko padá dole a nádherný výhľad na Tatry odtiaľ nekazí nič. Pri mne sú len milé malé stromčeky obalené snehom, dokonca aj sivota sa kamsi vytratila a Tatry žiaria ako sa na naše veľhory v zime patrí. Som blízko pred vrcholom Zlatého stola, neviem, či výhľad môžem priradiť k nemu, skôr nie, ale aj tak sa tu zdržím. Po chvíli dávam ešte jedno malé sedielko, krátky výstup hustým smrekovým lesom a som pri betónovom pilieri, podobnom, aký sme videli na čergovskom Minčole.

Na Zlatom stole

Tu nie je dôvod dlho sa zdržiavať, automaticky sa otáčam na juh, kde les viditeľne redne. Zopár posledných zasnežených smrekov a som na obrovskom rúbanisku. Hneď na kraji ma víta krajina doslova ako z inej planéty. Torzá vyschnutých stromov týčiace sa do výšky, kompletne obalené bielym nástrekom, celý rúbaniskový neporiadok pod nimi rovnako pod bielou stuhnutou penou, najabsurdnejšie tvary žiariace na bielo v kontraste so sýtomodrou oblohou vytvárajú priam mimozemskú scenériu. A ďalej len pustina, milosrdne prikrytá bielou perinou. Vrcholová plošina Zlatého stola je veľmi rozľahlá, kľudne by sa sem zmestilo aj futbalové ihrisko. A väčšia časť z nej, plus všetky južné svahy sú takmer kompletne odlesnené. Protiľahlé svahy na druhej strane údolí to isté, všade masívne odlesnenie. Príroda však dokázala nemožné a spúšť dnes premenila na celkom zaujímavú krajinku.

Trochu sa tu poprechádzam k okrajom vrcholovej plošiny, kde terén začína výraznejšie klesať, za účelom lepších rozhľadov a celkom sa pri tom nachodím. Na východnom okraji mám ako na dlani celý hrebeň až po Kobyliar, odkiaľ som sem prišiel. Od východu cez juh až po severozápad ma obtáča celý hlavný hrebeň Volovských vrchov, kadiaľ vedie Cesta hrdinov SNP, od svahov Kojšovskej hole, Osadník a cez Skalisko (Volovec) až po Hoľu. A západný obzor uzatvárajú Stolické vrchy a Nízke Tatry. Rozhľad z najvyššieho vrchu Volovských vrchov je vďaka odlesneniu vskutku impozantný.

Keď zájdem ešte trochu ďalej po západnom svahu, začnú sa mi ukazovať prvé vrcholy Západných Tatier. To však strácam výšku, takže sa vraciam, nájdem si jeden pohodlný široký peň (o tie tu naozaj nie je núdza) a dávam si druhú dnešnú hlavnú prestávku. Pokoj, čo tu vládne, bezvetrie a výhľady do diaľav v pomaly klesajúcom slnku, márne hľadám tlačítko pause, aby som zastavil čas. Bol som pripravený na Mordor a pred túrou by som neuveril, že sa mi tu bude vyslovene páčiť.

Návrat

Čas je však krutý, do západu slnka zostávajú len dve hodiny a asi toľko potrebujem na návrat, tak sa musím rozhýbať. Vraciam sa po vlastných stopách, aj fotím výrazne menej, takže to ide rýchlo. Svetlo dostáva stále teplejšie odtiene, no aj vysoká oblačnosť od Tatier sa pomaly nasúva nad Volovské vrchy. Zároveň ich z južnej strany pomaly, ale isto začína zdolávať nízka oblačnosť, ktorú celý deň držali - snáď kvôli mne - na uzde.

Pred Kobyliarom predsa len odbočím zo svojej stopy a krátkou, no strmou zvážnicou naň vystúpim zo západnej strany, aby som ho preskúmal celý. Je tu viac vyschnutých kmeňov, niekoľko trčiacich veľkých balvanov, z ktorých jeden je určite vrcholový. Celkovo je prechod vrcholom Kobyliara nenáročný a po chvíli som pri svojich vlastných stopách, ktoré som tu zanechal doobeda. Odteraz nasleduje len dlhý zostup až do Starej Vody, kam prichádzam tesne po západe slnka.

Záver

Odporúčal by som túru? Dobrodružným povahám určite. Rodinkám s deťmi asi nie. Považujem ju za veľmi vydarenú a rozhodne sa sem ešte vrátim, aj kvôli južným obzorom, ktoré dnes ostali zakryté nízkou oblačnosťou. No otvorene priznávam, že som mal šťastie. Zlatý stôl, kráľ Volovských vrchov, dolámaný a zjazvený, sa vďaka snehu a slnku aspoň na chvíľu prezentoval v krajšom svetle. Bez dnešných prírodných podmienok by bol článok asi hlavne o zdevastovanej prírode, takto má možnosť spolu s fotogalériou ukázať Zlatý stôl aj z krajšej stránky. Kráľ Volovských vrchov si to určite zaslúži.

Video z túry

Video z túry

Fotogaléria k článku

Najnovšie