Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Výhľad z Machov
Výhľad z Machov Zatvoriť

Túra Uhlisko – Trstená – Kopec – Malatiná – Dol. Kubín

Prvé dva dni mojej vandrovky som sa túlal po kopcoch Oravskej Magury. Väčšinu času som išiel hlbokými lesmi. Ďalšie dni budem prechádzať cez polomami ťažko skúšané Skorušinské vrchy. Po ich prechode sa dostanem do veľmi rôznorodej krajiny Oravskej vrchoviny. Budú sa striedať zalesnené oblasti s rozsiahlymi lúkami, z ktorých sa budem môcť do sýtosti vynadívať na mimoriadne malebnú okolitú krajinu.

Vzdialenosť
55 km
Prevýšenie
+2400 m stúpanie, -2361 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 03.09.2017
Pohoria
Orava: Oravská kotlina, Skorušinské vrchy a Oravská vrchovina
Trasa
Voda
prameň Lúky, prameň Zábiedovo, prameň pod Súšavou, prameň pod Dielom
Nocľah
Ústie nad Priehradou (lúka Danice pod Uhiskom)
Machy
Malatiná
Doprava
Trstená (vlak, bus)
Oravský Biely Potok (bus) - Podbiel (vlak, bus)
Malé/Veľké Borové (bus) - Liptovský Mikuláš (vlak bus)
Malatiná (bus) - Dolný Kubín (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1095 Chočské vrchy (1:50.000)

3. deň

Uhlisko, Danice – rozhľadňa Borová – Uhlisko – Trstená – Zábiedovo – Košariská – Oravský Biely Potok – Machy

Ráno je chladné. Vykúkam zo stanu a vidím len hustú hmlu. Ani sa tomu nečudujem, veď masa vody v priehrade akumuluje chlad, ktorý vytvára tento jav. Po raňajkách balím tábor a vyrážam smerom k vrchu Uhlisko. Hmla sa cestou trhá a mňa zohrievajú prvé lúče slnka. Idem po ceste smerujúcej do horného kúta lúky. Počas výstupu sa podo mnou sa zrkadlí lesklá hladina Oravskej priehrady. Nad ňou sa týči Babia hora a Pilsko. Na západe vidieť Magurku s vysielačom, ktorý je dokonalým orientačným bodom v hrebeni budínskej časti Oravskej Magury. Na vrchole Uhliska stojí vykrývač a vedľa neho turistický smerovník. Skôr ako budem pokračovať do Trstenej, plánujem zájsť k rozhľadni na Borovej. V lese si ukrývam „ťažkú sviňu“ a len tak na ľahko sa k nej vydávam.

Cesta opúšťa les a vchádzam na lúku, z ktorej je vidieť rozhľadňu. Pridám do kroku a do polhodiny som pri nej. Vrch Borové je odlesnený, aj bez rozhľadne sú z neho dobré výhľady, tak akosi nechápem jej zmysel. Aj keď uznávam, jej stavba je „lákadlom“ pre sviatočných turistov. Výhľady sa začínajú pohľadom na Západné Tatry. Pokračujú cez Skorušinské vrchy, Oravskú Maguru, Oravskú vrchovinu až po Chočské vrchy. Samozrejme, vidieť aj Oravskú priehradu, Pilsko a Babiu horu.

Ak vás zaujímajú opevnené stavby, v blízkosti sa nachádzajú hneď dve. Prvá je na blízkom vrchu Žiarec, ktorý bol osídlený už v praveku. V stredoveku tu stála opevnená colná stanica. Jej pozostatky boli v 18. stor. využité pri výstavbe tzv. šiancov. Druhá pevnosť je situovaná nad potok Oravica, neďaleko poľnohospodárskeho družstva. V jej blízkosti prechádza žltá značka z Trstenej na rázcestie Košariská. Podľa dostupných písomných prameňov bola vybudovaná začiatkom 18. stor. počas posledného protihabsburgského povstania Františka II. Rákocziho. Zaniká krátko po jeho porážke. Obe lokality som v minulosti navštívil, preto sa vraciam na Uhlisko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Za jeho vrcholom lesná cesta mierne klesá. Na rúbanisku sa z nej stáva tankodróm. Hlboké koľaje svedčia o prechode ťažkých mechanizmov. Vtom začujem rev motorovej píly a následne charakteristický zvuk padajúceho stromu. Žiaľ, je to častá realita v našich horách. Som rád, keď mám tento úsek za sebou. Stáčam sa južným smerom a za asi 30 minút prichádzam k okraju Trstenej. Červená pokračuje do centra. Ja však odtiaľto budem pokračovať po zelenej. Na čerpacej stanici si dávam pivo a kávu. Taktiež využívam možnosť doplniť si v neďalekom supermarkete zásoby potravín.

Značka prechádza po moste ponad potok Oravica. Odtiaľ vedie ďalej cez železničnú trať k podjazdu popod rýchlostnú cestu R3. Ja si však cestu skracujem po lávke ponad potok a cez polia prichádzam k podjazdu, kde sa na ňu napájam. Naposledy som tu bol v roku 2008, keď som išiel na fotostretnutie Hikingu v Oraviciach. Vtedy bola krajina zahalená nízkou oblačnosťou a videl som len zopár metrov dopredu. Dnes je ale krásny deň, a tak si cestou obzerám vrchy Uhlisko, Borovú a Žiarec. Naľavo leží Tvrdošín, ktorý má pekné historické centrum s opevneným kostolom. Len pre zaujímavosť, v jeho areáli sa natáčala časť filmu Rysavá jalovica (a tiež v blízkej osade Hámričky, pozn. red.).

Za nadjazdom značka stúpa cez lúky k lesu. Za ním sa dostávam na rozsiahle pasienky, uprostred ktorých stojí mohutná lipa. A práve sem je situované rázcestie Lány, odkiaľ zostupujem do Zábiedova. Krčmu majú zatvorenú, preto sa usádzam na zastávke autobusu, kde si dávam skorý obed. Po ňom vyrážam. Míňam posledné domy, povyše ktorých je výdatný prameň. Naberám si z neho vodu, lebo na hrebeni jej niet.

Po 500 m opúšťam dolinu a smerujem strmo hore. Lesná cesta je miestami poriadne príkra. Nebyť „ťažkej svine“ na chrbte, asi by som stúpanie zvládol omnoho svižnejšie. Konečne dosahujem hrebeň v sedle Biedna. Na križovatke značiek sa zvalím do trávy. Fučím ako parná lokomotíva. Dobre, že som si nabral doplna vody, lebo cestou jej z fľašky hodne ubudlo. Keď sa ako tak spamätám, idem študovať údaje zo smerovníku Nad Studienkami. Opúšťam modrú značku, ďalej pôjdem len po červenej. Pred sebou mám pohodlný úsek hrebeňom Skorušinských vrchov, ktorý zakončím na rázcestí Stará mať zostupom do obce Oravský Biely Potok.

Trasa vedie riedkym lesom cez viaceré čistinky. Žiaľ, neskôr prechádzam oblasťou postihnutou kalamitou. Rozsiahle polomy sú spracované, ale zostala po nich priam mesačná krajina. Aspoň že mladina tu začína bujne rásť. Cestou obdivujem pohľady na Západné Tatry, Malú Fatru, Veľký Choč a Babiu horu. Pred rázcestím Košariská mi cestu zahatá nespracovaný polom. Obchádzam ho po zvážnici, ktorá sa neskôr napája na pôvodnú trasu značky. Za Košariskami je znovu les. Z rázcestia Stará mať začínam strmo zostupovať. Najprv idem okrajom rúbaniska, neskôr lesom až na lúku nad Oravským Bielym Potokom. Značka je vedená po strmom lesnom chodníku, ktorý križuje lesnú cestu. Zvážnica nevedie kolmo dolu ako chodník, ale serpentínami klesá na lúku pri dedine (značka). Je na turistoch, či si zvolia strmý zostup po značke, alebo miernejší variant po lesnej ceste.

Po moste prechádzam cez Studený potok. V dedine si chcem oddýchnuť pred záverečným výstupom na vrch Machy, kde chcem nocovať. V centre obce sa nachádza rázcestie trás. Stojí tu chata či skôr hotel, ktorý je zatvorený. Situáciu zachraňuje miestna krčma, stojaca tradične pri kostole. Posedím si tu takmer 2 hodiny. V potravinách ešte kúpim večeru a vyrážam.

Vraciam sa na rázcestie, odkiaľ idem pomedzi domy k cintorínu. Za ním sa začína stúpanie cez rozsiahle pasienky. Míňam niekoľko elektrických ohradníkov oddeľujúcich pasúci sa dobytok. Lúky sa postupne menia na les. Na jeho okraji je vybudovaný menší prístrešok. Dal by sa využiť ako miesto pre núdzový bivak. Nakrátko si tu oddýchnem od „ťažkej svine“, ktorú vláčim na chrbte. Podľa navigácie som asi 150 výškových metrov pod vrcholom Mnícha. Onedlho ich zdolávam. Vrchol je zalesnený, takže výhľady tu nie sú. Zdržím sa minimálne, najradšej by som bol už na Machoch.

Zvyšujem tempo postupu, ale zbrzdí ma nález chutných masliakov. A vedľa rastú ďalšie a ďalšie. Najkrajšie si zbieram. Budú na večeru. Zanedlho som na vrchole Machov. Zo západu je zalesnený, no východnú stranu tvoria lúky siahajúce až dole k Zubercu. Pohľad odtiaľto na Západné Tatry by mal byť úchvatný. No dnes sú Tatry ukryté v oblačnej čapici. Neprekáža. Priamo na vrchole je rovinka s ohniskom. Tu si staviam stan. Keď zapaľujem oheň, začína sa stmievať. Čochvíľa sa okolím šíri vôňa pečenej slaninky, cibuľky a húb. S veľkou chuťou sa púšťam do večere. A vôbec neľutujem, že som si sem vyteperil zopár plechoviek piva. Dlho sedím pri ohníku a spomínam. Na známych či kamarátov, s ktorými som pochodil kus Slovenska. Niektorí dodnes chodia po horách, iní zavesili turistické bagandže na klinec a venujú sa iným aktivitám. Niektorí ma v turistike posunuli dopredu, pri iných som skôr stagnoval. Ale tak to už v živote chodí...

4. deň

Machy – Prieková – Kopec – Malé Borové – Grúň – Veľké Borové – Malatiná

Budím sa za šera. Vyliezam zo stanu, no pohľad na Tatry ma vôbec neteší. Aj dnes sú ukryté v oblakoch. Takže zo zámeru fotiť ich pri východe slnka nebude nič. Neprekáža, aspoň mám dôvod znovu sa sem vrátiť. Lebo krajina je tu mimoriadne atraktívna. Ako balím tábor, lúče slnka sa predierajú cez oblaky a vytvárajú nad horami úžasnú scenériu. Ihneď nechám všetko tak, beriem fotoaparát a fotím tieto momenty. Škoda len, že netrvajú dlhšie. Potom sa definitívne dobalím a pomaly vyrážam.

Okrajom lesa mierne klesám k rázcestiu Prieková. Zo Zuberca sem prichádza modrá, ktorá pokračuje cez Podbiel k Oravskému hradu. Za rázcestím vchádzam do lesa. Z rúbaniska, cez ktoré idem, je vidieť smerom na Oravskú priehradu. Aj dnes je ukrytá pod nízkou oblačnosťou. Zanedlho stojím na zalesnenom vrchole Kopca. Z neho strmo zostupujem, neskôr sa napájam na lesnú zvážnicu vedúcu po plochom hrebienku. Prechádzam okolo prístreška, kde by sa dalo ukryť alebo núdzovo prenocovať.

Po približne kilometri opúšťam lesnú cestu. Po chodníku klesám cez les, lúku a opäť les k okraju Malého Borového. Hneď v prvom dome požiadam o vodu. Okrem nej dostávam od domácich tvarohové koláče, ktoré zjem v prístrešku nad dedinou. Obec je veľmi malebná, takmer celá je obkolesená malými políčkami, z ktorých je vidieť na Západné Tary. Žije tu necelá stovka obyvateľov. Viaceré domy sú prebudované na rekreačné chalupy. Je tu obchod, aj krčma, avšak otváracie hodiny sú dosť sporadické. Po dojedení koláčov, mimochodom, boli výborné, sa poberám ďalej.

Spevnená cesta, po ktorej vedie značka, prechádza takmer stále popri lese. Pod Súšavou nachádzam neupravený prameň. Voda z neho sa dá nabrať len za pomoci pohára, ale ten nemám, tak ju pijem rovno z dlaní. Z lúk je pekný pohľad na obec Huty situovanú do údolia. Cesta postupne klesá a dostávam sa k nevýraznému Grúňu. Značka ho obchádza, ale vybehnúť na jeho vrchol sa určite oplatí. Sú z neho krásne pohľady nielen na Západné Tatry, ale aj na planinu Svorad a Chočské vrchy. Pod sebou mám obec Veľké Borové. Podobne ako Malé Borové, aj Veľké sa v súčastnosti mení z bežnej dediny na rekreačnú obec. Veľa chalúp býva obývaných len počas víkendov a prázdnin. Je tu predajňa potravín, krčma a niekoľko penziónov. Na dolnom konci sa nachádza prístrešok, kde sa dá vcelku pohodlne prespať.

Nad dedinou stojí vyhliadková veža (trafostanica). Do katastra obce patria známe a turisticky atraktívne doliny Kvačianska a Prosiecka. Určite sa oplatí navštíviť aj krasovú planinu Svorad. Podľa legendy práve tu istý čas pôsobil sv. Andrej – Svorad, patrón Nitry a nitrianskeho biskupstva.

Značka ma vedie cez horný koniec obce. Niektoré drevenice sú citlivo opravené a veľmi sa mi páčia. No pod iné sa výrazne podpísal zub času. Ledva stoja. V sedle za božou mukou odbočuje miestna trasa k rozhľadni stojacej na vrchole Súšavy. Sú z nej pekné výhľady na všetky svetové strany. Len pohľadu na Malú Fatru trochu bránia stromy. Rozhľadňu som navštívil počas dovolenky v roku 2013, tak dnes jej návštevu vynechávam z plánu postupu.

Prechádzam popri penzióne Pri veži, kde dúfam, že si dám pivo. No je zatvorený. Z piva teda nič nebude. Tak si aspoň vybehnem na vyhliadkovú vežu. Ďalej pokračujem po ceste, ktorá vedie popri lese. Z prameňa pod Dielom si naberám vodu. Onedlho som na lúke nad planinou Svorad. Stále vidieť Západné Tatry a Chočské vrchy s Veľkým Chočom. Žiaľ, vidno aj polomami zdevastované svahy Prosečného a vrchu Lômy. Napriek tomu je tu krajina krásna. Na plochom hrebeni sa striedajú lesy s lúkami, z ktorých sú neustále výhľady do okolia. Z vrcholu Vrchov vidieť Malú Fatru a Oravskú Maguru.

Podídem ešte zopár desiatok metrov a zbadám Malatinú učupenú pod Veľkým Chočom. Rýchlo schádzam k jej hornému koncu. Od miestnych občanov vyzvedám, či je otvorená krčma alebo obchod. Obe zariadenia sú v prevádzke, tak opúšťam značku a ulicami prichádzam do centra. Na malom námestí sa nachádza všetko - obecný úrad, pošta, zastávka autobusu, obchod aj krčma. Onedlho sedím pri pive. A sedí sa mi tu veľmi dobre. Tak dobre, že mením plán ďalšieho postupu. Pôvodne som sa chcel dnes dostať ku kaplnke sv. Vendelína, kde som plánoval táboriť. Ale „ťažká sviňa“ na mojom chrbte a pivo zmenia zámer. Rozhodujem sa spať nad dedinou, v blízkosti miesta, odkiaľ sú fotogenické pohľady na okolie. No prv než vyrazím, zbehnem si ešte obzrieť lokalitu malého stredovekého hrádku v južnej časti intravilánu obce. Po návrate späť si dokupujem zásoby a poďho hore dedinou ku značke.

Na trasu sa napájam pri smerovníku Malatiná, Kút. Červenoznačený chodník tu križuje viacero cyklistický trás. Hneď vedľa sa nachádza prístrešok, kde sa dá nielen oddýchnuť, ale aj prespať. Idem ešte ďalej a na neďalekom kopci si staviam tábor. Rozbaľujem fotografický vercajk a trpezlivo čakám, až bude slnko zapadať. Keď to príde, začne sa predo mnou odohrávať úžasné divadlo svetla a tieňa. Mimoriadne atraktívny je pohľad na Malú Fatru, hoci tie na Oravskú Maguru a Veľký Choč v ničom za ním nezaostávajú. Ani neviem, či mám fotografovať, alebo len obdivovať krásu. Keď slnko zapadne, svetelné predstavenie sa skončí, ukrývam sa do stanu. Variť večeru sa mi nechce, tak ostávam pri suchej strave, ktorú pivom dostatočne zalievam. Ešte si pred spaním v duchu premietam udalosti celého dňa a spokojný zaspávam.

5. deň

Malatiná – kaplnka sv. Vendelína – Šoltýska – kaplnka sv. Vendelína – Zadný Krnáč – Predný Krnáč – Brezovec – Dolný Kubín

Budík ma prebúdza pred svitaním. Vychádzam zo stanu a kontrolujem poveternostnú situáciu. Inverzná oblačnosť sľubuje zaujímavé ranné fotografovanie. Znovu vybaľujem výbavu a čakám na prvé svetlo. Mám rád moment, keď prvé slnečné lúče pohladia krajinu. Motám sa po okolí a hľadám najlepšie kompozície. Po hodine, keď je slnko vysoko, končím s fotením. Som rád, že som včera nepokračoval ku kaplnke sv. Vendelína a mohol si tu vychutnať krásne divadlo západu aj východu slnka.

Moje prvé kroky vedú krížom cez lúku k lesu. Ním klesám k asfaltovej ceste. Nasleduje ďalší dlhý úsek lúčnatým terénom. Z neho sú výborné pohľady na Veľký Choč. Z hrebeňa vybiehajú dlhé výbežky, ktoré poskytujú mnohé možnosti turistiky, či už peši, na lyžiach, alebo na bicykli. Hmla sa začína znovu prevaľovať po krajine. Postupne ma pohlcuje. Odrazu idem v úplnom „mlieku“. Sotva vidím 5 metrov pred seba.

Križujem vedľajšiu cestu spájajúcu obce Osádka a Pokryváč. Červená značka sa tu stáča severozápadným smerom. Kvôli hustej hmle zle odbočím. Po čase mi je podozrivé, že nevidím značky, hoci doteraz bola trasa dobre vyznačená. Vyberám navigáciu, zisťujem svoju polohu. Idem zle. Neprekáža. Opúšťam cestu a po lúke stúpam k lesu. Na navigácii si kontrolujem polohu. Idem správnym smerom. Onedlho som znovu na trase. Prechádzam okolo upraveného ohniska so stolom a lavicami. Viem si tu živo predstaviť poriadnu opekaču.

Nasledujúci úsek vedie znovu popri lese. Trochu ma mrzí, že okolie je stále ponorené do hmly a nemôžem si vychutnať pohľady na krajinu. Konečne hmla redne. Postupne sa z nej vynárajú Chočské vrchy, o trochu neskôr Kubínska hola a hrebeň Oravskej Magury. Zakrátko vidieť aj do dolín. Značka prichádza cez široký priesek lesa na ďalšiu lúku. Tu sa začína krátke stúpanie, ktoré sa končí pri kaplnke sv. Vendelína. Z chrbta skladám „ťažkú sviňu“ a vyberám sa obzrieť si okolie. Zájdem aj na neďalekú Šoltýsku, z ktorej vidieť Západné Tatry.

Po návrate ku kaplnke pokračujem hrebeňom Zadného Krnáča. Z celej oblasti sú pohľady na všetky strany. Kam sa pozriem, stále mám čo obdivovať. Či už je to Veľký Choč, Západné Tatry, Oravská Magura a Malá Fatra, alebo špicaté Ostré (Ostrô) s rozložitým Šípom. Mne sa ale aj tak najviac páči pohľad na neďalekú Ostrú skalu.

S vedľajšou Tupou skalou vytvára prírodnú scenériu značných estetických i krajinárskych hodnôt. Na ich vrcholoch sa nachádzali významné hradiská. Na Tupej skale existovalo už v období lužickej kultúry. Zaniklo násilným spôsobom na konci halštatu. V strednej dobe laténskej obsadili Ostrú skalu Kelti, ktorí ju dôkladne opevnili. Pod hradiskom vyrástlo rozsiahle sídlisko. Život tu pulzoval aj počas doby rímskej. Významné postavenie mala lokalita v slovanskom období, kedy tu vybudovali veľkomoravské hradisko. V 11. - 13. stor. mal na jeho citadele sídlo miestny feudál. Podľa niektorých bádateľov, časť opevnenia na Tupej skale využili v 15. stor. Jiskrove resp. Bratrícke vojská ako krátkodobý opevnený bod.

Za Zadným Krnáčom pomalým tempom kráčam do kopca. Cez les prichádzam k lavičke. Na chvíľu si tu oddýchnem. Pozerám do mapy, ktorá mi hovorí, že onedlho pôjdem cez Predný Krnáč. Značka vrchol obchádza popod vedenie vysokého napätia. Spod neho vidieť Oravský zámok. Škoda len, že okolie hradu špatia Oravské ferozliatinárske závody. Kúsok ďalej mi však scenéria hôr doslova vyráža dych! Strmé kopce Šípskej Fatry tu vytvorili jedinečný obraz krajiny, ktorú krásne dokresľujú pasienky v jej podhorí. Pootočím kúsok hlavu a spoznávam charakteristický profil hrebeňa Malej Fatry s nezameniteľným Stohom a Veľkým Rozsutcom. Sadám si do trávy a dlho obdivujem tú krásu. Podľa mňa sa pozerám na jednu z najkrajších scenérií na Slovensku.

Pomaly sa zdvíham, na chrbát beriem „ťažkú sviňu“ a krok za krokom idem vpred. Cez les klesnem na lúku, na ktorej konci vidieť vykrývač na vrchole Brezovca. Značka vedie popri záhradkárskej osade k prvým panelákom Dolného Kubína. Podľa mapy to vyzerá, že tento úsek asi nebude veľmi zaujímavý. Preto sa rozhodnem, že do mesta nepôjdem po nej, ale cez vrchol Brezovca. Po chodníku prichádzam k vykrývaču. Ten stojí na okraji lúky, ktorá siaha až k mestu. Vrchol ponúka pohľady od Chočských vrchov, cez Veľkú a Malú Fatru až po Oravskú Maguru. Samozrejme, najlepšie je vidieť Dolný Kubín, ktorý mi doslova leží pri nohách. Z Brezovca do mesta môžem ísť buď priamo dole krížom cez lúku, alebo cez vrch Pastorník do obce Mokraď, ktorá je dnes časťou Dolného Kubína.

Pociťujem únavu, preto si zvolím najkratšiu trasu cez lúku ku garážam na Ulici Dukelských hrdinov. Tu sa znovu napojím na značku, ktorá vedie okolo kostola a nemocnice k železničnému priecestiu. Popri koľajniciach prichádzam na železničnú stanicu, pred ktorou stojí smerovník Dolný Kubín, vlak. Som v cieli! Rýchly pohľad do cestovných poriadkov mi hovorí, že vlak do Kraľovian s prípojom na rýchlik ide o hodinu. Do centra mesta sa mi veľmi neoplatí ísť, tak sa skladám v krčme pred stanicou.

Zhodnotenie

Pri pive sa v spomienkach vraciam k predchádzajúcim dňom. Každý z nich bol niečím výnimočný. Prvý bol najzaujímavejší v úseku Lokca – Príslopec, kadiaľ som prvýkrát išiel v zime roku 2004. Druhý deň ma oslovili súvislé a ťažbou neporušené lesy v budínskej časti Oravskej Magury, čo sa žiaľ, dnes nedá povedať o lesoch v mnohých oblastiach Slovenska. V tretí deň bol jednoznačne najkrajší vrchol Machov. Záverečné dva dni boli celé úžasné. Prechod Oravskou vrchovinou spĺňal najnáročnejšie turistické kritériá. Išiel som striedavo lesom a lúkami, z ktorých som mal vynikajúce výhľady na okolité hory.

Značenie bolo po celej trase dobré, len v niektorých miestach som musel pozornejšie sledovať značky. Trochu ma mrzelo, že niektoré úseky lesných ciest boli poničené prechodom ťažkých lesných mechanizmov. Celá trasa priam vyzýva na zimný variant prechodu či už na lyžiach, alebo snežniciach. Je tu dostatok prameňov (+ krčiem), takže s pitným režimom som problém nemal. Doplniť sily aj potraviny sa dá v dedinách, cez ktoré som prechádzal. Ľudia, ktorých som v horách stretol, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Jednoducho, zažil som úžasný vander, ktorý zaraďujem medzi najlepšie, aké som v poslednej dobe absolvoval.

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie