1. deň

Lokca – Vasiľovská kaplnka – Kaňova jama – Hruštínska hoľa – Príslopec – Bzinská hoľa – Vasiľovská hoľa – Minčol – Kubínska hoľa – Mokradská (Lihôčanská/Lehotská) hoľa – sedlo Príslop

Po ceste plnej prestupov konečne vystupujem na malej autobusovej stanici v oravskej obci Lokca. Chladný vzduch sálajúci z Oravskej priehrady zostal v Námestove, tak je tu celkom teplo. Beriem na seba batoh – „ťažkú sviňu“, ako ho budem viackrát volať a môžem vyraziť. Neprejdem však ani 100 m, keď zacítim vôňu čerstvého pečiva. Totižto, práve ho doviezli do miestnych potravín. Neodolám a niekoľko kusov si kupujem. V duchu sa teším na chutné raňajky na lúkach nad dedinou.

Zelená značka, ktorou idem, vedie pomedzi domy k severnému okraju dediny. A čo čert nechcel, v poslednom dome je bar. Zvnútra počuť tlmenú hudbu, svieti sa... Vari len nemajú otvorené? Zvedavo vstupujem dnu. Áno, majú otvorené, ale nie preto, že by otvárali takto skoro ráno, oni ešte nemali záverečnú! Nuž si sadám, objednávam si kávu a štartovacie pivo. Akosi sa tu zarozprávam. Až po hodine vyrážam.

Rezko šliapem po lesnej ceste a naberám výšku. Za kótou Klinec vchádzam na rozsiahle pasienky. Začínam pociťovať hlad, ale raňajkovať budem až v prístrešku pri kaplnke Sedembolestnej Panny Márie nad Vasiľovom. Ten dosahujem onedlho. Rozbaľujem dobroty a teším sa, že „ťažká sviňa“ bude ľahšia aspoň o pár deka. Hneď vedľa sa nachádza križovatka turistických značiek z Vasiľova, Lokce, Brezy a Krušetnice.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po raňajkách idem lúkami, ktoré zaberajú podstatnú časť hrebeňa nad obcou Vaňovka. Z nich sa otvárajú široké pohľady na zvlnenú hornooravskú krajinu, ktorú na obzore korunuje silueta rozložitého Pilska a na východe hradba hrebeňa Oravskej Magury. V rannom svetle pekne vidieť lesknúcu sa hladinu Oravskej priehrady a sedlo Príslop, kde dnes plánujem táboriť. Nad Vaňovkou míňam pekne upravený areál kaplnky sv. Anny, v ktorom sa nachádza prístrešok.

Pomaly stúpam k okraju lesa. Nie je veľmi hustý, teda aspoň nie časť, kadiaľ vedie značka. Onedlho som znova na lúke. Cesta mierne klesá do nevýrazného sedla Kaňova jama. V sedle vybudovali veriaci z okolitých farností malú kaplnku nesúcu meno Lomnianska. V jej blízkosti stojí, v poradí od Lokce už tretí, prístrešok Kaňova jama. Vo všetkých sa dá núdzovo prenocovať alebo ukryť pred búrkou či dažďom. Pri návšteve treba mať ale na pamäti sakrálny charakter miesta. Sedlom prechádza cesta spájajúca dediny Hruštín a Lomná. Z lúky nad kaplnkou pekne vidieť hrebeň Oravskej Magury a nad ním sa týčiace Západné Tatry.

Nasledujúci, pomerne dlhý úsek až na pasienky pod Príslopom pôjdem lesom. Terén pomaly stúpa, cestou míňam niekoľko čistiniek a odbočiek lesných ciest vedúcich dole do dolín. Po asi hodine šliapania sa dostávam na pasienky Hruštínskej hole. V ich dolnej časti sa nachádzajú viaceré samostatne stojace mohutné smreky. Pod jedným, neďaleko prameňa, ktorý sa nachádza severne pod Magurkou (Krátka, 1128 m), stojí stôl s lavicami. Konečne zhodím „ťažkú sviňu“ a chrbátu doprajem krátky oddych. Skôr ako sa znovu vydám na cestu, idem si z prameňa dočerpať vodu.

Čaká ma výstup na Príslopec (1258 m), ležiaci na hlavnom hrebeni. Stúpanie je najprv mierne, no neskôr idem pomerne strmo hore. Spod vrcholu obdivujem pohľad na Hornú Oravu od Pilska, cez Babiu horu po Oravskú priehradu. Vidieť aj hrebeň Oravskej Magury s vrchmi Magurka a Budín. Východný obzor zas vypĺňajú Západné Tatry. Konečne dosahujem vrchol Príslopca. „Ťažká sviňa“ letí z chrbta a len tak sa zvalím do trávy. Zaslúžene oddychujem. Veď cestou z Lokce je to sem o niečo viac ako 16 kilometrov a musel som nastúpať takmer 800 výškových metrov. V podstate som v polovici dnešnej etapy.

Pred sebou mám krásny úsek po hlavnom hrebeni, ktorý vedie nielen hustými lesmi, ale aj horskými lúkami Vasiľovskej hole. Už sa na jeho prechod veľmi teším. No skôr ako vyrazím, doprajem si sýty obed. Veď síl budem potrebovať ešte dosť.

Po hodine vyrážam. Modrá značka, po ktorej idem, sprvu mierne klesá, obchádza vrchol Bzinskej hole, aby ma následne priviedla na hrebeňovú lúku rozľahlej Vasiľovskej hole. Opäť porastená solitérnymi smrekmi. Pod viacerými, hneď vedľa chodníka, nachádzam urastené dubáky. Je ich tu veľa. Nezbieram ich, lebo k večernému vareniu na ohni je ešte ďaleko. Kúsok poniže prechádzam cez križovatku značiek Vasiľovská hoľa, sedlo. Sprava sa pripája žltá zo Zázrivej, ktorá neskôr odbočuje do Hruštína.

Vchádzam na južnú časť Vasiľovskej hole. Vždy, keď tadiaľto idem, mi pripomína hrebeňové partie Polonín. Počas celého úseku je krásne vidieť Hornú Oravu s Babou horou, Oravskou priehradou a hrebeň Oravskej Magury. Škoda, že scenériu špatí stanica lyžiarskeho vleku. Vedľa nej stojí malá drevená búda, slúžiaca v zime obsluhe vleku. Momentálne je ju možné využiť ako úkryt pred náhlou zmenou počasia, ale stavbu stihol poznačiť zub času a neviem, či bez renovácie prežije najbližšiu zimu.

Z Vasiľovskej hole sa otvára pohľad aj západným smerom na vrchy Príslopec, Poráč a Javorinku či na protiľahlý masív Kubínskej hole s najvyšším bodom Oravskej Magury – vrchom Minčol. A práve tam mieria moje kroky. Hneď ako sa dostanem do lesa, musím prejsť oblasťou podmáčaných slatín. Idem tadiaľto tretíkrát, ale mokro je tu zakaždým. Úsek nie je veľmi dlhý. Opatrne ním prechádzam. Hora postupne hustne a naberá charakter pralesa. Chodník sa kľukatí pomedzi mohutné paprade.

V naberaní výškových metrov mi pomáhajú viaceré skalné stupne. Divočina ako sa patrí. Ani by som sa nečudoval, keby mi spoza kmeňa zamával maco. Preto mu pískaním dávam najavo, že tadiaľto idem. Ako sa blížim k vrcholu, stromy sú menšie, pokrútené a obrastené machom. Takmer každé voľné miesto medzi nimi vypĺňajú kríčky čučoriedok. Neodolám, „ťažkú sviňu“ nechám ležať na chodníku a hneď sa vrhám na fialové plody lesa.

„Napasený“ sa konečne ocitám na vrchole Minčola. Zo samotného vrchu je výhľad trochu obmedzený. Vidieť hlavne smerom k Veľkému Choču. Za ozaj monumentálnymi výhľadmi treba klesnúť kúsok poniže, k horným staniciam vlekov, či ešte lepšie až ku križovatke značiek Rázcestie pri Minčole. Odtiaľto mám krajinu ako na dlani. Na obzore sa črtajú Skorušinské vrhy, ďalej vidieť celú Oravskú vrchovinu, údolie Oravy s Dolným Kubínom, Vysoké, Západne aj Nízke Tatry. A samozrejme, celé Chočské vrchy s majestátnym Veľkým Chočom.

Cestou za výhľadmi prechádzam povedľa drevenej búdy. V nej sa dá nielen prečkať škaredé počasie, ale štyria ľudia sa tu dokážu pohodlne vyspať. Peknú scenériu okolia špatia len terénne úpravy staníc lyžiarskych vlekov a stavby telekomunikačných vysielačov. Onedlho prichádzam k turistickému smerovníku Kubínska hoľa – sedlo. Odtiaľto vedie žltá značka dole ku Chate na Kubínskej holi. Aj by som zašiel na pivo. Ale nechce sa mi kvôli nemu strácať 200 výškových m a teperiť sa naspäť na hrebeň s „ťažkou sviňou“ na chrbte.

Nechávam si teda chuť na orosený mok zájsť, radšej sa osviežim vodou z prameňa. Odhodlane postupujem po červenej značke. Les hustne. V okolí Čierneho vrchu znovu naberá pralesový charakter. Po polhodine vchádzam na rozsiahlu Mokraďskú (Lihôtčanskú/Lehotskú) hoľu. Opäť vidím hrebeň, ktorým som doobeda postupoval a, samozrejme, dominanty okolia, Babiu horu a Pilsko. Na chvíľu postojím, pokochám sa výhľadom a následne v pohodovom tempe pokračujem.

Odhadujem, že mám pred sebou ešte tak niečo cez hodinu šliapania, kým dosiahnem cieľ dnešného dňa, sedlo Príslop. Trasa značky pomaly klesá. Pred páľavou poobedňajšieho slnka ma chránia tiene mohutných stromov. Prechádzam okolo čistinky Streháreň, na ktorej stojí malá chata. Pri nej by mal byť prameň, ale vody mám dosť, tak sa nezdržiavam a pokračujem v ceste.

Presne ako som predpokladal, za necelú hodinu križujem širokú lesnú zvážnicu. Šípka značky ma neomylne smeruje na kus po nej. Za výdatným prameňom pod Predným štítom odbočujem znovu na chodník a krížom cez les sa dostávam do sedla Príslop. Nachádza sa tu penzión s reštauráciou. Usádzam sa v tieni terasy a objednávam si pivo. Vedľa sedí pomerne veľká skupina motorkárov. Podľa množstva vypitých poldecákov viem, že dnes ďalej nepôjdu. Maximálne sa vyteperia hore na izby. Ich bujarú zábavu ma dlho nebaví počúvať, nuž si ešte dokúpim pitie na večer a poberám sa nájsť miesto pre tábor. Nachádzam ho kúsok povyše, v rohu lúky, na okraji lesa. Postavím stan, zakúrim oheň a v pravej vandráckej pohode čakám na večer.

2. deň

Sedlo Príslop – Javorová – Budín – Magurka – Oravská priehrada – Ústie nad Priehradou – Uhlisko, Danice

Budím sa za svitania. Z teplého spacieho vaku sa mi ani veľmi nechce. Najradšej by som sa otočil a spal ďalej. Chvíľu váham, či nepodľahnem pokušeniu, no nakoniec vyliezam von. Včera bol krásny slnečný deň, no dnes je obloha zatiahnutá, dokonca občas padne niekoľko dažďových kvapiek. Veľmi poveternostnú situáciu neriešim, lebo podľa meteorológov zo SHMÚ sa má okolo obeda vyčasiť. Neponáhľam sa, pomaly si nachystám raňajky. Po nich si vychutnávam rannú kávu. Je skoro osem hodín, keď vyrážam. Dnes mám v pláne prejsť Budínsku časť hrebeňa Oravskej Magury a deň zakončiť niekde pri Oravskej priehrade.

Okrajom lesa stúpam na nevýraznú Poľanu (899 m). Poľná cesta za jej plochým vrcholom mierne klesne do sedla Galová (860 m). Prechádzam okolo zdevastovanej chaty Javorová. Z prameňa pod chatou si naberám vodu do dvoch fliaš. Je to nadlho posledný zdroj vody. Na hrebeni totiž prameňov niet. Ďalší sa nachádza až v závere dnešnej etapy, pod vrchom Magurka.

Za sedlom sa začína stúpanie, ktoré sa skončí, až dosiahnem na hrebeni vrchol kóty Javorová. Tu si preštudujem údaje zo smerovníka. Sprava sem prichádza modrá značka z Oravského Podzámku. Po červenej, ktorá ma dnes bude viesť, by som sa mal dostať k Oravskej priehrade za 5 hodín. Sám som zvedavý, za aký čas to zvládnem. Podľa mapy by som mal ísť po mierne zvlnenom hrebeni, bez výrazných stúpaní a klesaní.

V dobrej nálade prechádzam hlbokými lesmi, ktoré nenarúšajú žiadne rúbaniská. Za plochým vrcholom Čistého grúňa mi cestu skrížia čerstvé stopy. Ako inak, medvedie. Tento fakt mňa, starého zálesáka, nevyvádza z miery. Veď medvedích stôp som videl po horách habadej. Len zbystrím pozornosť a občasným hvizdom na seba upozorním miestnych macov. Lesná cesta pozvoľna klesá a privádza ma na lúky Babínskej hole. Je to jediný výhľadový bod na celom úseku hrebeňa. Pohľady sa otvárajú severozápadným smerom na oblasť Podbeskydskej brázdy. V popredí vidím dlhý výbežok Príslopca, ktorým som včera išiel. Pod ním sú učupené obce Babín, Hruštín a Vasiľov. Nepokosená vysoká tráva a rozmáhajúce sa náletové dreviny dávajú tušiť, že celá oblasť za pár desiatok rokov asi zarastie lesom.

Za smerovníkom Pod Príporom znovu vchádzam do lesa. Mierne stúpam na vrch Prípor. Za ním pokračujem stále lesom k rázcestiu Šubovka, kde sa križujem s modrou značkou z Podbiela. Hrebeň postupne naberá výšku. Síce za vrchom Čierňava (Budín II., 1185 m) trochu klesnem, ale len preto, aby som onedlho dosiahol najvyšší bod v tejto časti pohoria, vrch Budín (1221 m). Niet tu žiadnych výhľadov, naokolo je hustý les. Okrem turistického smerovníka sa tu nachádza ohnisko so sedením a na strome drevená skrinka so svätým obrázkom. Z Lokce sem vedie zelená značka, ktorá pokračuje do obce Štefanov nad Oravou. Som v polovici dnešnej etapy, času mám dosť, tak si pri ohnisku doprajem trochu dlhší oddych. Sedím a počúvam zvuky lesa. Uvedomujem si, aké sú rôznorodé.

Po pol hodine beriem na chrbát „ťažkú sviňu“ a pomaly, krok za krokom, pokračujem ďalej. Chodník stále vedie po hlbokej hore, v ktorej mohutné smreky vyčarili interesantné zákutia. Napájam sa na lesnú zvážnicu, ktorá traverzuje dva nevýrazné vrcholy Kút (1058 m) a Panský háj (1038 m). V tomto úseku idem hotovým hubárskym rajom. Dubáky, masliaky či suchohríby tu rastú v hojnom počte priamo na ihličím zasypanej ceste. Keby som nebol na túre, nazbieram ich aj za tri koše.

Postupujem vpred, prechádzam cez mladinu, za ktorou takmer prehliadnem odbočku značky. Vchádza na nevýrazný chodník ústiaci na starú lesnú cestu, ktorú konáre stromov premenili takmer na tunel. Keď sa stromy rozostúpia, zbadám pred sebou rázcestie Pod Magurkou. Križujú sa tu tri značky. Červená, vedúca po hrebeni, ďalej zelená z Lokce smerujúca do Štefanova nad Oravou a modrá z Námestova, ktorá pokračuje do Tvrdošína.

Doposiaľ som nešiel cez rúbaniská, ani lesné cesty neboli rozbité od ťažkých mechanizmov zvážajúcich drevo. No na rázcestí zvážnic pod Magurkou sa to mení. Okolie je poznačené ťažbou a lesné cesty pripomínajú tankodróm. Vyjazdené koľaje majú hĺbku miestami meter. Sú podmáčané, stačí na ne stúpiť a mám celú nohu zaborenú v bahne. Rýchlo sa vraciam do lesa. Vyberám mapu. Podľa nej by mala od vysielača stojaceho na vrchole Magurky viesť dole spevnená cesta. Rozhodujem sa ísť po nej. Síce obídem Magurku, ale vôbec mi to neprekáža.

Čochvíľa som na rázcestí Pri studničke. Hneď vedľa sa nachádza prameň. Znovu si napĺňam obe fľaše. Po doobedňajšej oblačnosti niet už ani chýru. Obloha je takmer jasná a ortuť teplomera sa šplhá vysoko. Idem po novej širokej lesnej ceste. Jej povrch ešte nie je dostatočne spevnený, tak občas dobre zabalansujem na kameňoch tvoriacich jej povrch. Znova vchádzam na štefanovské lúky. Predo mnou sa otvára pohľad na Oravskú kotlinu s Oravskou priehradou. Krásne vidieť Babiu horu, Skorušinské vrchy a Západné Tatry. Neodolám, do trávy zhadzujem „ťažkú sviňu“ a cez ďalekohľad si obzerám krajinu predo mnou.

Keď sa jej nabažím, pokračujem. Idem po lúkach nad Horným a Dolným Štefanovom. Miest na umiestnenie značiek tu nie je veľa. Spoľahlivo sa orientujem podľa vykrývača stojaceho na vrchole plochej Kriviny, cez ktorý vedie trasa značky. Za Krivinou však značiek niet. Nie sú tu ani značkárske kolíky, ktoré by turistu nasmerovali k prieseku lesa, kadiaľ trasa schádza na hlavnú cestu. Postup korigujem za pomoci orientačných bodov, ktoré som vyčítal z mapy. Od vykrývača prechádzam okolo stavby, ktorá pripomína zanedbanú silážnu jamu. Smrdí to tu hnilobou a hnojom. Lúka v jej okolí je porastená nízkymi kriakmi a inou burinou, ktorá znepríjemňuje postup. Po plochom chrbáte naberám kurz k prieseku lesa pod vysokým napätím. Ten je však husto zarastený mladinou.

Chodník nehľadám, cez les schádzam na asfaltovú cestu. Po nej prejdem ešte asi 100 m k priehradnému múru Oravskej priehrady. Je tu vybudovaná vyhliadková plošina s viacerými informačnými tabuľami. Tie informujú návštevníka nielen o samotnom vodnom diele, ale aj o okolitých pozoruhodnostiach. Na chvíľku sa usádzam v drevenom prístrešku. V podstate som v cieli dnešného dňa. Tábor síce plánujem stavať až na lúkach za Ústím nad Priehradou, ale to je už „čo by som kameňom dohodil“. Prečítam si zopár informácii o priehrade a začnem sa presúvať.

Z priehradného múru obdivujem na jednej strane krajinu s Babou horou nad vodnou hladinou, na druhej zase koryto rieky. Od prevádzkovej budovy je to do Ústia nad Priehradou na skok. Zanedlho som v centre, pri zastávke autobusu. Červená značka pokračuje hore ulicou. Mňa však zlákal pútač, pozývajúci do reštaurácie penziónu Ústie. Usádzam sa tam na tieňom chránenej terase. Do večera je ďaleko, nemusím sa ponáhľať. Popíjajúc pivo študujem mapu a tipujem miesto, kde budem táboriť.

Po dvoch hodinách vstávam od piva a vraciam sa k zastávke. Pomaly stúpam popri opustenom hoteli Priehrada. Pamätám si časy, keď tu vládol čulý ruch. Dnes je tu pusto a objekt sa pomaly mení na ruinu. Nasleduje krátky úsek lesom. Po jeho prejdení vchádzam na lúku Danice pod vrchom Uhlisko. Na jej okraji si staviam tábor. Nejaký som dnes lenivý. Ani nezapaľujem táborový oheň, rovno zaleziem do spacáku. Onedlho počuť len moje chrápanie.

Pokračovanie uverejníme o týždeň

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek