Trasa

Nový Smokovec, Jakubkova lúka - Malý kúpeľný chodník - Päť prameňov - rázcestie pod Slavkovským štítom - Slavkovská vyhliadka (Maximiliánka) - Štrbavý hrebeň - Slavkovský nos - sedlo za Nosom - Slavkovský štít a späť

Na túru mi vychádza posledný deň krátkeho babieho leta. Vyrážam pomerne neskoro kvôli tomu, kedy vychádza slnko. Nechcem rušiť žiadne zvery. Radšej kopnem do vrtule počas túry. Z Nového Smokovca vybieham po Jakubkovej lúke, keďže prvú časť túry chcem prejsť po Malom kúpeľnom chodníku a napojiť sa na modrú z neho. Zo zjazdovky sa Slavkovský štít v celej jeho rozložitosti fotí asi najlepšie. Prefrčím chodníkom, nepozerám poriadne pod nohy, šliapnem na hrubú haluz, tá sa zlomí a mňa poriadne pichne v nohe. Chvíľu posedávam a uvažujem, čo sa stalo, ale s nohou hýbem bez obmedzení, ani nepuchne, nemodrie, tak to zhodnotím ako udreté a idem ďalej, neotočím sa predsa v taký krásny deň nad Smokovcom. Potiahnem aspoň po vyhliadku a uvidím.

O modrej toho nie je veľmi čo hovoriť, je to prevažne rúbanisko a uľaví sa mi, keď prídem na Tatranskú magistrálu. Mrknem na smerovník, možno že by som to ešte otočila aj s boľavou nohou, síce ma to vyrušuje, ale ide sa mi celkom dobre. Rúbanisko našťastie už dlho netrvá a ocitám sa v lesíku. Rozsvietené brezy pomedzi ihličnany, príjemný chodník, modré nebo, rozprávka.

Na Slavkovskej vyhliadke (Maximiliánka) som na moje prekvapenie rýchlo, ale mám v hlave poslednú nekonečnú túru v asi 30 stupňoch a s batoľaťom na chrbte. To sa ide, naľahko! Vystriedam sa s ostatnými turistami pri fotení výhľadu a nás samotných, väčšina z dnešných turistov je zahraničných, a hoci je pondelok mimo sezóny, trasa je pomerne frekventovaná. Z vyhliadky je krásny výhľad na Lomnický štít, Rainerovu chatu a Tatranskú magistrálu. Samozrejme, aj na suchý les, ale ja mám v národnom parku radšej suchý les s papradím pri koreňoch, než rozbahnenú mesačnú krajinu po ťažbe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Poberám sa ďalej, skalnatý chodník začína citeľne stúpať. Počasie je príjemné, len trochu fúka, v niektorých skalnatých pasážach treba dať pozor, kadiaľ vedie značka, keďže chodník ide v serpentínach. Onedlho sa zase naskytá výhľad do Veľkej Studenej doliny. Trasa je dosť monotónna, občas ju spestrí veľký kus skaly, kde sa treba prichytiť aj rukami, či zaujímavá skalka popri chodníku, napríklad s malým okienkom. Na mieste, odkiaľ konečne vidím hlavný vrchol, si robím krátku pauzu. Viem, že ešte bude nasledovať veľa predvrcholčekov Štrbavého hrebeňa, ale aj to poteší. Vyzerá to, že žiadna oblačnosť sa ešte nevalí (na ďalší deň má pršať). Pár metrov chodníka vedie výnimočne po severnej strane Štrbavého hrebeňa, ale z 97 % sa pohybujem po južnej strane.

Postupne zdolávam všetky predvrcholy. Vietor sa zmenil na nepríjemný ľadový fičák, takže mám na sebe asi štyri vrstvy vrátane neprefúkavej bundy napriek pohybu do kopca. Ľutujem, že som si nevzala rukavice. Doma im je dobre. Výhľady sú však úžasné, aj do Podtatranskej kotliny, keďže Slavkovský štít je predsunutý balkón, aj na trasu späť. Už toho v silnom vetre mám celkom dosť, keď sa dostávam k Slavkovskému nosu. Rovno pod sebou mám Jakubkovu lúku. Občas celkom rozumiem paraglidistom.

Slavkovský nos sa obchádza zo severnej strany, doprava je strmá šmykľavka Kráľovho žľabu. Našťastie snehu je len málo. Dostávam sa do sedla za Nosom, odkiaľ si môžem pre zmenu obzrieť južný žľab a dolu lesknúce sa Slavkovské pliesko.

Som hladná, ale v ľadovom víchre bez rukavíc sa nedá ani pomyslieť na nejakú pauzu, a tak stúpam na hlavný vrchol. Chodník sa miestami mení na suť. Napokon ma však víta brána zo snehového záveja a za ňou úchvatný výhľad. K samotnému vrcholu je to ešte pár metrov. Všetci ostatní turisti sú predo mnou alebo za mnou, takže tu mám 14 nerušených minút. Viac si nedovolím vzhľadom na to, že som ešte len v polovici trasy a s boľavou nohou. Je krátko po 14-tej a po 18-tej sa stmieva.

Pokochám sa pocukrovanými štítmi, krásny je záver Veľkej Studenej doliny, Javorové štíty a Malý Ľadový štít. Priečne sedlo tiež dobre vidieť a dole čupí ledva rozoznateľná Zbojnícka chata. Výhľadu doľava kraľuje Gerlachovský štít. A takmer letecký pohľad do Popradskej kotliny je tiež úžasný. Ej, veru by som sa kochala aj dlhšie, ale čas a vietor ma vyháňajú.

Cestou dole sa utiahnem za skalky v pasáži vedľa Slavkovského nosa a dám si konečne obed s teplým čajom. Potom len nekonečné zliezanie, ale klesajúce slnko robí parádne svetlo, a tak ma núti k ďalším pauzám. Najmä skalnaté chodníky vo svetelných kontrastoch pôsobia ako zvyšky nejakých prastarých vykopávok. Postupne prestávam fotiť a sústredím sa na zostup, ktorý je z tohto štítu nekonečný. Najmä serpentínová pasáž k Slavkovskej vyhliadke (Maximiliánka) nie a nie skončiť. Ešte tu zachytím v posledných lúčoch osvetlený Lomnický štít a tieň Slavkovského štítu v krajine.

Potom len pokračovať k Tatranskej magistrále, brezy už zhasli. Pri rázcestníku si fandím, ako mi to dobre ide aj s boľavou nohou, ale tešila som sa predčasne. Ľavé koleno, ktoré nie je celkom fit, som celý deň kvôli úrazu preťažovala a za smerovníkom vypovedalo službu, takže posledná etapa do Smokovca bola hodinové trápenie. Zo zlého našliapnutia sa napokon vykľula únavová zlomenina, našťastie na takom mieste, že som si to túrou nezhoršila.

Záver

Slavkovský štít je psychicky trochu únavný, najmä smerom dole, ale je to pekný výlet na obrovskú horu s fantastickými výhľadmi, podľa mňa je ideálny na jeseň v stálom počasí.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek